Počas deviatich storočí (od roku 1018 do 1918), územie v súčasnosti patriace Slovenskej republike tvorilo súčasť Uhorského kráľovstva. Väčšina prípadov čarodejníckych procesov bolo na Slovensku prejednávaných pred mestskými magistrátnymi súdmi v období medzi šestnástym a sedemnástym storočím; ďalšie prípady sa dajú nájsť v záznamoch cirkevných súdov a oblastných súdov (župný súd).
K prvému spoľahlivo doloženému prípadu upálenia čarodejnice na teritóriu moderného Slovenska došlo r. 1506 v malom mestečku s názvom Štítnik (maď. Csetnek) na juhostrednom Slovensku. Prvé čarodejnícke procesy známe priamo zo zachovaných záznamov, v ktorých neboli uložené žiadne rozsudky smrti, sa konali r. 1517 v kráľovskom meste Košice (nem. Kaschau, maď. Kassa) na juhovýchodnom Slovensku. Až do polovice sedemnásteho storočia sa v oblastiach Slovenska dajú nájsť iba jednotlivé čarodejnícke procesy, z ktorých len hŕstka končila s popravami obvinených: v Banskej Štiavnici (nem. Schemnitz, maď. Selmecbánya) v r. 1581, v Komárne (nem. Kommorn, maď. Komárom) v r. 1589, v Bratislave (nem. Pressburg, maď. Pozsony) r. 1602, a v Bardejove (maď. Bártfa) r. 1629.
Najväčšie množstvo čarodejníckych procesov na Slovensku sa konalo v meste Krupina (nem. Karpfen, maď. Korpona) na strednom Slovensku, medzi rokmi 1662 a 1744. Kvôli čarodejníctvu tu bolo súdených prinajmenšom 49 ľudí (zločinné bosoráctvo), a prinajmenšom 42 z nich (takmer všetko to boli ženy) bolo popravených, niekedy vo veľkých skupinách: špecificky 6 osôb r. 1662 a 14 a viac v r. 1675. Ďalší masový čarodejnícky proces sa konal v r. 1691 v meste Šamorín (nem. Sommerein, maď. Somorja) na južnom Slovensku. Podľa dochovaného záznamu z procesu bolo pre zločin čarodejníctva súdených 21 žien; väčšina vynesených rozsudkov nebolo už potrebných kvôli predčasnej smrti obvinených, ale väčšina týchto žien pravdepodobne nebola odsúdená na smrť.
Jedny z posledných popráv za čarodejníctvo sa konali v 40-tych rokoch 18.storočia –– vrátane 3 žien v Krupine r. 1741 a jednotlivé ženy v Trenčíne (maď. Trenčsén) r. 1742 a r. 1745. Posledný známy čarodejnícky proces na Slovensku bol vedený r. 1747 proti kontese, grófke Zuzane Esterházy, ktorá bola nakoniec oslobodená župným súdom.
S výnimkou honu na čarodejnice v Krupine (Matjánová a Majtán 1970), história perzekúcie čarodejníctva na Slovensku ešte nebola systematicky skúmaná. Jedným z problémov, medzi inými je, že zdroje popisujúce čarodejnícke procesy boli písané, v závislosti od miesta a času, v štyroch jazykoch (latinskom, nemeckom, maďarskom a miestnym slovanským dialektom občas vyzdobovaným češtinou). Počet obetí v súčasnosti známy zo záznamov zachovaných na teritóriu súčasného Slovenska je približne 150–250, z ktorých väčšina bolo popravených. S danými značnými stratami archívneho materiálu (obzvlášť zo šestnásteho storočia), skutočný počet obetí honu na čarodejnice na Slovensku v rozmedzí medzi šestnástym a sedemnástym storočím môže byť až dvojnásobne vyšší.
Petr Kreuz
Použitá a odporúčaná literatúra:
Apfel, Viliam. 2001. Čas pekelných ohňov: Procesy s bosorkami na Slovensku (1506–1766). Budmerice: Vydavateľstvo Rak.
Holák, Ján. 1974. Beda odsúdeným: Ako sa za feudalizmu súdilo na Slovensku. Martin: Osveta.
Horna, Richard. 1933. Zwei Hexenprozesse in Pressburg zu Beginn des XVII. Jahrhundert. Bratislava: Slovenská Grafia..
———. 1935. Ein Monster-Hexenprozess in Sommoreín gegen Ende des XVII. Jahrhunderts. Bratislava: R. Horna.
———. 1936. “Marie Terezie a procesy s čarodĕjnicemi.” Pp. 157–167 in Pocta k šesdesiatym narodeninám Dr. Karla Lašťovku. Bratislava: Právnická fakulta Univerzity Komenského.
Horváthová-Čajánková, Emília. 1959. “Liečebné praktiky čarodejníc na severozápadnom Slovensku v prvej polovici 18. stor.” Slovenský národopis 7: 433–445.
Majtánová, Marie a Milan Majtán. 1970. “Materiály o čarodejníckych procesoch v Krupine z konca 17. storočia.” Slovenský národopis 18: 137–145.
———, ed. 1979. Krupinské prísne právo. Bratislava: Tatran.
Šindelář, Bedřich. 1986. Hon na čarodĕjnice: Západní a střední Evropa v 16.–17 století. Praha: Svoboda.
Šujanský, František. 1898–1899. “Súdy nad strigami r. 1675 a v nasl. (Zo zápisnej knihy mĕsta Krupiny).” Slovenské pohľady 18: 689–692, 750–752; 19: 173–177, 243–247.
Ak dobre rozumiem,za 900 rokov bolo na území dnešného Slovenska popravených cca 500 ľudí? Na koľko odhadujete počet obetí Inkvizície v Európe a vo svete?
OdpovedaťOdstrániťTvojOponent@gmail.com
Otázka č.2:
OdpovedaťOdstrániťOdkiaľ sa vzali tvrdenia o milionoch (dokonca miliardách) obetí Inkvizície a milionoch popravených vedcov? Diskusie sú takýchto údajov plné.
TvojOponent@gmail.com
Ano, rozumiete tomu spravne. Odhady poctu obeti na uzemi dnesneho Slovenska v rozmedzi 1000-1800 v skutocnosti su taketo relativne "nizke". Horna hranica je tych 500 obeti.:( Treba vsak mat vzdy na pamati, ze kazdy nevinny ludsky zivot ma svoju nesmiernu cenu. Odhaduje sa ze v Europe bolo v ramci honov na carodejnice popravenych 40000-60000 obeti v obdobi r. 1400-1800. Vo svete by to malo cinit asi do 100000 osob popravenych za carodejnictvo. Rozne fantasticke cisla, napr. o 9 milionoch upalenych za carodejnictvo pochadzaju z uplne nepodlozenych, celkovo prehnanych a divokych "kalkulacii" quedlinburgskeho syndika Voigta, ktory v r. 1783 neuvazene a na zaklade falosnych predpokladov pouzil jednoduchu trojclenku pri zovseobecneni poctov popravenych v 30 carodejnickych procesoch v Quedlinburgu v rokoch 1569-1598. Tieto regionalne pocty upalenych rovnomerne rozlozil na celu dobu trvania Quedlinburgu ako statu (650 rokov). Nakonec toto matematicke "cudo" trojclenky rozsiril na celu Europu, prehlasil papeza sv. Gregora VII za prveho "inkvizitora" a cislo 9000000 bolo na svete...:) A toto cislo prevzali z jeho clanku, ktory bol uverejneny v Berlinskom mesacniku v r. 1783, rovnako ho prevzal "Hannoversky magazin" a z neho sa dostal za osem rokov do zbornika "Vseobecne prospesnych pojednani". Takto vlastne vznikla zakladna fama, z ktorej sa nekriticky cerpalo dalej. A toto vsetko Voigt odvodil z jedineho historickeho udaja o 30 upalenych. V novej dobe konfrontacie medzi statom a cirkvou v druhej polovici XIX. storocia doslo k oziveniu Voigtovych "vypoctov". Zapocal tzv. Kulturkampf. V suvislosti s tym vydal v r. 1866 viedensky profesor starozakonnej exegezy Gustav Roskoff "Dejiny diabla". Z Voigta v knihe uvadza "priblizne 9 milionov upalenych carodejnikov a carodejnic". Neskorsi badatelia sa opierali o jeho autoritu, a tak sa stal zakladatelom teorie 9 milionov v uzsom zmysle tohto slova. Pocas Bismarckovho "kulturneho boja" v Nemecku prevzali miliony upalenych protestantski autori Heppe z univerzity v Marburgu (tzv. Soldan-Heppe, vyd. 1880) a novinar Max Bauer vo svojom vydani z roku 1911 (tzv. Soldan-Heppe-Bauer). Jeho spracovanie sa obcas nekriticky vydava dodnes.
OdpovedaťOdstrániťĎakujem za odbornú odpoveď.Prečítal som si viacero Vašich článkov i Vašu oponentúru na niektorých diskusiách,napr. s pani Pietruchovou....Nikde som sa ale nedočítal o podobnom ťažení voči čarodejníctvu napr. v Afrike,Indii. O Amerike som niečo čítal,ale že by Afrika bola uchránená od Inkvizícii?
OdpovedaťOdstrániťV Afrike a Indii inkvizícia, pretože v týchto oblastiach mali menšie "kolónie" dŕžavy hlavne Španieli a Portugalci, ich cirkevno-štátne inkvizície sa zameriavali hlavne vo svojich mocnejších kolóniách v strednej Amerike na heretikov, judaizantov, tzv. marranos, v menšej miere vyšetrovali aj čarodejníctvo, ale ich postoje boli v porovnaní s cirkevnými a svetskými autoritami v Nemecku či Švajčiarsku značne skeptické. Španielska Suprema rozširovala svoju jurisdikciu aj na čarodejnícke procesy, ale už od r. 1526 odmietala trestať tento zločin kapitálnymi trestami. Čo sa týka zabíjania čarodejníc v Afrike, v minulosti sa zastávala hypotéza, že toto bolo spojené s dopadom západného kolonializmu, jeho import. Tento starší pohľad už nie je dnes udržateľný, pretože miestne mýty a ranné správy, ktoré sa nám zachovali, ukazujú na relatívne rozšírenie zabíjania čarodejníc. Je známe, napr. že kráľ Ndonga, ktorý sa nachádzal v súčasnej Angole, rozkázal popraviť jedenásť vyvolávačov dažďa, ktorých obvinili z vyvolania sucha z r. 1563.
OdpovedaťOdstrániťPokračovanie:
OdpovedaťOdstrániťV Sierra Leone sa obvinené čarodejnice buď zabíjali alebo boli predávané ako otrokyne, čo bola v tej dobe výnosná forma "sociálnej smrti":(. Je isté, že pred príchodom arabských či európskych obchodníkov s otrokmi, tu v Afrike existoval čulý otrokársky obchodný ruch a zotročovanie pravdepodobne bol dlho zavedený zvyk. Ale ako sa zvyšoval dopyt po otrokoch rovnako vzrástlo aj "vytváranie" čarodejníc v rámci spoločnosti ľudu Temne. (Temne je jedna z dvoch najväčších etnických skupín v Sierra Leone). Na konci vlády kráľa Mihiga II. (1780-1820), medzi kmeňom Kerebe vo Východnej Afrike sa rozpútala čarodejnícka panika. Jeho ríša bola dlhých pätnásť rokov sužovaná striedavo záplavou, suchom, neznámymi chorobami, vyľudňovaním, rebéliou a celkovou politickou nestabilitou. Dvaja krátko za sebou nasledujúci vládcovia náhle zomreli a dvaja ďalší boli zosadení pretože sa pokúšali nastoliť moc nad prírodným prostredím a zlyhali. Desaťročia pred kultúrnymi kontaktmi s Európanmi bola táto spoločnosť v zmätku, ktorého príčinou bol zámer nového vládcu začať obchodovať na diaľku s arabskými obchodníkmi zo Zanzibaru. Takto sa k nim dostali nové plodiny, sociálna nerovnosť a nové choroby. Rovnako je možné pričítať katastrofálnemu stavu tejto predkresťanskej africkej spoločnosti vplyv ochladenia, ktoré priniesol výbuch sopky Tambora. Aj iné africké pohanské spoločnosti boli ovplyvnené, ako príklad môže poslúžiť impérium Zuluov pod kráľom Shaka Zulu (1789-1828, r.1816-1828), ktorý si pozval do svojho hlavného mesta tri až štyri stovky podozrivých z čarodejníctva a dal ich všetkých pozabíjať. Je veľmi ťažké vyhodnotiť faktory, ktoré k tomuto prispeli, ako je postupné ťažké utváranie štátneho celku, kultúrne zmeny alebo ekologická katastrofa, ale vieme o krutých suchách v r. 1800-03, v r. 1812 a samozrejme v r. 1816-18. V týchto rokoch eskalovali konflikty kvôli sporom o nárok na vládu, ďalej Shakova vojenská revolúcia a vojenské ťaženie celkovo zhoršilo už tak ťažkú ekonomickú situáciu. Tieto masívne hony na čarodejnice si získali svoje miesto v kolektívnej pamäti miestneho obyvateľstva a spomínajú sa pri každom podobnom prípade v Južnej Afrike súčastnosti. Už len telegraficky spomeniem, že k podobným perzekúciám čarodejníc dochádzalo v 20. storočí a dochádza aj dnes v Indii či subsaharskej Afrike. V minulosti bol systematický hon na čarodejnice a čarodejníkov súčasťou marxistickej propagandy. Ako príklad z posledného štvrťstoročia možno uviesť "protičarodejnícku kampaň", ktorú po svojom nástupe k moci vyvolala v druhej polovici 70. rokov 20. storočia socialistická vláda západoafrického štátu Benin (Dahome). Súčasťou tejto kampane, ktorá bola prezentovaná ako súčasť "triedneho boja", bolo napríklad aj "doznanie" údajných čarodejníc vysielané rozhlasom. Za zmienku v danej súvislosti stojí zaiste aj skutočnosť, že za vlády marxistického prezidenta Juliusa Nyerereho (nar. 1922) bolo v Tanzánii v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch minulého storočia zavraždených viac než 4000 údajných čarodejníc a čarodejníkov, z toho viac než 800 ešte v rokoch 1985-1988. Zmienený tanzánijský prezident tak zrejme prekonal, ak sa porovnáva s počtom obetí prenasledovania čarodejníc a mierou zodpovednosti za toto vraždenie, ktoréhokoľvek iného vládcu v dejinách Európy či sveta. Odhaduje sa tiež, že za polstoročie po získaní nezávislosti padlo v Indii za obeť prenasledovania čarodejníc niekoľko tisíc ľudí, a to aj vo veľkomestách, akým je napr. Bombaj. A takto by sme mohli pokračovať do nekonečna...:(
A čo sa týka mojej diskusie s p. Pietruchovou, jej tuším už tretie a rozsiahlejšie pokračovanie si môžete "vychutnať" aj k článku pod názvom Kresťanofóbia? R U kidding me? na blog.sme.sk, kde som prispieval pod nickom gcardano.:)
OdpovedaťOdstrániťOdkazujem na http://blog.sme.sk/diskusie/dpl/16299745/Krestanofobia-R-U-kidding-me.html