Inkvizícia a očistenie historickej pamäti

Už je tomu asi päť rokov, čo sa mi dostala do rúk útla knižka českého historika PhDr. Radomíra Malého pod názvom Je dovoleno bránit inkvizici?. Autor v nej popisuje inkvizíciu od jej začiatkov v stredoveku, venuje sa tiež heretickým hnutiam od staroveku až do r. 1834, keď bola zrušená jej španielska obdoba Suprema. Ponechám však tentoraz stranou túto vo všeobecnosti iste zaujímavú problematiku, ktorej sa zhostil na relatívne dobrej úrovni a za čo mu patrí vďaka. Knižiek s podobnou tématikou nie je v českom resp. v slovenskom jazyku mnoho. Avšak pri jej pozornom čítaní som sa priam zarazil, keď som prišiel k časti na str. 92, kde sa autor veľmi apologeticky zanietene vyjadruje k údajným negatívnym výrokom o inkvizícii a jej predstaviteľoch vtedajšieho generálneho magistra rádu dominikánov, P. Timothyho Radcliffa, snažiac sa usvedčiť ho z neznalosti historických reálií, vymenovaním mnohých svätých a blahoslavených členov inkvizičného tribunálu, najmä jeho minulých spolubratov v ráde ako boli bl. Viliam Arnauld, sv. Peter z Verony a mnohí iní. Podľa p. Malého mal údajne napísať na ich adresu tieto príkre slová: "Inkvizitoři byli hříšníky, lidmi bez lásky, plni netolerance a hlouposti... Obviňujeme inkvizici z toho, že odsudzovala lidi, aniž by je vyslechla." Ako zdroj týchto slov v poznámke pod číslom 79) uvádza historika a príslušníka tradicionalistického bratstva sv. Pia X. Jean Claude Dupuisa, ktorý to mal uviesť vo svojom článku W obronie czystości Wiary. Trybunał Św.Inkwizycji. Ako sa však môžeme presvedčiť, tieto slová sa v uvedenom článku vôbec nenachádzajú. Potom odkiaľ ich p. Malý vlastne naozaj prevzal? Po niekoľko týždňovom pátraní som dospel k záveru, že zrejme sa bude nachádzať v knihe Nazývám vás přáteli, v ktorej sa nachádza rozhovor s ním. K inkvizícii sa v nej vyjadruje na strane 38-40. Na otázku "Aké je podľa neho najtemnejšie obdobie v dejinách rádu?" odpovedá:

Co se temných období týče, museli bychom se zamyslet nad inkvizicí. Existují silné tendence spojovat inkvizici výlučně s dominikány. Po pravdě řečeno, do inkvizice byly zapojeny mnohé další řády - františkáni, jezuité... Ale to je vedlejší. Myslím, že hlavní je zjistit, o co ve skutečnosti šlo. To je důvod, proč jsme v roce 1998 v Boloni během generální kapituly požádali historiky, aby zahájili výzkumy, na jejichž základě by bylo možné přesně říct, jaká byla role řádu v inkvizici. Zde musíme začít. Dnes obviňujeme inkvizitory, že mohli někoho odsoudit, aniž se snažili pochopit, co si myslí. Jestliže je za to odsoudíme, proviníme se stejnou nesnášenlivostí, jakou vytýkáme jim.

K otázke o účasti sv. Dominika na inkvizítorskej činnosti a podielu na krvavej výprave proti albigenským sa niekdajší generál dominikánskeho rádu vyslovuje tak, že je to otázka na historikov, ale že osobne si myslí, že prestava Dominika ako fanatického inkvizítora nezodpovedá známym faktom. Že neprejavil ani sebenepatrnejší súhlas s používaním násilia. Že sa síce rázne postavil proti katarskej heréze, ale pokúšal sa o zblíženie s albigenskými. Teda žil s nimi, navštevoval ich spoločenstvá, hovoril s nimi, počúval ich. K otázke či má cirkev požiadať o odpustenie za násilie, ktoré bolo spáchané v mene evanjelia odpovedá, že ak sa to potvrdí ako historická skutočnosť, potom áno. Na výtky niektorých tradičných katolíkov, pre ktorých je cudzia myšlienka o nutnosti požiadať o odpustenie odpovedá P. Radcliffe tak, že pripomína komu má táto žiadosť o odpustenie byť adresovaná. Máme žiadať o to Boha a táto žiadosť je podľa neho založená na viere, že mi Boh odpustí, a to znamená aj veriť, že ja sám po živote plnom zlomov, zlyhaní a hriechov budem môcť vstúpiť do kráľovstva Božieho. Podľa toho, ako pripomína, by nám snáď mohlo pripadať zvláštne prosiť Boha o odpustenie za inkvizíciu, za krížové výpravy, za antisemitizmus, pôvod je však v presvedčení, že Boh môže doviesť mystérium človeka k vyvrcholeniu v Kráľovstve, nech je život jednotlivca akýkoľvek zamotaný a roztrieštený. Ďalším rozmerom je poznanie, že tvorím jedno telo s tými, ktorí tu boli predomnou. Pripodobňuje to k obrazu uskutočňovania spoločenstva živých a zomrelých, svätcov a hriešnikov pri slávení eucharistie. Ak chceme tvoriť jedno telo so svätými, nutne musíme pripustiť aj nutnosť toho, že tvoríme jedno telo aj s hriešnikmi. Zdôrazňuje tiež rozmer tejto myšlienky odpustenia nielen na minulé hriechy ale aj do budúcnosti. Je preto zjavne nekorektné proti tejto kresťanskej výpovedi o historickom dopade inkvizície a možného požiadania o odpustenie za zločiny násilia v mene pravdy, ak budú dokázané historickým výskumom, stavať životy týchto mnohých, svedomito si plniacich svoje inkvizítorské povinnosti v službe ochrany duší, ako to robí historik Malý, keď naozaj je jasné, že vonkoncom sa o nej nevyslovuje tak odsudzujúco, aký dojem budí predložený citát v knihe p. Malého.