Nicolas Eymeric (pribl. 1320–1399)

Eymeric bol známym kvôli svojej objemnej príručke pre inkvizítorov z roku 1376, vydanej pod názvom Directorium Inquisitorum (Smernice pre inkvizítorov). Eymeric, narodený v Gerone v Katalánsku, vstúpil do dominikánskeho rádu v roku 1334 a študoval teológiu, filozofiu a kánonické právo. Od roku 1351 vyučoval a kázal v Barcelone. Stal sa vikárom dominikánskej provincie v Aragónii v roku 1361 a ako generálny inkvizítor Aragónie pôsobil od roku 1357 až 1360 a znovu od 1365 až do roku 1375. Jeho prehnaná horlivosť v úlohe inkvizítora často proti nemu popudzovala značný odpor. V roku 1375 bol uväznený a potom bol kráľom Pedrom IV. prinútený odísť z Aragónie do vyhnanstva. Eymeric sa stal aragónskym generálnym inkvizítorom  ešte raz a pôsobil v rokoch 1387 až 1392, ale znovu bol vyhnaný kráľom Juanom I. Eymeric odišiel na odpočinok do Gerony v roku 1397, kde po dvoch rokoch zomrel.

Eymeric napísal teologické traktáty, komentáre k Písmu a mnoho polemických útokov proti jednotlivcom (vrátane Raymonda Lulla, Arnalda z Villanovy a aj dokonca sv. Vincenta Ferrera) ako aj proti zbožným hnutiam. Samozrejme že jeho najvýznamnejším dielom bolo Directorium. Stalo sa najrozšírenejšou  prácou svojho druhu, bolo uverejnené v tlači s rozsiahlym komentárom Francisca Peñu v roku 1578, niekoľkokrát prepracované a znovuvydané a mimoriadne vplyvné minimálne až do sedemnásteho storočia. Eymericove spracovanie kúzelníctva v jeho práci je najrozsiahlejším zo všetkých raných inkvizítorských manuálov, omnoho detailnejšie spracovanom než ako je napríklad  v známejšej príručke Bernarda Guiho, napísanej v rokoch 1323/1324.

Eymericova Directorium Inquisitorum bola ovocím mnohých rokov rozsiahleho teologického štúdia a zúžitkovanie praktických skúseností inkvizítora. Zostavil ju na sklonku štrnásteho storočia, po tom čo mnohí pápeži, králi, teológovia, kanonickí právnici a inkvizítor mali rozsiahlym spôsobom písať o povahe diabolského kúzelníctva a o právomoci nad ním pri rozličných tribunáloch, vrátane tých, ktorým predsedali inkvizítori heretickej neprávosti. Už na začiatku 14. storočia sa vyskytlo množstvo procesov týkajúcich sa buď v takej alebo onakej forme diabolského kúzelníctva, často v politických kontextoch. V jednom z najznámejších takýchto procesov, s Rádom templárskych rytierov v prvom a druhom desaťročí 14. storočia, došlo k mnohým podobným obvineniam. Počas dlhého pápežského prebývania v exile v Avignone v rokoch 1305 až 1378 taktiež mnoho pápežov vyjadrilo zvýšený záujem o diabolské kúzelníctvo, a to najmä pápež Ján XXII. Eymeric mal napísať krátke pojednanie o téme kúzelníctva okolo roku 1359, ktoré neskôr mal prepracovať ako relevantnú časť z Directorium.

Eymericova debata o diabolskom kúzelníctve sa objavuje v II. časti Directorium, v otázkach č. 42 a č. 43. Otázka č. 42 sa dotýka právomoci nad veštcami a kúzelníkmi, ktorú majú nad nimi inkvizítori heretickej neprávosti, otázka ktorá sa mala stať predmetom vášnivých debát od neskoršieho trinásteho storočia. Eymeric rozlišuje druh prirodzeného a neheretického druhu veštenia—ponúka ako príklad veštenie z ruky—od druhov veštenia a mágie, ktoré podľa jeho úsudku vyžadovalo formálne odvolanie kresťanského krstu (apostázu) a ritualizované podriadenie sa démonom (idolatria). Preto teda takéto aktivity správne spadajú pod jurisdikciu inkvizítorov heretickej neprávnosti. V štyridsiatej tretej otázke Eymeric argumentuje tým, že druhý druh veštcov a kúzelníkov preukazujú démonom tzv. latria, druh cti, ktorá bola určená len Bohu, rovnako ako menší druh uctievania, dulia, ktorá bola určená len pre anjelov, svätcov, pápežov a kráľov.

Eymeric pokračuje v popise hrôzostrašných rituálov a praktík, ktorých vykonávanie démoni požadovali od svojich služobníkov, dôvodov ktoré ich kvalifikujú ako herézu a ako trest dovoľuje možnosť odvolania, ale taktiež prepokladá udelenie trestu smrti pre tých, ktorí buď odmietnu odvolať alebo znovu upadnú do diabolského kúzelníctva po tom čo už odvolali. Potom cituje dlhý zoznam autorít, vrátane Písma, sv. Augustína, Tomáša Akvinského, pápeža Inocenta V., zbierky Canon Episcopi a niekoľko v tej dobe nedávno vydaných pápežských dekretálií.

Význam Eymericovej diskusie o diabolskom kúzelníctve spočíva v jeho neustálej snahe spájať ho s tradičnými a len prednedávnom vyjadrenými myšlienkami týkajúcimi sa povahy herézy a jej súdneho stíhania, rovnako ako jej kategorizácie herézy ako aj diabolského kúzelníctva ako foriem apostázy a idolatrie a následných porušení prvého prikázania a s ním spojeného najväčšieho z hriechov. Mimoriadne rozšírenie Directorium svedčí o jeho rozšírenej príťažlivosti. Kým obiehalo v rukopise, tak sa Eymericove idei o diabolskom kúzelníctve šírili spolu s ním.

Edward Peters

Použitá a odporúčaná literatúra:

Bailey, Michael D. 2001 “From Sorcery to Witchcraft: Clerical Conceptions of Magic in the Later Middle Ages.” Speculum 76: 960–990.

Borromeo, Agostino. 1983. “A proposito del Directorium Inquisitorum di Nicolas Eymerich e delle sue edizioni cinquecentesche.” Critica storica 20: 499–547.

Kors, Alan Charles, and Edward Peters, eds. and trans. 2001. Witchcraft in Europe, 400–1700: A Documentary History. 2d ed. Philadelphia: University of Pennsylvania Press: 120–127.

Macy, Gary. 1998. “Nicolas Eymeric and the Condemnation of Orthodoxy.” Pp. 369–381 in The Devil, Heresy and Witchcraft in the Middle Ages: Essays in Honor of Jeffrey B. Russell. Edited by Alberto Ferreiro. Leiden, Boston, and Cologne: Brill.

Peters, Edward. 1978. The Magician, the Witch, and the Law. Philadelphia: University of Pennsylvania Press: 132–135, 196–202.