Podvod v mene romantického osvietenstva

Zchudobnelý francúzsky barón Etienne-Léon de Lamothe (1786-1852), ktorý neskôr publikoval pod menom Lamothe-Langon, začal pod vplyvom osvietenstva písať o čarodejníckych procesoch. Pretože však rešerše by boli nákladné a naviac by určite nezodpovedali jeho predstavám, tak si pre svoj spis z roku 1829 o veľkých prenasledovaniach čarodejníc v južnom Francúzsku "Dejiny inkvizície vo Francúzsku" všetky pramene jednoducho sám vymyslel a údajne ich potom citoval.
"Genialita" Langonovej metódy spočívala v jeho presvedčivosti. Bol tak samozrejme drzý, že sa jeho falzifikáty podarilo odhaliť až dvom historikom, Normanu Cohnovi a Richardovi Kieckheferovi, po takmer 150 rokoch v roku 1972 a to nezávisle na sebe. Lamothe popísal obrovské čarodejnícke procesy, ktoré sa údajne konali v južnom Francúzsku počiatkom roku XIV. storočia. Inkvizícia v Toulouse a Carcasonne mala v týchto procesoch popraviť veľký počet ľudí. Najslávnejšou bola séria, pri ktorej bolo údajne usmrtených 400 žien v jedinom dni. Žiadny iný francúzsky dejepisec však nikdy nenašiel o týchto procesoch záznamy.
Na začiatku 20. storočia prominentný historik Jacob Hansen zahrnul veľkú časť z Lamothe-Langonovej práce do svojho kompendia stredovekého čarodejníctva. Neskôr dejepisci Hansenové citácie ďalej citovali, zrejme bez skúmania Lamothe-Langonovej dôveryhodnosti. Neakademickí spisovatelia citovali opäť spisovateľov, ktorí citovali Hansena a tak sa Lamothe-Langonove preslávené francúzske procesy stali štandardnou súčasťou populárneho pohľadu na veľký hon na čarodejnice. Kolotoč sa dal do pohybu. Zatiaľčo pôvodná kniha bola dávno spoľahlivo odhalená, Lamotheove myšlienky žijú ďalej v neprebernej spúste literatúry, ktorá z neho nekriticky čerpá, i keď sa na neho menovite vždy neodvoláva. Z Hansenovej práce Quellen und Untersuchungen zur Geschichte des Hexenwahns, vydanej v Bonne roku 1901 čerpá aj náš autor právnickej literatúry a známy obžalobca z procesu s Tisom, JUDr. Anton Rašla v svojej publikácii Inkvizícia nezomiera na str. 89, cit:

V Carcasonne bolo v rokoch 1320-1350 vynesených vyše štyristo rozsudkov proti čarodejníkom a polovica z nich dostala trest smrti. V Toulouse v tom istom čase bolo v takých procesoch vynesených okolo 600 rozsudkov.

a z neho nekriticky prebral túto zavádzajúcu informáciu aj ďalší spisovateľ populárno-náučných publikácii o čarodejníctve JUDr. Viliam Apfel do svojej knihy Čas služobníkov diabla v V. kapitole pod názvom Niet súcitu, niet milosti, a nachádza sa na str. 34. Preto keď prípadní záujemci vezmú do ruky tieto tituly, mali by o tejto veľmi chúlostivej záležitosti vedieť a poopraviť si mienku o údajných obetiach cirkevnej inkvizície, ktoré nikdy neexistovali. Ako skutočne populárne-vedeckú a veľmi pútavo napísanú knihu plnú faktov a bez otvorene proticirkevných lží o temnom stredoveku a tmárstve krutých a sadistických klerikov odporúčam publikáciu preloženú do češtiny Ve jménu ďábla, s podtitulom Trochu jiná historie čarodějnic a jejich pronásledování známeho historika a novinára Dietera Breuersa.
Ako perličku na záver spomeniem, že z Lamothových spisov čerpal taktiež francúzsky revolučný básnik Jules Michelet a snažil sa dokázať, že čarodejníctvo bolo akýmsi antikatolíckym náboženstvom. Jeho pokus sa snažila zdanlivo historicky podložiť Margaret Murrayová, svojou teóriou predstavenou v knihe Witch cult in Western Europe z roku 1921, ktorá však pod paľbou odbornej kritiky neobstála.