Inkvizícia - V. kapitola

V. KAPITOLA

KATARSKÁ RESP. ALBIGÉNSKA HERÉZA—JEJ ANTI-KATOLÍCKY A ANTI-SOCIÁLNY CHARAKTER

ZATIAĽČO pápeži Alexander III., Lucius III. a Inocent III. prijímali také ostré opatrenia katarská heréza svojím rýchlym rozmachom spôsobila široký poplach v celej Christianitas. Poďme sa posnažiť získať nejaké náhľady na jej povahu, predtým než popíšeme inkvizíciu, ktorá bola určená na jej zničenie.

Dominantnou herézou tohto obdobia bola albigénska katarská heréza;[1] bola príbuzná orientálnemu manicheizmu[2] vďaka pauliciánom a bogomilom, ktorí vyznávali dualistickú teóriu o počiatku sveta.

[1] heretici sa sami nazývali "kathari," resp. "čistí." Priali si byť takto označovaní hlavne kvôli ich strachu zo všetkých sexuálnych vzťahov, píše mních Egbert: Sermones contra Catharos, in Migne, P.L., cxcv, col. 13.

[2] O počiatkoch manichejskej herézy, cf. Duchesne, Histoire ancienne de l'Eglise, pp. 555, 556.

V desiatom storočí  cisárovná Theodora, ktorá nenávidela Pauliciánov, mala zmasakrovať sto tisíc z nich; cisár Alexis Komnénos (okolo roku 1118) prenasledoval Bogomilov podobným spôsobom. Preto mnohí z obidvoch siekt prichádzali do západnej Európy, kde sa konečne usadili a začali sa šíriť.

Už v roku 1167 usporiadali koncil v St. Felix de Caraman, blízko Toulouse, pod predsedníctvom jedného z ich vodcov pápeža resp. pravdepodobne iba biskupa Niketas (Niquinta) z Konštantínopolu. Ďalší biskupi zo sekty boli prítomní: Marek, ktorí boli poverení vedením všetkých cirkví v Lombardií, Toskánsku a La Marches v provincii Treviso; Robert de Sperone, ktorý viedol cirkev na severe a Sicard Cellerier, biskup v Cirkvi v Albi. Zvolili Bernarda Raymonda za biskupa v Toulouse, Guirauda Merciera, biskupa v Carcassonne a Raymond z Casale, biskupa z Val d'Aran, v diecéze Comminges. Takáto organizácia iste naznačuje mimoriadny vývoj herézy približne v polovici dvanásteho storočia.

Okolo roku 1200 bol jej postup ešte viac alarmujúci. Bonacursus, katarský biskup obrátený na katolicizmus, okolo roku 1190 píše: "Držia mestečká, mestá a domy plné týchto falošných prorokov."[1] Cezárius z Heisterbachu nám píše, že o niekoľko rokov neskôr tu boli katari v približne tisícke miest,[2] najmä v Lombardii a Languedocu.

[1] Manifestatio hæresis Catharorum, in Migne, P.L., vol. cciv col. 778.

[2] Dialogi, Antwerp, 1604, p. 289.

V Languedocu samotnom bolo prinajmenšom sedem až osem stoviek "Dokonalých"; a k získaniu približného celkového počtu členov sekty musíme vynásobiť toto číslo dvadsiatimi alebo ešte väčším číslom.[1]

[1] Toto je Döllingerov odhad, Beiträge, vol. i, pp. 212, 213.

Samozrejme medzi katarmi neexistovala dokonalá jednota. Odlišné mená pod ktorými boli známi jasne naznačuje  medzi nimi isté odchýlky od náuky. Niektorí, ako katari z Albi a Desenzana, učili spolu s Pauliciánmi  absolútny dualizmus, pripúšťajúci to, že všetky stvorené veci pochádzajú z dvoch princípov, z jedného v podstate dobrého a ďalšieho v podstate zlého. Dve iné skupiny Concorrezenskí a Bagolenskí podobne ako starovekí gnostici, zastávali modifikovanú formu dualizmu; predstierali, že zlý duch mal tak zmariť dielo Stvoriteľa, že hmota sa stala nástrojom zla vo svete. Stále sa však zhodovali s výslovnými dualistami v takmer vo všetkej náuke a rituáloch; ich niekoľko málo teoretických rozdielov bolo len zriedkavo badateľné v praxi.[1]

[1] O náuke katarov, porov. Dõllingerove Beiträge.

Jednako vtedajší spisovatelia ich nazývali odlišnými menami. V Taliansku sa preplietali s ortodoxnými patarénmi a arnoldistami z Milána; čo vysvetľuje časté použitie slova Pataréni v konštitúciách Fridricha II. a iných dokumentov.

Arnaldisti alebo Arnoldisti a Speronistæ, boli stúpenci Arnolda z Brescie a heretického biskupa Speroneho. Hoci hlavné centrum katarov vo Francúzsku bolo Toulouse a nie Albi, boli nazývaní Albigeois (Albigénski), a Tisserands (Tkáči), pretože mnohí boli obchodníci s vlnou; Ariáni, kvôli ich popieraniu božstva Krista; Pauliciáni, ktoré bolo skomolené na Popelikáni, Publicani, Piphes a Piples (Flanderskí); Bulhari (Bulgari),podľa ich pôvodu, ktorý sa začal v ústach ľudí z Bugari, Bulgri a Bugres. Skutočne okolo roku 1200 boli takmer všetci heretici zo západnej Európy považovaní za katarov.

Katarizmus bol zväčša negatívnou herézou; popieral doktrínu, hierarchiu a uctievanie Katolíckej Cirkvi rovnako ako podstatné práva štátu.

Títo neo-manichejci popierali to, že rímska Cirkev predstavuje Cirkev Kristovu. Pápeži neboli nasledovníci sv. Petra, ale skôr nasledovníkmi Konštantína. Sv. Peter nikdy neprišiel do Ríma. Relikvie, ktoré boli uctievané v Konštantínovskej bazilike boli kosti niekoho, ktorý zomrel v treťom storočí; neboli to relikvie princa apoštolov. Konštantín nanešťastie povolil tento podvod udelením rímskemu pontifikovi rozľahlé domínium spolu s prestížou, ktorá obklopuje svetskú autoritu.[1] Akoby mohol ktokoľvek rozpoznať pod insígniami, purpurovým plášťom a korunou nasledovníkov sv. Sylvestra učeníka Ježiša Krista? Kristus nemal žiadne miesto, kde by mohol hlavu skloniť, zatiaľčo pápeži žili v paláci! Kristus odmietol svetské panovanie, zatiaľčo pápeži si naň nárokovali! Čo má rímska Kúria s jej hladom po bohatstvách a poctách spoločné s Kristovým evanjeliom? Čo boli títo arcibiskupi, metropoliti, kardináli, arcidekani, mnísi, kanonici, dominikáni, a menší bratia, ak nie starí farizeji! Kňazi kládli ťažké bremená na veriacich ľudí a oni sami sa ich nedotýkali ani koncami svojich prstov; prijímali desiatky z polí a stád; išli po dedičstvách vdov; všetky praktiky, ktoré Kristus odsúdil v osobe farizejov.

[1] Stredovek pevne veril v tzv. Konštantínovu donáciu. Bola samozrejme spochybnená Wetzelom, učeníkom Arnolda z Brescie v roku 1152 v liste Fridrichovi Barbarossovi, Martène a Durand, Veterum scriptorunt … amplissima collectio, Paris, 1724, vol. ii, col. 554-557.

A nadto sa odvažujú prenasledovať úbohé duše ktoré sa svojím čistým životom pokúšajú realizovať dokonalý ideál navrhnutý Kristom! Títo prenasledovatelia neboli praví učeníci Ježiša. Rímska Cirkev bola ženou z apokalypsy,[1] opitou krvou svätcov a pápež bol Antikrist.

[1] Ap. vii, 3, 18.

Sviatosti Cirkvi boli iba výmyslom predstavivosti. Katari vytvorili jednu sviatosť okrem krstu, birmovania, pokánia a eucharistie, ktorú nazývali consolamentum; popierali skutočnú prítomnosť Ježiša Krista v eucharistii a zavrhovali manželstvo.

Krst vodou bol pre nich prázdnou ceremóniou rovnako bezcennou ako krst Jána. Kristus mal bezpochyby povedať: "Pokým sa človek znovu nenarodí z vody a z Ducha Svätého, nemôže vstúpiť do Božieho kráľovstva."[1] Ale Skutky apoštolov dokázali, že krst bol iba ceremóniou, pretože sa vyjadrili, že Samaritáni, hoci pokrstení, týmto nepriali Svätého Ducha skrze ktorého jedine duša je očistená od hriechu.[2]

[1] Jn iii, 5.

[2] Sk i, 5; viii, 14-17.

Katolícka Cirkev sa taktiež mýlila v učení o nutnosti krstu malých detí. Pretože ich schopnosti chápania neboli vyvinuté, malé deti nedokážu prijať Ducha Svätého. Katari—prinajmenšom v polovici trinásteho storočia—neudeľovali consolamentum novo narodeným deťom. Podľa ich Cirkev mohla tieto maličké deti prenechať ich nešťastnému osudu. Ak zomreli, buď boli navždy zatratené alebo ako učili iní, odsúdené podstúpiť niekoľko za sebou nasledujúcich vtelení, až dovtedy kým neprijmú consolamentum, ktoré ich zaradí k "Dokonalým."

Bolo absurdné predstavovať si, že Kristus si prial meniť chlieb a víno na svoje telo v eucharistii. Katari považovali transubstanciáciu za najhoršiu z ohavností, pretože hmota v každej forme, bola dielom Zlého Ducha. Oni interpretovali evanjeliové texty v prenesenom zmysle slova: výrok "Toto je moje telo," hovorili, jednoducho znamená: "Toto predstavuje moje telo," takto anticipujúc učenie Carlstadta a Zwingliho. Všetci sa zhodovali v odsudzovaní katolíkov za to, že sa odvažovali tvrdiť, že sa skutočne podieľajú na tele Kristovom, ako keby Kristus mohol vstúpiť do ľudského žalúdka, povedať nič horšie; alebo ako keby Kristus sa dokázal predviesť Sám ako požieraný krysami a mačkou.

Katari, odmietajúci skutočnú prítomnosť Ježiša Krista v Eucharistii, odmietali omšovú obeť. Boh podľa nich zavrhuje všetky obete. Či nás on neučí s pomocou Svojho proroka Ozeáša: "Milosrdenstvo chcem  a nie obetu."[1]

[1] Ozeáš vi, 6.

Pánova Večera, ktorú apoštoli jedli tak často bola niečo úplne odlišné od rímskej omše. Nepoznali nič o  posvätných rúchach, kamenných oltároch so žiariacimi svietnikmi, incenzom, hymnami a chválami. Neuctievali v obrovskej budove nazývanej kostol—slovo, ktoré by sa malo používať výlučne len pre zhromaždenie svätých.

Katari, pri svojej nenávisti katolíckej zbožnosti, brojili najhrubšími nadávkami proti uctievaniu obrazov a najmä kríža. Obrazy a sochy svätcov boli pre nich nič iné len modly, ktoré by mali byť zničené. Kríž na ktorom zomrel Ježiš by mal byť skôr nenávidený než uctievaný. Niektorí z nich naviac popierali, že Ježiš bol skutočne ukrižovaný; trvali na tom, že démon zomrel alebo predstieral smrť na miesto Neho. Aj tí, ktorí verili v reálnosť ukrižovania Spasiteľa považovali túto samotnú vieru ako dôvod pre odsúdenie uctievania kríža. Čo by to bolo za človeka, hovorili, ktorý by dokázal pozerať milovaného, napríklad otca, umierať na kríži, a nepociťovať po tom hlbokú nenávisť z tohto nástroja mučenia? Kríž preto by nemal byť uctievaný, ale  preklínaný, urážaný a malo by sa naň pľuť. Jeden z nich dokonca hovoril: "S radosťou by som rozsekal kríž na kúsky so sekerou a hodil ho do ohňa, aby sa hrniec uvaril."

