Inkvizícia: Kritická a historická štúdia o donucovacej moci Cirkvi, autor: Elphiege Vacandard - Úvod

Elektronická kniha Projektu Gutenberg pod názvom The Inquisition (slov. Inkvizícia), autor: Elphiege Vacandard

Túto elektronickú knihu môže využívať ktokoľvek, kdekoľvek bez poplatku a bez takmer žiadnych obmedzení. Môžete ju kopírovať, umiestňovať kamkoľvek alebo znovupoužiť v súlade s licenciou Projektu Gutenberg vrátane tejto e-knihy alebo priamo na adrese www.gutenberg.org

Názov:

The Inquisition

 A Critical and Historical Study of the Coercive Power of the Church

Autor: E. Vacandard

Prekladateľ: Bertrand Conway

Dátum uverejnenia: 16. augusta 2008 [EBook #26329]

Jazyk: Slovenský

*** Začiatok tejto elektronickej knihy v rámci PROJEKTU GUTENBERG pod názvom THE INQUISITION ***

V angličtine vytvoril : David McClamrock
Preklad do slovenčiny: Jozef Krajčovič

INKVIZÍCIA

KRITICKÁ A HISTORICKÁ ŠTÚDIA O DONUCOVACEJ MOCI CIRKVI

AUTOR: ELPHEGE VACANDARD

PREKLAD DO ANGLIČTINY Z DRUHÉHO VYDANIA: BERTRAND L. CONWAY, C.S.P.

NOVÉ VYDANIE:  LONGMANS, GREEN, AND CO. FOURTH AVENUE & 30TH STREET, NEW YORK

LONDON, BOMBAY, CALCUTTA AND MADRAS 1915

Nihil Obstat. THOMAS J. SHAHAN, S.T.D.

Imprimatur. + JOHN M. FARLEY, D.D Arcibiskup New Yorku.

NEW YORK, 24. júna 1907.

Copyright 1907 BERTRAND L. CONWAY

Všetky práva vyhradené

Prvé vydanie: február 1908; Zaregistrované: máj 1908; Nové a lacnejšie vydanie: september 1915

PREDHOVOR

EXISTUJE len veľmi málo katolíckych apologétov, ktorí pociťujú nutkanie pýšiť sa historickými análmi Inkvizície. Najtuhší z nich bránia túto inštitúciu proti útokom moderného liberalizmu, ako keby nedôverovali sile svojich vlastných argumentov. Naozaj ťažko zodpovedali prvú námietku svojich oponentov, keď sa vzápätí odvažujú poukázať na to, že protestantskí a racionalistickí kritici Inkvizície by mali byť sami vinní z hrozných zločinov. "Prečo," pýtajú sa, "odsudzujete našu Inkvizíciu, keď ste zodpovední za svoje vlastné Inkvizície?" Nuž z takéhoto falošného spôsobu uvažovania sa nedá vyťažiť nič dobrého. Ako sa zdá sa tu prakticky pripúšťa, že kauza Cirkvi sa nedá obhájiť. Obvinenie z páchania zločinov voči nepriateľom, ktoré sa snažia zmenšiť na minimum sa vracia naspäť s rovnakou silou proti priateľom, ktorých sa snažia brániť. Z toho neplynie, že pretože Inkvizícia Kalvína a francúzskych revolucionárov si zasluhuje byť ľudstvom zavrhnutá, Inkvizícia Katolíckej Cirkvi musí uniknúť všetkej kritike. Práve naopak, takto ich vzájomné nešťastne zvolené porovnanie prirodzene môže niekoho zvádzať k presvedčeniu, že si obe zaslúžia rovnaké opovrhnutie. Podľa našho úsudku existuje len jediný spôsob ako obhájiť postoj Katolíckej Cirkvi v stredoveku ohľadne Inkvizície. Musíme túto inštitúciu skúmať a posudzovať objektívne, zo stanoviska morálky, spravodlivosti a náboženstva, namiesto porovnávania jej excesov s rovnako opovrhnutiahodnými činmi iných tribunálov.

Doposiaľ žiadny historik hodný zmienky sa ešte nepodujal na to, aby tému Inkvizície spracoval z tohto objektívneho stanoviska. V sedemnástom storočí kňaz-historik Jacques Marsollier, kanonik z Uzès, uverejnil v Cologne (Paríž) v roku 1693, spis _Histoire de l'Inquisition et de son Origine_(História Inkvizície a jej počiatkov). Ale táto práca, ako na ňu poukázal kritik, je "nie až tak dejinami Inkvizície, ale skôr pojednaním napísaným s príslovečne silnou galikánskou predpojatosťou, ktoré detailne opisuje s evidentným pôžitkom krutosti Svätého Offícia." Ilustrácie sú prebraté z traktátu Philipa Limborcha _Historia Inquisitionis_.[1]

[1] Paul Fredericq, _Historiographie de l'Inquisition_, s. xiv. Úvod k francúzskemu prekladu Leovej knihy o Inkvizícii.

Henry Charles Lea, známy už predtým zo svojich ďalších prác o histórii náboženstva, uverejnil v New Yorku v roku 1888 trojzväzkovú prácu pod názvom _A History of the Inquisition of the Middle Ages._ Tejto knihe  sa malo dostať ako je už pravidlom najlichotivejšieho prijatia zo strany európskej tlače a bola preložená do francúzštiny.[1] Dá sa o nej bez preháňania povedať, že je tou "najobsiahlejšou, najzávažnejšou a najdôkladnejšou históriou Inkvizície, ktorú máme k dispozícii."[2]

[1] _Histoire de l'Inquisition au moyen âge_, Solomon Reinach. Paris, Fischbacher, 1900-1903.

[2] Paul Fredericq, loc. cit., s. xxiv.

Samozrejme má to ďaleko od toho, aby to bolo posledné slovo historickej kritiky. A nehovorím tu o zmenách v poznaní detailov, ktoré môžu vyplynúť z objavu nových dokumentov. Máme po ruke množstvo dokumentačného materiálu na to, aby sme si dokázali utvoriť presný obrázok o samotnej inštitúcii. Leovmu úsudku, napriek evidentným známkam intelektuálnej poctivosti, sa nedá dôverovať. Akokoľvek sa môže javiť čestným, ale určite nie je nestranným. Jeho pero sa až príliš často dáva otvorene najavo svojim vlastným predsudkom a svojej nenávisti voči Katolíckej Cirkvi. Jeho kritický úsudok sa niekedy úplne mýli.[1]

[1] Čitateľ môže zozbierať naše posúdenie jeho práce z rozličných kritických vyjadrení, ktoré si v priebehu knihy postupne prejdeme.

Tanon, prezident Kasačného Súdu, sa ukázal ďaleko viac nestranným vo svojej knihe _Histoire des Tribunaux de l'Inquisition en France._[1] Je to evidentne práca historika, ktorý má veľmi široký a precízny záber dotýkajúci sa najmä cirkevnej legislatívy. Je hlbokým znalcom tajomstiev kanonického ako aj civilného práva. Samozrejme však musíme pamätať na to, že jeho záber je obmedzený. Od začiatku bolo jeho zámerom vynechať všetko, čo sa stalo mimo Francúzska. Okrem toho, oveľa viac sa zaoberá skôr právnou ako teologickou stránkou Inkvizície.

[1] Paríž, 1893.

Na spísanie Dejín inkvizície, ako celku, sa ešte stále čaká. Nie je naším zámerom pokúšať sa o to; naša ambícia je oveľa skromnejšia. Ale prajeme si zobraziť túto inštitúciu v historickom kontexte, ukázať ako vznikla a najmä naznačiť jej vzťah ku konceptu donucovacej moci Cirkvi ktorá prevládala v stredoveku. Preto, ako samotný Lea hovorí: "Inkvizícia nebola organizáciou svojvoľne vypracovanou a vnútenou súdnemu systému Christianitas mocenskými ambíciami alebo fanatizmom Cirkvi. Skôr bola prirodzeným--jeden by mohol povedať nevyhnutým--vývojom síl pôsobiacich v trinástom storočí a nik nedokáže správne vyhodnotiť proces jej vývoja a výsledkov jej aktivity, bez viacmenej podrobného zváženia všetkých faktorov, ktoré ovládali mysle a duše ľudí počas doby, ktorá viedla k budovaniu základov modernej civilizácie."[1]

[1] Predhovor, s. iii.

Musíme sa taktiež vrátiť ďalej než do trinásteho storočia  a zistiť ako sa donucovacia moc, ktorú Cirkev nakoniec zverila Inkvizícii, od začiatku vyvinula. Takýto je účel predkladanej práce. Je to kritická a zároveň historická štúdia. Naším zámerom je najprv zaznamenať všetko čo sa týka potlačenia herézy, od počiatkov kresťanstva až do obdobia renesancie; neskôr budeme vidieť, či postoj Cirkvi voči heretikom sa dá nielen vysvetliť, ale aj obhájiť.

Píšeme túto štúdiu v duchu absolútnej poctivosti a úprimnosti. Táto tématika je bezpochyby tou najdelikátnejšou. Ale žiadny takýto ohľad by nám nemal brániť pri jej štúdiu z každého možného uhla pohľadu. Kardinál Newman, vo svojich Historických náčrtkoch hovorí o "tej vnútornej trvalej rozorvanosti,  ktorú vlastnia istí historici ohľadne zverejňovania škandálov. Fakty vo veľkých dejinách sa vynechávajú resp.  dávajú sa do popredia významné pamätné skutky, pretože o tých sa myslí že nepovznášajú ducha, zatiaľčo z tých všetkých škandálov sú takéto opomenutia, takéto pozlátka, tými najväčšími."[1]

[1] Zv. ii, s. 231.

Katolícky apologét v súčasnosti zlyháva vo svojej povinnosti, ak píše len a len pre pozdvihnutie pravoverných. Aj keď uznáme, že dejiny Inkvizície odhalia veci, o ktorých sa nám ani len nesnívalo, ale naše predsudky nám však nesmia zabrániť čo najpoctivejšie sa postaviť voči týmto nelichotivým faktom. Nemali by sme sa obávať ničoho väčšieho než je výčitka, že sa bojíme pravdy. "Dokážeme chápať," hovorí Yves Le Querdec,[1] "prečo si naši starí predkovia neželali skaziť ľudské mysle tým, aby predostreli pred nich určité otázky. Som presvedčený, že sa mýlili, pretože všetky otázky, ktoré sa dajú predložiť, sa iste niekedy skôr či neskôr objavia. Ak sa nestranne nepredostrú tými, ktorí vlastnia na ne skutočné odpovede, alebo tými, ktorí na ne tieto odpovede poctivo hľadajú, budú odhalené ich nepriateľmi. Z tohto dôvodu si myslíme, že nielen poctivosť, ale aj dobrá taktika od nás vyžaduje povedať svetu všetky fakty.... Všetko už bolo povedané alebo sa ešte niekedy vysloví.... To, o čom nebudú písať priatelia Cirkvi, bude širokoďaleko roznášané jej nepriateľmi. A oni okolo tohto objavu spravia taký poprask, že ich slová dosiahnu aj tie najvzdialenejšie kúty a preniknú aj k tým naj hluchším ušiam. Preto by sme sa dnes nemali obávať svetla pravdy; ale skôr mať strach z temnoty lží a omylov."

[1] _Univers_, June 2, 1906.

Jedným slovom, najlepšou metódou apologetiky je povedať celú pravdu. Podľa nášho zmýšľania sú apologetika a história dvomi sestrami s rovnakým poslaním: "_Ne quid falsi audeat, ne quid veri non audeat historia_."[1]

 [1] Cicero, De Oratore ii, 15.