Slzy pokánia
Dňa 12. marca 2000 bol v Bazilike sv. Petra pápež a kríž.
- Ak raz bude evanjeliový pápež, tak sa skloním a pobozkám mu nohy, - povedal raz Martin Luther. Azda preto bol jeho duch v ten deň prítomný v bazilike. Tam, vo vatikánskej bazilike, v chráme očierňovanom veľkým reformátorom, stál konečne pápež, ktorý ľutoval, modlil sa a trpel za hriechy spáchané kresťanmi všetkých storočí. Bol to evanjeliový pápež: človek evanjeliového mýtnika, ktorý sa pred Pánom bil v prsia. Bol deň prosby Cirkvi o odpustenie.
Duch veľkého reformátora si azda pamätal, že tento istý pápež sa pred rokmi počas slávnostného ekumenického zhromaždenia v nemeckom Paderborne odvolal na postavu Luthera, dejinnú príčinu rozdelenia kresťanov, no zároveň povedal:
- Všetci sme vinní. Preto sa všetci musíme usilovať o pokánie a všetci vždy znovu a znovu potrebujeme, aby nás Pán očistil.
Ten istý pápež si ešte dávnejšie v evanjelickom kostole v Ríme vybral práve tú modlitbu za jednotu kresťanov, ktorú zložil Luther: „Prosíme ťa, Pane, žiadame ťa my úbohí hriešnici, aby si prostredníctvom tvojho Ducha opäť spojil to, čo je rozbité, zjednotil to, čo je rozdelené, a urobil zo všetkého jedno.”
Skoro pred päťsto rokmi pápež Hadrián VI., pôvodom z Holandska (posledný „cudzinec” pred Poliakom Jánom Pavlom II.), pred záplavou protestantskej reformy uznal, že „vo Svätej stolici sa stali hrozné veci” a vymenoval ich: „prestupovanie posvätných vecí, zneužívanie prikázaní”. A sľuboval radikálnu reformu. Napriek tomu v jeho slovách nezaznela prosba o odpustenie.
O päťsto rokov pápež prichádzajúci z Východu rozšíril uvedený zoznam na celé dejiny Cirkvi tohto zapadajúceho tisícročia.
Vo veľkej Bazilike sv. Petra, postavenej na zvýraznenie víťazstiev Rímskej cirkvi, pápež, zhrbený bolesťou a pokáním, odetý do fialovej farby pokánia, sa v mene Krista ponižoval a zvolával:
- Nikdy viac urážky žiadneho národa, nikdy viac utiekanie sa k násiliu, nikdy viac diskriminovanie, vylučovanie, útlak, opovrhovanie chudobnými a poslednými. Nikdy viac rozdeľovanie kresťanov, nikdy viac nepriateľstvo k ostatným náboženstvám.
Pápežove slová padali do ticha zástupu kardinálov a biskupov.
Pápež zvýšil hlas:
- Kresťania sú vinní, že pripustili diskrimináciu rás a národov. Nespoznali Krista v tom, kto je hladný a smädný, kto je prenasledovaný, uväznený, nemá nijaké možnosti a nemôže sa brániť.
K pápežovi jeden po druhom prichádzali siedmi kardináli, zástupcovia Rímskej kúrie, a každý prinášal vlastné bremeno hriechov.
- Modlime sa, aby naše vyznanie a našu ľútosť viedol Duch Svätý, - začal africký kardinál.
- Aj ľudia Cirkvi v mene viery a morálky nie vždy používali evanjeliové spôsoby, - vyznal druhý. A pokračovalo sa ďalej:
- Jednota Kristovho tela bola zničená.
- Uznávame hriechy spáchané proti Židom, proti ľudu zmluvy.
- Aj kresťania súhlasili s porušovaním ľudskej dôstojnosti.
- Nasledovníci Krista sa nechali preniknúť pýchou, nenávisťou, túžbou po moci.
Po vyznaní šiel každý zapáliť sviečku na sedemramenný svietnik, znak jednoty medzi Starým a Novým zákonom, zatiaľ čo po každom vyznaní pápež na kolenách prosil o odpustenie:
- Bože, Otče náš, prosíme ťa o odpustenie, zmiluj sa nad nami a prijmi našu ľútosť.
V tých vyznaniach bolo vymenované všetko zlo, ktoré kresťania v dejinách spôsobili. Zahŕňali krivdu Galileimu, upaľovanie počas inkvizície, obchod s africkými otrokmi, ktorý robili kresťania, vyvražďovanie Indiánov počas kresťanského dobývania Latinskej Ameriky, zatváranie Židov najskôr do get a potom odsudzovanie na holokaust, procesy a exkomunikácie s pravoslávnymi, neznášanlivosť voči „heretikom”, potupy, ktoré kresťanské dejiny uvalili na ženu.
Ani jeden pápež nevypracoval taký dlhý a dramatický zoznam chýb a hrôz, ktorých sa dopustili veriaci v Krista, a to na vrchole Cirkvi i na jej posledných miestach. No bolo to viac ako zoznam hriechov. Pred tým dramatickým historickým kresťanským horizontom v Bazilike sv. Petra stála postava evanjeliového pápeža, ktorý sa modlil, ľutoval, odpúšťal a prosil o odpustenie. Prosil o odpustenie Boha aj ľudí.
Žiadal si odpustenie pred veľkým krížom, ktorý stál vedľa neho - antickým krvácajúcim zosobneným obrazom najvyššieho utrpenia. Ukrižovaný bol obťažený všetkými neprávosťami ľudí nie preto, aby ich odsúdil, ale aby za nich priniesol božskú obetu vykúpenia.
Pápež mu pobozkal nohy. Pobozkal ich v mene všetkých kresťanov, v pokání všetkých kresťanov, lebo chcel ukázať, že Ježiša na drevo kríža nepribili nepriatelia Boha, nepriatelia Cirkvi, nie tí, ktorí prenasledovali kresťanov. Pribili ho samotní veriaci v Krista, ľudia, ktorých vyhlasovali a ktorí sa vyhlasovali za kresťanov.
Tie klince počas storočí pribíjali nehodní predstavitelia Krista; ruky násilných ohlasovateľov viery; ruky sebeckých a nespokojných reformátorov; ruky mocných sveta, ktorí uchvátili symbol kríža; ruky tvrdých sudcov, ktorí zabúdali na kresťanské milosrdenstvo; ruky bohatých, ktorí utláčali chudobných; ruky chudobných, ktorí si vyvolili násilie.
V minulosti ukrižovali Krista kresťanské ruky. No evanjeliový pápež, ktorý Ukrižovanému bozkával nohy, pripomínal, že aj v čase končiaceho sa storočia sú tu kresťanské ruky, ktoré naďalej udierajú do klincov a prerážajú Kristov bok.
Existovala voda, aby sa tie ruky dali umyť? Pápež pripomínal slová svätého Augustína: „Cirkev má vodu a slzy: vodu krstu a slzy pokánia.”
Práve ten deň Jubilea bol časom sĺz pokánia.
Z knihy Domenico Del Rio, Karol Veľký, Vydavateľstvo: Spolok svätého Vojtecha, 2011
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára