"V socialistickej minulosti bola subjektivita podozrivá, hľadali sme objektívnu skutočnosť a objektívne poznanie. Hovoriť o ľudskej existencii a jej zmysle bolo neprípustné. Rovnako to však bolo aj v kresťanstve. V popredí stál poriadok stvorenia a Božie zákony. V morálke platila predovšetkým poslušnosť a podriadenosť. Subjektivita, svedomie, sloboda boli podozrivé. Hoci už v 12. storočí povedal pápež Innocent III.: 'Všetko, čo sa stane nie z presvedčenia, je hriech. A čo sa stane proti svedomiu, buduje peklo. Neslobodno poslúchať sudcu proti Bohu, lež treba sa radšej dať exkomunikovať.' Napriek tomu sa o svedomí v kresťanstve začalo vážne hovoriť až v novoveku. Kardinál Newman povedal, že keby mal pri nejakej slávnostnej príležitosti predniesť prípitok na náboženstvo, musel by ho samozrejme predniesť na pápeža, ale najprv by ho predniesol na svedomie. Vo filozofii predstavuje práve Kant zrod takejto subjektivity a vôbec antropologický obrat. Človek sa už nerozumie ako súčasť vesmíru, ale ako subjekt, ktorý je zároveň vzťažným bodom aj pre poznanie vesmíru. V stredovekom kresťanstve platila Kempenského zásada: 'Natoľko pokročíš, nakoľko sa zaprieš.'"
z článku Sklenka, I.: Smie byť kresťan šťastný?, Anthropos 3/2004 - s.75
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára