"Samozrejme v Antiochii, kde Jovian strávil koniec septembra, celý október a začiatok novembra Ján z Antiochie (fr. 181, Müller FHG IV, 606-607 = Eunapius fr. 29.2, Blockley) uvádza obvinenie, že cisár z popudu svojej ženy, dal spáliť chrám, ktorý dal postaviť Hadrián a ktorý Julián mal dať prestavať na knižnicu. Či tento pravdepodobne nepodložený príbeh mal znamenať pohanský výpad alebo kresťanský kompliment je ťažké povedať."
Historik Josef Češka, uznávaný odborník na neskoré antické obdobie rímskej ríše a negatívne vplyvy kresťanstva v ňom, sa o Joviánovej neskoršej tolerantnej politike voči pohanom a heretickým prúdom kresťanstva vyjadruje takto [1]:
"Na římské půdě vydal Jovianus nejdříve zákony proti pohanství a obnovil všechny dřívější cirkevní výsady. O několik měsíců později však vůči antickým kultům vyhlásil plnou snášenlivost, pokud budou odprostěny od kouzel a věštění, a zároveň církevním představitelům přislíbil vládní nezasahování do křesťanských věroučných sporů, třebaže osobně projevil velkou přízeň Athanasiovi vrátivšímu se tehdy ze svého čtvrtého vyhnanství. Obecnou toleranci se zřejmě měl zmírnit nežádoucí neklid, jenž se v říši rozmáhal a který mohl oslabit obranu římských hranic před vpádem barbarských sousedů, povzbuzených správou o Juliánově smrti."
O incidente s údajným požiarom knižnice v Antiochii sa v spojení s Joviánovou vládou vôbec nezmieňuje. V historickej kritike prameňov platí nepísané pravidlo, že jedno svedectvo o udalosti sa považuje za žiadne svedectvo. Avšak my sa nebudeme ním riadiť a pozrieme sa na toto svedectvo bližšie. Podľa historika vedy Jamesa Hannama je to všetko oveľa zložitejšie a Ján z Antiochie a iní autori sa k tejto udalosti stavajú nasledovne: Popis uvedeného skutku spísaný stovky rokov neskôr Jánom z Antiochie znie, že cisár Hadrián mal dať postaviť prekrásny chrám určený na uctievanie jeho otca Trajána, ktorý, na pokyn cisára Juliána, mal prestavať eunuch Theophilus na knižnicu. Jovián, na naliehanie svojej ženy, spálil chrám spolu so všetkými knihami a jeho konkubíny so smiechom tento požiar zapálili. Hannam píše: Historici sa domnievajú, že citát patrí Jánovi z Antiochie. Samotný historický prameň Suda je plný útržkov informácií, ale historici, ktorí ho študujú, k nim pristupujú s oprávnenou opatrnosťou. Iste že je v nej často plno omylov, ale zvyčajne nie zámerne. Namiesto toho iba cituje minulých autorov a ich znenie preberá nekriticky a opakuje ich chyby. K uveriteľnosti tohto príbehu prispieva to, že Ján pochádzal z mesta Antiochia, kde sa mala údajná udalosť odohrať a Jovián toto mesto navštívil počas niekoľkých málo mesiacov svojej vlády. Na druhú stranu, problémy s dôveryhodnosťou majú mimoriadne široký záber.
1. Pohanský historik Ammianus Marcellinus bol naozaj s Joviánom v Antiochii a ani slovom sa nezmienil o nejakých knižniciach
2. Hoci Jovián bol kresťanom, vie sa o ňom najmä z listu rétora Themistia, že zotrvával na tolerancii voči pohanom.
3. Veľký pohanský orátor Libanius, ktorý v Antiochii v tom čase žil a od ktorého máme zachované reči, lekcie a nie menej než 1500 listov, sa o zničení knižnice taktiež nezmieňuje.
4. Nemáme žiadny ďalší historický záznam o tom, žeby tu v Antiochii bol chrám zasvätený Trajánovi a vybudovaný Hadriánom.
5. Ján mal písať niekoľko storočí po tom čo sa malo udiať údajné vypálenie knižnice, ale nik ďalší sa o tomto nezmieňuje. Pre tento príbeh neexistuje žiadny historický prameň, hoci niektorí historici ako napr. RC Blockley sa domnievajú, že by mohol pochádzať od Eunapia zo Sardu, ktorý bol takmer súčasníkom Joviána a ktorého Ján z Antiochie využil ako prameň. Všetky protiargumenty spočívajú na mlčaní, čo demonštruje ako je naozaj ťažké dokázať opak. Osobne si myslím, že postava Joviánovej ženy a konkubín mi pripadá že príbeh robí menej presvedčivým hoci ženské postavy by mohli byť neskoršie dodatky, prídavky. Ak sme presvedčení, že vypaľovanie knižníc bolo ten druh zločinov, ktorých sa Jovián a iní kresťania naozaj dopúšťali, môžeme v tomto získať podklad na pre naše presvedčenie o tom že sa to stalo, ale keďže je to jediný príklad nemôže byť braný tak, aby v nás posilňoval naše vlastné predsudky. Keďže to stále zostáva jediným možným historickým dokladom o knižnici zničenej úmyselne, ktorú som dokázal nájsť v historických prameňoch a všetci tí s antikresťanským zápalom by tento prípad mali skôr využívať než prípad údajného vypálenia knižnice v Alexandrii. Ďalej to však dokresľuje to, že kresťanskí spisovatelia s pocitom šťastia oznamovali takéto veci a opakovane ich opisovali z iných prameňov. Oproti obvineniam mnohých skeptikov kresťanskí opisovači nevyvinuli žiadnu snahu cenzúrovať tento údajný zločin Joviána i keď to bol kresťanský vládca.
Literatúra:
1. Josef Češka, Zánik antického světa, Praha: Vyšehrad, 2000, Vyd. první, 280s., s. 133-134
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára