Samozrejme reakcia bola celkom nečakaná: Talianskí intelektuáli tento prípad zobrali ako príležitosť začať veľkú debatu o čarodejníctve. Opát Girolamo Tartarotti, člen Ríšskej akadémie vied v Roverete (vtedy pod rakúskou správou), vysmial barbarského nemeckého jezuitu Gaara vo svojom známom diele Del Congresso notturno delle lammie (O nočných zhromaždeniach čarodejníc, 1749), v ktorom interpretoval čarodejníctvo ako ilúziu. Omnoho radikálnejší intelektuáli sa s tým neuspokojili, cítiac, že Tartarotti stále prijímal príliš veľa ústupkov voči kresťanskej interpretácii mágie. Preto Scipio Maffei z Verony uverejnil tri hrubé zväzky o tejto téme pod názvom L’arte magica distrutta (Zničenie umenia mágie, 1754), popierajúc v ňom existenciu mágie a taktiež aj čarodejníctva a naliehavo žiadal zastaviť všetky čarodejnícke procesy. Avšak nečakane sa ozval františkánsky provinciál Benedetto Bonelli (1704–1783), ktorý viedol konzervatívnu časť talianského kléru pri pokuse vyvrátiť Maffeiho argumenty.
Čoskoro nato sa debata vrátila do Nemecka, keď historik Jordan Simon, bývalý augustiniánsky pustovník, bránil Maffeiho argumenty v objemnej knihe Das grosse Welt-betrügende Nichts oder die heutige Hexerey-und Zauberkunst (Veľké svet klamajúce nič alebo dnešné čarodejníctvo a kúzelnícke umenie, 1761). V tomto momente katolícke územia ovládané dynastiami Habsburgovcov a Wittelsbachov trpeli zápasom medzi dvorom a krajinskými úradmi. Rovnako ako v protestantskej Európe vládcovia vo všeobecnosti odmietali čarodejníctvo ako nedôležité resp. smiešne; ale vnútorná mocenská rovnováha bola zložitá pretože jezuiti ovládali vyššie školstvo, biskupi mali kontrolu nad obchodom s knihami a náboženské rády boli braní rurálnou populáciou vo veľkej úcte, nad ktorou tak uplatňovali značný vplyv. Najväčšie problémy nastali v relatívne autonómnych proviniciách, zväčša spravovaných miestnou vyššou šľachtou, ktorá (často v spojení s náboženskými rádmi a populáciou) sa pokúšala udržiavať pri živote čarodejnícku paradigmu. Tento pat zhoršil vývojovú prázdnotu medzi katolíckou Európou a viac rozvinutými protestantskými spoločnosťami. Od druhej tretiny osemnásteho storočia začala rakúska a bavorská štátna rada vyvíjať stratégie na vynútenie svojich reformných programov vo svojich domácich perifériách. V Bavorsku sa centrálna vláda pokúšala odradzovať od konania ďalších čarodejníckych procesov dekrétom z roku 1727 ale v roku 1749 sa začala v provinciách ďalšia reťaz procesov a pretrvávala až do roku 1756. Rakúska cisárovná Mária Terézia (vládla v rokoch 1740–1780) priamo intervenovala aby zastavila čarodejnícke procesy odhohrávajúce sa na území súčasného Poľska a Slovenska v roku 1756 a na území súčasného Chorvátska v roku 1758, ale nová vlna procesov vypukla v Maďarsku v 60-tych rokoch 18. storočia.
Podobne ako v Anglicku sa boj proti čarodejníctvu stal pákou na zlomenie moci konzervativizmu. V Bavorsku osvietený kurfirst, knieža-volič Max Jozef III. (vládol v rokoch 1745–1777) a jeho poradcovia zosnovali úder proti konzervatívnemu kléru pozvaním teatínskeho otca Dona Ferdinanda Sterzingera, člena Bavorskej akadémie vied, aby predniesol prednášku o čarodejníctve pri príležitosti narodenín kniežaťa, dňa 13. októbra 1766. Jeho “Akademická lekcia o predsudku, že čarodejníctvo má nejaké účinky” vyprovokovala debatu, ktorú súčasníci nazvali ako bavorská čarodejnícka vojna a ktorá trvala približne päť rokov. Stala sa tak jednou z najväčších osvietenských diskusií v strednej Európe, na ktorej sa podieľali prispievatelia pochádzajúci snáď zo všetkých kútov Nemecka, Rakúska, Česka, Švajčiarska a severného Talianska. Sterzingerov zámer bol jasný od začiatku, pretože označil vieru v čarodejníctvo za “často sa vyskytujúci predsudok” , skôr záležitosť “širšej spodiny” než učenej elity (Behringer 1997, 359–380). I keď Sterzinger otvorene priznal, že za všetko vďačí najmä Tartarottimu, Maffeimu a “Dell Osa” (pseudonym Jordana Simona) stále však nebol ochotný zmieniť sa o protestantských autoroch ako boli Christian Thomasius, Balthasar Bekker alebo John Webster, hoci zrejme s nimi zdieľa ich výsmech presvedčenia, že duchovia dokážu na seba zobrať telesnú formu. Keď Sterzinger sa vysmieva myšlienkam Martína Del Rio, jeho irónia bola namierená proti jezuitom, ktorí stále dominovali na Bavorskej univerzite a na stredných školách; táto jezuitská prevaha v skutočnosti podnietila kurfirsta, knieža-voliča Maxa Jozefa III. aby vytvoril nezávislú akadémiu vied už pred siedmimi rokmi v roku 1759. A boli to naozaj členovia tejto akadémie, ako napríklad Peter von Osterwald, ktorý pravdepodobne poveril Sterzingera verejnou prednáškou. Pri príležitosti kniežacích narodenín, boli konzervatívci určite prítomní tiež a Sterzinger si dával dostatočne pozor na to, aby nespochybnil autoritu Biblie alebo články bavorského trestného zákonníka.
Napriek tomu konzervatívci chápali veľmi dobre, že to bol politický ťah a že Sterzingerova verejná prednáška spustila útok na tradičný katolicizmus zo strany katolíckeho osvietenstva. Súčasníci sa zmieňovali o nezvyčajne vzrušenej reakcii v celom regióne: “Neexistoval žiadny palác, dom, ani kláštorná cela, nezáležalo na tom ako zastrčená, v ktorom by nepovstal nadšený hlas, ako keby bolo odteraz len na nich rozhodnúť tento problém” (Behringer 1997, 362). Diskusie boli vedené v kaviarňach a pivárňach. Charismatickí kazatelia na vidieku ovplyvňovali sedliakov. V Mníchove boli prednesené kázania namierené proti voľnomyšlienkárom, napríklad jezuitmi na hlavnom mariánskom pútnickom mieste v Altöttingu a biskupskou hierarchiou v Salzburgu; administrátor bavorskej provincie Straubing, vysokopostavený šľachtic Franz Xaver von Lerchenfeld taktiež vypracoval písomné vyvrátenie. Desiatky teológov z hlavného mesta (augustiniánski pustovníci a paulánski mnísi v Mníchove), bavorské kláštory (benediktíni v Scheyerne a Oberaltaichu) a tí mnísi z rozličných cirkevných teritórií (benediktíni v Salzburgu, premonštráti vo Würzburgu) začali spisovať obrany. Tieto obrany zahrňovali niektoré ťažkopádne dogmatické knihy v rozsahu viac než 250 strán, ktoré mali byť zostavované presne rovnakým spôsobom ako pred 300 rokmi, ako napríklad benediktína Bedy Schallhammera z Oberaltaichu.
Ďalší prišli s príznačne smiešnymi argumentami. Napríklad benediktín Angelus März z opátstva v Scheyerne argumentoval tým, že jeho kláštor predával približne 40000 Scheyrerkreuzlein (malé amulety v tvare kríža vyrobené zo striebra) po celom Bavorsku, Švábsku, Česku, Rakúsku, Morave, Maďarsku, Sasku a Poľsku, ktorý mal údajne odpudzovať čarodejnice a preto by tým mohli utrpieť značné finančné straty ak by sa tento obchod úplne zastavil. Oswald Loschert z premonštrátskeho kláštora v Oberzell blízko Würzburgu, ktorý sa podieľal na procese proti Renate Singerovej v roku 1749 podobne používal praktické argumenty. Osvietené významné osobnosti mohli naozaj zdieľať obavu z teologického konzervativizmu, ktorý napríklad ukázal augustiniánsky spiatočník Agnellus Merz v tlači v decembri 1766, ale boli natoľko potešení tým, ako odhaľujú chabé argumenty ich protivníkov.
V januári roku 1767 sa v tlači objavila prvá sarkastická satira: Andreas Ulrich Mayer kaplán šľachtica z Horného Palatinátu ju uverejnil pod rozprávačským pseudonymom “Blocksberger”, čo bolo veľmi príznačné keďže využil názov hory, kde sa údajne tradične všetky čarodejnice mali schádzať. Ak Mayer tvrdil, že “sa až do popuku smial nad týmito pochabými fantáziami” stále vykazoval svoje obavy píšúc že našťastie jeho pojednanie by nemalo “nájsť svoju cestu skrz bránu v súčasnom svete veľkých voľnomyšlienkárov: ináč jeden môže neustále dúfať, že pálenie čarodejníc, v súčasnosti zakázané—nanešťastie—na všetkých miestach by mohlo z veľkej časti pridať na dôvere pravoverných a mohlo by k nemu dôjsť znova ” (Behringer 1997, 370). Od januára do apríla roku 1767 ďalších dvanásť vydaných polemických traktátov rozdúchavalo bavorskú čarodejnícku vojnu, a to vrátane niekoľkých literárnych satír. Medzitým začali členovia akadémie používať prednedávnom založený časopis Churbayrisches Intelligenzblatt (Chursko-bavorský novinový list) aby v ňom publikovali recenzie o každom novom príspevku uverejnenom v tlači a takýmto spôsobom sa vysmiali snahám vidieckych "balíkov", ktorých považovali za “učených bláznov” “školastikov” “fiškusov” “učených nevzdelancov” alebo “počarovaných mozgov”. Jeden z vydavateľov tohto časopisu Peter Paul Finauer, časom odmietal písať ďalšie satirické články proti konzervatívcom, pretože “trpeli dostatočne už tým, že nechali uverejniť svoje práce”. V roku 1767 viedenský cisársky kancelár Konstantin von Kautz prispel do diskusie svojou významnou dizertáciou v latinčine De cultibus magicis (O magických kultoch), v ktorej dal do súladu bavorskú debatu s predchádzajúcimi diskusiami v katolíckej ako aj protestantskej Európe (Taliansko, severné Nemecko, Holandsko a Anglicko). Pri príležitosti výročia Sterzingerovho prejavu vedecký akademik, ktorý pravdepodobne túto debatu naplánoval Peter von Osterwald predniesol ďalšiu reč, využitím príležitosti oslavy narodenín kniežaťa-voliča nato, aby zhrnul celú debatu a zasadil tak rozhodujúci úder. Osterwald si sťažoval na “bezúčelnú formu vedeckého skúmania” vedeného počas minulých storočí a požadoval nastolenie novej vedy, ovládanej iba rozumom. Nie je teda prekvapením, že niektorí osvietení učenci, ktorí sa podieľali na debate sa neskôr stali riaditeľmi bavorského školského systému, čím vymenili jezuitov po tom, čo ich rád bol v 70-tych rokoch 18. storočia zrušený.
Samozrejme ak mal Osterwald v úmysle debatu zastaviť, v tomto úsilí zlyhal. V novembri roku 1766 cisárska vláda vo Viedni vydala dekrét aby ním utlmila ďalšie čarodejnícke procesy v Maďarsku a táto udalosť bola v Bavorsku značne diskutovaná. A predmet čarodejníctva zostával užitočným nástrojom v politických zápasoch. Bolo písaných čím ďalej viac a viac satír; akademici sa vysmievali svojim oponentom tak, že oni sami uverejňovali ďalšie príbehy o duchoch a čarodejniciach, príbehy písané napríklad Heinrichom Braunom, bývalým benediktínom z Tegernsee, alebo Beda Mayrom, bývalým benediktínom z Donauwörthu neskorším nasledovníkom filozofa Immanuela Kanta. V roku 1768 sa iniciovali právne reformy navrhnuté Osterwaldom: Cirkevný synod bol odteraz riadený svetskými právnikmi, kláštory boli zdanené a cenzorský úrad bol odobratý z cirkevných rúk a daný do rúk svetským cenzorom, ktorý ho vzápätí využili ako zbraň voči reakcionárskym teológom. Zámerom všetkých týchto reforiem bolo podkopať pozíciu kléru a propagovať sekularizmus.