Nielenže boli katari nepriateľskí  voči Cirkvi a jej božskému uctievaniu, ale taktiež boli v otvorenej vzbure voči štátu a jeho právam.

Feudálna spoločnosť spočívala výlučne na prísahe vernosti pánovi (jusjurandum), ktorá bola väzbou, majúcou svoju silu a pevnosť.

Podľa katarov Kristus učil, že bolo hriešne prisahať a že reč každého kresťana by mala byť áno, áno; nie, nie.[1] Preto by ich nič nemalo prinútiť vykonať prísahu.

[1] Mt v, 37; Jn v, 12.

Autorita štátu, aj keď kresťanského, sa im v určitých ohľadoch javila veľmi pochybná. Vari Kristus nespochybnil Petra hovoriac: ""Šimon, čo myslíš? Od koho vyberajú pozemskí králi poplatky a dane? Od svojich synov, či od cudzích?" Peter odpovedal: "Od cudzích." A Ježiš mu odpovedal: "Synovia sú teda oslobodení (od každej povinnosti)."[1]

[1] Mt xvii, 24, 25.

Katari citovali tieto slová na ospravedlnenie ich odmietania poslušnosti voči kniežatám. Neboli snáď učeníkmi Krista, ktorého pravda oslobodzuje? Niektorí z nich nielen spochybňovali správnosť daní, ale išli tak ďaleko, že ospravedlňovali krádež, uznávajúc že lupič, neurobil žiadnu škodu "veriacim."[1]

[1] V rozpore s katolíckym učením katari oslobodzovali tých, ktorí kradli od "neveriacich," bez toho aby mali povinnosť vykonať náhradu škody. Döllinger, Beiträge, vol. ii, pp. 248, 249, cf. pp. 245, 246.

Niektorí z katarov pripúšťali autoritu štátu, ale odmietali jeho právo vynášať hrdelný trest. "Nie je to Božia vôľa," povedal Pierre Garsias, "aby ľudská spravodlivosť odsúdila niekoho na smrť;" a keď sa jeden z katarov stal konzulom v Toulouse, napísal aby mu pripomenul tento absolútny zákon. Ale Summa contra hæreticos tvrdí: "všetky katarské sekty učili, že verejné vyšetrovanie zločinu nebolo správne a že žiadny človek nemá právo vykonávať spravodlivosť;"[1] učenie, ktoré popieralo právo štátu trestať.

[1] Summa contra hæreticos, ed. Douais, p. 133, Moneta, op. cit., p. 513.

Katari interpretovali doslovne slová Krista Petrovi: "Lebo všetci, čo sa chytajú meča, mečom zahynú."[1] a aplikovali prikázanie Non occides - Nezabiješ absolútne. "V žiadnom prípade," hovorili "nemá nik právo zabiť druhého;"[2] ani vnútorné dobro krajiny, ani jej vonkajšie záujmy nemôžu ospravedlniť vraždu. Vojna nie je nikdy správna. Vojak brániaci svoju krajinu je rovnako v práve ako vrah je najbežnejším zločincom. Nebola to žiadna špeciálna averzia voči križiackym výpravám, ale ich strach z vojny vo všeobecnosti, ktorá nútila katarov prehlasovať kazateľov križiackych výprav za vrahov.

[1] Matt. xxvi. 52.

[2] Cf. Döllinger, Beiträge, vol. ii, p. 199.

Tieto antikatolícke, antipatriotické a antisociálne teórie neboli jedinou negatívnou stránkou katarizmu. Poďme teraz zistiť čo nahradili za katolícke doktríny, ktoré popierali.

Katarizmus, ako sme už skôr naznačili, bol zmesou pohanského dualizmu a evanjeliového učenia, daného svetu ako istý druh reformovaného kresťanstva.

Ľudské duše, duchovia padnutí z neba do materiálneho tela, ktoré je dielom Zlého Ducha, boli podrobené na tejto zemi skúšobnou lehotou, ktorá bola ukončená Kristom alebo skôr Duchom Svätým. Boli oslobodení vkladaním rúk, tajomstvo ktorého bolo zverené pravej Cirkvi učeníkov Ježiša.

Táto Cirkev má svojich vládcov biskupov a svojich členov, ktorí sa nazývajú "Dokonalí", "Utešení" a "Veriaci".

Nesmieme stavať na episkopáte katarskej hierarchie. Postačí povedať to, že biskup bol vždy obklopený tromi hodnostármi, tzv. Filius Major, tzv. Filius Minor a  dekanom. Biskup bol poverený jednou z najdôležitejších náboženských obradov: vkladaním rúk kvôli iniciácii resp. consolamentum, lámaním chleba, ktoré nahradzovali eucharistiu a liturgické modlitby ako je recitácia Pánovej modlitby. Keď bol neprítomný namiesto neho zastali jeho miesto Filius Major, Filius Minor alebo dekan. Samozrejme, len zriedkavo sa stávalo, že títo hodnostári cestovali sami; biskup bol doprevádzaný vždy jeho dekanom, ktorý slúžil ako jeho  tzv. socius - spoločník.

