štvrtok 31. mája 2012

Leon Battista Alberti - otec západnej kryptológie

Alberti, Leon Battista

Alberti, Leon Battista

(*14.2.1404, Janov - †25.4.1472, Rím)

The New Encyclopedia Brittannica, Micropaedia, Vol. I, 1992, s.217:
"Talianský humanista, architekt a hlavný iniciátor teórie renesančného umenia. Podľa jeho osobnosti, prác a širokého záberu jeho záujmov je považovaný za prototyp renesančného ´´polyhistora´´, ´´všestranného muža´´..."
"...Ďalším príspevkom je jeho priekopnícka práca v kryptografii: zahrňuje prvé známe uverejnenie frekvenčnej tabuľky a prvý polyalfabetický systém spolu s kódovaním pomocou zariadenia, ktoré bolo zrejme Albertiho vynálezom, tzv. šifrovací disk.
Aj keď bol v r.1464 prepustený z Pápežskej kancelárie kvôli šetreniu na výdajoch, nariadenému pápežom Pavlom II. , Alberti túto štúdiu, ktorá zrejme bola pre Rímsku kúriu veľmi dôležitá, vypracoval na požiadanie priateľa (Leonarda Data, pozn. prekl.) pracujúceho ako pápežov tajomník=sekretár..." - s.218
Ottův Slovník Naučný, Díl I., A-Alpy, s.716:
"Alberti, Leone Battista (*1398 alebo 1400 vo Florencii, podľa iných 18. dec. 1404 v Janove al. Benátkach, †v Ríme 1472) tal. filozof, básnik, sochár, maliar a staviteľ..."
Je známy v histórii kryptológie ako "jej otec", tj. prvý priekopník na tomto poli na Západe. Vyrastal vo Florencii, kde sa zaoberal skoro všetkými umeniami a vedami tej doby. Písal básne, eseje o filozofii, práve, sochárstve ai. a je tiež známy ako staviteľ a architekt a autor prvej tlačenej knihy o staviteľstve, architektúre De re aedificatoria (dokončená v r. 1451, publikovaná latinsky v r. 1485), ktorá poslúžila ako katalyzátor prechodu od gotického slohu k renesančnému, jedného z prvých vedeckých pojednaní o perspektíve Della pittura (lat. De pictura Libri tres, publikovaná v r. 1436), traktáte o muche domácej a pohrebného oratória za svojho psa. Na žiadosť svojho priateľa Leonarda Data, pápežovho tajomníka, ktorý mal na starosti šifry, napísal dielo De cifris, ktoré mu vynieslo spomínané ocenenie. Toto rukopisné pojednanie, ktoré napísal pravdepodobne v roku 1467, obsahuje popis lúštiteľských postupov na základe štatistických zákonitostí jazyka, roztriedenie systémov šifrovania na substitúciu a transpozíciu, objav polyalfabetickej substitúcie a šifrovanie kódov. Je to doposiaľ najstarší známy rukopis o kryptoanalýze v Európe.

Šifrovací disk

Najstarším šifrovacím zariadením mechanicky realizujúcim polyalfabetickú, tj. viacabecednú substitúciu je tzv. "šifrovací disk" - obr. , zostrojil práve Alberti. Pozostával z dvoch kotúčov, na obvode ktorých boli napísané písmená abecedy. Pevný vonkajší kotúč bol väčší a písmena boli písané postupne za sebou. Vnútorný kotúč bol menší a mohol sa otáčať okolo spoločného stredu. Písmená na jeho obvode boli poprehadzované. Písmenám otvoreného textu na obvode vonkajšieho kotúča sa potom ako šifrové písmená priradzovali tie, ktoré im zodpovedali na obvode vnútorného kotúča. V prípade, že by vnútorný kotúč bol pevný, dostali by sme jednu pevnú substitúciu. Pretože bol pohyblivý, musela sa stanoviť vzájomná poloha obidvoch kotúčov pri šifrovaní. Preto sa na začiatku správy napísalo napr. písmeno B, ktoré znamenalo, že oproti (referenčnému, napr. prvému) písmenu A na vnútornom kotúči bude nastavené B na vonkajšom kotúči. Tým je substitúcia jednoznačne určená. Alberti samozrejme navrhol, aby sa po zašifrovaní niekoľko slov prešlo na inú substitúciu iným náhodne zvoleným nastavením kotúčov. V šifrovom texte bolo toto nové nastavenie signalizované novým "nastavovacím" písmenom! Každé nové nastavenie kotúčov ale znamená novú substitúciu! Tým vznikla idea polyalfabetickej substitúcie.
Obr. Albertiho šifrovací disk

Zašifrované kódy

Druhý objav - zašifrovanie kódu - je principiálne tiež jednoduchý. Pretože na vonkajšom kruhu boli okrem písmen tiež číslice 1, 2, 3, 4, bolo možné i šifrovanie týchto číslic. Alberti k disku pridal malý slovník - kód, kde výrazom 11, 12, ..., 111, ..., 4444 priradil kódové významy (napr. 423 = "potrebujeme doplniť strelivo") a určené číslice opäť pomocou disku zašifroval, ako by to boli písmená. Alberti príliš predbehol svoju dobu. Jeho dielo ovplyvnilo prácu rodiny Argentis a ich rukopisné pojednanie o kryptoanalýze, a tým aj ďalší vývoj kryptológie, ale nemalo taký dopad, aký mohlo mať. V zbierke jeho diel vyšlo až v roku 1568.

streda 30. mája 2012

Vatikánski tajomníci pre šifry - rodina Argentiov

Giovanni Battista Argenti

Giovanni Battista Argenti

(*? - †1591)

Starší príslušník rodiny Argentiov, ktorá vykonávala službu tajomníkov pre šifry pre Pápežskú kúriu. Po zriadení kryptoanalytickej sekcie v rámci tejto funkcie v r. 1555, práve on ako prvý pápežský lúštiteľ sa jej zhostil s veľkým nadšením. Okolo roku 1580 prišiel s mnemotechnickou pomôckou na rýchlejšie zapamätanie substitučnej abecedy. Spočívala v zavedení kľúčového slova alebo hesla.Ďalej navrhol používanie prevodu písmen na čísla. Konkrétne, pre kľúčové slovo PIETRO, vyzerala nasledovne:
OT:
P
I
E
T
R
O
A
B
C
D
F
G
H
L
M
N
Q
S
U
Z
ŠT:
10
11
12
13
14
15
16
17
18
19
20
21
22
23
24
25
26
27
28
29

Tab. Mnemotechnický kľúč Argentiov pre substitúciu
Aby sťažil prácu lúštiteľom, navrhol nepoužívať znak na oddeľovanie slov a písanie správ bez medzier. Ďaľšou komplikáciou bolo, že šifrový text dopĺňal nevýznamovými skupinami číslic (klamačmi, resp. nulami) a využíval homofónne znaky. Z kryptonanalytických úspechov mu patrí prvenstvo v rozlúštení Bellasovho autokľúča - polyalfabetickej šifry.

Matteo Argenti

(*1561 - †1610?)

Synovec G. B., po ňom prevzal funkciu tajomníka a podobne ako jeho strýko, dosiahol v nej nemalé úspechy. V r. 1590 ho napadlo, či by použitie substitúcie vybraných samohlások a klamačov za jednotlivé nepárne číslice, a nahradenie zostávajúcich vždy dvojicami párnych číslic neznamenalo ešte väčšiu komplikáciu pre lúštiteľov. Túto myšlienku zrealizoval nasledujúcim spôsobom:
OT:
a
b
c
d
e
f
g
h
i
l
m
n
o
p
q
r
s
t
u
z
et
con
non
che
klamače
ŠT:
1
36
02
20
62
22
06
60
3
24
26
84
9
66
68
28
42
80
04
88
08
64
00
44
5





82













40





7

Tab. Šifra rodiny Argentis
 Napríklad slová "Šifra Argentis ..." by po zašifrovaní vypadali nasledovne: 42322281128068284342. V roku 1591 napísal 135 stranové pojednanie o šifrách, používaných v tej dobe (tj. renesancii) na panovníckych dvoroch a ich diplomatmi. V r. 1605 navrhol nomenklátor s premenlivou dĺžkou kódových číslic, podobný v súčasnosti používanému Huffmanovmu kódu. Je dôležité poznamenať, že u takto zostrojeného kódu je splnená tzv. Fanoova podmienka: žiadna kódová číslica nie je prefixom (predponou) niektorej inej kódovej číslice.

Dodatok:

Pápeži, ktorým pravdepodobne slúžili Argentiovia ako tajomníci pre šifry:
  • Gregor XIII. z Bologne (zvolený 25.5.1572 - †10.4.1585) - ?
  • Sixtus V. z Grottamare (zvolený 1.5.1585 - †27.8.1590)
  • Urban VII. z Ríma (zvolený 15.9.1590 - †27.9.1590)
  • Gregor XIV. z Cremony (zvolený 8.12.1590 - †16.10.1591)
  • Inocent IX. z Bologne (zvolený 3.11.1591 - †30.12.1591)
  • Klement VIII. z Flórencie (zvolený 9.2.1592 - †3.3.1605)
  • Lev XI. z Flórencie (zvolený 10.4.1572 - †27.4.1605)
  • Pavol V. z Ríma (zvolený 29.5.1605 - †28.1.1621) - ?

utorok 29. mája 2012

Citát dňa - Nemeckí matematici v kryptologických službách

Nemecké kryptologické organizácie v II. svetovej vojne zamestnávali mnoho matematikov s titulom PhD.
  
Vďaka webovej stránke The Mathematics Genealogy Project je možné nájsť viacej informácií o niektorých z nich:


Herbert von Denffer - OKH/In 7/VI

Dr. phil. Humboldt-Universität zu Berlin 1935

Dizertácia: Über die Bernsteinsche Theorie der partiellen Differentialgleichungen zweiter Ordnung vom elliptischen Typus


Wilhelm Vauck - OKH/In 7/VI, Vedúci agentúrneho oddelenia

Ph.D. Technische Universität Dresden 1924

Konzultant: Gerhard Hermann Waldemar Kowalewski


Hans-Peter Luzius - OKH/In 7/VI, expert na diskový šifrovací stroj USA M-209

Ph.D. Universität Berlin 1938

Dizertácia: Methode zur näherungsweisen Berechnung des Risikoreservefonds in der Lebensversicherung unter Benutzung der Momente

Konzultant: Paul Riebesell


Otto Buggisch - OKH/In 7/VI, oddelenie matematického výskumu

Dr. rer. nat. Technische Universität Darmstadt 1938

Dizertácia: Über die Seltenheit der Gleichungen mit Affekt


Hans Pietsch  - OKH/In 7/VI, Vedúci oddelenia matematického výskumu

Ph.D. Universität Berlin 1938

Dizertácia: Über Flächen, die ein Bündel geschlossener Geodätischer oder ein Paar konjugierter Gegenpunkte besitzen

Konzultant: Ludwig Bieberbach


Alfred Emil Richard Kneschke - OKH/In 7/VI 

Dr.-Ing. Technische Universität Dresden 1927

Dizertácia: Anwendung der Theorie der Integralgleichungen auf das Durchschlagsproblem von festen Isolatoren

Konzultant č. 1: Georg Wiarda 
Konzultant č. 2: Max Otto Lagally


Hans Rohrbach  - Pers Z, Expert na páskovú šifru USA M-138

Ph.D. Universität Berlin 1932

Dizertácia: Die Charaktere der binären Kongruenz-Gruppen Mod p^2

Konzultant: Issai Schur



Wolfgang Franz – OKW/Chi, Expert na páskový, prúžkový šifrovací stroj USA M-138

Dr. rer. nat. Martin-Luther-Universität Halle-Wittenberg 1930

Dizertácia: Untersuchungen zum Hilbertschen Irreduzibilitätssatz

Konzultant: Helmut Hasse

Guido Hoheisel – OKL Chi Stelle 1944

Ph.D. Universität Berlin 1920

Dizertácia: Lineare funktionale Differentialgleichungen

Konzultant: Erhard Schmidt



Niektorí získali svoj doktorát po vojne:

Horst Schubert – OKH/In 7/VI , Vedúci ruskej sekcie v r. 1943

Ph.D. Ruprecht-Karls-Universität Heidelberg 1949

Dizertácia: Die eindeutige Zerlegbarkeit eines Knotens in Primknoten

Konzultant: Herbert Karl Johannes Seifert


Zdroj: German mathematicians in the cryptologic service

pondelok 28. mája 2012

Súkromné zjavenia vs. Zjavenie v Písme a Tradícii

Dá sa konštatovať, že neinformovanosť veriacich o postojoch Cirkvi k súkromným zjaveniam, ale aj o postojoch vedy k sprievodným javom rôznych optických úkazov je priam priepastná. Až by sa dalo postaviť otázku o patológii takej viery, ktorá navzdory cirkevným autoritám i napriek argumentácii odborníkov (fyzikov, psychológov, neurofyziológov a p.) verí, že sa Slnko premiestnilo na oblohe na opačnú stranu, že v ňom videli hostiu alebo monštranciu alebo Madonu s dieťaťom a podobne. A nesmierne sa divia tomu, prečo cirkevné autority mlčia keď Panna Mária dáva odkazy.
Pre veriacich je dôležité poznať učenie Cirkvi o súkromných zjaveniach.
Historici poukazujú na to, že prvé výrazné stanovisko Učiteľského úradu Cirkvi (Magistéria) o súkromných zjaveniach bolo prijaté na Piatom lateránskom koncile, ktorý sa konal v dobe oplývajúcej vizionármi a prorokmi. Kazateľstvo bolo vtedy na nízkej úrovni, preto koncil vydal zákony, týkajúce sa spôsobu kázania. Dňa 19. decembra 1516 bol zverejnený dekrét, v ktorom sa uznávalo, že Boh v súhlase s prísľubom, o ktorom hovoril prorok Amos (2, 11), môže zjaviť budúce veci v súkromných zjaveniach. Aj sv. Pavol odporúčal, aby sa Duch neuhášal a aby sa proroctvami nepohŕdalo (1 Sol 5, 19). Súkromné zjavenia sú možné, ale treba ich vážne skúmať, či skutočne pochádzajú od Boha. Na koncile sa rozhodlo, že prorocké inšpirácie prijaté v súkromných zjaveniach, prv než sa uverejnia a rozšíria medzi ľudom, musia byť preskúmané Apoštolskou stolicou. Aj miestnemu biskupovi sa zaručovalo právo rozhodovať v tejto veci, ale má požiadať o spoluprácu niektorých učených a skúsených osôb pred vyslovením úsudku (Conciliorum oecumenicorum decreta, s. 613). O téme súkromných zjavení rokoval aj Tridentský koncil. Dňa 3. decembra 1563 sa rozhodlo, že posudok o zázračnosti javu patrí biskupovi, ktorý má prijať pomoc teológov a odborníkov (tamže, s. 752). Toto odporúčanie koncilu sa však verne nezachovávalo. Preto sa jednotliví biskupi často obracali na Rím.
Možno by bolo užitočné na miestach údajných zjavení vyvesiť zásady vytýčené už pápežom Benediktom XIV, podľa ktorých treba pristupovať k súkromným zjaveniam. Uvádza ich nasledujúcimi slovami: “Je osožné ich mať na zreteli nielen pre ich teologickú zrelosť, ale aj preto, že by to mohlo zmierniť niektoré z obáv našich odlúčených bratov, keby sa vedelo, že súkromné zjavenia, a to aj tých najväčších svätcov, nie sú článkami viery” a že “prináležia do inej roviny, na ktorú sa kresťanská viera sama osebe neviaže”. Spomínané zásady pápeža Benedikta XIV. (Benedikt XIV, De Servorum Dei Beatificatione et Beatorum Canonisatione, Vol. III) sú nasledovné:

  1. Pokiaľ ide o cirkevné schválenie súkromných zjavení, nech je známe, že toto schválenie nie je nič ako súhlas daný po dôkladnom preskúmaní v záujme veriacich. Na tieto patrične schválené súkromné zjavenia sa nedáva súhlas katolíckej viery, a ani nemôže byť daný. Čo požadujú, je súhlas ľudskej viery v súlade s pravidlami múdrosti, ukazujúcimi, že dané zjavenia sú pravdepodobné a veriteľné v medziach zbožnosti.

  2. Pridržiavame sa zjavení, ktoré sú v súlade s prameňmi katolíckej náuky a ktoré sú záväzné pod hrozbou herézy, pokiaľ sa zanovite popierajú. Čo sa týka zjavení daných svätým, ktorých náuka je uznaná Cirkvou, pridŕžame sa ich ako pravdepodobných mienok (probabilít).

  3. Z uvedeného vyplýva, že uznanie súkromných zjavení možno odmietnuť bez ohrozenia celistvosti katolíckej viery, s podmienkou, že sa tak stane s príslušnou skromnosťou, ktorá nie je ani svojvoľná, ani opovržlivá.
Teda podľa tvrdenia Benedikta XVI., že cirkevné schválenie nie je nič iné ako dovolenie rozširovať zjavenia na poučenie a úžitok veriacich. Prakticky to teda znamená, že sa môže (nie, že sa musí) veriť zjaveniam, a to iba ľudskou vierou, lebo v nich nie je nič proti viere a mravom a majú nadprirodzený podklad. V minulosti to isté tvrdil kardinál Pitra: "Všetci vieme, že máme úplnú slobodu veriť alebo neveriť v súkromné zjavenia, dokonca aj v tie, ktoré vzbudzujú najväčšiu dôveru. Keď ich Cirkev schváli, prijímajú sa iba ako možné a nie ako nepochybné. Nemajú sa používať ako rozhodujúce záležitosti dejín, prírodnej filozofie, filozofie, alebo teológie, na ktoré majú cirkevní učitelia rozdielne názory. Je celkom prípustné, že sa naše súdy môžu odlišovať od týchto zjavení, i keď sú Cirkvou schválené, keď máme na to dobré dôvody a hlavne keď sa celkom spoľahlivými dokumentami a definitívnou skúsenosťou dokáže opačné učenie."
Bollandisti, ktorí už viac storočí skúmajú životy svätých, o súkromných zjaveniach hovoria, že majú hodnotu svedectva osoby, ktorá svedčí, že ich dostala, nie viac ani menej. Táto osoba nie je nikdy neomylná...Jedným slovom, súkromné zjavenia majú čisto ľudskú alebo pravdepodobnú autoritu.
Po cirkevnom schválení zjavení sa dovoľuje stavanie kostolov alebo kaplniek na mieste zjavenia a ich zasvätenie pod titulom spomenutého zjavenia; môžu sa tam konať verejné alebo súkromné pobožnosti, čiže dovoľuje sa verejný kult. Schválenie Cirkvi nedáva záruky pred prípadnými omylmi, ktoré môžu pri referovaní vkĺznuť ľudskou slabosťou. Preto nemožno tvrdiť, že cirkevné schválenie je zárukou pravosti všetkých slov "vidiacich", akoby ich diktovala Panna Mária a brať ich s absolútnou presnosťou. Tu treba robiť rozdiel medzi verejným Zjavením, ktoré je obsiahnuté vo Svätom písme a v Tradícii a medzi slovami, ktoré referujú vizionári. Cirkev uisťuje o fakte, že v zjavení nie je nič proti viere a mravom, spokojne možno veriť, že Panna Mária sa zjavila a v podstate povedala, čo sa jej pripisuje.
Jedno zo štyroch oddelení 
Kongregácie pre náuku viery má za úlohu posúdiť jednotlivé prípady mariánskych zjavení, ak miestna biskupská konferencia nie je jednotná v úsudku, či zjavenie je pravé alebo falošné. Keďže táto Kongregácia v súčasnosti je priam zaplavovaná správami o súkromných zjaveniach na viacerých miestach, aj jej niekdajší prefekt kardinál Ratzinger, terajší pápež Benedikt XVI. sa vyjadril o situácii týmito slovami: "Zjavenia sú chorobou, prejavom unavenej Cirkvi. Ich obsahom je to, čo ľudia chcú počuť. Máriine výroky nie sú slová Božej Matky. Je nevyhnutné oslobodiť sa od týchto zjavení." Pápež mal na mysli to veľké množstvo (okolo 400) údajných zjavení v posledných desaťročiach, z ktorých Cirkev od roku 1933 uznala doteraz len jedno za pravé, v ktorom by išlo skutočne o nadprirodzený pôvod.V knihe rozhovorov pod názvom Rozhovory o viere s Vittoriom Messorim sa vtedy ešte  ako kardinál Ratzinger sa vyjadril o súkromných zjaveniach takto: "Nijaké súkromné zjavenia nie sú pre vieru nevyhnutne potrebné. Božie (verejné) zjavenie sa uzatvára Ježišom Kristom. On sám je Božím Zjavením. Ale my, pravdaže, nemôžeme zabrániť Bohu, aby prehovoril do našich čias prostredníctvom jednotlivých osôb a mimoriadnych zjavení, ktoré poukazujú na nedostatočnosť vládnucich kultúr poznačených racionalizmom a pozitivizmom. Zjavenia, ktoré Cirkev oficiálne schválila, predovšetkým Lurdy a Fatimu, majú presne vymedzené miesto  vo vývoji cirkevného života v minulom storočí. Poukazujú, okrem iného, na to, že Božie zjavenie, hoci je jedinečné, uzavreté a preto neprekročiteľné, nie je mŕtvou vecou, ale je živé a vitálne. Napokon jedným zo znamení našich čias je, že sa na svete množia správy o mariánskych zjaveniach."


Takže záverom by sme mohli prijať naozaj rozumné stanovisko k týmto javom v Cirkvi. V prvom rade treba byť vďačný svätej Cirkvi, že necháva našej viere slobodu rozpoznávať a súdiť osobne o týchto Božích znakoch. Po druhé, všetkým tým, ktorí sú zaujatí ľudskou vierou v zjavenia vrelo odporúčam, nech sú pokojní a rešpektujú mienku tých, čo nie sú veľmi naklonení veriť súkromným zjaveniam a videniam. Jednoducho nie sú povinní a nie sú nijako viazaní týmto zjaveniam veriť.
Ak nám zjavenia pomáhajú rozšíriť a upevniť našu vieru a pohýňajú nás k obráteniu a k zvrúcneniu duchovného života, usilujme sa to využiť. V tomto prípade buďme však opatrní, ako nás vyzýva svätá Cirkev a chráňme sa všetkých výstredností. Predovšetkým nebezpečenstvá zameniť kresťanstvo za akési "náboženstvo zjavení", akoby totiž naše náboženstvo záviselo iba od zjavení. Buďme ponížení, diskrétni, poslušní všetkým výslovným nariadeniam cirkevnej vrchnosti. Oddajme sa naozajstnému pestovaniu duchovných hodnôt, ktoré sa v zjaveniach zdôrazňujú a chráňme sa vonkajších prehnaných foriem propagandy. Nikdy nezabudnime na relatívny charakter zjavení a duchovných posolstiev vzhľadom na "omilostené vyvolené osoby". To, že dostávajú zjavenia, nerobí ich mimoriadnymi členmi Cirkvi, akýmisi druhoradými svätými. Aj o nich platí to, čo tak výrazne povedal už sv. Tomáš Akvinský: "Čokoľvek človek prijíma, prijíma to svojským osobným spôsobom." To znamená, že "vyvolená osoba" prijala zjavenie a posolstvo na základe svojho bytia, svojej osobnosti. Dlhodobé skúmanie týchto javov nás privádza k odvážnej ale pravdivej myšlienke, že každá omilostená osoba pridáva čosi svoje, čosi zo seba. A preto netreba veriť ich slovám, akoby to boli najjasnejšie a najsvätejšie Božie slová, prípadne slová Panny Márie.
Všetci tí, ktorí prijímajú zjavenia pozitívne a s nadšením, nech nezabúdajú na slová Pána Ježiša: "Blahoslavení tí, čo nevideli a uverili." (Jn 20, 29). Tak sa autentické zjavenia stanú pozitívnym zjavom v živote Cirkvi.


Zverejnené Normy pre rozlišovanie údajných videní a zjavení

Kongregácia pre náuku viery publikovala v pondelok na svojich internetových stránkach Normy pre rozlišovanie údajných videní a zjavení. Vydané boli 25. februára v roku 1978, ale až teraz boli sprístupnené pre širšiu verejnosť okrem latinčiny aj v ďalších piatich jazykoch (anglický, francúzsky, taliansky, nemecký a španielsky) s novým príhovorom terajšieho prefekta spomínanej Kongregácie kardinála Williama Levadu. Ten v závere svojho príhovoru poznamenáva, že „Kongregácia pre náuku viery pristúpila k publikácii Noriem pre rozlišovanie údajných videní a zjavení, pretože dúfa, že pomôže pastierom Katolíckej cirkvi v náročnej úlohe rozlišovania údajných videní, zjavení, posolstva, odkazov a vôbec mimoriadnych javov prípadne aj nadprirodzeného pôvodu. Text môže byť užitočný aj pre teológov a odborníkov v tejto oblasti živej skúsenosti cirkvi, ktorá má dnes určitou závažnosť a potrebuje prehĺbenú reflexiu,“ končí svoj príhovor kardinál Levada.

Okrem zvláštnych otázok a uvažovaní o takzvaných plodoch údajných zjavení a ich hodnotení vyniká zo zverejnených noriem bod číslo 2, v ktorom sa hovorí, že až „v závislosti na úsudku, ktorý vynesie zodpovedná cirkevná autorita je miestnemu biskupovi umožnené autorizovať či zakázať tiež verejný kult či iné formy zbožnosti súvisiace s miestom zjavení podľa toho, či je uznaný ich nadprirodzený charakter (constat de supernaturalitate) alebo nie (non constat de supernaturalitate)“. Je známe, že o Medžugorii zvláštna komisia zriadená v roku 1991 vtedajšou juhoslovanskou biskupskou konferenciou vydala vyhlásenie v meste Zara a znelo non constat de supernaturalitate, pričom ponechala možnosť ďalšieho skúmania. Terajšia komisia Svätej stolice prešetruje otázku Medžugoria pod vedením kardinála Camilla Ruiniho, ktorý v nedávnom rozhovore uviedol, že predpokladá zverejnenie záverov ešte v tomto roku.

Plné zverejnenie Normy v českom jazyku je na ::tomto mieste::

nedeľa 27. mája 2012

Citát dňa - Herbert Osborne Yardley







HERBERT O. YARDLEY:

Tajemství americké Černé komory

1890 - 1958
Netrpělivý dvadvacetiletý bývalý telegrafista drah, který v roce 1912 dorazil pře obrovskou budovu ve viktoriánském stylu na Pennsylvania Avenue, aby se ucházel o nové místo šifranta Ministerstva zahraničí, si okamžitě uvědomil, že jeho představa o vzrušení, které tato práce přínáší je zcela chybná. To místo byla hrobka; v apatii Washingtonu před I. světovou válkou nedosahovala práce na Ministerstvech zahraničí, války a námořnictva, umístěných v této budově, ani dramatičnosti a vzrušení práce v archivu.
Herbert Yardley dorazil z Indiany s přesvědčením, že toto srdce americké moci se bude hemžit činností a intrikami. Místo toho odráželo Ministerstvo zahraničí obecnou izolacionistickou náladu země;mělo velice malou představu o tom, co se skutečně děje ve zbytku světa a nezdálo se, že by se o tonějak zvlášť zajímalo.
Yardley se pustil do tupé rutiny zaměstnance a zpestřovalsi mnohé únavné hodiny, tím, že se věnoval svému koníčku - kryptografii. V každé volné chvílce navštěvoval knihovnu Kongresu, četl vše, co na toto téma mohl nalézt a v roce 1914 byl tento šifrant s platem 900 dolarů ročně největším americkým odborníkem na luštění kódů. To ale nebyl nijak zvlášř zásadní počin, protože americká kryptografie se v tédobě opožďovala za Evropou o nějakých 30 let. Čím více Yardley studoval vetché amerciké kódy, které se tehdy používaly, tím více byl přesvědčen, že jsou tak jednoduché, že jejich použití v moderním přenosu zpráv je zcela zbytečné. Poté, co ho odmrštili jeho nadřízení, jimž si na kvalitu šifer stěžoval, rozhodl se Yardley podniknout v této věci přímou akci akci: během několika měsíců rozluštil každou šifru, která byla v Americe používána, a sepsal zprávu, pojmenovanou "Rozklad o řešení amerických diplomatických kódů" (Exposition on the Solution of American Diplomatic Codes). Předpokládal, že evropské státy, známe prvotřídními kryptografickými schopnostmi, již nepochybně prostinké americké kódy bez problémů čtou. Politicky neobratně předložil tuto zprávu svému nadřízenému, který byl čistě náhodou tím, kdo ony kódy vymyslel. Aby záležitost dále podpořil, Yardley chladnokrevně vpochodoval do pracovny tohoto chlapíka, a otevřel jeho trezor - jehož kombinace, jak odhadl, byla založena na telefónním čísle snoubenky prezidenta Woodrowa Wilsona.
Zprávy o Yardleyho činu se v amerických vojenských kruzích, které nebyly rozsáhlé, brzy rozšířili a v roce 1917, kdy Amerika vstoupila do války, ho zverboval plukovník Ralph H. Van Deman, hlava Oddělení vojenské rozvědky americké armády. Po rozmluvě s Yardleyem, která trvala pouze čtvrt hodiny, Van Deman usoudil, že má před sebou toho správného muže, který přivede Spojené státy mezi kryptografickou špičku. Pro Yardleye byla vytvořena zcela nová armádní zpravodajská jednotka MI-8;Yardley byl pověřen, aby naverboval a vycvičil její mužstvo z nejlepších mozků, jaké najde, a pak ho poslali do Francie.
Tehdy započala jedna z nejskvělejších kariér v dějinách amerického zpravodajství - a také jedna z nejtragičtějších.
Yardley, který byl velmi energický, přetvořil v krátké době kádr vycvičených kryptografů v organizaci, kterou modeloval podle francouzskéChambre Noire (Černé komory), která se proslavila za války, kdy byla jednou z nejskvělejších organizací na světě. Do roku 1918 k tomu Yardley přidal zářný úspěch, když zorganizoval rozluštění německých šifer, používaných ve styku se špiony ve Francii; výsledkem bylo, že každý německý špion, vyslaný do této země , byl chycen.
Na konci války bylo MI-8 ve vlněpoválečných úspor určeno k likvidaci, ale výsledky Yardleyho a jeho mužů byly ve vyšších vládních kruzích známy tak dobře, že bylo vypracováno bezprecedentní opatření: MI-8 mělo operovat dále pod fasádou komerční organizace, která se zabývala vytvářením kódů a byla potají dotována Ministerstvem zahraničí. Yardley, který se usadil s vedením své organizace v newyorském honosném starobylém domě, nazýval svou skupinu k poctě francouzské organizaci, která Američany tolik naučila, "Černou komorou" (pozn. angl. Black Chamber).
Tehdy také začal chrlit příliv žlutých průklepových papírů, které začínaly "Dozvěděli jsme se ze zdroje, v minulosti považovaného za spolehlivý ..." a pokračovaly textem skutečné zprávy, kterou se Černé komoře podařilo rozluštit. Jeho úsilí podlehly kódy tuctu států, ale ke konci roku 1919 zaměřila Černá komora na pokyn Ministerstva zahraničí své úsilí na šifry Japonska, které bylo považováno za možného protivníka Spojených států. Vzhledem k úskalím japonštiny a zložitostí kódů trvalo Černé komoře bezmála dva roky, než je rozlomila; podle Yardlezho pozdějších vzpomínek přIšel na řešení v noci, ve snu.
V každém případě přIšlo právě včas, aby sehrálo svou roli v jedné z nejpřekvapivějších diplomatických událostí událostí medziválečného období, v příběhu, který z Yardeyho učinil současně hrdinu a vyvržence.
V roce 1921 byla zahájena Washingtonská konference o omezení válečného námořnictva, (Washington Naval Limitations Conference), jejímž cílem bylo zmenšení námořních flotil světových mocností podle poměrného systému: každý stát dostal svolení mít jen určitý počet lodí daného typu, v poměru k velikostem ostatních loďstev. Předpokladem bylo, že velké námořní státy, jako byly USA potřebují k ochraně svých zájmů flotily větší, než státy malé. Japonsko bylo účastníkem konference a jeho vláda rozhodla o tom, že je zapotřebí dosáhnout tak velkého poměrného čísla vzhledem k loďstvu americkému, jak jen to bude možné.
Japonští vyjednavači měli instrukce, aby se snažily o poměr 10 : 7 (700 000 tun výtlaku japonských válečných lodí na každých 1 000 000 tun Američanů), ale měli další instrukce, že mohou jít až na 10 : 6, pokud budou Američané nesmiřitelní. Což bylo přesně to, o co američtí vyjednavači usilovali; vzhledem k tomu, že jim Yardley poskytoval překlady kódovaných zpráv, které si vyměňovaly japonští vyjednavači se svými nadřízenými v Tokiu, se Američané drželi svého. Japonci to nakonec vzdali a následky měly být obrovské. O nějakých 15 let později Japonci od smlouvy odstoupily, ale tehdy už bylo příliš pozdě.; v krátkém období před Pearl Harborem už nebylo Japonsko schopné dohnat ztracený čas a vybudovat válečné námořnictvo dostatečně silné k tomu, aby se postavilo americké přesile.
Yardleymu ten čin zakonzervoval jeho skvělou reputaci kryptografického mága, ale Černou komoru to nezachránilo. Nový ministr zahraničí, konzervativní Henry L. Stimson, se totiž dozvěděl o zdroji oněch žlutých průklepových papírů, který tak přesně odhaloval, co si diplomaté ostatních států myslí. Šokovaný Stimson nařídil zrušení Černé komory nesmrtelnými slovy, která ho měla po zbytek života pronásledovat : "Džentlmeni si poštu nečtou."
Yardley, vyhozený z práce, utrpěl další ránu, když přišel při zhroucení burzy o peníze. Aby uživil svou rodinu, napsal výjimečně populární knihu "Americká Černá komora". Tato kniha americké vládní kruhy rozběsnila a když se Yardley pokusil napsat další nazvanou "Japonská diplomatická tajemství", státní návladní dali věc k soudu a získaly jeho verdikt, že vláda má svrchované právo cenzurovat ještě před vydáním rukopisy svých zpravodajských agentů. Vláda byla vydáním "Černé komory" popuzená a není divu: kniha odhalila největší tajemství amerických zpravodajců, odhalení, které zcela jistě způsobilo, že veškeré státy, jejichž šifry Yardley přečetl, velmi rychle zpřísnily své kódovací systémy. *
Yardley tvrdil, že se o veškeré tyto problémy nestará a že dává přednost tomu, aby věnoval svou energii obchodní karieře. Ať byl ale jakkoli talentovaným kryptografem, podnikatelem Yardley nebyl; každý záměr, který vyzkoušel, zklamal, včetně neuvěřitelného neúspěchu s jeho vynálezem bezmála neodhalitelného tajného inkoustu, pronějž se nenašel trh.
V roce 1938 se Yardley, který zoufale potřeboval peníze, vrátil k oboru, v němž si vydobyl proslulost, a přijal zaměstnání u čínského vůdce Čankajška, aby pracoval na rozluštění japonských vojenských kódů. Toto zaměstnání nepotěšilo Japonce, kteří začali považovat Yardleyho za svoji Nemesis. Po Pearl Harboru nabídl Yardley Washingtonu své služby kryptoanalytika, ale americká vláda, stále ještě rozzuřená kvůli jeho knize, nabídku neřijala. Kanaďané, kteří toužili zdokonalit své luštitelské umění, Yardleyho najali, ale pod silným nátlakem americké vlády se s jeho službami zase brzy rozloučily.
Zahořklý Yardley sloužil za války jako drobný úředník Úřadu pro regulaci cen. Po válce upadl v zapomenití. Napsal knihu o své práci v Číně a ještě jednu, tentokrát pojednávající o pokeru, která dosud patří mezi nejlepší. Těžké pití si začalo vybírat na Yardleyho zdraví svou daň a v roce 1958 zemřel. Věřejnost na něj zapoměla, ale vláda ne, I když její dlouhodobé nepřátelství se postupně otupilo. Vzhledem k tomu byl bývalý poručík Herbert Yardley, bývalý vedoucí úseku MI-8 oddělení vojenské rozvědky armády Spojených států, muž, který zcela sám revolučně změnil americkou kryptografii a vytvořil základ pro velké americké triumfy v luštění kódů za druhé světové války, pohřben na Národním pohřebišti v Arlingtonu s plnými vojenskými poctami. 

*Mezi nimi Japonsko, kde se Yardleyho kniha stala bestsellerem. Japonská vláda,zděšená tím, jak snadné bylo její šifry rozluštit, nechala svůj kódovací systém přepracovat, z čehož nakonec vznikl složitý strojový kód , který Američané označovali krycím názvem PURPLE. Jeho rozluštění si vyžádalo herkulovské úsilí amerických armádních kryptografů; výsledkem bylo, že Američané byli schopni číst před válkou i během ní veškeré přísně tajné vysílání i japonskou diplomatickou poštu.

 Vypísané z Volkman, E.: Špioni - Tajní agenti, kteří změnili chod dějin, Melantrich, Praha, 1996 - str. 142-147

sobota 26. mája 2012

Bosorky, bosoráci a pobosorovaní


Procesy s bosorkami patria k nešťastným kapitolám ľudských dejín. To, čo dnešný racionálne rozmýšľajúci človek považuje za nepochopiteľné či nezmyselné, dávalo pred niekoľkými storočiami odpovede na množstvo otázok. Honby na čarodejnice boli satisfakciou nevysvetliteľných a neraz tragických udalostí či javov, ktoré boli pre vtedajšieho nevzdelaného, ale o to väčšmi ustrašeného a sfanatizovaného človeka záhadou. Viera v diabla a v jeho pomocníkov – bosorky a bosorákov – bola hlboko zakorenená v myslení ľudí prakticky v celej západnej a stredovýchodnej Európe. Napriek tomu bola intenzita ich prenasledovania rôzna. Španieli si napríklad vystačili s kacírmi, Maurmi a Židmi prakticky po celý čas a ani samotný pápežský štát nemal s bosorkami veľa problémov. Veľmi málo bola zasiahnutá východná (pravoslávna) Európa. Naopak, rajom bosoriek bolo Francúzsko, švajčiarske kantóny a nemecké kniežatstvá a mestá. Tu vrcholila ich škodlivá činnosť v rokoch 1550 až 1650, najmä počas tridsaťročnej vojny. Škandinávia (nezvyčajne vysokým počtom obvinených detí), Poľsko a Meklenbursko zažili vlny prenasledovaní koncom 17. storočia a v Uhorsku sa najviac procesov konalo v prvých troch desaťročiach 18. storočia, teda paradoxne v období nástupu osvietenstva. Územie dnešného Slovenska tiež nezostalo nedotknuté: doteraz poznáme spolu 364 procesov, z toho jeden sa konal v 15. storočí, 25 v 16., 125 v 17. a 213 v prvej polovici 18. storočia, presnejšie do roku 1768, keď ich Mária Terézia definitívne zakázala. Celkom mylne je teda rozšírená predstava, že vrcholným obdobím činnosti bosoriek bol stredovek. Tu má len svoje korene – v procesoch s kacírmi a rôznymi sektármi. Keď v 12. – 13. storočí vzniesli katari (albigénci) a valdénci kritiku voči cirkvi, reagoval Rím založením ústredného cirkevného úradu – inkvizície (Sanctum officium, rok 1231 až 1232). Efektívnosť pátrania po kacíroch bola v roku 1252 zvýšená povolením mučenia pri vypočúvaní a hranica medzi obvinením z kacírstva a bosoráctva sa rýchlo začala strácať. Keďže inkvizícia je úradom katolíckym, aj prenasledovanie sa prisudzuje najmä katolíckej cirkvi.
Aj to je však omyl. S rovnakou, možno niekedy aj väčšou razantnosťou sa na ňom podieľali protestanti, či už kalvíni, luteráni či anglikáni. Prvenstvo v počte procesov a následných popráv preto nie je možné jednoznačne prisúdiť ani jednému z kresťanských náboženstiev, pretože vykazujú relatívne veľké chronologické i teritoriálne rozdiely. Smutne známou príručkou pri hone na čarodejnice je Malleus maleficarum, dielo dvoch fanatických dominikánov Heinricha Institorisa a Jakuba Sprengera. Kladivo na čarodejnice vzniklo na popud pápeža Inocenta VIII., ktorý navzdory svojmu menu naozaj nepatril k nevinným a od neho hlbšie upadlo pápežstvo už len v časoch Borgiovcov. V bule proti čarodejníctvu z roku 1484 pápež píše: „... je mnoho osôb oboch pohlaví, ktoré, zabudnúc na spásu svojich duší a odpadnúc od katolíckej viery, stvárajú neprístojnosti s diablami, telesne s nimi obcujú ako incubi a succubi, škodia svojimi kúzlami a zločinmi, ničia pôrody žien, mláďatá zvierat, poľnú úrodu, ako aj mužov a ženy, zvieratá a dobytok... Spôsobujú strašné vnútorné i vonkajšie bolesti a trápenia, zabraňujú mužom plodiť a ženám rodiť, mužom spôsobujú, že nemôžu plniť povinnosti voči svojim manželkám, a ženám zase poskytovať svojim mužom riadny manželský život. Okrem toho krivoprísažne zapierajú aj samotnú vieru, ktorú prijali pri sviatosti krstu, a neobávajú sa páchať iné roztopašnosti, hriechy a zločiny...“ Oboch mníchov spomína pápež v bule ako svojich milých synov a podporil ich nielen svojou autoritou, ale aj financiami. Kladivo, ktoré vydali prvýkrát v roku 1487 v Štrasburgu, sa ukázalo ako skutočný bestseller – len počas nasledujúcich dvoch storočí bolo vytlačené ešte 29-krát. Konkurovala mu len Biblia. Práve v pápežskej bule nahodené problémy plodnosti zaujímajú ústredné miesto v obsiahlej štúdii o viere v bosorky od Lyndal Roperovej, profesorky novovekých dejín Oxfordskej univerzity. Nositeľka knižnej ceny Rolanda H. Baintona v kategórii história a teológia za rok 2005 odviedla skvelú prácu a môžem len súhlasiť s názorom kritika z The Guardian, že táto kniha je brilantnou ukážkou investigatívnej histórie. Nejde tu totiž o nejakú zbierku kuriozít ani o pokus o hororové desenie čitateľa tragickými udalosťami dávnej minulosti. Aj keď autorka vychádza z  relatívne malého geografického územia juhonemeckého mestečka Nördlingen, podáva nevšedne bohatý, údajmi i analýzami podložený obraz o javoch, ktoré po stáročia držali v strachu celý starý kontinent.
Pri historickom diele nie je obvyklé, že využíva psychologické metódy na vykreslenie mechanizmov, ktorými sa celé spoločenstvá zjednotili na určitej ideológii, ako napríklad vo viere v bosoráctvo. Lyndal Roper si však postavila otázky, na ktoré bežné historické metódy nestačia: Prečo boli z bosoráctva podozrievané najmä ženy; a to predovšetkým staré ženy, ktoré už boli za zenitom plodnosti? Ako sa tieto obvinenia a démonizované, odpudivé strigy dostávali do súladu s obrazom Márie, Matky Božej, ideálnej ženy vtedajšej spoločnosti? Čo bolo hnacou silou, ktorá dokázala primäť ľudí k tomu, aby udávali svojich susedov, príbuzných či známych? Ako a prečo sa zmenil pohľad na osoby, s ktorými ostatní predtým bežne komunikovali, jedli pri jednom stole, spali v jednej posteli? Ako silne pôsobila sexualita na fantáziu ľudí, aká symbolika sa skrýva v predstavách, že bosorky lietajú na metle alebo jazdia na chrbte capa?
Obraz diabolského čarodejníctva so všetkými jeho ozdobami a príslušenstvom, ako sú zmluva s diablom či profanácia svätosti, sa vytváral od polovice 13. do polovice 15. storočia vďaka pracovitosti a snaživosti kňazov a inkvizítorov. Prostredníctvom traktátov, kázní a podobenstiev sa plne rozvinul v 16. storočí, rozšíril do celej Európy a neskôr sa úspešne preplavil aj cez Atlantik. Inkvizičná schéma sa prekrývala so staršími, všeobecne rozšírenými poverami a obzvlášť dramaticky silnela počas samotného priebehu procesov tým, že sa modelovali priznania obvinených, predovšetkým vďaka dvom účinným nástrojom: mučeniu a sugestívnemu vypočúvaniu. Z mnohých príkladov na ilustráciu len jeden: Roku 1598 upadol nördlingenský mestský hrobár do podozrenia, že manipuloval s mŕtvolami. Vo väzení sa však obesil, a tak sa pozornosť zamerala na jeho manželku. Pri prvom vypočúvaní priznala, že jej muž vykopával nebožtíkov a okrádal ich o plachty a vankúše, na ktorých ležali. V siedmom kole po krutom mučení priznala aj pojedanie malých detí, pri ďalšom už predávali mŕtvolky Židom (tradičným a všeobecným nepriateľom). Vrchnosti sa výpoveď javila ako podozrivá, preto dala tri takto „predané“ deti exhumovať. Na veľké prekvapenie ich telíčka našli neporušené.
V týchto súvislostiach je nepredstaviteľné, čo musela pretrpieť iná obvinená, ktorú po 62 tortúrach boli nútení prepustiť, lebo ju nedokázali zlomiť a nepriznala sa k ničomu...
O bezhraničnosti (negatívnej) ľudskej fantázie svedčia mnohé a často sa opakujúce obvinenia z kanibalizmu. Vo veľkej väčšine prípadov ide o pojedanie novorodencov či celkom malých detí, ktoré po vyhrabaní z hrobov uvarili. Samozrejme, pri procesoch nemohli chýbať ani neviazané sabaty a milostné pletky s diablom. Ku všeobecne rozšíreným stereotypom ďalej patrí všetko, čo je spojené so ženskosťou, najmä materstvom – počnúc plodnosťou, pôrodmi, dojčením, šestonedelím až po prežitie alebo smrť novorodenca. Tu autorka opäť siahla hlboko do psychológie, aby analyzovala mentalitu a myslenie vtedajšieho človeka, počnúc „lovcami bosoriek“ – mužmi, zúčastňujúcimi sa na vypočúvaní a konfrontovanými s rýdzo „ženskými“ vecami, až po samotné ženy, ktoré uverili tomu, že sú bosorkami.
Rozvinula veľmi zaujímavú tézu o závisti starien voči mladým, ešte plodným ženám. Ako vyplýva z množstva súdnych protokolov, stareny boli obzvlášť náchylné uveriť našepkávaniu diabla, aby sa stali bosorkami. Po prijatí do ich radov okamžite začali svoju škodlivú činnosť – kántrili susedom dobytok, uriekli deti rôznymi chorobami a poškodzovali ich, robili mužov impotentnými a ženy neplodnými. Ich pričinením vznikali poveternostné katastrofy, požiare, epidémie a neúrody.
Pod pojmom stará žena však nemusíme nutne rozumieť babičku s ôsmimi krížikmi na chrbte. Za „starú“ často považovali už aj tridsiatničku, ktorá vzhľadom na vtedajšie sobášne zvyklosti mohla byť v tom veku starou matkou. Vďaka bezzubému úsmevu, ťažkou fyzickou prácou a neustálymi tehotenstvami deformovanej postave pôsobila naozaj ako starena (napokon, v tom čase málokto vedel, kedy
sa skutočne narodil). Akákoľvek telesná chyba (hrb, bradavica, skrivené telo či končatiny) bola jasnou vstupenkou do radov bosoriek, podobne ako bylinkárska alebo pôrodnícka činnosť.
V európskom priemere asi v 75 až 80 percentách prípadov boli ako bosorky obvinené a aj popravené ženy. Našli sa však aj výnimky. V najstarších švajčiarskych procesoch bolo obvinených viac mužov ako žien a v Normandii to bolo celé postavené na hlavu. Tu tvorili tri štvrtiny obvinených muži, najmä kňazi, ktorí vraj zneužívali posvätné predmety na čarovanie s počasím. V Uhorsku bol každý desiaty obvinený muž. Čítanie výpovedí dokumentuje neuveriteľný a pre nás už nepochopiteľný myšlienkový a emocionálny svet ranonovovekého človeka. Hrozným paradoxom je, že v prvej polovici 18. storočia, keď (v Nemecku) už honba na bosorky utíchala, ešte raz vzplanul plameň nemilosrdenstva, a to v oveľa horšej forme – obviňovaním detí.
Hravú detskú fantáziu zdeformovali do monštruózneho „diabolského“ myšlienkového sveta a mnohí rodičia označili svoje vlastné deti za prekliate diabolské plemeno a ich popravu pociťovali ako zadosťučinenie spravodlivosti.  
Každý, kto hľadá v procesoch s bosorkami viac než len tragické kuriozity, sa už pravdepodobne zamyslel nad otázkou, prečo často vzdelaní ľudia (a sudcovia i kňazi takými v tých časoch určite boli) podľahli viere v bosorky. A podľahli jej natoľko, že dokázali na základe veľmi imaginárnych dôkazov poslať niekoho na mučidlá či na popravisko. Vo väčšine prípadov totiž nešlo o ľudí so sadistickými sklonmi, ktorí by sa boli vyžívali v spôsobovaní bolesti a trápenia blížnemu. Práve naopak, často sami prežívali vnútorné muky zo svojho konania a pred výčitkami svedomia ich ochránilo len presvedčenie o nevyhnutnosti takého postupu. Na druhej strane totiž stála pospolitosť dediny či mesta. Pod tlakom verejnej mienky musela vrchnosť zasiahnuť, aj keby sama obvinenie bagatelizovala. Elimináciou problémového jedinca sa vyriešili hneď
dve veci – jednak sa odstránil samotný problém, jednak sa vztýčil výstražný prst pre ostatných.
V bosoráckych procesoch dodnes celkom bezdôvodne prevládajú mylné stereotypy a často sa používajú ako nie celkom čistá zbraň v proticirkevných polemikách. Iste, cirkev a jej predstavitelia tu zohrali dosť negatívnu úlohu. Ale pokiaľ ide o vinu, tá sa týkala rovnako aj svetskej vrchnosti. Všadeprítomný strach, ľudská zloba, závisť, ale najmä nevedomosť, nevzdelanosť a snaha o vysvetlenie nepochopiteľných javov museli bezpodmienečne viesť k hľadaniu a napokon i nájdeniu nejakého vinníka. Ak však v 21. storočí počujeme vo verejnoprávnom rozhlase reči, ktoré svojím obsahom zmeškali dobu o niekoľko sto rokov, zostane nám rozum stáť. Narážam na reláciu Cesty z 1. septembra 2007, venovanú satanizmu a bosoráctvu. Andrej Štiavnický, samozvaný vedec a geniálny znalec ranonovovekej histórie, v nej vnútil svoje fantazmagórie a chorobné nezmysly teológovi a kňazovi, seriózne sa zaoberajúcemu satanizmom. Z násilného skríženia obáv pána farára z deštruktívnych vplyvov moderných satanistov s nepodloženými, vymyslenými a absurdnými víziami pána spisovateľa vzišiel neurčitý „mačkopes“.
Poslucháč mal čo robiť, aby sa vedel rozhodnúť, či počuje zlý horor alebo má lúštiť symptómy nejakej diagnózy. V každom prípade by schopnosť Andreja Štiavnického zmanipulovať teológa ovenčeného troma titulmi stála za to, aby si ju preverila inkvizícia, alebo radšej nejaký psychiater.
Mimochodom, ak sa pán Štiavnický zastaví, rada mu darujem slovník cudzích slov.  V budúcnosti by sa potom nemusel pred verejnosťou blamovať a možno by pochopil, že medzi serióznou vedou a rozprávkami starej matere je rozdiel. Asi taký, ako medzi akadémiou a epidémiou.

Tünde Lengyelová

Recenzia na knihu Lyndal Roper, Hexenwahn. Geschichte einer Verfolgung, C. H. Beck Verlag, 2007, 470 strán, 26,90 Euro

piatok 25. mája 2012

Citát dňa - Je naozaj Biblia kladivom na homosexuálov?


Keď sa mi dostala do rúk kniha Daniela Helminiaka, bola som veľmi skeptická. Čo môže iné povedať k tejto téme rímskokatolícky kňaz ako opakovanie predsudkov a odsúdenie homosexuálov? Na moje prekvapenie zbúral moje predsudky a kniha je naozaj nečakane zaujímavým čítaním...

Študenti Talmudu a Mišny vedia, že slovo zachytené v Biblii sa otvára deväťdesiatim deviatim rôznym výkladom, ale až stý výklad je ten správny. A ten - pozná len Boh. Táto pokora vykladania „božieho slova" kresťanom často chýba. Ak by sme si aspoň čiastočne osvojili túto múdrosť, možno by sme sa vyhli ideologickým sporom, zaručene správnych morálok a biblickým interpretačným nepochopeniam aj v otázke homosexuality.
(...)

V biblických dobách neexistovala žiadna prepracovaná koncepcia homosexuality ako sexuálnej orientácie. Starovekí Izraelci takto o sexe vôbec nerozmýšľali. Bolo len všeobecné povedomie o stykoch medzi ľuďmi rovnakého pohlavia, pre ktoré Helminiak používa označenie homogenitalita. Napríklad biblický text z Genesis 19,1-11 považovanýza Bohom odsudzujúci homosexualitu ako tzv. sodomský hriech. Ide o príbeh Lóta, ktorý prichýlil cudzincov vo svojom dome napriek nesúhlasu ostatných mužov v meste. Mužovia Sodomy sa zhromaždili pred jeho dvermi a žiadali Lóta, aby im vydal cudzincov. Chceli ich znásilniť. Lót namiesto cudzincov ponúkol rozhnevaným mužom svoje dcéry - panny. Muži odmietli Lótove dcéry ako náhradu a nakoniec sú Bohom potrestaní za tzv. sodomský hriech. Cudzinci spolu s Lótovou rodinou sú Bohom zachránení. Tak ako Biblia nerieši Lótove rozhodnutie radšej obetovať vlastné dcéry namiesto porušenia zvyku pohostinnosti, nerieši ani pohlavný styk medzi mužmi z hľadiska morálky. V tomto texte ide totiž o zneuctenie a urážku cudzincov a to sexuálnym ponížením. Nehľadajme pod sodomským hriechom ani Božie odsúdenie inej sexuálnej orientácie dokonca ani samotného sexu. Pod sodomským hriechom treba rozumieť odsúdenie hriechu nepohostinnosti voči cudzincom. „Na sodomskom príbehu je niečo smutne ironické... Ľudia neznášajú a nerešpektujú homosexuálov, pretože sú odlišní, podivní, zvláštni... Sú stvorení k tomu, aby boli v našej spoločnosti outsidermi, cudzincami. Ich rodiny sa ich zriekajú, sú oddeľovaní od svojich detí, vyhadzovaní z práce, vysťahovaní z bytov, urážaní verejnými osobami, kritizovaní z kazateľníc... A pritom toto všetko sa robí v mene náboženstva a údajnej židovskokresťanskej morálky. A práve z takéhoto hanebného hriechu boli Sodomčania obvinení. Presne túto krutosť Biblia znovu a znovu skutočne odsudzuje. A tak sú podľa chápania Biblie zrejme skutočnými „sodomitmi" práve tí, čo utláčajú homosexuálov kvôli ich údajnému „sodomskému hriechu"."   
Autor ďalej rozoberá všetky podstatné texty v Biblii, ktoré sa dnes používajú ako argumenty proti homosexualite, aby došiel k jasnému záveru: „Biblia ani k morálke homogenitálneho správania ako takého, ani k morálke homosexuálnych vzťahov, ako ich dnes chápeme my, žiadne priame stanovisko nedáva."

štvrtok 24. mája 2012

Francesco Albizzi (1593–1684)

Albizzi, pôvodne ako pomocný sudca a po roku 1654 ako kardinál bol hlavnou postavou v Rímskej inkvizícii a ktorého publikované názory vyjadrovali rovnako postoje pápežstva. Čoskoro nato, ako mu zomrela žena (s ktorou mal niekoľko detí) sa Albizzi, ktorý mal právne vzdelanie, rozhodol vstúpiť do klerického stavu; v Neapoli v roku 1628 vstúpil do diplomatických služieb rímskej Kúrie a onedlho mu bol zverený dohľad nad obchodnými vzťahmi Katolíckej Cirkvi. Jeho prvé stretnutie sa s honom na čarodejnice, ktoré si Albizzi aj po desiatkach rokov stále pamätal, nastalo počas cesty cez Nemecko v rokoch 1636 a 1637, počas ktorej slúžil v diplomatickej misii v Kolíne: “Mimo hradieb mnohých miest a dedín sme videli početné hranice, ku ktorým boli pripútané mnohé nešťastnice a upaľované ako bosorky.” (Albitius 1683, 355 § 179).
Po svojom návrate do Ríma si Albizzi vypracoval reputáciu ako jeden z tvrdých oponentov Jansenizmu v Rímskej Kúrii, čím značne ovplyvnil jeho odsúdenie, ku ktorému došlo za pontifikátov pápežov Inocenta X. (1644–1655) a Alexandra VII. (1655–1667). Ako silný obhajca pápežskej suverenity a supremácie, Albizzi  zavrhol pokusy Benátok miešať sa do cirkevnej jurisdikcie a španielske požiadavky mať právo veta pri pápežskej voľbe. V roku 1654 sa stal kardinálom. Následne Albizzi zohral dôležitú úlohu pri rozhodnutí Vatikánu zachrániť pätnásť detí, ktoré čelili poprave pri hone na čarodejnice v švajčiarskom kantone Graubünden a priviesť ich do Milána. Táto skúsenosť, okrem iných, viedla k cirkevnému rozhodnutiu v r. 1657 uverejniť v tlačenej podobe svoje inštrukcie pre vedenie čarodejníckych procesov (doposiaľ dostupnej iba v hrubých rukopisných príručkách) ako brožúru, ktorá bola následne distribuovaná katolíckym autoritám, hlavne tým mimo Talianska, v Švajčiarsku alebo v Nemecku.
Názory kardinála Albizziho na čarodejníctvo uvedené v prvom zväzku (De inconstantia in iure admittenda vel non; Kedy je nedôslednosť dovolená zákonom a kedy nie?) rozšírenej kanonickej práce, publikovanej v roku 1683 na fiktívnom mieste a pod anonymným vydavateľom. Jeho komentáre o čarodejniciach v tejto  “ neoficiálnej ” knihe odrážali vtedajšie vatikánske pozície, niekedy ním ilustrované príkladmi založenými na jeho vlastných skúsenostiach. Z dogmatického hľadiska bol Albizzi (podobne ako jeho jezuitskí predchodcovia Adam Tanner a Friedrich Spee) konzervatívny: Tvrdiť, že škodlivé zaklínadlá sú nereálne bolo heretické. Schopnosti čarodejníc lietať a čarodejnícky sabat boli taktiež možné, ale extrémne zriedkavé. Taktiež veril na reálnu existenciu čarodejníckych stigiem (diabolského znamenia), ale pripúšťal že v rámci inkvizície existovali aj seriózne názory proti ich existencii.
Rovnako ako Rímska inkvizícia všeobecne aj Albizzi bol veľmi opatrný čo sa týka vyhodnocovania dôkaznej situácie, ktorá obklopovala zločin čarodejníctva. Predtým než pripustíme možnosť, že škodlivé zaklínadlo bolo príčinou smrti človeka, najprv lekári musia byť schopní vylúčiť prirodzené príčiny. Ako pomocný sudca bol prítomný pri mnohých prípadoch údajných zaklínadiel, ktoré konzultanti z radov lekárov takmer vždy napokon pripísali fyzickým chorobám.
Albizzi tvrdil, že miestni klerici boli značne náchylnejší veriť v čarodejníctvo ako rímske autority: “Keďže získavanie dôkazu tzv. Corpus delicti, ktorý sa musí v plnom rozsahu preukázať, najmä v prípadoch infanticídy a škodlivých zaklínadiel s údajne smrteľnými následkami, bolo sústavne porušované  [miestnymi súdnymi úradníkmi] zodpovednými za čarodejnícke procesy, Suprema [Sväté Ofícium v Ríme] sa rozhodla vytlačiť [svoje] smernice ako inštrukciu pre sudcov a poskytnúť im ju v obežníkoch” (Albitius 1683, 350).
Albizzi taktiež ostro kritizoval prax výstavby reťazových čarodejníckych procesov na základe výpovedí údajných účastníkov na Sabatoch: “Suprema  už niekoľko krát zistila, najmä v rokoch 1594 a 1595 [ . . .], že tým čarodejniciam, ktoré prisahali že videli určité osoby na čarodejníckom sabate, by sa k ich škode nemalo veriť, pretože je to považované za ilúziu. Preto praktiky svetských a cirkevných súdov v Nemecku by sa mali vždy odmietať a to hlavne, že podľa toho takýto hon na čarodejnice môže začať jednoducho pretože jediná čarodejnica tvrdí, že mala vidieť iných na sabate a že môže byť usvedčená ako vinná, ak dve čarodejnice tvrdia to isté; Otec Tanner namieta proti tejto praxi v komentári venovanému tejto veci a neznámy autor, rímsky teológ, v knihe Cautio Criminalis [ . . .] [Pozor pri kriminálnych procesoch] vytlačenej v Rintelne roku 1631” (Albitius 1683, 355 § 177–178).
Kardinál-inkvizítor Albizzi bol naozaj oboznámený s prvým rintelnským vydaním pojednania Fiedricha Spee Cautio Criminalis, hoci jeho autor mu zostal neznámy. Rovnako taktiež diskutoval o nemeckých honoch na čarodejnice s Kristínou, bývalou švédskou kráľovnou, ktorá prebývala v Ríme od roku 1655. Povedala mu, že jej edikt z roku 1649 mal do značnej miery zastaviť čarodejnícke procesy v Brémach a vo Verdene v severnom Nemecku. Ona a kardinál sa zhodli na tom, “ že to, k čomu sa čarodejnice priznávajú je výsledkom ich materského stavu [ex effectibus uterinis] alebo diabolských  predstieraní” (Albitius 1683, 355 § 180).
Albizzi sa taktiež zmieňuje o opozícii Ríma voči honu na čarodejnice, ktorý viedol inkvizítor Pierre Symard witch hunt v oblasti Franche-Comté v roku 1659: “Inkvizítor Besançonu mal . . . odovzdať niekoľko mužov a žien do rúk svetskej spravodlivosti, ktorého procesy s nimi vedené, boli Supremou však neskôr preukázané ako neplatné a nespravodlivo vedené; preto tieto osoby boli oslobodené ako nevinné a inkvizítor bol zosadený” (Albitius 1683, 355 § 179).
Rainer Decker; Translated by Jonathan Stickney
Použitá a odporúčaná literatúra:
Albert, Marcel. 1988. Nuntius Fabio Chigi und die Anfänge des Jansenismus, 1639–1651. Freiburg im Breisgau: Herder.
Albitius, Franciscus. 1683. De Inconstantia in jure admittenda vel non. Amsterdam: Huguetan.
Ceyssens, Lucien. 1975. “Albizzi. Son autobiographie et son testament.” Bulletin de l’Institut historique belge de Rome 45: 343–376.
———. 1977. Le Cardinal François Albizzi (1593–1684): Un cas important dans l’histoire du jansénisme. Rome: Pontificium Athenaeum Antonianum.
Decker, Rainer. 1999. “Spee und Tanner aus der Sicht eines römischen Kardinal-Inquisitors.” Spee Jahrbuch 6: 45–52.

streda 23. mája 2012

Citát dňa - Kresťan, ktorý sa postavil proti Hitlerovi



MOLTKEHO POHNUTKY

V dvou pozoruhodných dopisech o svém procesu, jež odeslal manželce mezi 10. lednem 1945, kdy byl vynesen rozsudek, a popravou, k níž došlo 23. ledna, Moltke poznamenal, že zaplatí životem jen za to, čeho se skutečně dopustil. Tedy nikoli za konspiraci jakéhokoli druhu, ale za vlastní názory ("pověsí nás za to, že jsme společně přemýšleli“). Ve druhém dopisem chválil moudrost božiho řízení, které jej „vzdálilo“ od účasti na přípravách puče a postavilo nad všechny třídní pohnutky i vlastenecké motivy, takže mohl podat svědectví o těch nejsilnějších pohnutkách odboje. Jak napsal, nestanul před Freislerem „ani jako protestant, ani jako velkostatkář, ani jako Prus, ani jako Němec … nýbrž jako křesťan“. Tato slova mohou svádět k domněnce, že se Moltkeho odbojová činnost skutečně omezovala jen na „přemýšlení“. Jeho aktivity ve prospěch obětí nacismu i spojení s opozičními silami v armádě i mimo ni však svědčí o tom, že byl mužem činu. V listě na rozloučenou adresovaném synům to vyjádřil svým typickým výmluvným a působivým slohem:
 “Už od školních let a pak po celý život jsem bojoval proti omezenosti a servilnosti, proti nadutosti a netoleranci, proti onomu nelítostnému duchu souhlasu, který je hluboce zakořeněn v německé povaze a nalezl své ztělesnění v nacionálně socialistickém státě. Vytkl jsem si za cíl přemoci tohoto ducha i jeho zlověstné průvodní jevy, jako je přílišný nacionalismus, rasová perzekuce, nedostatek víry a materialismus. V tomto smyslu a z tohoto úhlu pohledu mají nacionální socialisté pravdu, když mne odsoudili k smrti … Od chvíle, kdy se nacionální socialismus chopil moci, jsem činil vše, co bylo v mých silách, abych ulehčil jeho obětem a přiblížil okamžik změny. Vedlo mne k tomu svědomí a v konečném důsledku to pokládám za poslání, za které stojí položit život.
Po válce složil Moltkemu hold americký diplomat George Kennan, když jej označil za „pilíř morálního svědomí a nehynoucí zdroj inspirace v politické i intelektuální oblasti“. Helmuth von Moltke byl pravý Němec v tom smyslu, že se coby bezvýhradný zastánce křesťanských hodnot stal nesmiřitelným a rozhodným odpůrcem nacionálního socialismu. Dne 23. ledna 1945 zaplatil ve vězení v Berlíně-Plötzensee za své přesvědčení životem. Celkem bylo popraveno sedm členů Kreisauského kroužku: Yorck von Wartenburg, Reichwein, Trott zu Solz, von Haeften, Haubach, Leber a také páter Delp, jenž se vykonání rozsudku dočkal jako poslední ze skupiny až v únoru 1945.“
z knihy Welch, D.: Němci proti Hitlerovi (Opozice v třetí říši 1933 – 1945), Praha: Euromedia Group k. s., 2005, ss.95-96.


utorok 22. mája 2012

Bol stredovek obdobím, kedy sa ľudia pravidelne neumývali?

O stredoveku sa veľmi často hovorí ako o období plnom špiny a zanedbanosti a že sa ľudia v ňom len zriedkavo umývali a mali tak celkovo zapáchať a mať pokazené zuby. Je to však skutočne pravda?
V skutočnosti sa stredovekí ľudia všetkých spoločenských vrstiev pravidelne denne umývali, užívali si denne kúpeľ a vysoko si cenili čistotu a hygienu. Ako v akomkoľvek období pred moderným zavedením tečúcej vrelej vody, bývali menej čistí ako sme dnes my, ale podobne ako naši starí rodičia alebo prarodičia, boli schopní sa denne umývať, udržiavať sa čistými, vysoko si ceniť čistotu a nemali radi ľudí, ktorí boli špinaví alebo smrdeli.
Väčšina ľudí v tomto období sa udržiavali v čistote denným umývaním sa v kadi s horúcou vodou. Mydlo sa poprvýkrát začalo široko používať v stredoveku (Starovekí Rimania a Gréci mydlo nepoužívali) a výrobcovia mydla mali svoje prevádzky v mnohých väčších stredovekých mestách. Zohrievanie vody pre celkový kúpeľ bol časovo náročný proces, takže kúpanie v dobe bolo menej časté, ale dokonca aj tie najnižšie vrstvy spoločnosti si užívali sedacie kade keď sa k nim dostali. Šľachta povýšila kúpele na najvyššiu úroveň luxusu s kúpaním sa vo veľkých drevených vaniach plných voňavej vody opatrenými vo vnútri sedačkami pokrytými hodvábom čo nebolo potešením len pre jedného, ale niečo také, ktoré mohli zdieľať so sexuálnymi partnermi alebo dokonca partie priateľov s vínom a jedlom v ruke, niečo podobné ako dnešné vírivky alebo tzv. jacuzzi.
Stredoveké kúpanie a jedenie (a sex)
- rukopis z pätnásteho storočia

Verejné kúpele existovali vo väčšine opevnených miest a stovky takých kúpeľov prosperovalo aj vo väčších mestách. Na južnom brehu rieky Temže bolo umiestnených stovky "parných kúpeľov" v ktorých sa stredovekí londýňania mohli zmočiť v horúcej vode, rovnako tak si pokecať, zahrať šach a užívať si s ľahkými ženami. V Paríži sa nachádzalo ešte viac takýchto kúpeľov a v Taliansku boli tak početné, že niektoré z nich sa prezentovali ako výlučne pre ženy alebo čisto pre aristokraciu, takže šľachta nemusela zdieľať vaňu spolu s remeselníkmi či sedliakmi.
Myšlienka, že ľudia v stredoveku sa neumývali je založená na mnohých mylných predstavách a mýtoch. Zaprvé, v šestnástom a znovu v osemnástom storočí, tj. po stredoveku prišli obdobia v ktorých lekári tvrdili, že kúpanie je škodlivé a v ktorých sa ľudia príliš často vyhýbali umývaniu. Ľudia pre ktorých "stredovek" zdá sa znamenal "akákoľvek iná doba staršia než 19. storočie" predpokladali, že to znamená že tieto myšlienky prevažovali aj predtým. Podruhé, kresťanskí moralisti a cirkevní predstavitelia v stredoveku často vystríhali pred prehnaným umývaním sa. Toto však bolo predovšetkým preto, že tí istí moralisti varovali pred excesmi v akejkoľvek činnosti - jedenie, sex, lov, tanec alebo dokonca v častom spovedaní sa a v prílišnej náboženskej horlivosti. Z tohto robiť záver, že tieto varovania znamenali, že nikto sa neumýval je jasný nezmysel. A nakoniec, verejné kúpele sa úzko spájali s prostitúciou. Nie je teda žiadnych pochýb, že mnoho prostitútiek ponúkalo svoje služby v kúpeľných domoch stredovekých miest a v "parných kúpeľoch" stredovekého Londýna a iných mestečiek, ktoré stáli v tesnej blízkosti vedľa najvykričanejších štvrtiach vyhradených pre bordely a jednotlivé prostitútky. Takže moralisti hromžili proti verejným kúpeľom ako semeništiam hriechu. Takže robiť z toho nesprávne závery, že to znamenalo ľudia nevyužívali kúpeľné domy je rovnako nezmyselné ako tvrdiť, že taktiež nenavštevovali vedľajšie bordely.
Skutočnosť je taká, že stredoveká literatúra oslavovala potešenie horúceho kúpeľa, stredoveká rytierska ceremónia obsahoval vonný kúpeľ pre iniciačný vstup do stavu rytierskeho, asketickí pustovníci sa pýšili neumývaním sa rovnako ako sa vystatovali že si neužívajú ďalšie často sa vyskytujúce potešenia a z toho, ako výrobcovia mydiel a prevádzkovatelia kúpeľných domov rozvíjali svoje služby jasne plynia, že stredovekí ľudia sa veľmi radi udržiavali v čistote. O názore, že mali pokazené zuby bolo taktiež preukázané archeologickým výskumom, že to je nezmysel. V období, kedy cukor bol príliš drahým luxusným tovarom a a v ktorom bola strava priemernej osoby bohatá na zeleninu, sezónne ovocie a vápnik, bol jej chrup v skutočnosti vynikajúci. Pokazenie chrupu nastalo až v šestnástom a sedemnástom storočí, keď zaplavil celú Európu lacnejší cukor dovezený zo západných Indií a spôsobil tak epidémiu zubných kazov a odporného pachu z úst.
Stredoveké francúzske príslovie ukazuje akým významným bolo umývanie sa pre potešenie z dobrého života v tomto období:
Venari, ludere, lavari, bibere! Hoc est vivere!(Loviť, hrať sa, kúpať, piť! To znamená žiť!)

pondelok 21. mája 2012

Počiatok honov na čarodejnice

Prvé hony na čarodejnice v pravom zmysle tohto výrazu sa v západnej Európe objavili na začiatku pätnásteho storočia. Jedna z prvých sérií čarodejníckych procesov sa odohrala v Taliansku a vo frankofónnych a germanofónnych oblastiach okolo západných Álp. Samozrejme obava z škodlivého kúzelníctva mala v stredovekej Európe hlboké korene a jeho oficiálne povolené súdne stíhanie ako aj ľudové prenasledovanie bolo nasmerované na ich predpokladaných pôvodcov už dlho predtým. Ale práve v pätnástom storočí sa naplno rozvinul stereotyp diabolského čarodejníctva, ktorý potom pretrvával počas obdobia hlavných honov na čarodejnice v šestnástom a sedemnástom storočí.
Pre nasledujúce vypuknutie týchto honov bolo najdôležitejším faktorom jasné rozvinutie v rámci stereotypu kultických a konšpiračných aspektov čarodejníctva. To znamená, že čarodejnice boli podľa tohto stereotypu členmi organizovaných skupín zapojených do diabolsky vedeného spiknutia, ktorého cieľom bolo rozvrátiť a zničiť kresťanské komunity a napokon aj celú kresťanskú civilizáciu. Hoci jednotlivé procesy s čarodejnicami môžu pripomínať skoršie procesy pre škodlivú mágiu, plnohodnotné hony na čarodejnice boli možné až potom, čo sa začal utvárať ucelený koncept, že čarodejnice pôsobia ako súčasť organizovaného, konšpiračného kultu. Hon na čarodejnice v plnej miere by sa teda mohol rozvinúť z jediného procesu alebo relatívne rozsiahlej skupiny procesov buď za predpokladu, že autority sa čoraz viac utvrdzovali v presvedčení o reálnej existencii veľkého počtu čarodejníc pôsobiacich v danej oblasti alebo keď usvedčené čarodejnice obviňovali resp. boli prinútené k výpovediam o členstve ďalších v ich sekte. A napokon hony na čarodejnice sa rovnako tak objavili aj vďaka spoločnému vplyvu istých aspektov západoeurópskeho právneho postupu, určitých pojmov týkajúcich sa démonickej moci a aktivity prebranej zo štandardnej kresťanskej démonológie a veľmi rozšírenej povery o skutočnej účinnosti škodlivej mágie resp. maleficium.
Strach zo škodlivej mágie a oficiálne postihy proti takejto mágii boli v stredovekej Európe dlhotrvajúcim postojom a  legislatíva proti tomu, čo sa považovalo za škodlivé formy mágie rovnako tak existovalo aj v období klasickej antiky. V kresťanskej Európe odsúdenie a pokusy o represiu takejto mágie vyšli z dvoch odlišných tradícií, náboženskej a sekulárnej. Od začiatkov kresťanstva boli cirkevné autority presvedčené že veľa, ak nie väčšina z údajnej magickej aktivity vo svete je v skutočnosti výsledkom pôsobenia démonických síl. Mágovia, teda tí, ktorí o sebe tvrdili, že dokážu manipulovať s prírodnými, okultnými silami boli namiesto toho podozrievaní z vyvolávania a obracania sa na démonov. Raní Cirkevní Otcovia ako bol napr. sv. Augustín odsúdili prax údajne démonickej mágie ako vážne previnenie sa proti kresťanskej viere a z rovnakého dôvodu odsudzovali mágiu i najstaršie cirkevné právne kódexy. V období raného stredoveku kresťanské penitenciály, príručky o pokání používané kňazmi, obsahovali odsúdenia mágie. Tresty predpísané za takéto praktiky samozrejme boli z pohľadu neskorších štandardov relatívne ľahké. Kresťania, ktorí vykonávali mágiu boli nútení si priznať a vyznať svoje hriechy a konať pokánie. V prípadoch extrémnej zatvrdlivosti, bola nutná exkomunikácia. Také tresty sa používali po celé dvanáste storočie. Následne zvýšená obava Cirkvi z herézy a pochopiteľná potreba oveľa aktívnejšie bojovať s heretikmi začala posilňovať rastúcu tvrdú odpoveď na mágiu.
Na dôvažok k klerikálnym obavám a cirkevnej legislatívy týkajúcej sa mágie v období raného stredoveku tu bola aj  značná časť sekulárneho práva. Sekulárne obavy sa v ničom neodlišovali od cirkevných. Svetskí vládcovia vo všeobecnosti prijímali klerikálnu asociáciu mágie s démonickou invokáciou a pokúšali sa vynútiť kresťanskú morálku pomocu svojich právnych kódexov. Napriek tomu v tom najvšeobecnejšom slova zmysle sa dá povedať, že hoci klerikálne obavy sa zameriavali na údajne démonickú povahu takejto mágie, sekulárna legislatíva sa oveľa viac zaoberala škodlivými účinkami, ktoré by údajne mágia mala spôsobovať. Sekulárne právne kódexy sa preto viac okrajovo zaoberali zločinom  maleficia, resp. škodlivej mágie. Mnohé z týchto právnych ustanovení predpisovalo popravu ako potenciálny trest v prípadoch týkajúcich sa zlovoľnej mágie. Také odsúdenie vychádzalo z tradičných germánskych zákonov proti škodlivému kúzelníctvu ako aj z relatívne striktných neskoro-cisárskych právnych kódexov namierených proti mágii a mágom. Napriek existencií takejto legislatívy samozrejme súdne stíhania pre zločin škodlivej mágie zostávali počas celého obdobia raného stredoveku limitované. Kľúčovým faktorom bolo používanie akuzačnej procedúry na väčšine európskych súdov pred dvanástym a trinástym storočím.
V rámci akuzačnej procedúry mohla ukrivdená stránka iniciovať súdne konanie podaním obvinenia zo zločinu. Táto osoba potom následne zobrala na seba zodpovednosť dokázať vinu obvineného resp. obvinených. Ak samozrejme obvinený bol sprostený viny, potom žalobca bol predmetom trestného konania. Táto procedúra slúžila na obmedzenie počtu úplne falošných obvinení. Spolu so zločinmi, ktoré údajne boli spojené s použitím mágie, ktorá bola tajomná samotnou svojou povahou, nebolo často možné získať jasný dôkaz viny. V týchto prípadoch obvinení mohli byť prinútení podstúpiť tzv. súdny ordál. Teoreticky táto praktika vkladala určenie viny alebo neviny do rúk Boha. V skutočnosti bol tento rituál značne subjektívny a bolo jasné, že žiadny žalobca si nemohol byť istý konečným nastolením spravodlivosti týmito prostriedkami. V celkovom súhrne aspekty akuzačnej procedúry v značnej miere tlmili potenciál pre rozsiahle obvinenia zo škodlivého kúzelníctva a činili tak veľmi ťažkými ten druh paniky a reťazovej reakcie obvinení, ktoré tak charakterizovali neskoršie hony na čarodejnice. Na začiatku dvanásteho a pokračujúc v štrnástom a pätnástom storočí, samozrejme európske súdy, cirkevné ako aj sekulárne, sa v zvýšenej miere vzdialili od používania  akuzačnej procedúry a namiesto nej prijali inkvizičnú procedúru ako ich základnú operačnú metódu.
Na rozdiel od akuzačnej procedúry, v inkvizičnom postupe bremeno dokázania viny resp. neviny podozrivého zo zločinu spadalo na zamestnancov súdu a nie na osobu, ktorá vzniesla pôvodné obvinenie. Na dôvažok súd mohol iniciovať vyšetrovanie alebo proces, aj v tom prípade kedy nebolo vznesené žiadne obvinenie zo spáchania zločinu. V mnohých prípadoch súdy konajúce na základe inkvizičnej procedúry čo sa týka zberu a vyhodnocovania dôkaznej situácie fungovali oveľa sofistikovanejším spôsobom než tie, ktoré sa riadili procedúrou akuzačnou. Práve v prípadoch údajného kúzelníctva, ktoré bolo stále záhadným zločinom, boli viditeľné dôkazy alebo očití svedkovia takmer vždy zriedkavé. V takýchto prípadoch najlepšími prostriedkami na získanie usvedčujúcich dôkazov bolo pomocou priznania podozrivej stránky. Pretože sa zistilo, že sa ľudia len málokedy ochotne priznávajú k nebezpečnému zločinu, za účelom zistenie pravdy od podozrivých bolo predpísané použitie mučenia. Obmedzenia a kontrolné mechanizmy pri aplikácii tortúry boli síce zavedené, ale mohli byť ľahko ignorované prehnane horlivými magistrátmi odhodlanými po usvedčení. Najmä v situáciách, v ktorých povaha zločinu rozšírila neistotu alebo paniku, ako to bolo v prípade honov na čarodejnice, súdne obmedzenia pri používaní tortúry boli často odsunuté stranou. Neobmedzená tortúra dovoľovala magistrátom vynucovať výpovede a zabezpečovať tak usvedčenia pre skutočne akýkoľvek zločin, ku priznaniu ktorého mohli podnietiť obžalovaného. Rozšírenie používania inkvizičnej procedúry a mučenia na súdoch v západnej Európe preto poskytlo nutný základ pre neskoršie fungovanie honov na čarodejnice.
Samotná existencia legálneho a procedurálneho základu samozrejme neviedla priamo k honu na čarodejnice. Skôr to bola základná úroveň záujmu o údajné magické praktiky, ktorá vzrástla medzi náboženskými ako aj sekulárnymi autoritami, rovnako ako odhalenie, že vykonávatelia škodlivého kúzelníctva boli členmi heretických a konšpiračných démonických kultov. Počiatočné znaky novej úrovne záujmu v týchto obastiach sa stali badateľnými na začiatku štrnásteho storočia. Proces s lady Alice Kytelerovou z Kilkenny v Írsku sa často považuje za druh protočarodejníckeho honu charakteristického pre toto obdobie. Lady Alice si mala vziať postupne množstvo bohatých mužov. Jej prví traja manželia zomreli za záhadných okolností a keď začal aj jej štvrtý manžel chorľavieť, bola obvinená z očarovania týchto mužov a z ich následného zavraždenia pomocou kúzelníckych praktík. V roku 1324 prevzal tento prípad biskup Richard Ledrede a napokon Alice a skupina podozrivých jej údajných komplicov boli usvedčení nielen z použitia škodlivej mágie, ale taktiež z odhodenia kresťanskej viery a zo zhromažďovania spolu do kultu aby v ňom uctievali a obetovali démonom. Hoci jeden člen tejto skupiny bol upálený na hranici, Alice unikla bez trestu a to tak, že utiekla do Anglicka avšak proces s ňou nespustil žiadne podobné obvinenia v tom čase v Írsku. Napriek tomu tento prípad odhalil to, že došlo k prepojeniu škodlivého kúzelníctva s démonickou invokáciou a rovnako tak aj s kultickým uctievaním démonov.
Podobná predzvesť chmár neskorších aspektov honov na čarodejnice sa dá vysledovať v procese s templárskymi rytiermi pre herézu, sodomiu a idolatriu a v konečnom potlačení templárov ako vojenského a náboženského rádu. V skutočnosti bol tento prípad politicky motivovaný. V roku 1307 úradníci v službách francúzskeho kráľa Filipa IV. vzniesli mnohé obvinenia proti templárom tak aby kráľovská vládna moc  mohla skonfiškovať nesmierne bohatstvo a majetky, ktoré vlastnili rytieri. Niekoľko kľúčových templárskych vodcov bolo zatknutých a uväznených a boli vyslýchaní za použitia krutej tortúry. Napokon sa väčšina priznala k rôznym obvineniam vrátane heretických názorov a zapretiu kresťanskej viery, homosexuálnym praktikám a uctievaniu démona v podobe hlavy známej ako Bafomet. Pápež Klement V., pretože podľahol tlaku francúzskeho kráľa, rád oficiálne zrušil v roku 1312 a v roku 1314 veľmajster templárskeho rádu, Jacques de Molay a iní vodcovia boli upálení na hranici. Hoci obvinenia z kúzelníctva významne nefigurovali v procese s templármi, tento prípad bezpochyby slúžil ako príklad postupov, ktoré neskôr charakterizovali čarodejnícke procesy—extrémne a nepodložené obvinenia a falošné výpovede  získané použitím tortúry (mnohí templári neskôr odvolali svoje počiatočné priznania, ale týmto počinom si zabezpečili len obvinenie, že sú relapsovaní heretici).
Prípady inkvizičných procesov s templármi a s Alice Kytelerovou taktiež odhalili ďalší dôležitý aspekt pôvodu možných honov na čarodejnice v západnej Európe, menovite ten, že na začiatku štrnásteho storočia sa obvinenia zo škodlivého kúzelníctva a kultického uctievania démonov vznášali najmä voči relatívne vysoko postaveným obžalovaným. Obvinenia z použitia kúzelníckych praktík na kniežacích dvoroch sa vyskytovali po celý stredovek, ale počet jasne politicky motivovaných procesov s kúzelníkmi ako sa zdá zvýšil na začiatku štrnásteho storočia tým sa zvýšili obavy z potenciálnej hrozby ktorá pramenila zo škodlivej mágie medzi mocnými vrstvami po celej Európe. Ani pápežský dvor nebol voči tomuto imúnny. V r. 1258 pápež Alexander IV. mal udeliť všetkým pápežským inkvizítorom pokyn, aby sa stránili procesov s kúzelníkmi, pokým by mágia jasne nevykazovala nejakú formu herézy. V r. 1320, samozrejme pápež Ján XXII., hlboko zaujatý vecami ohľadne kúzelníctva prinajmenšom zčasti pretože sa obával, že jeho politickí nepriatelia budú používať mágiu proti nemu, nariadil inkvizítorom aby rozšírili svoje vyšetrovanie na všetky druhy kúzelníctva, ktoré obsahovali vyvolávanie a uctievanie démonov a v roku 1326 formálne exkomunikoval všetkých kresťanov, ktorí by boli usvedčení z praktizovania mágie, ktorá obsahovala vyvolávanie démonov.
Obavy z démonickej, heretickej a napokon kultickej povahy väčšiny magickej aktivity sa začali objavovať medzi cirkevnými autoritami v rámci celého štrnásteho storočia. Na začiatku tohto storočia osvedčil  inkvizítor Bernard Gui jasný ale stále relatívne mierny záujem o kúzelníctvo. Vo svoje inkvizičnej príručke Practica inquisitionis heretice pravitatis (Prax v inkvizícii heretickej neprávosti), zostavenej okolo roku 1324 Gui venoval len malú časť diskusii o kúzelníctve a hoci považoval mágiu za aspekt herézy, detailne v nej nerozoberal povahu heretickej mágie. O päťdesiat rokov neskôr samozrejme inkvizítor Nicolas Eymeric, vo svojej príručke Directorium inquisitorum (Katalóg pre inkvizítorov), napísanej v r. 1376, predstavil rozšírenú argumentáciu o nutne heretickej povahe démonickej mágie. Samotný skutok vyvolania démona, tvrdí Eymeric tvorí skutok uctievania aj keď pri tom neboli prítomné žiadne iné otvorené znaky uctievania. Preto v sebe všetky skutky démonickej mágie obsahujú idolatriu a preto boli dôkazom herézy. Eymericove argumenty predstavovali definitívny dôkaz pre mnoho cirkevných autorít ktorí prišli po ňom a poskytli tak základ pre inkvizičný postup proti podozrivým mágom počas celého obdobia honov na čarodejnice.
Akonáhle sa prax údajne démonickej mágie pevne usadila ako tá, ktorá je zložená z uctievania démonov a teda ako forma herézy, bolo pravdepodobne prirodzené, že ľudia podozriví z praktizovania kúzelníctva by sa mali stať podozrivými taktiež z toho, že sú súčasťou organizovaných kultov práve tak ako iné údajné heretické skupiny o ktorých sa to tiež tvrdilo. Počas neskorého štrnásteho storočia a  na začiatku storočia pätnásteho významne narástol počet procesov spojených so škodlivou mágiou a kriticky v priebehu týchto procesov dochádzalo k implantovaniu prvkov diabolskej herézy do obvinení z jednoduchého malefícia. Tieto prvky diabolizmu v sebe obsahovali koncept, že čarodejnice boli členmi  démonicky organizovaných kultov, ktoré sa tajne stretávali aby oslavovali, tancovali a uctievali démonov alebo Satana. Tiež mali byť údajne zapojení do vzájomných sexuálnych orgií, s démonmi alebo so samotným Satanom a konali množstvo ďalších hrozných skutkov, ako napr vraždenie a jedenie bábätok alebo malých detí a znesväcovanie kríža a eucharistie.
Dôvody pre vzostup v počte procesov počas tohto obdobia sú nejasné. Do určitej miery by mohol tento zjavný nárast byť výsledkom lepšieho zachovania historických prameňov z tej doby. Samozrejme vtedajšie autority jasne verili, že mágia a čarodejníctvo bolo rastúcou hrozbou pre svet, ktorá ako sa zdá odrážala v skutočnom zvýšení počtu obvinení a súdnych stíhaní. Mnohé štúdií malo odhaliť, že obvinenia z čarodejníctva a hony na čarodejnice mali často pôvod v ekonomických alebo sociálnych nepokojoch na miestnej úrovni: agrárne krízy; sústavne nepriaznivé počasie; nové ekonomické alebo obchodné vzory v regióne; alebo spory medzi susedmi kvôli vlastníctvu, spoločenskému postaveniu alebo mnoho iných problémov. Celkový nárast počtu procesov sa môže dať vysvetliť zovšeobecnenou ekonomickou resp. sociálnou krízou, ktorá  zhoršila takéto lokálne konflikty. Pokusy spojiť navzájom nárast v počte súdnych stíhaní za čarodejníctvo k zovšeobecneným krízam tejto povahy samozrejme odhalili rozpory rovnako ak aj odkryli jasne vodítka.
Ďalším všeobecným faktorom ktorý znamenal zvýšený záujem o čarodejníctvo v tomto období bolo hnutie za náboženskú reformu, ktoré malo svoj pôvod v Cirkvi. Mnohé cirkevné autority boli presvedčené, že kresťanská viera na konci štrnásteho a na začiatku pätnásteho storočia bola na úpadku a že v celej kresťanskej spoločnosti bolo potrebné všeobecné morálne a spirituálne oživenie. Mimoriadne populárni kazatelia ako boli Vincent Ferrer a Bernardín zo Sieny prinášali toto reformné posolstvo ľudu pomocou média vo forme ľudových kázaní. Hrozba, ktorú predstavovali čarodejnice pre kresťanskú spoločnosť bola kľúčovou témou využívanou týmito mužmi. Nie je teda prekvapením, že mnoho raných čarodejníckych procesov sa vyskytlo v Dauphiné a v západnom Švajčiarsku vďaka burcovaniu v rámci Ferrerových ciest  po týchto regiónoch a Bernardín bol spojený s niekoľkými čarodejníckymi procesmi v Taliansku.
Väčšina procesov s čarodejnicami v tomto období začala s obvineniami z jednoduchého malefícia bez akéhokoľvek náznaku ďalších heretických resp. diabolských prvkov. Obvinenia boli zvyčajne vznášané ľuďmi proti ich blízkym spoločníkom alebo susedom, inými slovami, ľuďom s ktorými sa dostali do sociálneho alebo ekonomického konfliktu a tieto druhy napätia vo všeobecnosti tvorili pôvodné obvinenia z malefícia. Samozrejme, keď sa tento príklad dostal k súdu, skúsení sudcovia cirkevní alebo sekulárni ale rovnako oboznámení s konceptmi démonickej mágie a herézy, pomohli uviesť myšlienky diabolizmu. Akonáhle sa tieto myšlienky plne zakomponovali do údajných praktík škodlivej mágie, objavil sa náhle stereotyp čarodejníctva a tým pádom boli možné skutočné hony na čarodejnice. Vďaka konceptu čarodejníc fungujúcich ako členky démonicky organizovaných, konšpiračných kultov, obvinenia a procesy teraz mohli prameniť nielen z jednotlivých konfliktov, ale zo všeobecného pocitu ohrozenia celej komunity. Jednoduché obvinenie tak mohlo podnietiť omnoho viac a od jednotlivých podozrivých sa dalo čakať, mučením alebo pod hrozbou mučenia, že budú menovať spoločníkov ako členov rozsiahleho kultu čarodejníc a čarodejníkov, ktorých autority alebo celá komunita mohla upodozrievať, že operujú v regióne.
Prvým zo série čarodejníckych procesov a honov na čarodejnice sa konali na začiatku pätnásteho storočia v oblastiach Talianska; v Savojsku a v kraji Dauphiné; na teritóriách švajčiarskych miest Bern, Fribourg, a Luzern; a v diecéze Lausanne a Sion (približne v súčasných švajčiarskych kantonoch  Vaud a Valais). V mnohých z týchto oblastí sa zvýšil počet čarodejníckych procesov vychádzajúcich priamo zo skorších procesov s valdénskymi heretikmi a mechanizmy využívané autoritami na odhalenie a vyhladenie heretikov boli prevzaté a použili sa rovnako aj na čarodejnice. Obzvlášť ako sa zdá, tu bola prítomná úzka spolupráca medzi sekulárnymi a cirkevnými autoritami ako typický prvok, ktorý spájal mnoho raných honov na čarodejnice. Rovnako v tej dobe niektoré z prvých historických záznamov popisujúce koncept kultického, konšpiračného čarodejníctva, boli napísané v týchto regiónoch. Sekulárny kronikár z Luzernu Hans Fründ popísal údajné aktivity kultu čarodejníc vo Valais v roku 1428. Okolo roku 1436 francúzsky svetský sudca Claude Tholosan zostavil traktát o čarodejníctve založený na jeho skúsenostiach, ktoré získal pri vedení čarodejníckych procesov v Dauphiné. Pravdepodobne taktiež v polovici desaťročia, anonymný cirkevný autor, s veľkou pravdepodobnosťou inkvizítor, napísal pojednanie Errores Gazariorum (Omyly Gazarov resp. Gazariov t.j. katarov, časté označenie heretikov a neskôr čarodejníc), popisujúce omyly tejto heretickej sekty čarodejníc a v roku 1437 a 1438 dominikánsky theológ Johannes Nider napísal obsiahle príbehy o čarodejníctve, zväčša založené na procesoch vedených svetským sudcom Petrom z Bernu v údolí Simme bernského Oberlandu, hornatej oblasti  južne od mesta. Nider zozbieral mnohé zo svojich príbehov príbehov o čarodejníctve počas svojho pobytu na koncile v Bazileji, veľkom ekumenickom koncile Cirkvi konajúcom sa v rokoch 1431 až 1449 v meste Bazilej, nachádzajúcom sa práve severne od oblastí, kde práve prebiehal jeden z prvotných honov na čarodejnice. Tento koncil, na ktorom sa zišli klerici z celej Európy,  slúžil ako určitý druh mozgového centra ideí a záujmov o čarodejníctvo a pomohol tak rozšíriť pôvodne celkom lokálne sústredený záujem o kulty čarodejníc a dynamiku honov na čarodejnice na iné oblasti Európy. Akonáhle sa myšlienka konšpiratívnych kultov čarodejníc stala široko prijímanou v rámci celej Európy, hony na čarodejnice by mohli a aj sa vyskytli v takmer každom regióne starého kontinentu.

Použitá a odporúčaná literatúra:

Bailey, Michael D. 1996. “The Medieval Concept of the Witches’ Sabbath.” Exemplaria 8: 419–439.
———. 2001. “From Sorcery to Witchcraft: Clerical Conceptions of Magic in the Later Middle Ages.” Speculum 76: 960–990.
———. 2003. Battling Demons: Witchcraft, Heresy, and Reform in the Late Middle Ages. University Park: Pennsylvania State University Press.
Blauert, Andreas. 1989. Frühe Hexenverfolgungen: Ketzer-, Zauberei- und Hexenprozesse des 15. Jahrhunderts. Hamburg: Junius.
———, ed. 1990. Ketzer, Zauberer, Hexen: Die Anfänge der europäischen Hexenverfolgungen. Frankfurt: Suhrkamp.
Borst, Arno. 1992. “The Origins of the Witch-Craze in the Alps.” Pp. 101–122 in Medieval Worlds: Barbarians, Heretics, and Artists. By Arno Borst. Translated by Eric Hansen. Chicago: University of Chicago Press.
Cohn, Norman. 2000. Europe’s Inner Demons: The Demonization of Christians in Medieval Christendom. Rev. ed. Chicago: University of Chicago Press.
Kieckhefer, Richard. 1976. European Witch Trials: Their Foundations in Learned and Popular Culture, 1300–1500. Berkeley and Los Angeles: University of California Press.
———. 1989. Magic in the Middle Ages. Cambridge: Cambridge University Press.
Klaits, Joseph. 1985. Servants of Satan: The Age of the Witch Hunts. Bloomington: Indiana University Press.
Levack, Brian P. 1995. The Witch-Hunt in Early Modern Europe. 2nd ed. London and New York: Longman.
Peters, Edward. 1978. The Magician, the Witch, and the Law. Philadelphia: University of Pennsylvania Press.
———. 2002. “The Medieval Church and State on Superstition, Magic, and Witchcraft: From Augustine to the Sixteenth Century.” Pp. 173–245 in The Middle Ages. Vol. 3 of The Athlone History of Witchcraft and Magic in Europe. Edited by Bengt Ankarloo and Stuart Clark. London and Philadelphia: Athlone and University of Pennsylvania Press.
Russell, Jeffrey Burton. 1972. Witchcraft in the Middle Ages. Ithaca, NY: Cornell University Press.