Bavorská čarodejnícka vojna znamenala víťazstvo bavorského Osvietenstva nad reprezentantmi dožívajúceho sociálneho systému v tom okamihu, keď takéto víťazstvo bolo pravdepodobné alebo dokonca zaistiteľné vďaka protekcii kniežaťa-voliča. Napriek tomu však táto debata bola viac než symbolickým zápasom, pretože posledné hranice v strednej Európe splanuli ešte nedávno. Súčasníkmi bola v širšej miere považovaná za míľnik v histórii osvietenstva, pretože katolícky juh dobehol protestantskú Európu. Väčšina popredných autorov tohto obdobia, ako napríklad básnik Friedrich Klopstock v Hamburgu alebo Friedrich Nicolai v Berline, prejavilo svoj záujem a mnoho osvietenských časopisov komentovalo o pokroku na katolíckom juhu. Cisársky kancelár von Senckenberg súhlasne písal z Viedne o svojom potešení zo zničenia povery v ríši, pohrávajúc si tak s názvom knihy Scipia Maffeiho. V tom istom čase samozrejme osvietenskí vedci v bavorských kláštoroch, napr. augustiniánski kanonici v Pollingu, sa cítili stále viac akoby chytení v pasci, pretože stáli v strede medzi svetskými reformátormi a bláznivými mníchmi.
Autori polemických článkov v diskusii v rámci bavorskej čarodejníckej vojny sa prekrývali s tými, ktorí boli súčasťou už skoršej katolíckej debaty, niektorí autori sa stále podieľali aktívne pri čarodejníckych procesoch. Títo prispievatelia sa často kryli aj s tými, ktorí sa podieľali aj na neskorších diskusiách o exorcistovi Johannovi Josefovi Gassnerovi, ktorý všetky choroby spájal s čarodejníctvom a Franzovi Antonovi Mesmerovi (1734–1815), ktorý bol v Nemecku považovaný za významného učenca, ale vo Francúzsku za šarlatána. Napriek ich mrzutosti a rozpakom si obhajcovia čarodejníctva povšimli, že sú odteraz považovaní za spiatočníkov a prívržencov porazenej ideológie v rovnakom postavení ako čarodejnice, cirkusanti, rozprávkari a blázni. Ale aj počas vlády osvieteného cisára Jozefa II. (vládol v rokoch 1765/1780–1790), si vyžadovalo riadnu dávku odvahy brániť snahu o ukončenie čarodejníckych procesov. Medikanti, príslušníci rehoľných rádov, dominikáni a františkáni, zostávali vplyvnými aj po zrušení jezuitov, ako sa dá vidieť na príklade satirickej novely Johana Pezzla (1756–1838) Faustin, alebo filozofické storočie. Niektorí súčasníci si interpretovali koniec čarodejníckych procesov—toto sa stalo úplne jasné na konci debaty—ako víťazstvo svetla nad temnotou, ako jeden z najväčších úspechov éry osvietenstva a možno celej histórie ľudstva.
Použitá a odporúčaná literatúra:
Behringer, Wolfgang. 1995. “Der ‘Bayerische Hexenkrieg.’ Die Debatte am Ende der Hexenprozesse.” Pp. 287–313 in Das Ende der Hexenverfolgung. Edited by Sönke Lorenz and Dieter Bauer. Stuttgart: Steiner.
———. 1997. Witchcraft Persecutions in Bavaria. Popular Magic, Religious Zealotry and Reason of State in Early Modern Europe. Cambridge: Cambridge University Press.
Riezler, Sigmund. 1983. Geschichte der Hexenprozesse in Baiern. Im Lichte der allgemeinen Entwickelung dargestellt. Stuttgart: Magnus.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára