Inkvizičný Index z roku 1583 podobne ako ten z Ríma zakazoval rozširovanie okultných náuk a veštenia. Kampaň katolíckych autorít proti ľudovým poverám bola širšia, okrajová vzhľadom na záujmy inkvizície v šestnástom storočí ale omnoho významnejšia v sedemnástom storočí, keď v niektorých tribunáloch sa počítal za piaty najčastejší zo všetkých trestných stíhaní. V aragónskej korune, v ktorej začala inkvizícia pôsobiť o trošku neskôr ako v Kastílii, inkvizičné tribunály začali vyšetrovať zločinné čarodejníctvo (brujería) v horských oblastiach od polovice 90.tych rokov 15. storočia, tvrdiac že sa v nich vyskytuje heréza. Stredoveká svetská prax bola taká, že čarodejnice by sa mali upaľovať a inkvizícia tento zvyk spočiatku nasledovala: tribunál v Saragosse upálil jednu v 1498, ďalšiu v 1499 a tri v 1500. Neskoršie sú zaznamenané niektoré prípady výskytu čarodejníc (brujas) tiež v Kastílii, napríklad v Tolede (1513) alebo v Cuenca (1515). Od roku 1520 edikty viery vydané pre Kastíliu a Aragón pridali mágiu, bosorovanie a čarodejníctvo na svoj zoznam previnení z ktorých vyplývala heréza. Samozrejme aj keď sa toho času v Španielsku už publikovalo niekoľko traktátov o čarodejniciach, viera v realitu Sabatu bola stále ďaleko od toho aby bola prijímaná v kruhoch španielskych vzdelancov. V Saragosse v 1521 teológ vyhlásil, že Sabat "bola delúzia, klam a ako taký sa v skutočnosti nemohol konať, preto v ňom nemôže ísť o žiadnu herézu" (Kamen 1997, s.270). Následná zmena politiky Supremy vyvstala z historického zhromaždenia, stretnutia konajúceho sa v Granade v 1526.
Z dôvodu perzekúcie čarodejníc svetskými autoritami v Navarre pred rokom Veľký Inkvizítor Manrique delegoval výbor desiatich aby rozhodol či sa čarodejnice skutočne zúčastňujú na Sabate. V pojednaní do tejto diskusie, ktorí ponúkli na zhromaždení sa hovorilo, že "väčšina juristov sa v tejto oblasti zhoduje s tým že čarodejnice neexistujú" z dôvodov nemožnosti spáchania skutkov, ktorých sa údajne mali dopúšťať. Po tom došlo k hlasovaniu a šiesti z prítomných rozhodli "že čarodejnice skutočne chodia" na Sabat; menšina - štyria hlasovali "že naň chodia iba v ich predstavách" (Kamen 1997, s. 271). Výbor taktiež rozhodol, že kvôli vraždám detí, ku ktorým sa často čarodejnice priznávali a ktoré by celkom dobre mohli byť iluzórne, by mali byť stíhané Inkvizíciou a neodovzdávané svetským autoritám. Ak samozrejme autority mali dôkaz o vražde, mali by postupovať nezávisle od tohto. Výbor sa vo všeobecnosti viac zaujímal o poučenie údajných čarodejníc než aby ich trestal. Perzekúcia a popravy čarodejníc pokračovali ale Suprema v tom hrala veľmi malú úlohu. Rozhodnutia z 1526 boli detailne rozposlané na miestne tribunály a to až na tak vzdialené, ako bola Sardínia. V Navarre bolo napríklad inkvizítorom dané striktné inštrukcie v takýchto prípadoch súdne nepostupovať bez toho aby sa neporadili s Najvyšším koncilom (Supremou) a miestnymi sudcami. Keď došlo v 1538 v Navarre k týmto prípadom invizítorovi Valdeolivasovi bolo nariadené neprijímať výpovede čarodejníc doslovne a "prehovoriť k pospolitému ľudu a vysvetliť mu, že zničenie úrody a iné zlá sú buď zoslané Bohom pre naše hriechy alebo sú výsledkom zlého počasia a že čarodejnice by sa nemali za to obviňovať"(Kamen 1997, 272). V ďalších niekoľko mesiacoch on a jeho kolega súdil a odsúdil k pokániu šesťdesiatštyri čarodejníc v Bilbau a Pamplone; niektoré z nich boli vyšľahané bičom, ale žiadna nezomrela. Aj v ďalších inkvizičných tribunáloch bol pravidlom podobný skepticizmus. Tribunál v Zaragóze v 1535 popravil čarodejnicu, ale po protestoch Supremy už nepopravil žiadne ďalšie čarodejnice počas celého svojho trvania. V roku 1549 inkvizítor v Barcelone, Diego Sarmiento povolil popravu niekoľkých čarodejníc bez toho aby o tom oboznámil svojich nadriadených. Suprema vyslala inkvizítora Franciska Vaca aby to vyšetril a oboznámil ich s celkovou situáciou; vzápätí im poslal jedno z najostrejších odsúdení perzekúcie čarodejníc aké sa nám zachovalo odporúčajúc v ňom oslobodiť všetkých väzňov a vrátiť všetok skonfiškovaný majetok. Inkvizítor Sarmiento bol v 1550 kvôli ignorovaniu nariadení predčasne odvolaný z funkcie (Monter 1990, s.265-267). Po zvyšok jej pôsobenia inkvizícia v Katalánsku nepopravila žiadnu čarodejnicu.
Zrejme počas celého šestnásteho storočia Inkvizícia, ako sa zdá, si dokázala udržať odpor voči perzekúcii čarodejníc. Juana Izquierda, postavená ako obžalovaná pred tribunálom v Tolede v 1591, sa priznala že sa podieľala na rituálnej vražde mnohých detí. Šestnásť svedkov svedčilo, že deti v skutočnosti zomreli náhle a že považovali Izquierdu za čarodejnicu. Čo by v inej európskej krajine priviedlo Izquierdu na hranicu v Španielsku za to isté dostala "len" 200 rán bičom. Jediná výrazná odchýlka z tejto celkom prijateľnej praxe nastala o niekoľko rokov neskôr v Navarre, kde mal tribunál po mnoho rokov odolávať miestnemu tlaku aby sa čarodejnice popravovali (pozri Henningsen 1980). V pozadí za týmto vychýlením stálo to, čo sa odohrávalo nie v Španielsku ale vo Francúzsku. Iba kúsok cez hraničnú čiaru v dedinke Pays de Labourd sudca z Bordeaux Pierre de Lancre viedol na jeseň roku 1609 hrôzostrašný a krutý hon na čarodejnice, počas ktorého údajne popravil približne osemdesiat čarodejníc (ale pravdepodobne len dvanásť, vrátane troch kňazov). Mnoho podozrivých baskických čarodejníc (xorguinas) utieklo cez hranicu do Navarry a vytvorilo tak čarodejnícku paniku na španielskom teritóriu. Inkvizítori z mesta Logrono reagovali tak, že zavreli desiatky xorguinas a dokonca získali povolenie od Supremy (ktorá zjavne zabudla na svoje vlastné smernice) na konfiškáciu ich majetku. Napokon v nedeľu dňa 7. novembra 1610 usporiadali veľké autodafé. Zúčastnilo sa ho päťdesiattri väzňov; dvadsaťdeväť z nich bolo obvinených z čarodejníctva. Šesť čarodejníc bolo upálených na hranici spolu s telami ďalších piatich, ktoré zomreli vo väzení. V marci 1611 Suprema vyslala inkvizítora v Logrono Alonsa de Salazar Frías aby navštívil postihnuté oblasti Navarry, ktorý priniesol so sebou edikt milosti vyzývajúci obyvateľstvo aby sa vyznali zo svojich hriechov. Salazar si vypočul takmer 2000 svedectiev, väčšinou od detí. V priebehu svojej misie Salazar prišiel k záveru, že tieto zločiny boli úplne vymyslené a zaplietol sa do sporov so svojimi staršími kolegami z Logrona, ktorí nikdy nespochybnili realitu všetkých aspektov čarodejníctva.
Pred samotnou Salazarovou misiou si Veľký Inkvizítor vyžiadal od humanistického učenca Pedra de Valencia odborný posudok (consulta). V jeho správe datovanej aprílom roku 1611 bol veľmi opatrný, aby ňou nepoprel realitu čarodejníctva. Samozrejme vyvodzoval v nej, že pri týchto udalostiach v Navarre bol prítomný silný prvok mentálnej choroby (“Obvinené musia byť predtým vyšetrené aby sa zistilo či majú zdravú myseľ”; ich správanie, ako sa vyslovil “je akoby boli skôr bláznivé než heretické” a odporúčal výnimočnú opatrnosť pri zbieraní "dôkazného materiálu, podľa zákona" (Kamen 1997, s.275).
Dňa 29. augusta 1614 Suprema konečne znovupotvrdila svoju politiku z r. 1526, ktorá zostala základnou smernicou pre jej budúcu politiku. Tieto inštrukcie, zostavené z tridsiatich dvoch článkov, odporúčali opatrnosť a miernosť pri všetkých vyšetrovaniach. Hoci Španielska inkvizícia teoreticky stále považovala čarodejníctvo za zločin a nárokovala si mať nad ním jurisdikciu, v praxi odmietala všetky svedectvá o ňom ako delúziu, klam. Teda Španielsko bolo z väčšej časti uchránené od pustošenia spôsobeného perzekúciou čarodejníc, ktoré prevažovali v mnohých oblastiach Európy. Rozhodnutie z r. 1614 bolo samozrejme priaznivé pre obvinených ale Španielsku inkvizíciu to postavilo do dvojznačnej pozície v teórii a v praxi. Teoreticky pripúšťala, že diabolizmus je možný, ale popierala akýkoľvek jeho výskyt. V praxi však odmietala intervenovať v čarodejníckych procesoch a často prepustila jurisdikciu civilným autoritám. Tieto odhodlane pokračovali pri vyšetrovaní všetkých typov povier.
Henry Kamen
 |
| Maľba Pedra Barrugueteho, Upaľovanie heretikov (1490), stvárňujúca auto de fe (akt viery), verejnú ceremóniu, pri ktorej Inkvizícia predvádzala usvedčených heretikov svetským autoritám na popravu. (Erich Lessing/Umelecký zdroj) |
Použitá a odporúčaná literatúra:
Caro Baroja, Julio. 1967. Vidas mágicas e Inquisición. 2 vols. Madrid: Taurus.
Henningsen, Gustav. 1980. The Witches’ Advocate: BasqueWitchcraft and the Spanish Inquisition.
Reno: University of Nevada Press.
Kamen, Henry. 1997. The Spanish Inquisition: An Historical Revision. New Haven and London: Yale
University Press.
Lea, Henry Charles. 1906–1907. A History of the Inquisition of Spain. 4 vols. London: Macmillan.
Monter, William. 1990. Frontiers of Heresy: The Spanish Inquisition from the Basque Lands to
Sicily. Cambridge: Cambridge University Press.
Tausiet, María. 2000. Ponzona en los ojos. Brujería y Superstición en Aragón en el siglo XVI.
Zaragoza: Institución Fernando el Católico.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára