Hony na čarodejnice

Hony na čarodejnice boli rano-moderný fenomén. Geograficky sa najčastejšie vyskytovali v rôznych častiach Svätej Rímskej ríše, ktorá bola z hľadiska právneho extrémne fragmentovaná: Franské cirkevné teritoriálne štáty; regióny Sársko a Moselsko; Elektorátne mestské štáty Trier a Kolín, vrátane Vestfálskeho vojvodstva; vojvodstvá Luxemburg a Lorraine; Biskupstvá kurfirstov v Münsteri; Schleswig-Holstein a Mecklenburg. V iných krajinách sa vyskytovali na okrajoch Francúzska (napríklad, Navarre a Languedoc), vo švajčiarskej Konfederácii kantonov, španielske Holandské provincie, dedičné krajiny rakúskych Habsburgovcov a západné Poľsko. Hon na čarodejnice bol vo všeobecnosti menej intenzívny v Strednej a Severnej Európe, okrem Katalánska v rokoch 1618 až 1620, ako významnou výnimkou v Strednej a s výnimkou Dolného Škótska, východného Anglicka v roku 1645, a severného Švédska medzi rokmi 1668 až 1674 v Severnej Európe. Dokonca v oblastiach silne poznačených krutou čarodejníckou panikou sa procesy vyskytovali všade v neúmerných počtoch. Bol tu obrovský regionálny rozdiel v perzekúcii čarodejníc; niektoré oblasti ukazovali endemické, ďalšie emidemické epizódy honu na čarodejnice. Hony na čarodejnice mali mnohé rozmanité príčiny: Súčasný historický výskum čarodejníctva sa zhoduje, že jediný faktor nemôže vysvetľovať všetky rano-moderné hony na čarodejnice.
Učené čarodejníctvo a chronológia perzekúcie

Hony na čarodejnice zrejme neboli stredovekým fenoménom, ale ideológia čarodejníctva mala korene v stredovekých vieroučných systémoch. Od roku 1400 sa všeobecne prijímalo, že jednotlivci mohli pomocou mágie spôsobovať škodu (ale taktiež liečiť). Počas pätnásteho storočia sa vyvinula omnoho hrozivejšia viera o čarodejníckej sekta tajne sa stretávajúcej za účelom strojenia úkladov a tým spôsobom škodiť zvyšku spoločnosti. Tento nový koncept bol „vynálezom“ neskorostredovekých učených elít, vytvorený z niekoľkých rozličných zdrojov, zahrňujúcich výpovede vynútené inkvizítormi od katarských a valdénskych heretikov, v ktorých boli už zmieňované let vzduchom, uctievanie diabla a detské krvavé obety. Taktiež tu hral svoju úlohu antisemitizmus keďže zhromaždenie čarodejníc bolo nazvané „ synagóga„ (alebo Sabat), kde čarodejnice, podobne ako Židia, údajne znesväcovali kresťanské rituály a dopúšťali sa v nich rituálnych vrážd malých detí. Možnosť paktu človeka s Diablom bola diskutovaná od doby sv. Augustína a obnovená sv. Tomášom Akvinským. Staroveké povery o účinnosti magických a démonických síl, škodlivej mágie, uhranutia a schopnosti určitých ľudí meniť sa na zvieratá a lietať v noci existovali spolu s uvedenými ideami neskorostredovekých učencov.
Tieto idey splynuli v 30 – tych rokoch 15. storočia. Dominikán Johannes Nider systematicky zhrnul tieto myšlienky do svojho traktátu Formicarius (Mravenisko), napísaného v rokoch 1437 a 1438 potom čo navštívil koncil v Bazileji, informačný zdroj z ktorého sa predtým tak všeobecne ešte neznámy zločin čarodejníctva rozšíril k značnej časti európskych učených elít. Nové médium tlače tento proces urýchlilo. Také démonologické pojednania ako neslávne známy Malleus Maleficarum (Kladivo na čarodejnice), prvýkrát publikovaný v r. 1486 Heinrichom Kramerom, si našiel svoju cestu do európskych univerzít, súdnych siení, kláštorných knižníc a privátnych domácich knižných zbierok, všade tam kde vládla latina. Neučení a negramotní súčasníci sa dozvedali o novej sekte čarodejníc cez kazateľskú činnosť.
Najstaršie zaznamenané hony na čarodejnice—niektoré s viac než stovkami popráv—pochádzajú primárne z oblastí blízko Ženevského jazera okolo r. 1430: Savojské vojvodstvo, Val d’Aosta, Dauphiné, a v súčasnosti švajčiarske kantony Valais a Vaud. Tu vzájomne sa ovplyvňujúce a znásobujúce faktory ako viera v údajne tajnú sektu čarodejníc a inkvizičné metódy (často používané laikmi) spôsobili sériu reťazových súdnych procesov, v ktorých výpovede vynútené od podozrivých pod mučením potvrdili fantázie autorít súdu. Naviac, zdalo sa, že výpovede o poveternostnej mágii a inej škodlivej mágii, vysvetľujú pôvod kríz (ako bola neúroda alebo choroba) postihujúce súčasníkov.
Hony na čarodejnice sa čoskoro rozšírili južne do taliansky hovoriacej alpskej oblasti a čo najďalej severne do Holandska, v ktorom sa konali procesy v Arrase v r. 1459. Tieto sa tiež presunuli severovýchodne do nemecky hovoriaceho Švajčiarska, oblastí ohraničujúcich jazero Kostnica a horné Porýnie, kde bolo pred rokom 1500 popravených kvôli čarodejníctvu mnoho ľudí. Aktivity inkvizítora Kramera a dopad jeho obzvlášť myzogýnnej demonológie, Malleus Maleficarum, pomohli podnietiť množstvo súdnych procesov v Alsasku, v meste Metz, a v oblasti medzi riekami Rýn a Mosel. Hony na čarodejnice sa dočasne vytratili v stredozápadnej Európe po roku 1520 alebo 1530, pravdepodobne kvôli dopadu protestantskej Reformácie, ale znovu boli obnovené po roku 1560, často v spojení s krutými agrárnymi krízami. Hony pokračovali (s význačnými regionálnymi rozdielmi) až do druhej polovice osemnásteho storočia s najhoršími čarodejníckymi procesmi, ktoré prebiehali v rokoch 1580 až 1650.
Sekulárne a cirkevné súdy

Už v ranej fáze čarodejníckych procesov pred rokom 1500 svetské súdy prevzali od cirkevných inkvizítorov poprednú úlohu v perzekúcii. V krajinách, kde súdne stíhanie čarodejníc zostalo úplne alebo v prevažnej miere v rukách Inkvizície (Španielsko, Portugalsko a Taliansko),sa z veľkej časti honom na čarodejnice zabránilo a obvinenia z čarodejníctva pochádzajúce od údajného “komplica” získané od vypovedajúcej čarodejnice netvorilo platný dôkaz. Rozsudky smrti za čarodejníctvo boli veľmi zriedkavé; v Portugalsku Inkvizícia vykonala iba pravdepodobne desať takýchto popráv. V období medzi rokmi 1610 a 1614 španielsky inkvizítor Alonso de Salazar Frías doviedol hony na čarodejnice v španielskom Baskicku ku koncu, potom čo svetskí sudcovia už popravili mnoho čarodejníc na francúzskom území Baskicka. V oblastiach ovplyvnených Rímskou Inkvizíciou boli čarodejnícke procesy taktiež vedené umiernene. A v Poľsku, pokým zločin čarodejníctva zostával pod cirkevnou jurisdikciou, bol hon na čarodejnice relatívne obmedzený, ale postupne sa rozrástol v šestnástom storočí, keď svetské súdy, ktoré dovoľovali upálenie na hranici, prevzali kontrolu nad perzekúciou čarodejníctva.
Počet popráv a centrá perzekúcie

Myšlienka, že počas ranomoderných honov na čarodejnice bolo popravených 9 miliónov ľudí už bola dávnejšie vyvrátená (Behringer 1998). Súčasné odhady celkového počtu popráv sa pohybujú v intervale medzi 30000 a 60000. Pokusy dospieť k presnej štatistike pre konkrétne regióny takmer vždy zlyhávajú kvôli neúplnému zachovaniu zdrojov. Naviac, ak chceme vypočítať intenzitu perzekúcie v kokrétnej oblasti, musíme hlavne porovnať počet popráv s celkovou (dospelou) populáciou. A keď počítame “obete” honov na čarodejnice, musíme starostlivo zahrnúť nielen tých, ktorí boli popravení. Tie podozrivé čarodejnice, ktoré boli prepustené po odmietnutí vypovedať, boli často fyzicky a psychologicky hrubo poškodené touto tvrdou záťažou, čo často viedlo k ich zúfalej existencii na okraji spoločnosti. Niektoré oblasti s nízkymi „indexom popráv” vykazovali veľký počet lynčov a neoficiálnych popráv domnelých čarodejníc alebo prepustených podozrivých z čarodejníctva: Stovky ľudí bolo týmto spôsobom popravených vo francúzskych Ardenách v sedemnástom storočí. Naša štatistika, predložená predtým, o celkovom počte popráv musí byť preto prispôsobená zvýšením hore aby zahrnula ďaľšie druhy obetí honov na čarodejnice.
Teritória, ktoré môžeme kategorizovať ako centrá najextrémnejších honov na čarodejnice obsahujú všetky tri katolícke arcibiskupstvá-elektoráty v Nemecku: Trier (s prinajmenšom 1000 procesmi), Mainz (s približne 2000 procesmi), a Kolín (s viac než 2000 procesmi). Hony na čarodejnice v franských katolíckych cirkevných teritóriách boli rovnako intenzívne: Okolo 900 čarodejníc bolo popravených v biskupskom meste kurfirstov Bamberg, zatiaľčo približne 1200 postretol tento osud v biskupskom meste kurfirstov Würzburg. Viac než 4,000 procesov prebehlo v luteránskom Mecklenburgu. V Nemecku sa pravdepodobne celkovo odohralo 25000 popráv za zločin čarodejníctva. V jeho západných častiach bola perzekúcia čarodejníc veľmi krutá v katolíckych vojvodstvách Lorraine a Luxemburg (obe s približne 3000 procesmi).Ale protestantské Pays de Vaud, vo francúzskom Švajčiarsku má pravdepodobne najvyšší známy koeficient popráv na hlavu zo všetkých oblastí, s viac než 50000 ľuďmi (čo znamená prinajmenšom 1700 popráv, teda viac než 20 popráv na tisíc ľudí) počas ranomoderného obdobia.
Teritória na periférii Európy vykazujú oveľa obmedzenejší vzor honu na čarodejnice. V celej Škandinávii došlo k približne 2000 popravám za čarodejníctvo (polovica z nich pripadá na Dánsko), hoci región bol oveľa menej hustejšie obsadený než stredozápadná alebo južná Európa. V Anglicku sa neodohralo viac než 500 popráv—a pravdepodobne dokonca významne menej; Škótsko naproti tomu bolo populačne o tri štvrtiny menšie, ale v ňom sa popravilo 1000 čarodejníc. V Francúzsku, parlements, alebo panovnícke súdne dvory, poskytovali silne centralizovanú administratívnu štruktúru, ktorá presadzovala riadenie nad miestnymi súdmi: Tu bolo legálne popravených ako čarodejnice menej než 500 ľudí z celkovej populácie v rozmedzí od 16 do 20 miliónov kráľových poddaných. Východná Európa tiež zažila nejaké hony na čarodejnice, hoci neskôr než na západe. Poľské čarodejnícke hony sa odohrali väčšinou v období medzi polovicou sedemnásteho a osemnásteho storočia, ale presná štatistika je nemožná a na jednom mieste v jednom roku bolo popravených nie viac než sedem čarodejníc.
Úloha náboženstva

Náboženstvo autorít v hociktorom konkrétnom teritóriu hralo pri determinovaní odhodlania prenasledovať čarodejnice iba podriadenú úlohu. V Nemecku, kalvínske autority v palatínskom mestskom elektoráte systematicky bránili každému pokusu podnietiť alebo vykonávať hony na čarodejnice (Schmidt 2000), zatiaľčo vládcovia takých luteránskych slobodných cisárskych miest ako Norimberg taktiež demonštrovali značnú nechuť perzekuovať čarodejnice. Samozrejme iné nemecké protestantské oblasti (ako napr. Mecklenburg alebo Lemgo) zakúsili mimoriadne kruté epizódy honu na čarodejnice. Nie náboženstvo, ale stupeň politickej a súdnej fragmentácie oblasti mal najväčší vplyv na prejavy krutosti perzekúcie čarodejníc. Také malé cirkevné teritóriá ako cisárske opátstvo sv. Maximina alebo Mergentheimská kapitula Rádu nemeckých rytierov, s iba niekoľko málo tisíc poddanými, zakúsili dokonale devastujúce hony na čarodejnice. Podobný vývoj postihol niektoré male sekulárne šľachtické panstvá, najmä tam, kde mali právo vykonávať kriminálnu jurisdikciu, obzvlášť pozdĺž určitých západných častí nemeckého imperia ako napríklad Luxemburg alebo Sársko—alebo v Sliezsku, blízko jeho východnej hranice po r. 1650. Rozľahlejšie, menej fragmentované teritóriá, kde sa miestne súdy zodpovedali centrálnym súdom, v ktorých pôsobili profesionálni juristi, ako vo Francúzsku alebo vojvodstvo v Bavorsku, tam sa zvyčajne vyhli honom na čarodejnice.
Gender a sociálny status obvinených čarodejníc

Veľká väčšina tých, ktorí sa stali obeťami honov na čarodejnice boli ženy, aj keď v niekoľkých málo regiónoch, ako napr. Fínsko alebo Normandia vo Francúzsku, bolo popravených viac mužov ako žien. Kramer, ktorý sa vo svojom myzogýnskom Malleus Maleficarum, zameral výlučne na ženy ako poddajnejšie voči pokušeniam Diabla a na mnohých miestach ho verejná mienka podporovala. Všeobecne povedané, konfesionalizmus v porovnaní s súdno-politickými problémami ovplyvnil hony na čarodejnice len okrajovo. Vo väčšine protestantskej severnej Európy (Švédsko, Dánsko, Holandsko, Anglicko a Škótsko), ženy tvorili od 80 do 90 percent popravených významne vyšší pomer než vo väčšine častí katolíckeho Nemecka (Schulte 2001). Ale v horlivo katolíckom Poľsku 96 percent zo všetkých popravených čarodejníkov a čarodejníc—najvyšší známy pomer v Európe—boli ženy, zatiaľčo v kalvínskom Vaude, takmer 600 mužov—viac než kdekoľvek v katolíckom Nemecku—bolo popravených za čarodejníctvo; naviac, Island, kde viac než 90 percent z celkového počtu odsúdených ako čarodejníci boli muži, bol luteránsky.
Stereotyp čarodejnice ako chudobnej, starej a ovdovenej ženy bol zdôrazňovaný v spisoch protestantských ako aj katolíckych démonológov a napr. aj takými oponentmi honu na čarodejnice ako Johann Weyer a Friedrich Spee. Samozrejme tento stereotyp bol sústavne narušovaný a to v najranejších honoch na čarodejnice a špeciálne v honoch na čarodejnice veľkého rozsahu, prebiehajúcich na prelome šestnásteho a sedemnásteho storočia. Čoraz viac sa stávali obeťami reťazových procesov počas masových honov mladé, vydaté ženy; deti a tínedžeri a muži (vrátane niektorých, pôsobiacich v politickom či náboženskom úrade) Pôrodné babice, ako sa niekedy zdôrazňuje, neboli jediným terčom perzekúcie ako čarodejnice.
Faktory ovplyvňujúce vypuknutie honov na čarodejnice

Napriek mnohým dôvodom v pozadí honov na čarodejnice postihujúcich odlišné časti Európy v rozličných dobách určité spoločné faktory zvyšovali pravdepodobnosť znásobenia čarodejníckych procesov. Na to, aby sa spustili hony na čarodejnice, nie všetky tieto faktory boli nutne prítomné v rovnakom čase a s rovnakou intenzitou v akomkoľvek konkrétnom regióne či oblasti.
Prijateľnosť kumulatívneho konceptu čarodejníctva

Takmer všetky kultúry verili v účinnosť škodlivej mágie a v existenciu jednotlivcov, ktorí ju praktikovali: Tieto presvedčenia tvoria antropologické konštanty. Ale viera v blasfemické čarodejnice, ktoré konajú zlé skutky s pomocou Diabla, bola špecifická pre Latinskú Európu a obe Ameriky. Päť komponentov tzv. kumulatívneho konceptu čarodejníctva (pakt s Diablom, sex s Diablom, nočný let, prítomnosť na Sabatoch a výkon škodlivej mágie) samozrejme nebolo prijímané s rovnakým entuziazmom a rýchlosťou. Po celej severnej Európe a Škandinávii bol tento kumulatívny koncept čarodejníctva prijímaný veľmi pomaly a nedokonale; väčšina čarodejov a čarodejníc bolo vyšetrovaných kvôli tradičnému zločinu škodlivej mágie a iba daľeko v sedemnástom storočí sa komponent prítomnosti na Sabatoch začal objavovať v obvineniach vznášaných proti podozrivým čarodejniciam. Všade tam, kde viera v Sabat zostávala slabá, masová perzekúcia bola takmer nemožná, pretože neexistoval dôvod vynucovať pri vyšetrovaní mená údajných komplicov od obvinených čarodejníc.
Kontext krízy

V rokoch 1400 až 1700 ovplyvňovali mnohé odlišné aspekty života rozmanité radikálne zmeny a krízy. Zhoršenie klímy—toto obdobie sa nazýva aj Malá doba ľadová—spôsobilo dlhotrvajúcu infláciu cien základných potravín a v mnohých regiónoch sa prekrývali intenzívne hony na čarodejnice s obdobiami, pre ktoré bolo charakteristické zlé počasie, neúroda a rýchly rast cien. Tento “krízový scenár” na ktorý upozornil Wolfgang Behringer (1995), bol často ešte zhoršený epidémiami a vojnami. Na dôvažok reformácia a protireformácia spôsobovala akútnu neistotu medzi ranomodernými Európanmi; náboženske zmeny taktiež povzbudzovali teritoriálnych vládcov, pánov a cirkvi k pokusom vnútiť poddaným ešte striktnejšie disciplinárne kódexy. Démonológovia zo šestnásteho a sedemnásteho storočia opakovane vyvolávali apokalyptické obrázky skorého konca sveta v konečnej bitke medzi dobrom a zlom, s Diablom a čarodejnicami na strane zla. Obyčajní ľudia takisto zdieľali túto víziu, čoho výsledkom nastalo, ako správne argumentuje Behringer, všeobecné „zatemnenie“ ľudového svetonázoru.
Diskusie a rozšírenie démonologickej “ideológie”

Všeobecný nedostatok materiálnych zdrojov, zápas o prežitie a religiózna neistota poskytovala plodné podhubie, na ktorom mohla rásť viera v a obava zo skrytých síl obrovskej čarodejníckej sekty. Je však samozrejmé, že neexistovalo žiadne jednoduché kauzálne prepojenie medzi krízovým fenoménom a honmi na čarodejnice. Skôr to bolo tak, že krízy napomohli vytvoriť klímu strachu, závisti, zášti, nenávisti, lakomosti a obáv o denné prežitie, tj. Kontext, v ktorom sa čarodejnícke procesy vyskytovali najpravdepodobnejšie. Aby sa tieto nové viery o čarodejníctve mohli zakoreniť, boli na to nutné komunikačné kanály—z ktorých najdôležitejšie boli kázania a tlačená literatúra. Tak napríklad v meste Trier na sklonku šestnásteho storočiam bol na to, aby sa konali hony na čarodejnice opakovane vyvíjaný verejný tlak cez kázateľskú činnosť jezuitov.
Akonáhle osobné nešťastie alebo devastujúce krupobitie (obidva fenomény mohli byť pripisované čarodejníctvu) spustilo prvý z čarodejníckych procesov, boli viery o čarodejníctve rozširované a posilňované sudcami, súdnymi prísediacimi, miestnymi členmi výborov a svedkami zapojenými do procesov, keď títo cestovali k rôznym súdom, rozširujúc tak obavy všade tam, kde prišli. Často sa stvávalo, že čarodejnícke procesy v jednej oblasti stimulovali túžbu po perzekúcii čarodejníc v susednom teritóriu, ktoré nepostihovali žiadne zvláštne nešťastia či krízy. Hustota populácie tu hrala dôležitú úlohu: Viery o čarodejniciach sa po riedko osídlených častiach severnej Európy šírili omnoho pomalšie než rýchlosť ich šírenia, akou sa to stávalo v stredozápadnej Európe. Napríklad je pravdepodobné, že až do 40-tych rokov 17. storočia, počas ktorých vojaci, vracajúci sa z Tridsaťročnej vojny, si zobrali so sebou viery o čarodejníckom Sabate a čarodejniciach ako uctievačoch diabla naspäť do Švédska. Švédske prenasledovanie čarodejníc veľkého rozsahu, ktoré prebiehalo medzi rokmi 1668 a 1676 (a ktoré zasiahlo jeho veľmi riedko osídlené severné provincie) sa vzápätí rozšírilo do Fínska, kde kruté čarodejnícke procesy zasiahli švédsky hovoriacu populáciu. Fínsko, kde poprvýkrát a naposledy vyskytol kumulatívny koncept čarodejníctva až v 60-tych rokoch 17. storočia, bolo poslednou škandinávskou krajinou postihnutou čarodejníckymi procesmi. Muž, ktorý bol do značnej miery zodpovedný za ich rozšírenie, sudca Nils Psilander, mal prísť do kontaktu s ideami, pôvodom z Nemecka, o zločine čarodejníctva počas štúdia na novej Univerzite v Turku.
Ako tento príklad ilustruje, úloha univerzít pri ovplyvňovaní dynamiky honov na čarodejnice by taktiež nemala byť podceňovaná. Generácie juristov a právnikov v týchto inštitúciách, ktorí sa ďalej stávali sudcami a súdnymi prísediacimi, asesormi v čarodejníckych procesoch alebo poskytovali právne poradenstvo v prípadoch vo veci čarodejníctva, v nich získavali svoje teoretické poznatky. Títo právni špecialisti vo vedení čarodejníckych procesov mohli ponúkať svoje služby v niekoľkých teritóriách, a týmto spôsobom hrali významnú úlohu pri stimulovaní začiatku, eskalácie alebo konci takýchto procesov.
Perzekúcia vyvolaná “zdola”

Čarodejnícke procesy zvyčajne začínali po tlaku uplatnenom populáciou trpiacou jednou alebo viacerými z horeuvedených krízových scenárov a boli ovplyvnené protičarodejníckou propagandou. Hony na čarodejnice boli len zriedkavo iniciované autoritami proti prianiam a bez spolupráce so svojimi poddanými, pretože k správnemu vedeniu čarodejníckych procesov boli potrebné dôkazy od tých, údajne zasiahnutých škodlivou mágiou, a podpora svedectvom od svedkov o údajne zlej povesti a podozrivom chovaní obvinených. Táto túžba prenasledovať čarodejnice „zdola“ sa svojou intenzitou menila. V mnohých západných oblastiach Svätej Rímskej ríše a vojvodstve Luxemburg boli organizované výbory, komisie pre prenasledovanie čarodejníc ( Hexenausschüsse). Tieto výbory boli tvorené skupinami mužov, ktorí boli poverení lokálnou komunitou na zber dôkazového materiálu proti podozrivým čarodejniciam a tak zostavovať formálne obvinenia proti nim. Na iných miestach Nemecka a španielskeho Holandska tento druh populárnej iniciatívy zobral na seba formu prekvapujúco jednotných požiadaviek prichádzajúcich z celých dedín po čarodejníckych procesoch. Vo väčšine európskych oblastí neexistovali žiadne čarodejnícke výbory. Tu samozrejme nižšie vrstvy mohli žiadať od autorít zákrok voči čarodejniciam, ktoré mali údajne spôsobovať zlé počasie, choroby a neúrodu a to vo formách počnúc umiernenými petíciami až po takmer otvorenú revoltu, vzburu. Samozrejme, aby sa túžba prenasledovať čarodejnice zdola mohla pretransformovať do epizódy masovej perzekúcie, bol nutný ešte najmenej jeden daľši faktor.

Ochota elít prenasledovať čarodejnice a použitie tortúry


Hony na čarodejnice sa mohli vyskytnúť iba vtedy, ak autority boli za účelom konania čarodejníckych procesov, ochotné vytvoriť celý dostupný aparát kriminálneho práva. Teritoriálni vládci hľadajúci väčšiu centralizáciu a jednotu pomocou vývoja omnoho účinnejších byrokracií zvyčajne demonštrovali len malý záujem o prenasledovanie čarodejníc. Výnimočne kruté hony na čarodejnice, ktoré prebiehali v cirkevných teritóriách nemeckej oblasti Franska na začiatku sedemnásteho storočia tvorili zriedkavé príklady perzekúcií čarodejníc podnietených, podporovaných a prehliadaných autoritami. Tam, kde teritóriálna vláda sústavne potláčala túžby ľudu po honoch na čarodejnice, ako to bolo napríklad v Palatínskom elektoráte, sa žiadne čarodejnícke procesy nekonali. Naproti tomu by sme mohli postaviť nadšených propagátorov honov na čarodejnice spomedzi menších sekulárnych a cirkevných pánov vlastniacich právo uplatňovať kriminálnu jurisdikciu nad lokálnymi súdmi.
S malými výnimkami bol zločin čarodejníctva prejednávaný pred sekulárnymi súdmi. Severná Európa, samozrejme vrátane Britských ostrovov, nikdy neprijali inkvizičný právny postup—ktorý bol založený na rímskom práve a ktorý povoľoval použitie tortúry—v kriminálnych prípadoch. V týchto krajinách reťaze procesov vzájomne prepojených denunciáciami takzvaných komplicov, vynútenými tortúrou boli nemožné a z tohto dôvodu boli pravé hony na čarodejnice extrémne zriedkavé.
Ako nám ukazuje príklad Európskeho common-law, použitie tortúry hralo rozhodujúcu úlohu v predpovedi, či čarodejnícke procesy eskalujú do honov na čarodejnice veľkého rozsahu. Kriminálny právny postup založený na rímskom práve prijímal tortúru ako legitímnu súčasť procesu získavania výpovede, ktorá bola nutná na usvedčenie obvinených. Carolina, kódex kriminálneho práva zostavený pre Svätú rímsku ríšu, ponecháva rozhodnutia o frekvencii a krutosti tortúry, s ktorou sa mala aplikovať, na uvážlivosť predsedajúceho sudcu. Takmer každá oblasť, ktorá zakúsila masívne prenasledovanie čarodejníc, klasifikovala čarodejníctvo ako „výnimočný zločin“ (crimen exceptum), pri ktorom by nemali byť zohľadňované zábrany normálneho legálneho postupu, a voči podozrivým čarodejniciam by sa malo prikročiť k nasadeniu čo najkrutejších a odstrašujúcejších druhov mučenia.
Lovci čarodejníc

Čarodejnícke procesy vyžadovali vstup od veľkého počtu „špecialistov“: juristov, sudcov, súdnych pisárov a notárov, biricov, sluhov a katov. V rámci všetkých veľkých európskych prenasledovaní čarodejníc sa medzi týmito špecialistami vyskytovali prominentní muži, ktorí v nich nachádzali možnosť propagácie a manipulácie k dosiahnutiu osobného prospechu. Týmto spôsobom sú hony na čarodejnice vo Franche-Comté spojené s menom a pôsobením sudcu a démonológa Henriho Bogueta, francúzske Baskické čarodejnícke procesy s Pierrom de Lancre (taktiež súdcom a démonológom), a endemické perzekúcie vo vojvodstve Lorraine s procureur-général (verejným prokurátorom) Nicolasom Rémym (a jeho synom, ktorý zdedil jeho post). Čarodejnícke procesy, ktoré začali v anglickom regióne Východná Anglia v roku 1645 , boli vedené ambicióznym „Generálnym lovcom čarodejníc” Matthewom Hopkinsom (ktorý zomrel v roku 1647), zatiaľčo procesy na Islande po roku 1650 boli vedené miestnym šerifom p-iorleifur Kortssonom.
Počet popráv v kurfirst-biskupstve Bamberg by mohol byť takmer určite menší nebyť osudového vplyvu sufragánneho biskupa a démonológa Friedricha Förnera; tieto procesy poľavili po jeho smrti v r. 1630. Ďalší muži, ktorí mali osudný vplyv na obrovské nemecké čarodejnícke epizódy boli Čarodejnícky Zmocnenec Berend Nobis pôsobiaci v Šlesvicku v roku 1626, jeho kolega Heinrich von Schultheiss pôsobiaci v voličskom Kolíne, “sudca čarodejníc” Balthasar Nuss alebo Ross (obesený v r. 1618) pôsobiaci v kurfirstskom opátstve Fulda a jurista Daniel Hauff, pôsobiaci v Esslingene. Všetci títo muži o sebe tvrdili, že sú na krížovej výprave proti sekte čarodejníc, ktorá si zaslúži vyhladenie a voči svojim obetiam nevykazovali žiadne milosrdenstvo. Boli tiež vedení túžbou po sebapropagácii a rozširovali svoje skúsenosti z honu na čarodejnice v tlačenej forme, v ktorej retrospektívne legitimizovali svoje akcie. Rémy napríklad publikoval svoju esej o perzekúciách vo vojvodstve Lorraine, Daemonolatriae (Uctievanie démonov), v roku 1595; Lancre publikoval démonologickú prácu Tableau de l’inconstance des mauvais anges et démons (Opis nestálosti zlých anjelov a démonov) v r. 1612. V 20-tich rokoch 17. storočia Förner publikoval zbierku kázaní proti čarodejníctvu s jedným na každý deň v roku, kým v r. 1634, von Schultheiss publikoval príručku pre správne vedenie čarodejníckych procesov. Ďalší juristi, zmocnenci a pomocný súdny personál často získavali značné renomé tým, že sa angažovali v honoch na čarodejnice, čo niekedy tiež prinášalo aj finančné výhody—hoci rastúci sociálny kapitál bol pre týchto mužov prinajmenšom taký dôležitý ako získavanie ekonomického profitu.

Vykonávanie honov na čarodejnice ako súčasť súkromných a politických záujmov

Obavy z čarodejníctva príležitostne viedli v rurálnych oblastiach a taktiež niekedy v malých mestách k už od počiatku úplne panikou zachváteným prenasledovaniam údajných čarodejníc. Súčasníci samozrejme boli vedomí, že obvinenia z čarodejníctva neboli vždy zamerané proti „reálnym“ čarodejniciam, pretože vedeli o tom, že do čarodejníckych procesov nedopatrením, resp. chtiac-nechtiac mohli byť zatiahnutí aj úplne nevinní ľudia. Ranomoderní ľudia, hlboko chytení v pasci vtedajších povier o čarodejníctve, taktiež využívali obvinenia z čarodejníctva a čarodejnícke procesy pre svoje vlastné zámery. Takáto „inštrumentalizácia” obvinení z čarodejníctva a procesov s nimi spojených sa dá zbadať na každej úrovni perzekučného procesu a v každej skupine, ktorá sa na ňom podieľala. Susedia využívali podozrenia a obvinenia z čarodejníctva na riešenie sociálnych konfliktov, zatiaľčo lokálne súdni úradníci získavali z honov na čarodejnice sociálne a finančné výhody.
Menší páni, vládci s právom vykonávať vysokú kriminálnu justíciu využívali čarodejnícke procesy na uplatnenie a potvrdenie tohoto práva, čo napomáha vysvetliť prečo sa ukrutné čarodejnícke procesy vyskytovali zvyčajne v malých a stredne veľkých teritóriách, kde perzekučná klíma, hermeticky uzavretá pred externým vplyvom, sa mohla vyvíjať. Takýmto nízko postaveným, ale nezávislým panovníkom snažiacim sa čoraz pevnejšie pridŕžať svojho „starobylého“ práva súdiť nebezpečné zločiny, bolo toto právo—a spolu s ním aj ich autonómia—ohrozovaná nadradenými teritoriálnymi vládcami, panovníkmi; ako súčasť ranomoderného procesu budovania štátu, sa snažili lokálnym, miestnym súdom násilím prevziať, uzurpovať kontrolu nad vyššou kriminálnou justíciou a sústrediť všetku moc nad ňou vo svojich rukách. Procesy s čarodejnicami hrali významnú politickú úlohu v pozadí takýchto mocenských stretov v súdnictve: Bývali využívané a niekedy dokonca úmyselne, zámerne inscenované pánmi, zapletenými do týchto konfliktov. Tak napríklad švajčiarske čarodejnícke procesy z pätnásteho storočia, ktoré sa konali v okolí Lucernu, Bazileja a Friburgu, vo Val Leventina a v oblasti Pays de Vaud slúžili politickým účelom, demonštrujúc tak nároky na politickú autoritu. Okolo roku 1600 boli podobné politické motivácie základom mnohých čarodejníckych procesov odohrávajúcich sa v častiach Sliezka, Mecklenburgu, Schleswig-Holsteinsku a kurfirst-biskupstvo v Münsteri. Najmä v teritóriu medzi riekami Meuse a Rýn charakterizovanom prepletencom miestnych vládcov držiacich odlišné politické a legálne práva, zo zámerných pokusov miestnych pánov znovupotvrdiť svoju moc a autoritu vyplynula situácia, pri ktorej sa často konali čarodejnícke procesy (Voltmer 2002).
Opozícia voči a koniec čarodejníckych procesov

Ranomoderný názor na procesy s čarodejnicami nebol ani zďaleka jednomyseľný. Niektoré regióny (ako napríklad Írsko) nezažili takmer žiadne čarodejnícke procesy, kým iné zažívali masové perzekúcie. Medzitým však zaznievali kritické hlasy—zo všetkých hlavných náboženstiev a z rozličných sociálnych skupín—proti viere v čarodejníctvo a perzekúcii čarodejníc počas celého obdobia honov na čarodejnice. Súdne záznamy z najvyšších apelačných súdnych dvorov ukazujú, že jednotlivé elementy tvoriace kumulatívny koncept čarodejníctva boli len zriedka prijímané bez opozície. Naviac, ako ukazuje príklad Írska, ľudia veriaci na čarodejnice sa nie vždy stávali tvrdými obhajcami perzekúcie. V ponížených prosbách a petíciách vznášaných pred rozličnými apelačnými súdmi, ako napr. Grand Conseil (Veľký koncil) v meste Malines, Reichskammergericht (Ríšsky komorový súd) a Reichshofrat (Ríšsky dvorský súd) v Svätej rímskej ríši a parlementy vo Francúzsku, nachádzame mnohých jednotlivcov, ktorí sa zoči voči obvineniam z čarodejníctva vznášaným proti nim, považovali za nevinných a ktorí detailne popisovali kruté, často fanatické a niekedy cynické chovanie lovcov čarodejníc sledujúcich svoje vlastné sociálne, ekonomické a politické záujmy. Oboznámenie sa s týmito súdnymi záznamami viedlo niektorých súčasníkov k úplnému odmietnutiu viery v čarodejnice (hoci takmer nikdy o tom verejne neprehovorili); ďalší volali po umiernení —alebo dokonca úplnom zastavení—perzekúcie čarodejníc, používaním argumentov pripomínajúcich kritiky takých oponentov čarodejníckych procesov akými boli Johann Weyer, Reginald Scot, Cornelius Loos a Friedrich Spee.
Kvôli oficiálnej cenzúre samozrejme obhajci čarodejníckych procesov držali počas ranomoderného obdobia kvázimonopol na publikácie. Preto väčšina zachovaných tlačených zdrojov (letáky zaznamenávajúce procesy, démonologické traktáty a kázania) odrážala konvenčnú líniu priaznivo naklonenú honu na čarodejnice, podporovanú rovnakou mierou oficiálnou politickou mocou, beztvarou verejnou mienkou, tými, ktorí z vlastnej iniciatívy podporovali čarodejnícke procesy a tými, ktorí boli príliš vystrašení aby sa odvážili kritizovať hon na čarodejnice. Zriedkavé príklady ľudí ochotných riskovať viac alebo menej otvorenú kritiku honov na čarodejnice sú teda celkovo hodnotnejšie, ukazujúc tak, že stále tu existovali alternatívy k fanatickému prenasledovaniu, že strach z čarodejníc nebol vždy prítomný v rovnako intenzívnej miere po celej Európe a že niektorí súčasníci pochopili a mali averziu voči strašným legálnym mechanizmom podporujúcim hony na čarodejnice.
Vypuknutie honu na čarodejnice veľkého rozsahu vždy vyžadovalo niekoľko vzájomne previazaných faktorov. Pokusy vysvetliť prečo sa na prelome sedemnásteho a oemnásteho storičia procesy s čarodejnicami stávali stále menej a menej častými a prečo eventuálne úplne vymizli sú rovnako zložité. Masové hony na čarodejnice nielenže potvrdili plauzibilitu viery v čarodejníctvo; oni taktiež vyprovokovali záujem kritikov, ktorí spochybňovali ich legálnosť a boli vyslovovali podozrenia o tom, že nevinní ľudia bývali pri nich nespravodlivo popravovaní ako čarodejníci resp. čarodejnice. Masové procesy taktiež vyprodukovali celú kopu škandálov a protiprávnych postupov, čo spôsobilo že niektorí ľudia prehodnocovali svoju podporu pre hony na čarodejnice. Skeptické postoje sa stávali čoraz viac častým javom v priebehu osvietenstva a vzrastajúcej náboženskej tolerancie. Aj keď čarodejníctvo zostávalo zločinom v niektorých krajinách až do devätnásteho storočia, počet procesov klesal spolu so nepretržitým rušením súdnej tortúry, zvyšujúcou sa podriadenosťou lokálnych súdov voči centralizovaným súdnym systémom a implemetáciou teritoriálnych dekrétov zakazujúcich čarodejnícke procesy. V elektorátnom meste Trier, napríklad boli čarodejnícke procesy neoficiálne zakázané v r. 1652; vo Francúzsku ich oficiálne zrušil Ľudovít XIV. v roku 1682; v Habsburgských krajinách ich účinne zakázala Mária Terézia po roku 1750.
Hoci samozrejme medzi európskymi učenými a vládnucimi elitami povstalo mnoho kritických hlasov, viera v čarodejníctvo zostávala omnoho viac nažive medzi nižšími vrstvami, hoci dokonca aj v tejto sociálnej vrstve sa našli niektorí oponenti prenasledovania a napriek faktu, že súdy už naďalej neuspokojovali ľudovú túžbu prenasledovať čarodejnice. Procesy s čarodejnicami v skutočnosti pokračovali až takmer do konca 18. storočia; posledná zákonná poprava za čarodejníctvo v Európe sa odohrala v roku 1782 vo švajčiarskom protestantskom kantone Glarus. V dlhodobej perspektíve sa čoraz zlepšujúce sa ekonomické, politické a sociálne podmienky spolu s lepšou vzdelanostnou úrovňou, lekárskym zabezpečením a štátnou podporou chudobným, prispeli k postupnému miznutiu čarodejníckych procesov. Viera v schopnosť určitých jednotlivcov spôsobovať buď škodlivé alebo nápomocnú mágiu aj napriek tomu zostala až do súčasnosti.
Rita Voltmer; Preklad Alison Rowlands

Použitá a odporúčaná literatúra:

Ankarloo, Bengt, and Stuart Clark, eds. 2002. The Period of the Witch Trials. Vol. 4 of The Athlone History of Witchcraft and Magic in Europe. London and Philadelphia: Athlone and University of Pennsylvania Press.

Ankarloo, Bengt, and Gustav Henningsen, eds. 1990. Early Modern European Witchcraft: Centres and Peripheries. Oxford: Clarendon.

Barry, Jonathan, Marianne Hester, and Gareth Roberts, eds. 1996. Witchcraft in Early Modern Europe: Studies in Culture and Belief. Cambridge: Cambridge University Press.

Behringer, Wolfgang. 1995. “ Weather, Hunger and Fear: The Origins of the European Witch Persecution in Climate, Society and Mentality.” German History 13: 1–27.

———. 1998. “ Neun Millionen Hexen: Entstehung, Tradition und Kritik eines populären Mythos.” Geschichte in Wissenschaft und Unterricht 49: 664–685.

Beier-de Haan, Rosmarie, Rita Voltmer, and Franz Irsigler, eds. 2002. Hexenwahn: Ängste der Neuzeit. Berlin: Deutschen Historischen Museum.

Briggs, Robin. 1989. Communities of Belief: Cultural and Social Tension in Early Modern France. Oxford: Clarendon.

Clark, Stuart, ed. 2001. Languages of Witchcraft: Narrative, Ideology and Meaning in Early Modern Culture. London: Macmillan.

Kieckhefer, Richard. 1976. European Witch Trials: Their Foundations in Popular and Learned Culture, 1300–1500. London: Routledge.

Klaniczay, Gábor. 1990. The Uses of Supernatural Power: The Transformation of Popular Religion in Medieval and Early Modern Europe. Princeton, NJ: Princeton University Press.

Levack, Brian. 1995. The Witch-Hunt in Early Modern Europe. 2nd ed. London: Longman.

Roper, Lyndal. 1994. Oedipus and the Devil: Witchcraft, Sexuality and Religion in Early Modern Europe. London and New York: Routledge.

———. 2004. Witch Craze: Terror and Fantasy in Baroque Germany. New Haven, CT, and London: Yale University Press.

Schmidt, Jürgen Michael. 2000. Glaube und Skepis: Die Kurpfalz und die abendländische Hexenverfolung, 1446–1685. Bielefeld: Verlag für Regionalgeschichte.

Schulte, Rolf. 2001. Hexenmeister: Die Verfolgung von Männern im Rahmen der Hexenverfolgung von 1530–1730 im Alten Reich. 2nd ed. Frankfurt: Lang.

Voltmer, Rita. 2002. “ Hochgerichte und Hexenprozesse: Zur herrschaftlich-politischen Instrumentalisierung von Hexenverfolgungen.” Pp. 475–525 in Hexenprozesse und Gerichtspraxis. Edited by Herbert Eiden and Rita Voltmer. Trier: Spee.