Človek vstupoval do Cirkvi pomocou prisľúbenia (tzv. Convenenza) odvolať katolícku vieru a prijať katarskú iniciáciu (tzv. consolamentum), prinajmenšom v hodine smrti. Toto bol prvý krok na ceste k dokonalosti. Tí, ktorí sa dohodli na tom, že to spravia sa nazývali "veriaci". Ich povinností bolo málo. Neboli viazaní vykonávať kruté katarské hladovky, ktoré spomenieme neskôr. Mohli žiť vo svete ako iní smrteľníci a bolo im dokonca dovolené  jesť mäso a ženiť sa. Ich hlavnou povinnosťou bolo "uctievať" "Dokonalých" po každý raz keď vstúpili do ich prítomnosti.  Pokľakli a ľahli si tvárou k zemi tri krát, po každý raz hovoriac keď sa postavili "Dajte nám svoje požehnanie;" tretí krát k tomu pridali: "Dobrí kresťania, dajte nám svoje a Božie požehnanie; modlite sa k Bohu, nech nás zachová od zlej smrti a privedie nás k dobrému koncu!" Dokonalí odvetili: "Príjmite Božie požehnanie a naše; nech Vás žehná Boh, zachováva Vás od zlej smrti a privedie Vás k dobrému koncu." Ak boli títo heretici dotázaní, prečo nechávajú iných uctievať ich týmto spôsobom, oni odpovedali, že Duch Svätý prebývajúci s nimi im dal právo k takejto pocte. Od Veriacich sa vždy požadovalo aby prejavovali vždy tento mimoriadny znak rešpektu. V skutočnosti to bol sine qua non ich bytia oddaného rituálu Convenenza.

Tzv. Convenenza nebol iba vonkajší záväzok, jednotiaci "Veriacich" a "Dokonalých", ale bola to taktiež skutočnosť večnej spásy. Zaisťovala budúci osud "Veriacich";  poskytovala im právo prijať tzv. consolamentum na ich smrteľnej posteli. Toto odstraňovalo všetky hriechy ich života. Len jedna jediná vec by ich dokázala odvrátiť od "tohto dobrého konca", viď. absencia jedného z Dokonalých, ktorý len on sám mohol na nich pokladať ruky.

Tí, ktorí zomreli bez katarského consolamenta boli buď večne stratení alebo odsúdení začať život na novo s ďalšou šancou stať sa jedným z "dobrých ľudí". Tieto sťahovania duše boli naozaj početné. Ľudská duša nie vždy prechádzala priamo z tela človeka do tela druhého človeka. Príležitostne vstupovali do tiel zvierat, ako napríklad vôl a osol. Katari boli zvyknutí rozprávať príbeh o "dobrom kresťanovi", jednom z "Dokonalých", ktorí si pamätali to, že v predchádzajúcej existencii ako kôň, mal stratiť svoju podkovu na určitom mieste medzi dvoma kameňmi, vtedy keď rýchlo uháňal pod poháňaním svojho pána. Keď sa stal človekom bol dostatočne zvedavý aby ju hľadal a našiel ju na tom samom mieste. Takéto ponižujúce sťahovania duší boli bezpochyby naozaj zriedkavé. Žena menom Sybila, "veriacia" a neskôr jedna z "Dokonalých", si spomínala na to, že vo svojej predošlej existencii bola kráľovnou.

To čo Convenenza prisľúbila katarská iniciácia resp. consolamentum poskytlo; prvá vytvárala "Veriacich" a predisponovávala  duše pre svätosť; druhá vytvárala "Dokonalých" a udeľoval svätosť so všetkými jej právami a výsady.

Tzv. consolamentum vyžadoval prípravu, ktorú môžeme správne porovnávať s katechumenátom ranných kresťanov.

Táto aprobácia zvyčajne trvala jeden rok. Pozostávala z čestného pokusu viesť život "Dokonalého" a hlavne udržiavania ich troch "pôstov", zdržiavania sa mäsa, mlieka a mliečnych výrobkov a vajec. Toto bolo preto nazývané ako čas abstinencie (abstinentia). Jeden z "Dokonalých" bol poverený Cirkvou oznamovať udalosti zo života postulanta, ktorý denne mal uctievať svojho predstaveného, podľa katarského rituálu.

Po tejto aprobácii došlo k ceremónii "prednesu" (traditio) Pánovej modlitby. Niekoľko "Dokonalých" bolo vždy prítomných. Najvyšší hodnostár, biskup "starobylý" vykonal pre kandidáta dlhú preslov, ktorá sa nám zachoval:

"Pochop," povedal, "že keď sa objavíš pred Božou Cirkvou  si v prítomnosti  Otca, Syna i Ducha Svätého, ako Písma dokazujú," atď. Potom, čo zopakoval Pánovu modlitbu "Veriacemu" slovo od slova a  vysvetlil jej význam, pokračoval: "Doručíme Vám túto svätú modlibu, ktorú od nás prijímate od Boha a od Cirkvi, ktorú budete môcť mať právo vysloviť po celý svoj život, dňom i nocou, osamote i v spoločnosti a nebudete môcť jesť alebo piť bez toho, aby ste ju najprv nevyslovili. Ak ju vynecháte, budete musieť konať pokánie." Veriaci odpovedal "Prijímam ju od Vás a od Cirkvi."[1]

[1] Clédat, Rituel Cathare, pp. xi-xv.

Po týchto slovách prišlo k tzv. Abrenuntiatio. Pri katolíckom krste sa katechumen vzdáva Satana so všetkými jeho dielami a poctami. Podľa katarského rituálu bola Katolícka Cirkev Satanom.

"Dokonalý" hovoril  Veriacemu: "Priateľu, ak si želáš byť jedným z nás, musíš odvolať všetky náuky Rímskej Cirkvi" a on odpovedal: "Zriekam sa ich".

—Zriekaš sa kríža urobeného s krizmou na tvojich prsiach, hlave a ramenách?

—Zriekam.

—Veríš, že voda krstu je účinnou a potrebnou pre spásu?

—Nie, neverím tomu.

—Zriekaš sa závoja, ktorý kňaz položil na tvoju hlavu, po tom čo si bol pokrstený?

—Ano, zriekam sa ho.[1]

Znova biskup sa obrátil k  "Veriacemu" aby naňho vtlačil nové povinnosti obsiahnuté v jeho prijatí Svätého Ducha. Tí, ktorí boli prítomní sa modlili k Bohu, aby odpustil kandidátovi hriechy a potom si uctili "Dokonalých" (obrad tzv. Parcia). Po biskupovej modlitbe, "Nech Ťa Boh požehnáva, urobí z Teba dobrého kresťana a udelí ti dobrý koniec", kandidát urobí jediný prísľub verne plniť povinnosti, ktoré sa učil počas svojej probatio. Slová jeho sľubu sa dajú nájsť v Sacconiho pojednaní: "Sľubujem odovzdať svoj život Bohu a Evanjeliu, nikdy klamať alebo prisahať, nikdy sa nedotknúť ženy, nikdy zabíjať zviera, nikdy jesť mäso, vajcia alebo mlieko či mliečne výrobky; nikdy nejesť nič iné len rybu a zeleninu, nikdy nič nerobiť bez predošlého vyslovenia Pánovej modlitby, nikdy jesť, cestovať alebo putovať nocou bez sociusa. Ak padnem do rúk mojich nepriateľov alebo sa stane to, že budem oddelený od svojho sociusa, sľubujem stráviť tri dni bez jedla alebo bez vody. Nikdy nevyzlečiem svoje šaty pri odchode, ani nezapriem svoju vieru aj v hrozbe smrti." Obrad Parcia bol následne zopakovaný.

[1] Sacconi, Summa de Catharis, in Martens a Durand, Thesaurus novus anecdotorum, vol. v, p. 1776.

Následne podľa rituálu "Biskup zobral knihu (Nový zákon) a položil ju na hlavu kandidáta", zatiaľčo prítomní ďalší "dobrí muži" vkladali na neho ruky, hovoriac: "Svätý Otec, prijmi tohto nášho služobníka v celej  svojej spravodlivosti a zošli svoju milosť a tvojho Ducha na neho." Duch Svätý potom údajne zostúpil a obrad consolamenta bol ukončený; "Veriaci" sa stal jedným z "Dokonalých".

Samozrejme, predtým než sa zhromaždenie rozpustí "Dokonalí" pristúpia k vykonávaniu dvoch ďalších obradov: udelenie znaku pokoja a bozku pokoja.

"Zatiaľčo ich uctievanie bolo tolerované", píše historik, "poskytli svojmu novému bratovi čierny odev; ale v časoch prenasledovania ho nenosili, z obavy že sa ním prezradia predstaviteľom inkvizície. V trinástom storočí v južnom Francúzsku, boli známi vďaka plátenému resp. ľanovému pásu, ktorý muži nosili cez svoje košele a ženy nosili cordulam cinctam ad carnem nudam subtus mamillas. Tieto pripomínali šnúru alebo škapuliar, ktorý nosili katolícki terciári aby predstavovali hábit mníšskeho rádu, ku ktorému patrili. Oni boli preto nazývaní hæretici vestiti, čo sa stalo všeobecne známym označením pre 'Dokonalých'".

[1] Jean Guiraud, Le consolamentum ou initiation cathare, loc. cit., p. 134.

Posledným obradom bol bozk pokoja, ktorý "Dokonalí" udeľovali ich novému bratovi pobozkaním ho dvakrát (na ústa), bis in ore ex transverso. On v zápätí pobozkal jedného najbližšie k nemu, ktorý preniesol pax na všetkých prítomných. Ak príjemcom bola žena, služobník jej udelil pax dotknutím sa jej ramena s knihou evanjelií a dotkol sa so svojím lakťom jej. Ona preniesla tento symbolický bozk rovnakým spôsobom  na toho vedľa nej, ak to bol muž. Po poslednom bratskom objatí všetci prítomní zagratulovali novému bratovi a zhromaždenie sa rozišlo.

Sľuby vykonané týmto novým bratom "Dokonalých" neboli všetky rovnako ťažké dodržiavať. Ak sa jedná o pozitívne povinnosti tie boli iba tri: denné recitovanie Pánovej modlitby, lámanie chleba a tzv. Apparellamentum.

Iba "Dokonalým" bolo dovolené recitovať Pánovu modlitbu. Katari vysvetľovali ezoterickú povahu tejto modlitby pomocou tejto pasáže z Apokalypsy ktorá vraví o stoštyridsaťtisícoch vyvolených ktorí nasledujú Baránka kamkoľvek ide a ktorí spievajú hymny, ktoré len panici môžu spievať.[1] Tento hymnus bol Páter Noster. Ženatí a vydaté preto a z jasných dôvodov "Veriaci" ju nemohli opakovať bez otvoreného znesvätenia. Ale "Dokonalí" boli povinní vyslovovať ju každý deň, najmä pred jedlom.[2]

[1] Apokalypsa xiv, 1-4.

[2] Dokonalí mali žiť so svojím spoločníkom - sociusom, ktorý požehnával jeho jedlo, zatiaľčo on na oplátku požehnal jedlo svojho spoločníka. Ak bol oddelený od svojho spoločníka - socia mal to robiť bez jedla a pitia počas troch dní. Toto sa často stávalo, keď boli zatknutí a vhodení do väzenia.

Požehnávali chlieb bez toho, aby spravili znak kríža.

Toto "lámanie chleba" nahradzovalo Eucharistiu. Mysleli si, že týmto spôsobom napodobňujú Pánovu Večeru, zatiaľčo zapudzovali všetky obrady katolíckej omše. "Veriaci" sa podieľali na tomto požehnanom chlebe tým, že sedeli pri stole s "Dokonalými" a mohli si priniesť niečo z neho domov aby mohli z neho čas od času jesť.

Niektorí mu pripisovali zázračnú posväcujúcu silu a verili, že ak pri ich smrti nikto z "Dokonalých" nebude,  aby im vyslúžil consolamentum, tento "chlieb svätej modlitby" by im mohol sám zaistiť spásu. Preto boli veľmi úzkostliví uschovať si niečo z neho pri ruke; a čítame o "Dokonalých" v Languedocu majúc niekoľkých vyslať z Lombardie keď neboli už dlhšie schopní komunikovať so svojimi prenasledovanými bratmi.

Zvyčajne sa to distribuovalo ku všetkým prítomným počas Apparellamenta. Toto bolo jediné mesačné znovu stretnutie sa všetkých katarov "Veriacich" a "Dokonalých". Všetci prítomní vyznali svoje hriechy, nezáležalo na tom aké boli malé, hoci len všeobecná spoveď bola vyžadovaná. Bolo pravidlom že sa Dekan obracal na zhromaždenie, ktoré sa končilo tzv. Parciou a bozkom pokoja: osculantes sese invicem ex transverso.

Nič v tomto nebolo veľmi ťažké; naproti tomu, toto bola tá potešiteľná stránka ich života. Ale ich rigorózne zákony o hladovaní a abstinencii tvorili najkrutejšiu formu umŕtvovania.

"Dokonalí" dodržiavali tri Pôsty ročne; prvý odo dňa sviatku sv. Brikciusa  (13. november) až do Vianoc; druhý od Nedele pred popolcovou Stredou (Quinquagesima) až do Veľkej noci; tretí od Turíc až do sviatku Svätých Petra a Pavla. Oni nazývali prvé a posledné týždne týchto Pôstnych období striktné týždne (septimana stricta), pretože počas nich boli o chlebe a vode každý deň, zatiaľčo zvyšok času držali hladovku len tri dni zo siedmych. Okrem týchto penitenciálnych období, dodržiavali takú istú hladovku tri dni v týždni počas celého roka, okrem toho keď boli chorí alebo na cestách.[1]

[1] Bernard Gui, Practica inquisitionis, p. 239.

Títo heretici boli známi všade svojím hladovaním a abstinenciou. "Oni sú dobrí ľudia", vravelo sa o nich, "ktorí žijú sväté životy, hladujú tri dni v týždni a nikdy nejedia mäso."[1]

[1] Douais, Les manuscrits du château de Merville, v Annales du Midi, 1890, p. 185.

V skutočnosti nikdy nejedli mäso a tento zákon abstinencie predlžovali, ako sme videli na vajcia, syr a všetko to, čo pochádzalo od domácich zvierat. Mali dovolené samozrejme jesť studenokrvné živočíchy ako ryby, kvôli zvláštnej myšlienke ktorú mali o ich spôsobe rozmnožovania.

Jedným z výsledkov resp. skôr jednou z príčin ich abstinencie od mäsa bol absolútny rešpekt ktorý mali pre život zvierat vo všeobecnosti. Videli sme už že pripúšťali metempsychózu. Podľa ich presvedčenia, telo vola alebo osla môže byť príbytkom ľudskú dušu. Zabiť tieto zvieratá preto bol zločin ktorý sa rovnal vražde. "Z tohto dôvodu", ako hovorí Bernard Gui, "nikdy nezabili zviera alebo vtáka; pretože verili, že vo zvieratách a vtákoch prebývajú duše ľudí, ktorí zomreli bez toho aby boli prijatí do ich sekty pomocou vkladania rúk."[1] Taktiež to bol jedným zo znakov pomocou ktorej sa dali odhaliť ako heretici. Čítame o nich ako boli odsúdení v Goslare a inde preto, že odmietali zabiť a zjesť kura.

[1] Practica inquisitionis, p. 240.

Ich najzvláštnejším spôsobom umŕtvovania bol zákon cudnosti, ako ho chápali a praktizovali. Mali veľký strach z kresťanského manželstva a snažili sa brániť svoje náhľady pomocou Písma. Či Kristus nepovedal: "Každý, kto na ženu hľadí žiadostivo, už s ňou scudzoložil vo svojom srdci;"[1] t.j. nebol vinný zo zločinu? "Synovia tohto veku sa ženia a vydávajú," He says again, "Ale tí, čo sú uznaní za hodných tamtoho veku a zmŕtvychvstania, už sa neženia, ani nevydávajú."[2] "Je dobré", hovorí sv. Pavol, "pre muža nedotknúť sa ženy."[3]

[1] Mt v, 28.

[2] Lk xx, 34-35.

[3] 1 Kor vii, 1-7.

Katari interpretovali tieto texty doslovne a keď ich oponenti citovali iné texty Písma ktoré otvorene učili posvätný charakter kresťanského manželstva, ihneď ich interpretovali v spirituálnom resp. symbolickom zmysle. Jediným legitímnym manželstvom v ich očiach bolo spojenie biskupa s Cirkvou alebo spojenie duše s Duchom Svätým pomocou obradu consolamentum.

Oni absolútne odmietali všetky manželské vzťahy. Toto bol hriech Adama a Evy. Pierre Garsias učil v Toulouse, že zakázané ovocie v záhrade Eden bolo jednoducho sexuálne potešenie.

Jedným z účelov manželstva je plodenie detí. Ale množenie sa ľudského druhu je otvoreným dielom Zlého Ducha. Žena s dieťaťom je žena posadnutá diablom. "Modli sa k Bohu", povedal jeden z "Dokonalých" žene kupca s drevom z Toulouse "modli sa k Bohu nech ťa zbaví diabla, ktorý je v tebe." Najväčším zlom, ktoré môže dopadnúť na ženu bolo zomrieť enceinte - tehotná; pretože byť v stave nečistoty a v moci Satana, nemôže byť spasená. Čítame o katarovi hovoriacemu toto istej Peirone de la Caustra: quod si decederet prægnans non posset salvari.

Manželstvo, pretože umožňovalo takéto podmienky, bolo absolútne odsúdené. Bernard Gui sa teda vracia k učeniu katarov v tomto bode: "Absolútne odsúdili  manželstvo; zastávali tézu, že to je trvalý stav hriechu; popierali to, že by ho mohol zaviesť dobrý Boh. Vyhlásili manželský vzťah za taký veľký zločin ako incest so svojou vlastnou matkou, dcérou alebo sestrou." A toto nebolo vonkoncom nactiutŕhačné obvinenie. Výrazové prostriedky, ktoré Bernard Gui pripisuje týmto heretikom boli používané nimi pri každej možnej príležitosti. Neboli schopní nájsť dostatočne silné slová na vyjadrenie ich odporu voči manželstvu. "Manželstvo", hovorili "nie je nič iné než roztopašnosť; manželstvo je iba prostitúcia." V ich nesmiernej nenávisti išli až tak ďaleko, že preferovali pred ním otvorenú roztopašnosť, hovoriac: "Spolužitie s jednou ženou je horší zločin než nevera." Jeden by si mohol myslieť, že to bol iba extravagantný výbuch; ale naproti tomu sa pokúšali brániť tento pohľad rozumom. Roztopaš, ako tvrdili, bola dočasnou vecou, ktorej sa muž oddával len v tajnosti; medzičasom sa z nej môže stať zahanbeným, oddať sa pokániu a úplne sa jej zbaviť. Naproti tomu ženatý stav nespôsobuje žiadnu hanbu; muži sa vôbec nezamýšľajú zbaviť sa jej, pretože si ani nedokážu predstaviť tú špatnosť, ktorú predstavuje: quia magis publice et sine verecundia peccatum fiebat.

Nikto preto bol pripustený ku consolamentu, až dokým neodvolal všetky manželské vzťahy. V tomto prípade žena "zverila svojho manžela Bohu a dobrým mužom." Stávalo sa tiež často, že ženy pohnuté kázaním "Dokonalých", odsúdili svojich neobrátených manželov na vynútený celibát. Toto bol jedným z výsledkov pôsobenia náuky neomanichejských.

Naviac oni prenášali svoje princípy tak ďaleko, že už považovali za zločin púhe dotknutie sa ženy.

Zakazovali mužovi sedieť vedľa ženy okrem prípadu nutnosti. "Ak sa ťa dotkne žena," povedal Pierre Autier, "musíš byť tri dni o chlebe a vode; a ak sa dotkneš ženy, musíš byť na rovnakej diéte deväť dní." Pri obrade consolamenta biskup, ktorý vkladal ruky na budúcu sestru si dával veľký pozor aby sa jej nedotkol, dokonca ani končekom svojho prsta;  aby sa tomuto vyhol, vždy zakryl postulanta závojom.

Ale v časoch prenasledovania bola táto prehnane škurpulózna výstraha vypočítaná na pritiahnutie verejnej pozornosti. "Dokonalí" (muži a ženy) žili spolu, predstierajúc že sú manželia, tak aby neboli známi ako heretici. Samozrejme bola to ich sústavná starosť vyhnúť sa čo najmenšiemu kontaktu. Toto im spôsobovalo niekedy veľké nepríjemnosti. Keď cestovali zdieľali tú istú posteľ aby sa tak lepšie vyhli podozreniu. Ale spávali so svojím oblečením na sebe a takto dokázali nasledovať literu zákona: tamen induti quod unus alium in nuda carne non tangebat.

Mnohí katolíci boli plne presvedčení že táto predstieraná láska k čistote bola iba pláštikom na zakrytie tej najhrubšej nemorálnosti. Ale aj keď pripustíme, že mnohí z "Dokonalých" v skutočnosti porušili svoj prísľub absolútnej čistoty, musíme oceniť to, že ako všeobecné pravidlo, odolávali pokušeniu a dávali prednosť smrti pred tým, čo považovali za nečistotu.

Mnohí, ktorí sa obávali toho, že by mohli podľahnúť v momente slabosti pokušeniam narušenej prirodzenosti, videli uľavenie v samovražde, ktorá sa nazývala endura. Existovali dve formy pre chorého heretika a to zadusenie a vyhladovanie. Kandidáta na smrť sa opýtali, či si želá byť martýrom alebo vyznávačom. Ak si zvolil byť martýrom, položili mu cez ústa vreckovku alebo vankúš a držali až kým nezomrel zadusením. Ak dával prednosť stať sa vyznávačom, zostal bez jedla a pitia, až dokiaľ nezomrel od vyhladovania.

Katari verili, že "Veriaci", ktorí požiadali o consolamentum počas choroby, by nezvládli dodržať zákony svojej novej viery, ak by sa im polepšilo. Preto aby ich ochránili od apostázou silne od nich vyžadovali aby si zaistili spasenie pomocou endury. Rukopis inkvizičného registra z Carcassonne napríklad nám vraví o katarskom služobníkovi, ktorý prinútil chorú ženu podstúpiť rituál endura, po tom čo jej udelil Ducha Svätého. Zakázal komukoľvek "dať jej aj tú najmenšiu potravu"… a ako vec faktov aby jej nebolo dané žiadne jedlo alebo pitie túto noc alebo nasledujúci deň, že by náhodou ona mohla byť pripravená o prospech z consolamenta.

Jeden z "Dokonalých" menom Raymond Belhot gratuloval matke, ktorej dcéru mal on práve "utešiť" a rozkázal jej neposkytnúť chorému dievčaťu nič k jedeniu alebo pitiu až kým sa nevráti, aj keď by o to požiadala. "Ak ma o to požiada", povedala matka "Nebudem mať to srdce odmietnuť jej to." "Musíte jej to odmietnuť" povedal "dobrý muž" "lebo inak jej spôsobíte veľké zranenie na duši." Od tohoto momentu dievča nič nejedlo ani nepilo; v skutočnosti nepožiadalo o žiadnu stravu. Zomrela nasledujúcu sobotu.

Približne v polovici trinásteho storočia, keď katari začali dávať consolamentum malým deťom, boli často dostatočne krutí aby ich prinútili podstúpiť enduru. "Jeden by si myslel", hovoril dobový historik, "že svet sa vrátil naspäť do tých nenávidených dní, keď neprirodzené matky obetovávali svoje deti Molochovi".

Niekedy sa stávalo, že rodičia "utešených" sa viac či menej otvorene postavili na odpor voči krutosti "Dokonalých".

Keď sa to stalo, niektorí z "Dokonalých" zostávali v dome chorej osoby, aby tak dohliadli na to, že ich vražedné predpisy budú do bodky dodržané. Alebo ak to bolo nemožné, tak "utešených" zobrali do domu nejakého priateľa, kde mohli ochotne vykonať svoju politiku vyhladovania na smrť.

Ale ako všeobecné pravidlo "heretici" podliehali endure zo svojej vlastnej vôle. Raymond Isaure nám hovorí o istom Guillaume Sabatierovi, ktorý začal rituál endura v opustenej vile, ihneď po svojej iniciácií; vyhladoval sa k smrti za sedem týždňov. Žena menom Gentilis zomrela na následky endury za šesť alebo sedem dní. Žena Coustaussa, ktorá sa odlúčila od svojho manžela, odišla do Saverdumu aby prijala consolamentum. Ihneď nato začala enduru v meste Ax a zomrela po absolútnom vyhladovaní približne po dvanástich týždňoch. Istá žena menom Montaliva postúpila enduru; počas nej "nejedla vôbec nič, len pila nejakú vodu; zomrela za šesť týždňov."[1] Tento prípad nám poskytuje nejakú predstavu o tejto hrozivej praktike; vidíme, že si niekedy dovolili vypiť vodu, čo vysvetľuje mimoriadne dlhé trvanie niektorých z týchto samovražedných hladoviek.

[1] Ms. 609 z knižnice v Toulouse, fol. 28.

Niektorí z katarov páchali samovraždu inými spôsobmi. Žena z Toulouse menom Guillemette sa najprv začala podrobovať rituálu endura častým púštaním žilou; potom sa skúšala oslabiť viac dlhými kúpeľmi; nakoniec požila otravu a keďže smrť neprichádzala dostatočne rýchlo, prehltla rozdrvené sklo ktoré jej prepichlo črevá.[1] Ďalšia žena si preťala svoje žily v kúpeli.[2]

[1] Ms. 609 z Toulouse, fol. 33.

[2] Ibid., fol. 70.

Takéto metódy samovraždy boli výnimočné, hoci samotná endura bola častá, prinajmenšom medzi katarmi v Languedocu. "Každý z nich," hovorí dôveryhodný historik "kto číta aktá tribunálov inkvizície v Toulouse a Carcassonne musí pripustiť, že endura, dobrovoľná alebo vynútená, odsúdila k smrti viac obetí než hranica alebo inkvizícia."

Katarizmus preto bol nebezpečným ohrozením pre Cirkev, štát a pre spoločnosť.

Bez toho aby to bola presne kresťanská heréza, jej zvyky, jej hierarchia a napokon jej iniciačné rituály —ktoré sme účelovo detailne vysvetlili—jej poskytovali celý dojem jedného. Bola to skutočne imitácia a karikatúra kresťanstva. Niektoré z jej praktík boli vypožičané od prvotných kresťanov, ako mali dokázať niektorí historici.[1] Toto vo svojej podstate ospravedlňuje Cirkev, že ich nasledovníkov považovala za heretikov.

[1] Jean Guirard, Le consolamentum ou initiation cathare, in Questions d'histoire, p. 145 seq.

Okrem toho Cirkev iba jednala v sebaobrane. Katari skúšali to najlepšie čo mohli, aby ju zničili vďaka tomu, že útočili na jej doktríny, jej hierarchiu a jej apoštolský charakter. Ak by jej falošné učenie prevážilo zmätok ktorý vniesli do mysle ľudí Cirkev by zahynula.

Kniežatá, ktoré sa samotné nezaujímali o týchto heretikov, zatiaľ čo iba odmietali učenie Cirkvi, prinajlepšom zistili sami, že aj na nich útočili rovnako energicky. Katarské absolútne odmietanie prísahy vernosti bolo zacielené na rozbitie väzby, ktorá spájala poddaných s ich vrchnosťou a jedným úderom zničilo celú stavbu feudalizmu. A aj keby sa nechalo to, že feudálny systém by mohol prestať existovať bez toho aby so sebou stiahol dolu pri svojom páde všetku formu vlády, ako by štát dokázal poskytnúť verejné dobro, ak by nemal moc trestať zločincov, ako tvrdili katari?

Ale veľkým neospravedlniteľným zločinom katarizmu bol jeho pokus zničiť budúcnosť ľudstva pomocou svojej endury a jeho zrušením manželstva. Učil, že čím skôr bude zničený život, tým lepšie. Samovražda, namiesto toho aby bola považovaná za zločin, bola spôsobom vedúcim k dokonalosti. Počať dieťa bolo považované za vrchol nemorálnosti. Stať sa jedným z "Dokonalých", čo bolo jedinou cestou spásy manžel musel opustiť svoju ženu a žena svojho manžela. Rodina musela prestať existovať a všetci ľudia boli nabádaní utvoriť veľkú náboženskú komunitu, zaviazanú prísľubom najrigidnejšej formy cudnosti. Ak by došlo k realizácii tohto ideálu ľudská rasa by možno o niekoľko rokov zmizla z povrchu zemského . Môže si niekto vôbec predstaviť viac nemorálne a viac antisociálne učenie?

Katolícka Cirkev býva obviňovaná z nastolenia podobného ideálu. Toto je však hrubé ohováranie. Zatiaľčo  katarizmus urobil z cudnosti sine qua non - základ spasenia a odsúdil manželstvo ako niečo neslávne známe a zločinné, Church iba ponúka panenstvo elitnému telesu mužov a žien v ktorých rozpoznáva znaky zvláštneho volania, podľa učenia Spasiteľa: "Kto to môže pochopiť, nech pochopí." Qui potest capiare capiat.[1] Tak isto sa ale snaží zastávať sviatosti manželstva, deklarujúc ho za posvätný stav, v ktorom väčšina ľudstva pracuje na svojom spasení.

[1] Mt xix, 11-12.

Preto tu neexistuje žiadne rovnítko medzi týmito dvomi spoločnosťami a jej učeniami. Pri ostrom prenasledovaní katarov Cirkev skutočne konala z dôvodu verejného dobra. Štát bol viazaný pomáhať jej použitím sily, keď nechcel sám zahynúť s celým spoločenským poriadkom. Toto vysvetľuje a do určitej miery ospravedlňuje spoločné kroky Cirkvi a štátu pri potlačení katarskej herézy.