Rímskokatolícka Cirkev a čarodejníctvo

Ako reakcia na protestantskú reformáciu sa Katolícka Cirkev a pápežstvo znovu upevnili ako výluční autentickí interpreti a dediči západnej kresťanskej tradície. Od neskorej antiky táto tradícia mala vždy považovať čarodejníctvo, herézu a apostázu primárne skôr ako rituál uctievania diabla a formu viery v démonické mocnosti než za magické umenie alebo spôsob ako vyvolávať zlé zaklínania proti iným. Takéto tradičné doktríny o Diablovi a jeho nasledovníkoch počas celého šestnásteho storočia prežili zväčša bez zmeny keďže Katolícka Cirkev uviedla čo sa týka čarodejníctva a moci čarodejníc len málo doktrinálnych zmien. Musíme samozrejme pripomínať, že samotná viera v čarodejníctvo by sa mohla v rannomodernej dobe len ťažko nebyť podpory pápežstva a jeho najvýznamnejších teológov, bez legálnych postupov používaných pápežskou  inkvizíciou ktoré rozširovali kanonickú jurisdikciu alebo bez normatívnych rozhodnutí cirkevných koncilov. Do akej miery bola Rímskokatolícka cirkev a pápežstvo zodpovedné za hony na čarodejnice, ktoré sa diali po celom západnom svete?
Historici v minulosti, ovplyvnení doktrinálnymi spormi, často obviňovali Katolícku Cirkev z toho, že mala legitimizovať tieto masakry a z poskytnutia doktrinálnych a právnych zbraní lovcom čarodejníc. V súčasnosti vedci zvyčajne obhajujú omnoho umiernenejšie pozície: V ranno modernom období všetky kresťanské cirkvi a svetské mocnosti pokračovali v perzekúcií čarodejníc a to bez navzájom žiadnych podstatných rozdielov. Okrem toho, moderné inkvizície čo sa týka maleficia (škodlivej mágie) boli veľmi skeptické a odmietali vynášať hrdelné tresty pre tých, ktorí boli obvinení z uctievania diabla, kúzelníctva alebo vytvárania zlých zaklínadiel. Po Reformácii Katolícka Cirkev trvala presne rovnako ako iné kresťanské hnutia na Západe na praxi katechizmu čím chcela zbaviť masy od poverčivých predstáv. Zatiaľčo sa samotná Cirkev nikdy oficiálne nevyslovila proti viere v čarodejníctvo, určite sa cítila nútená brániť svoje vlastné rituály a sakramentálne praktiky zoči voči “konkurencií” kúzelníkov, pseudosvätcov a ľudových liečiteľov. Katolícka Cirkev zachovávala ríty exorcizmu a posväcovania, ktoré boli zrušené Reformáciou a ktoré, ako tvrdia niektorí historici, poskytovali účinné prostriedky pre znovuutvrdenie más, zatiaľčo zachovávali mnoho poverčivých elementov, ako polemicky namietali protestanti. Vo všeobecnosti pre Katolícku Cirkev Diabol neprestal existovať; sústavne si podroboval ľudské duše a zmocňoval sa ich tiel ( fenomén popísaný v Evanjeliách), ale bol zbavený časti svojej moci ovplyvňovať prírodu a stavať sa proti pravoverným.

Od neskoršej antiky po stredovek

V najstarších knihách hebrejskej Biblie  sa zjavne málo hovorí o Satanovi, diabloch alebo ich kliatbach. Podľa noriem naznačených v niektorých častiach Pentateuchu, volá Boh po tvrdej represií čarodejníctva (Ex 22, 18 [22, 17]; Lv 19, 31; Dt 18, 9–11). Situácia v Novom zákone je odlišná: Ježiš bol pokúšaný Satanom, vyhnal zlých duchov z tiel posadnutých a vysvelil zlo tak, že ho popísal v jeho diabolskej forme. Skutky Apoštolov taktiež odkazujú na exorcizmy a oplývajú popismi démonov a čiernej mágie. Šimon Mág, napríklad, objavujúci sa v Skutkoch, sa stal v kresťanskej tradícii (taktiež vďaka Apokryfom) stelesnením heretika, ktorý sa spolieha na zaklínania a čiernu mágiu. Kniha Zjavenia taktiež pripisuje démonom resp. padlým anjelom ústrednú úlohu v realizácii Božej prozreteľnosti, ktorá by mohla priblížiť koniec sveta. Od svojich počiatkov teda Cirkev žila v obave z Diabla—zdroja všetkého zla a hriechu, svojho absolútneho nepriateľa—a spoliehala sa na exorcizmus (vrátane rituálu krstu) aby zápasila so Satanovou mocou nad pravovernými.

Počas neskorej antiky pozostávala kresťanská misionárska činnosť zväčša z vyháňania démonov, propagovania svätosti a pripomínania spoľahlivosti účinnej Božej ochrany (Brown 1972). V tomto kontexte sa kúzelníci stávali narušiteľmi verejného poriadku a kresťanskí cisári si čoskoro vynútili zákony kruto trestajúce ich zločiny. Samozrejme obvinenia z vypracovania zlých zaklínadiel pretrvávali a medzi časom preberali na seba nové formy. Zatiaľčo predtým  pohanskí spisovatelia mali často obviňovať kresťanov (a Židov) z praktizovania nedovolených rítov a z páchania hrozných vrážd detí, teraz to boli kresťania, ktorí považovali náboženské kulty antických bohov za démonické rituály a ktorí spájali najrannejších heretikov s páchaním presne rovnakých nechutných zločinov, z ktorých boli podozrievané prvé kresťanské komunity. Toto viedlo k myšlienke, že by tu mohli existovať pakty s Diablom a že praktizovanie magických rituálov bolo rovnocenné s odmietaním pravej viery (apostázou) a namiesto nej uctievaním diabla. Sv. Hieroným (okolo r. 340–420) pripomínal, že diabli môžu na seba zobrať fyzickú podobu; Sv. Augustín špecifikoval, že zlé skutky spáchané diablami boli Bohom dovolené, ale napriek tomu by k nim mohlo dôjsť pomocou ľudského vyvolávania. Satan nemá neobmedzené schopnosti a často jeho výtvory sú len ilúziami. Ale aj tak zlé zaklínadlá podľa sv. Augustína existujú a uctievanie diabla bola častou praxou medzi heretikmi a inými, ktorí opustili potešenia pravej viery. Okrem toho na koncile v Elvire (r. 306) sa už mala oficiálne uznať viera v moc zlých zaklínadiel.
O tri storočia neskôr sa začala šíriť legenda o Teofilovi, človeku, ktorý počas štvrtého storočia sa mal dohodnúť s Diablom, ktorému sľúbil že získa jeho dušu v čase smrti ako výmenu za biskupstvo, svetské potešenia a a moc pomstiť sa svojim nepriateľom. Príbeh o Teofilovi prispel k rozšíreniu novej povery, podľa ktorej bolo možné podpísať pakty s Diablom a odmietnuť večné spasenie ako výmenu za získanie nadprirodzených schopností. Od neskorého stredoveku mienka pápežov a biskupov oscilovala medzi myšlienkou, že čarodejníctvo bola iba ilúzia a opačnou hypotézou, ktorá hovorila že uctievači diabla by mohli mohli získať skutočnú a hrozivú moc škodiť iným (spôsobovať napríklad mužskú impotenciu a prírodné katastrofy). Tieto druhé myšlienky, ktoré sa dali nájsť vo väčšine Európy, boli nutnou podmienkou pre utváranie mýtu o čarodejníckom sabate.

Pápežstvo, inkvizícia a teológia: Pakty s Diablom a čarodejnícky sabat

Rímskokatolícka cirkev je religiózna inštitúcia, ktorá si mala vždy udržiavať svoj vlastný súdny aparát a svoje vlastné tribunály. Základ cirkevnej legislatívy leží v kanonickom práve, ktoré bolo prvýkrát systematicky definované v druhej polovici dvanásteho storočia právnikom Graciánom v jeho diele  Harmónia nesúhlasných kánonov, známom ako Decretum, zbierka citátov od svätcov a Cirkevných Otcov, zákonov, pastoračných rozhodnutí a konciliárnych dekrétov. Následné normatívne rozhodnutia zhlukujúce sa okolo Dekretálií, ktoré pápežstvo následne vynútilo ako oficiálne zákony a referenčné pojmy pre Cirkev.  Decretum obsahovalo text z desiateho storočia známy ako Canon Episcopi (okolo r. 906), ktorý nabádal kňazov postaviť sa voči rozšírenej povere a falošnej viere, že niektoré ženy lietajú v noci na chrbtoch zvierat, nasledujúc bohyňu priamo až k Satanovi. Po niekoľko storočí tento text bránil Cirkvi aby prijala za pravdivé príbehy, ktoré napokon vytvorili krvilačný mýtus o čarodejníckom sabate.

Napriek tomu kresťanský model čarodejníctva sám vynútený ako dôsledok viery v pakty medzi apostatmi a démonmi a predstavy o tom, že je možný sexuálny styk medzi ľuďmi a démonmi. Medzi advokátov tejto myšlienky patril sv. Tomáš Akvinský, hlavný teológ stredovekej latinskej Cirkvi, ktorý argumentoval, že démoni mohli buď prijať pasívnu úlohu ako tzv. succubi resp. sa prejaviť ako aktívni incubi a spojiť sa tak sexuálne s ľuďmi, obyčajne so ženami teda vymeniť semeno za účelom počatia. Hoci Akvinského práce sa nikde o čarodejníckom sabate nezmieňovali, jeho učenie o čarodejníctve vyznačilo dôležitý prelomový bod. Kúzelníctvo, jasnovidectvo, zlé zaklínadlá, čierna mágia a napokon všetky druhy účinných magických rituálov boli založené, podľa Akvinského, prinajmenšom implicitne na pakte s Diablom.

Tento predpoklad viedol k myšlienke, že všetky formy mágie a čarodejníctva boli heretické a týmto boli novozaložené inkvizičné tribunály vybavené legitimizujúcim princípom, ktorý im dovoľoval súdne postupovať  proti čarodejníctvu, bielej mágii a povere rovnako ako skutočným a otvoreným zločinom herézy. Štvrtý Lateránsky koncil (1215), ktorý predchádzal vytvoreniu tribunálu, sa mal venovať heréze, nie čarodejníctvu; malo sa na ňom rozhodnúť o zničení katarskej herézy, ktorej podstatou bolo manichejské poučky o viere v absolútnu rivalitu medzi silami dobra a zla (podľa ktorých bol Diabol schopný postaviť sa Bohu). Pápežská inkvizícia, založená na základe pápežovho práva poverovať sudcov, ktorí môžu zasahovať mimo tradičné episkopálne právomoci, bojovala s katarizmom a inými vtedajšími formami herézy. S ustanovením Konráda z Marburgu za inkvizičného sudcu (1231), sa samozrejme stíhanie heretikov  stávalo úzko prepleteným so zápasom proti čarodejníctvu—s fatálnymi dôsledkami. Konrád konal na základe princípov inkvizície, ktoré nevyžadovali súkromné obvinenia proti obvineným a ktoré za účelom získania priznania, ako najvyššieho dôkazu viny, využívali mučenie. Krvilačný Konrád začal s procesmi po celom Nemecku a čo je oveľa dôležitejšie, jeho skúsenosti sa inšpiráciou pre pápežskú bulu, ktorá poskytovala dodatočnú legitimitu pre presvedčenie o reálnosti uctievania diabla: Bula pápeža Gregora IX. s názvom Vox in Rama (Hlas v Ráme, 1234).

Originalita tohto textu, ktorý pojednával o diabolských kultoch, banketoch čarodejníc a zvieracích metamorfózach, nespočíva v jeho obsahu ale v skutočnosti, že cituje procesné dôkazy získané inkvizičnou činnosťou a považuje ich za pravdivé. Neskôr v r. 1258 pápež Alexander IV. zredukoval právomoci inkvizície v boji proti čarodejníctvu a povere, obmedzujúc súdne stíhanie na prípady, v ktorých bol neoddiskutovateľným heretický úmysel zločinca (takzvaný pach herézy). Tieto deklarácie, samozrejme boli nasledované novou vlnou procesov proti kúzelníkom a čarodejniciam počas prvých desaťročí štrnásteho storočia a teda boli namierené proti úplne odlišnému politickému, sociálnemu, náboženskému a súdnemu pozadiu. Zvýšená obava z konšpirácií namierených proti kresťanstvu a pápežstvu vyvrcholila v aktoch netolerancie namierených proti menšinám: malomocní, Židia, valdénci, katari a templárski rytieri boli obvinení z diabolských skutkov, vraždy pomocou otravy a útokov voči baštám pravej viery a pápežstvu. Bula pápeža Jána XXII. prebývajúceho v Avignone, vydaná pod názvom Super illius specula (Nad Jeho Strážnou vežou, vyd. v r. 1326) zmocnila inkvizíciu aby odvážne postupovala proti silám zla, ktorých diabolské zločiny už boli definované a odhalené v pápežských consulta z r. 1320.
Počas celého nasledujúceho storočia bol počet čarodejníckych procesov z popudu cirkevnej inkvizície veľmi malý v porovnaní s počtom inkvizičných procesov proti heréze. Ale aj napriek tomu intolerancia Cirkvi voči nekromancii a učenej mágii rástla (tento trend sa dobre ukazuje v inkvizičnom manuáli Nicolaua Eymerica Directorium inquisitorum [Rukoväť pre inkvizítorov, vyd. v r. 1376]). Model sabatu čarodejníc sa rozšíril počas druhej polovice pätnásteho storočia a eventuálne viedol k najväčším honom na čarodejnice v dejinách Západu. Podľa jednej teórie (Bossy 1988) bola zdrojom mýtu o sabate (ako formálnom protináboženstve založenom na kulte Satana) nominalistická obsesia hriechmi spáchanými voči Bohu, Otcovi a Vládcovi vesmíru. Teda nominalistickí teológovia ako bol Jean Gerson presunuli záujem veriacich a inkvizičných a sekulárnych sudcov od škôd, spôsobených zlými zaklínadlami k hriechu herézy, ktorý zahrňoval poverčivé uctievanie diabla.
Hoci v tomto vysvetlení sa nachádza isté pravdivé jadro, napriek tomu sa musí zdôrazniť že v dlhodobom horizonte nedostatok záujmu o fyzickú újmu ktoré so sebou prinášalo malefícium nevyprovokoval zvýšenie obvinení z čarodejníctva, ale naopak, viedol k ich zníženiu. A súčasne prax považovať čarodejníctvo primárne za zločin herézy viedla k aplikácii kánonického práva, čo znamenalo, že ak procesy boli vedené korektným spôsobom, kajúci zločinci mohli po prvom usvedčení získať odpustenie.
Je nepochybné, že kázanie žobravých rádov (dominikánov a františkánov) veľkým dielom prispelo  k živeniu všeobecných obáv z démonov a čarodejníc. Heinrich Kramer, autor neslávne známeho traktátu Malleus Maleficarum (Kladivo na čarodejnice, 1486), bol dominikán. Jeho rád nadiktoval obsah pápežskej buly, v ktorej Inocent VIII. v r. 1484 odobril ideu o tom, ako nová sekta heretických čarodejníc (údajne v dobe Canon Episcopi úplne neznáma) mala zaplaviť Európu, vytvoriac tak hrozbu kresťanstvu a ktorej členovia si zaslúžia upáliť na hranici. Následne sa dramaticky zvýšil počet procesov týkajúcich sa čarodejníctva a čarodejníckych sabatov, prebiehajúcich pred cirkevnými a sekulárnymi súdmi. V rámci Cirkvi existovala pokračujúca dišputa medzi tými, ktorí akceptovali pozície Mallea (ktoré tvrdilo, že čarodejnice môžu lietať povetrím a že sa stretávajú počas Sabatov) a ich oveľa opatrnejšími oponentmi, ktorí sami za seba sa od procesov dištancovali (reprezentantom druhej skupiny bol vynikajúci teológ Tomáš de Vio, kardinál Kajetán, ktorý vyjadril svoje myšlienky v komentári k Sv. Tomášovi Akvinskému v r. 1520). Počet procesov významne poklesol po prvých dvoch desaťročiach šestnásteho storočia, keď reformácia spôsobila enormný nárast procesov kvôli heréze, ktoré sa často konali pred svetskými súdmi. Španielska inkvizícia, ktorá za svojich hlavných nepriateľov považovala čerstvých židovských konvertitov, prejavovala len malý záujem o čarodejníctvo; jej Rímska obdoba, založená v r. 1542, ktorá spočiatku mala za úlohu bojovať s protestantskou herézou, čoskoro nato sa nanovo pokúsila zápasiť s ľudovými poverami a vierou v zlé zaklínania.

Raný novovek: Exorcizmus, čarodejníctvo a povera

Pri svojich náboženských sporoch sa katolíci a protestanti dokonca navzájom hrubo osočovali z čarodejníctva. Protestanti obvinili pápeža z propagácie povery.; Katolíci odpovedali prirovnávaním vodcov nových cirkví k démonickým postavám. Ale rozbitie náboženskej jednoty západnej Európy nemal na hony na čarodejnice takmer žiadny dopad. Násilie uplatňované voči čarodejniciam dosiahlo svoj vrchol medzi koncom šestnásteho a polovicou sedemnásteho storočia, dlho po upevnení rozkolu medzi katolicizmom a protestantskými konfesiami. Ako tento skutočnosť môžeme vysvetliť? A aká bola úloha Katolíckej Cirkvi pri propagácii enormného rozšírenia čarodejníckych procesov v začiatku obdobia raného novoveku? Podľa mnohých historikov existovala len malý rozdiel medzi počtom honov na čarodejnice v oblastiach, ktoré zostali verné Rímu a medzi tými, ktoré sa obrátili k luteránizmu alebo kalvinizmu. Náboženské strety živili atmosféru nestability a pocit bezprostredného ohrozenia kresťanstva, keďže tieto obavy zachádzali za hranice doktrinálnych rozdielov, toto pravdepodobne najlepšie vysvetľuje pôvod honov na čarodejnice v kontexte moderných náboženských sporov.

Katolíci a protestanti prenasledovali čarodejnice často podobnými spôsobmi, ale na základe odlišných právnych konvencií. Každá konfesná skupina zahrňovala rovnako zapálených advokátov čarodejníckych procesov ako aj skeptikov hlásajúcich umiernenosť pri súdnom postupe a hľadeli presvedčiť obyčajných ľudí aby videli korene zla skôr v tajomných cestách božskej prozreteľnosti než v zlých kliatbach čarodejníc. Po Tridentskom koncile (1545–1563) si Rímskokatolícka Cirkev dala za cieľ vyhladiť poveru a poučiť pravoverných spôsobmi nie nepodobným tým, ktoré používali reformované cirkvi, ktoré boli v propagácii bezprecedentných štandardov kresťanskej disciplíny rovnako aktívne. Ešte raz, tieto snahy tvorili spoločné pozadie, na ktorom potrebujeme vysvetliť prítomnosť honov na čarodejnice. I keď katolicizmus tiež mal svoju vlastnú odlišnú charakteristiku. Udržal si svoje tribunály, ktoré sa zčasti zaoberali s čarodejníctvom (v obzvlášť zvýšenej miere po tom, ako sa prestal protestantizmus považovať za nebezpečnú hrozbu), a taktiež si zachoval veľké množstvo sviatostí, rituálov a foriem exorcizmu, ktoré protestantské cirkvi, s malými čiastkovými výnimkami, zrušili. Zachovanie sviatostných rituálov a exorcizmov umožnilo Katolíckej Cirkvi znovuutvrdiť svojich stúpencov a ochladiť ich obavu z diabla s omnoho väčšou úspešnosťou v porovnaní s protestantskými cirkvami (Thomas 1971). Táto hypotéza je zdá potvrdená faktom, že v stredozemných krajinách, kde dominovalo Sväté Ofícium a Rímska Cirkev prevzala jurisdikciu nad zločinom čarodejníctva, sa odohrávalo menej čarodejníckych procesov než vo väčšine katolíckych oblastí, ktoré boli v úzkom kontakte s protestantizmom. 

Prednedávnom historici prišli s tvrdením, že rímska inkvizícia a jej španielska a portugalská obdoba boli pri procesoch až prehnane skeptickí, pokiaľ sa týkali obvinení z čarodejníctva (Henningsen 1980; Romeo 1990; Tedeschi 1991). Tieto inkvizície odmietali posielať obvinené čarodejnice na hranicu a prijali niektoré veľmi inteligentné opatrenia: Obvinenia z komplicity boli odmietané; existencia maleficia sa mala dokázať; ak bol previnilec usvedčený po prvýkrát, mohol byť oslobodený; a historky o účasti na čarodejníckych sabatoch neboli považované za hodnoverné. Naviac si katolícke inkvizície robili nárok súdiť čarodejníctvo a zvyčajne bránili sekulárnym súdom miešať sa do takýchto prípadov. V pápežskej bule z roku 1586 Sixtus V. vyhlásil, že všetky magické praktiky, zahrňujúce  bosorovanie, veštenie a vykonávanie kliatby, boli heretické a tým pádom dal Svätému offíciu výlučné právo súdiť všetky takéto prípady. Na začiatku sedemnásteho storočia, rímska inkvizícia, inšpirovaná Desideriom Scaglia mala zostaviť presné smernice, ako postupovať vo veci čarodejníctva čo možno najopatrnejšie a týmto správaním extrémne pripomínala chovanie sa svojej španielskej predchodkyne. 

Tento umiernený trend samozrejme nebol sústavný resp. neprerušený. Ako príklad možno spomenúť, že pápež Gregor XV. v roku 1623 tvrdil, že by čarodejnice mali byť posielané na hranicu už po ich prvom usvedčení, čo však protirečilo kanonickému právu. Hoci jeho bula nemala takmer žiadne priame dôsledky, jasne však ukázala, že nie všetci tvorci katolíckej politiky zdieľali skepticizmus Svätého ofícia ohľadne čarodejníctva. Keď v roku 1631 jezuita Friedrich Spee napísal knihu odsudzujúcu prax upaľovania čarodejníc na hranici, rovnako častú v katolíckych ako aj protestantských častiach Nemecka, táto bola publikovaná anonymne, v protestantskom meste a bola totálne odignorovaná rímskou Cirkvou—napriek tomu, že jej stanovisko sa znovu a znovu objavovalo v omnoho radikálnejšej forme ako myšlienky už spomínané v predchádzajúcich pojednaniach o morálnej kazuistike. Katolícka  Cirkev bola vždy ochotná nebrať ohľad na historky o čarodejníckych sabatoch a prípady malefícia a v mnohých prípadoch dokonca aj na posadnutia démonmi, považujúc ich za dôsledok ilúzií, chorôb a ženskej slabosti.

Samozrejme katolicizmus nikdy nezavrhol vieru v moc čarodejníc a udržiava komplexnú množinu tvrdení v oblasti doktríny dotýkajúcich sa Diabla, tvrdení ktoré sa zachovali až dodnes. Počas šestnásteho a sedemnásteho storočia boli využité niektoré prípady démonického posadnutia (za všetky treba spomenúť prípady z Francúzska) pre účely protiprotestantskej propagandy aby sa nimi demonštrovala nadradenosť  katolicizmu, ako jedinej viery schopnej vyháňania démonov.   Zbierka rituálov na exorcizmus Rituale romanum (Rímsky rituál) oficiálne schválený pápežom Pavlom V. v r. 1614, predpisovala ako by klerici mali správne praktizovať rituál exorcizmu, poukazuje na zlé zaklínania (rovnako aj jeho revízie v nasledujúcich storočiach, vrátane dvadsiateho). Exorcisti sa mali duchov, ktorí sa mali usadiť v ľudských telách, pýtať o pôvode týchto zlých zaklínadiel; niekedy toto vyšetrovanie viedlo až k šokujúcim obvineniam z čarodejníctva, ktoré príležitostne zasiahli celé katolícke kláštory. Niekoľko prác o exorcizme, ktoré obsahovali široký záber nepravdepodobných príbehov a popisovali poverčivé lekárske recepty, boli cenzúrované až v osemnástom storočí. S prípadmi démonického posadnutia bola prepletená najmä moc nad ženskou sexualitou. Bolo ťažké rozlíšiť medzi rozličnými druhmi duchov, aby sa navzájom oddelili prípady svätej exaltácie od démonických prejavov a jasne načrtnúť čiaru rozdelenia medzi magickými rituálmi a exorcizmami. Katolicizmus, prinajmenšom formálne “najracionálnejší”zo všetkých kresťanských cirkví, mal vždy bojovať s poverčivými praktikami učenej mágie pretože boli konkurentami Cirkvi v jej vlastných, výlučných snahách o znovu utvrdzovanie más pomocou správnych rituálov.

Vincenzo Lavenia

Použitá a odporúčaná literatúra:

Bossy, John. 1988. “Moral Arithmetic: Seven Sins into Ten Commandments.” Pp. 214–234 in Conscience and Casuistry in Early Modern Europe. Edited by Edmund Leites. Cambridge: Cambridge University Press.

Brown, Peter. 1972. Religion and Society in the Age of Saint Augustine. London: Faber and Faber.

Caro Baroja, Julio. 1990. “Witchcraft and Catholic Theology.” Pp. 19–43 in Early Modern Witchcraft: Centres and Peripheries. Edited by Bengt Ankarloo and Gustav Henningsen. Oxford: Clarendon.

Clark, Stuart. 1997. Thinking with Demons: The Idea of Witchcraft in Early Modern Europe. Oxford: Clarendon.

Cohn, Norman. 2000. Europe’s Inner Demons: The Demonization of Christians in Medieval Christendom. Chicago: University of Chicago Press.

Henningsen, Gustav. 1980. The Witches’ Advocate: Basque Witchcraft and the Spanish Inquisition. Reno: University of Nevada Press.

Kelly, Henry Ansgar. 1968. Towards the Death of Satan: The Growth and Decline of Christian Demonology. London, Dublin, and Melbourne: Chapman.

Kieckhefer, Richard. 1976. European Witch Trials: Their Foundations in Popular and Learned Culture, 1300–1500. Berkeley and Los Angeles: University of California Press.

Levack, Brian P. 1995. The Witch-Hunt in Early Modern Europe. 2nd ed. London: Longman.

Midelfort, H. C. Erik. 1972. Witch Hunting in Southwestern Germany, 1562–1684: The Social and Intellectual Foundations. Stanford: Stanford University Press.

Prosperi, Adriano. 1996. Tribunali della coscienza: Inquisitori, confessori, missionari. Turin: Einaudi.

Romeo, Giovanni. 1990. Inquisitori, esorcisti e streghe nell’Italia della Controriforma. Florence: Sansoni.

Russell, Jeffrey. 1984. Lucifer: The Devil in the Middle Ages. Ithaca, NY, and London: Cornell University Press.

Tedeschi, John. 1991. The Prosecution of Heresy: Collected Studies on the Inquisition in Early Modern Italy. Binghamton, NY: Center for Medieval and Early Renaissance Studies.

Thomas, Keith. 1971. Religion and the Decline of Magic. London: Weidenfeld and Nicolson.

Walker, Daniel P. 1981. Unclean Spirits: Possession and Exorcism in France and England in the Late Sixteenth and Early Seventeenth Centuries. London: Scolar.