Larson, E. J.: Evolúcia (Neobyčajná história jednej vedeckej teórie), Bratislava: Slovart, 2006, ss. 183-189-196:
„Všetko takéto uvažovanie typu „prežitie najvhodnejších – najzdatnejších“ aplikované na ľudskú spoločnosť a ľudské správanie sa medzi jeho kritikmi stalo známe pod pojmom „sociálny darwinizmus“, a to aj napriek tomu, že jeho korene siahali pred Darwina. Keďže však sociálny darwinizmus čerpal energiu z vedeckej autority darwinizmu, jeho rozvoj vstúpil do širšej histórie evolučného myslenia.
VÝHONKY SOCIÁLNEHO DARWINIZMU
Korene kontemplatívneho myslenia, ktoré sa stalo duchom doby, treba hľadať ďaleko pred vydaním knihy O pôvode druhov. Darwinizmus naozaj predstavoval jednoducho iba jeden z mnohých logických postupov, ktoré akceptovali, že súťaženie medzi ľuďmi alebo medzi skupinami ľudí je sociálne prospešné, a čoraz väčšmi prenikali do západného myslenia. Koncom 18. storočia Adam Smith argumentoval, že ekonomický pokrok závisí od individuálnej kompetície. Viera v prirodzenú harmóniu ľudských interakcií mu dodávala nádej, že z voľného laissez-faire kapitalizmu budú mať všetci ľudia zážitok. Thomas Malthus, ktorý voľný kapitalizmus velebil, rýchlo spozoroval, že v každej sociálnej súťaži musia niektorí jedinci získať a iní stratiť, a to v dôsledku obmedzených zdrojov. Odvolávajúc sa na proces ako na „zápas o existenciu“ (prinajmenšom v kontexte primitívnych ľudských societ) Malthus písal o „ostni nevyhnutnosti“, ktorý vyšpára z ľudí to najlepšie. Herbert Spencer začal už v roku 1851 vo svojej prelomovej knihe Sociálna statika načrtávať koncept, že prírodný výber, ktorý nazýval „prežívanie najvhodnejších“, pracuje ruka v ruke s principiálne lamarckovským typom evolúcie a v priebehu času generuje ľudský pokrok. Keďže neprestajne vytrieďuje nevhodných, Spencer vnímal výber ako niečo, čo udržiava kvalitu človeka.
Darwin svojou knihou O pôvode druhov posunul myšlienkový pochod o kritický krok dopredu, pretože kompetíciu prezentoval ako niečo, čo vytvára vhodnejšie variety, rasy a napokon druhy. Spencer aj mnohí iní viktoriánski sociálni vedci si rýchlo osvojili kľúčový darwinovský náhľad, že všetky aspekty ľudskej povahy a správania, rovnako ako všetko ostatné v biologickom svete, vznikajú a vyvíjajú sa prostredníctvom selekcie jedincov, ktorí sa vyznačujú určitými vlastnosťami, a to bez ohľadu na zdroj premenlivosti (či už náhodu, získané vlastnosti, vnútorné faktory, alebo dokonca Boha). Z tejto zákonitosti nejestvovala nijaká výnimka, dokonca ani altruistické správanie či viera v božstvo – Darwin sa v knihe Rodokmeň človeka pokúšal oboje vysvetliť významom pre prežitie jedinca či skupiny. To bol sociálny darwinizmus v najširšom zmysle a v Európe i Amerike jeho vplyv presiakol do sociálnych vied i všeobecnej kultúry.
Darwin nebol v hľadaní evolučných vysvetlení ľudskej povahy vonkoncom sám. V hľadaní živočíšneho pôvodu ľudských mentálnych vlastností sa k nemu pridal jeho britský učeník George Romanes, ako aj iní sociálni vedci v Európe a Spojených štátoch amerických. Ďalší Darwinov nasledovník (podľa vlastných slov), talianský kriminológ Cesare Lombroso, sa pozrel na vec z opačného konca – výrazne antisociálne správanie vnímal ako návrat k divým predchodcom človeka. Vysvetľoval, že rodení zločinci, kriminálne vyšinutí a epileptici jednoducho zlyhali vo vývoji a nedosiahli evolučnú úroveň vlastnej rasy, a tak zostávajú pozadu ako „morálni imbecili“.
Lambrosove teórie pritiahli koncom 19. storočia veľa nasledovníkov, v tom čase totiž európski aj americkí sociálni vedci zápasili s výkladom - ako sa zdalo – explózie zločinnosti, duševných chorôb, mentálnej retardácie a chudobou, ktorá sužovala spoločnosť. Uvažovali, že civilizácia sa vyvíja z agrárneho životného štýlu na industriálny tak rýchlo, že rastúce množstvo ľudí nedokáže dedične držať krok.
Industrializácia a urbanizácia koncom 19. storočia transformovali západnú Európu i Spojené štáty. Prudko sa rozvíjala manufaktúrna výroba, ľudia sa tlačili vo veľkých mestách. Vražedná kompetícia v podnikaní sa ospravedlňovala sociálnym darvinizmom, ktorý sa stal aj podkladom pre znevažovanie vládneho úsilia pomáhať tým, ktorí to potrebujú. „'Nemajú prácu', hovoríte,“ posmieval sa Spencer tým, čo sa domáhali pomoci pre narastajúcu londýnsku spodinu. „Povedzte radšej, že buď odmietajú pracovať, alebo sa z nej sami rýchlo vyradia. Sú to jednoducho darmožráči, ktorí tak či onak žijú len tak pre nič za nič.“ Vyhlasoval, že pokroky civilizácie umožňujú nevhodným prežívať i množiť sa, takže hrozí, že zmietnu tých, čo zodpovedajú za vytváranie modernej civilizácie. Aby sa dosiahla náprava, Spencer naliehal na vládu, nech prestane zasahovať do ekonomických a sociálnych záležitostí. Tvrdil, že regulácia spomaľuje pokrok, pričom verejné programy zamerané na zdravotníctvo a dobročinnosť z dlhodobého hľadiska ľudstvo poškodzujú, pretože ochraňujú a množia nevhodných.
Sociálny darvinizmus mal advokátov po celom západnom svete. Americký politický ekonóm William Graham Sumner napríklad presadzoval heslo „zakoreň, nahrab si, alebo zdochni“ a charakterizoval kompetíciu ako „železnú ostrohu, ktorá ženie rasu za všetkým, čo kedy dosiahla“. V jednej eseji z roku 1881 zdôraznil, že do prirodzeného zápasu o existenciu by nemala zasahovať ani verejná, ani súkromná charita: „Zákon prežívania najvhodnejších nevytvoril človek, takže človek ho nemôže ani zrušiť. Môžeme doň iba zasahovať a produkovať prežívanie najvhodnejších.“ Podobné argumenty použila aj Darwinova prekladateľka Clémence Royerová v dlhom predslove k francúzskemu vydaniu O pôvode druhov, jako aj vo svojej knihe z roku 1870 Pôvod človeka a spoločností.
Sociálny darvinizmus ovplyvnil aj všeobecnú kultúru. Kapitalisti „zlatého veku“, ako například John D. Rockefeller a James J. Hill, verejne odôvodňovali svoje monopolistické praktiky v podnikaní v zmysle konceptu prežívania najvhodnejších. Oponenti verejných zdravotných a sociálnych programov ťažili zo sociálneho darvinizmu a vyhlasovali, že osobná sloboda si nevyžaduje nič menej ako koniec sociálnej legislatívy. Sudcu Najvyššieho súdu USA Olivera Wendela Holmesa to viedlo k tomu, že sa trpko posťažoval: „Štrnásty dodatok [federálnej ústavy] neuzákoňujeSociálnu statiku pána Herberta Spencera.“ Holmes však napísal tieto slová v rámci nesúhlasného názoru. Väčšina sudcov v prelomovej kauzeLockner v. New York aplikovala v odôvodnení zrušenia štatútu štátnej ochrany robotníkov sociálny darvinizmus. S témami sociálneho darvinizmu narábali vo svojich kompozíciách aj nespočetní spisovatelia, hudobníci a iní umelci. Medzi nejznámejšie príklady patria Theodore Dreiser, Edith Whartonová a Richard Wagner. Klasický literárny scenár opisoval štyroch stroskotancov na palube záchranného člna – ide o populárny príbeh Stephena Crana Otvorený čln z roku 1897, v ktorom spisovateľ skúmal charakterové vlastnosti ľudí najvhodnejších na prežitie v zovretí nevšímavosti prírody. Brutálna sila na konci príbehu prehráva.
Zatiaľ čo sociálny darvinizmus neakceptovali všetci evolucionisti, mnohí sociálni darvinisti sa pri obhajovaní svojich ekonomických a sociálnych názorov odvolávali na evolučnú vedu. Historici si správne kladú otázku, do akej miery striktne darvinovská teória evolúcie túto sociálnu rozpravu urýchlila, no jedno je isté: evolučný naturalizmus a selekcionizmus tvorili podklad pre jej veľkú časť.
Darwin sice vo svojej teórii evolúcie zdôrazňoval formatívnu úlohu kompetície medzi jedincami, tá však nebola pre mnohých sociálnych darvinistov konca 19. storočia jediným bitevným poľom. Niektorí, napríklad Haeckel v Nemecku a Georges Vacher de Lapouge vo Francúzsku, považovali v evolúcii človeka za rozhodujúcejšiu kompetíciu medzi rasami, a nie nejaké zvyškové formy interpersonálnej kompetície. Kým Spencerov dôraz na individuálnu kompetíciu smeroval k minimalizácii úlohy štátu v spoločnosti, Haeckelov dôraz na rasovú a národnú kompetíciu smeroval k jej maximalizovaniu. Sociálny darvinizmus mal mnoho tvárí. Keď niektorí sociálni darvinisti volali po znížení zasahovania vlády do vnútroštátnych záležitostí, iní presadzovali imperializmus, kolonializmus a militarizmus v zahraničnopolitických záležitostiach. Charakteristickým znakom sociálneho darvinizmu sa stal vedecký rasizmus i militantný nacionalizmus a bolo prakticky jedno, či ich proponenti verili v lamarckistickú alebo darvinovskú teóriu evolúcie: obe mohli ospravedlniť rasizmus či nacionalizmus osôb, ktoré k týmto ideológiám tak či tak inklinovali.
Rasizmus tu bol, samozrejme, skôr jako sociálny darvinizmus, no podľa mnohých sociálnych darvinistov sa zdalo, že evolučná teória ich cit pre rasovú nadradenosť podporuje. Mnohí lamarckisti videli v rozmanitých ľudských rasách rozličné stupne lineárneho biologického vývoja, pričom taxonomický status každého z nich sa odrážal v jeho relatívnej kultúrnej úrovni. Medzi lamarckistov sa radil aj Spencer, ktorý nielenže bol presvedčený o hrierarchii rás na biologickom základe, ale domnieval sa tiež, že jedinci, ako dospievajú, rekapitulujú evolučnú históriu svojej rasy. „V raných rokoch prechádza každý civilizovaný člověk fázou povahy, akou sa prejavuje barbarská rasa, z ktorej pochádza,“ vysvetľoval. „Preto sú tie sklony ku krutosti, kradnutiu, klamaniu medzi deťmi také rozšírené.“ Aj Haeckel so svojím lamarckistickým pohľadom rozdeľoval ľudstvo do zamotanej hierarchie vyvíjajúcich sa rás a druhov, pričom na vrchu bola podľa neho „germánska rasa v severozápadnej Európe a Severnej Amerike“.
Sociálni darvinisti v Spojených štátoch, ako napríklad Sumner či známy lamarckistický geológ Joseph LeConte, z takých názorov ťažili při odôvodňovaní pokračujúceho politického zotročovania černochov na juhu USA po skončení občianskej vojny. „Negerská rasa je stále v detstve,“ vyslovil sa rodák z Georgie LeConte v roku 1892; „ešte sa nenaučila samostatne kráčať po chodníčkoch civilizácie.“
Napriek Darwinovmu názoru, že evolúcia je skôr rozvetvená ako lineárna a že nič v jej podstate nie je progresívne, sa väčšina darvinistov priklonila k lamarckovskej protistrane, zastávajúc jedinú líniu ľudského vývoja. Podľa nich kvitli na konci tejto dlhej solitérnej vetvy niektoré belošské etnické podskupiny, pričom ich predpokladanú nadradenosť pripisovali najmä posilňujúcemu odhodlaniu žiť v studenom podnebí. „Vyhynutie vyplýva predovšetkým z kompetície kmeňa s kmeňom a rasy s rasou,“ napísal Darwin v knihe Rodokmeň človeka. „Keď civilizované národy prichádzajú do kontaktu s barbarmi, zápas je krátky, s výnimkou oblastí, kde smrtiace podnebie pomáha domorodej rase.“ Lapouge bol v otázke, ktoré rasy by v pretrvávajúcom zápase o existenciu prevládli, menej optimistický ako Darwin. Antropológ Lapouge, ktorý nemal vo vlastnej krajine nijaké osobitné postavenie, ale zaznamenal dosť podstatný vplyv v Nemecku a Spojených štátoch, chorobne kalibroval rasové hierarchie na základe tvaru lebky, no mal obsesívne obavy, že nízke rasy so zaoblenou hlavou by mohli prebehnúť jeho nadradenú dlhohlavú „árijskú“ rasu. „Evolúcia sa odohráva všade okolo nás,“ vysvetľoval vo svojej knihe Árijec (1899). „Nevedie neurčito k lepšiemu, nevedie k ničomu.“ Takéto obavy, dovedené do extrému malým zborom radikálnych evolucionistov, živili rasistický variant eugeniky, ktorý obhajoval vládne politiky etnického potláčania alebo eliminácie.
Hoci to z biologického hľadiska nemalo prakticky nijaký zmysel, niektorí sociálni darvinisti vyzývali na militaristickú kompetíciu medzi národmi. Darwin, Spencer, a dokonca aj Lapouge vehementne nesúhlasili a obávali sa, že vojna by oslabila civilizovanú spoločnosť, pretože o život by prišli aj najschopnejší mladí muži. Haeckel však jednako zastával názor, že silné zjednotené Nemecko by malo dominovať svetu. „Nikde v prírode,“ napísal vo svojej populárnej Histórii stvorenia, „taký idylický mier, o akom spievajú básnici, neexistuje; všade nachádzame zápas a úsilie zniesť zo světa susedov a protivníkov.“ Takže, zdôraznil, „celá história národov … musí byť vysvetliteľná prostredníctvom prírodného výberu. Vášeň a sebectvo – vedomé či nevedomé – je všade motivujúcou silou života.“ Táto „sociálnodarvinistická“ vízia národného pokroku živila nemecký militarizmus vedúci až k prvej svetovej vojne. Počas tohoto krvavého konfliktu americký evolučný zoológ Vernon Kellogg, v tom čase na nevydarenej mierovej misii v Európe, dospel k záveru, že intelektuálne elity nemeckého dôstojníckeho zboru poháňal postoj vychádzajúci z „neodarwinistického zápasu o existenciu“. Pre Kellogga to bol hlboko znepokojujúci objav, ktorý čoskoro pomohol odštartovať v Spojených štátoch ľudové ťaženie proti evolučnej biológii.
Nacionalistická kompetícia, tak ako rasová kompetícia, a eugenické hnutie, ktoré nabralo spád po znovuobjavení Mendelových zákonov v roku 1900, tesne do seba zapadali. Eugenika sa rýchlo stala ohniskom aplikovanej evolúcie človeka a zostala ním prinajmenšom do tridsiatych rokov 20. storočia. Aplikovaná evolúcia človeka nadobudla dve navzájom sa dopĺňajúce podoby – pozitívnu eugeniku (čiže „viac detí od vhodných“) a negatívnu eugeniku (čiže „menej [detí] od vhodných“).
To prvé bolo typicky dobrovoľné; to druhé napokon nanútené.
EUGENIKA V PLNOM ROZKVETE
Na začiatku 20. storočia energiou čerstvo nabité eugenické hnutie stavalo na priekopníckych snahách Galtona a Dugdala. Spoločnosť pre eugenickú výchovu, presadzujúca negatívnu eugeniku v Británii, si najala postaršieho Galtona, aby jej poslúžil jako čestný prezident. jako výskumná zložka spoločnosti slúžilo Galtonovo laboratórium pre národnú eugeniku pri University College v Londýne. Založil ho Galton spolu so svojím chránencom Karlom Pearsonom. Keď Galtonov prvý bratanec odstúpil, slúžil v rokoch 1911 až 1925 ako prezident spoločnosti prostredný syn Charlesa Darwina Leonard. Vedúca americká eugenická organizácia Eugenics Record Office pri genetickom laboratóriu Carnegieho inštitútu v Cold Spring Harbor v roku 1915 upravila a distribuovala Dugdalovu klasickú štúdiu o dedičnej degenerácii.
Upravená štúdia rodiny Jukeovcov odhalila veľa o transformácii v sociálno-ekonomickom myslení, ktoré vzniklo po vzostupe mendelizmu. Tam, kde Dugdalova pôvodná kniha kategorizovala rodinných príslušníkov podľa ich sociálneho správania, upravené vydanie ich zatriedilo na základe predpokladaných duševných schopností. Nová štúdia, ktorá zahŕňala o dvetisíc rodinných príslušníkov viac (väčšinou žijúcich), dospela k záveru, že „viac jako polovica Jukeovcov bola, alebo je slabomyseľná“. Toto zistenie bolo významné pretože eugenici považovali „slabomyseľnosť“, ku ktorej patrili rozličné úrovne mentálnej deficiencie, za zdedenú mendelovskú vlastnosť. „Keby mala rodina Jukeovcov normálnu inteligenciu, zmena prostredia by urobila zázraky,“ vysvetľoval psychológ Henry H. Goddard z prestížnej Výchovnej školy pre slabomyseľných chlapcov a dievčatá z Vinelandu, New Jersey. „Ale ak boli slabomyseľní, tak nijaké dobré prostredie z nich nemohlo urobiť nič len slabomyseľných.“ Eugenici predpokladali, že nízka inteligencia plodí antisociálne správanie, a jeho šírenie oslabuje rasu. Upravená štúdia podľa toho odporúčala permanentnú pohlavnú segregáciu alebo sterilizáciu všetkých Jukeovcov (tam, kde Dugdale predpísal pre mladších Jukeovcov zmenu prostredia). Štúdia z roku 1915 odrážala prostriedky a ciele vyzretého eugenického hnutia.
Prvou úlohou, pred ktorou stáli eugenetici, bolo identifikovať tých, čo sa nemali reprodukovať. Hlavným cieľom sa stali dedičné podoby duševných porúch a nedostatkov. Goddard sústredil svoju pozornosť na tých, ktorí boli považovaní za duševne zaostalých, stanovil mentálny vek trinásť rokov za najnižšiu vhodnú úroveň pre reprodukciu, a zaviedol pojem „moron“ (z gréckeho výrazu znamenajúceho „bláznivý“), ktorý slúžil na identifikáciu dospelých, duševné schopnosti ktorých boli pod týmto minimom. Z Francúzska importoval Binetov-Simonov inteligenčný test ako prostriedok na vypočítanie mentálneho veku čiže budúce „IQ“.
Niektorí eugenici, ovplyvnení Lombrosovou prácou v Taliansku, sa tiež zamerali na recidivujúcich kriminálnikov, prostitútky a ostatných, ktorí pravidelne prejavovali určité, zrejme dedičné, nežiaduce sociálne správanie. Fyzické ťažkosti, jako napríklad epilepsia, dedičná slepota a rozmanité veľké deformácie boli tiež vyčlenené ako podklad na reštrikciu. Niektorí nadšenci žiadali rozhodiť siete ešte ďalej: žurnalista H. L. Mencken iba položartom navrhol program masovej sterilizácie poľnohospodárskych nájomcov pôdy na americkom juhu. Ešte aj osobitný vyšetrovací výbor Americkej neurologickej asociácie, správa ktorej ostro kritizovala eugenický exces v Spojených štátoch, odporúčal pre určité druhy invalidity sterilizáciu, a to vrátane niektorých dedičných foriem duševnej choroby a retardácie, „invalidných degeneratívnych chorôb uznaných za dedičné“ a epilepsie.
Veľa historických analýz venovaných týmto záležitostiam sa sústreďuje na donucovacie štátne programy, ktoré boli vytvorené na zastavenie rozmnožovania osôb klasifikovaných jako duševne narušené alebo zaostalé. Goddard a riaditeľ Eugenics Record Office Charles Davenport (uznávaný genetik) obhajovali obmedzenia sobášov, nanucovali segregáciu počas reprodukčného veku i povinnú sterilizáciu. Iní ponúkali drastickejšie opatrenia vrátane infanticídy a eutanázie. Vo Francúzsku Lapouge ponuro varoval pred budúcou „hromadnou extermináciou celých národov“, keby vláda zlyhala pri zavádzaní striktných limitov na rozmnožovanie ľudí. Keď na tieto výzvy zareagovalo dostatočné množstvo zdravotníckych funkcionárov, odborníkov na duševné zdravie, lekárov a sociálnych reformátorov (medzi nimi mnoho žien), strojcovia zákonov a vládni lídri odpovedali. Takmer každý americký štát vydržiaval inštitúcie na nútenú segregáciu ľudí trpiacich zdedenou invaliditou a v období rokov 1900 až 1935 až tridsaťdva štátov uviedlo do platnosti zákony o nútenej sterilizácii. Napokon bolo v Spojených štátoch na základe týchto zákonov sterilizovaných vyše šesťdesiattisíc ľudí, z toho len v Kalifornii vyše dvadsaťtisíc. Väčšinou išlo o pacientov alebo rezidentov štátnych mentálnych inštitúcií, niektoré programy však zasiahli aj zločincov či epileptikov.
Keď v roku 1933 prešiel v Nemecku zákon na prevenciu proti geneticky chorému potomstvu, osvojila si legislatívu eugenickej sterilizácie každá nordická krajina. Nemecký zákon, ktorý vo všetkom zachádzal najďalej, oprávňoval sterilizovať osoby určené tribunálmi genetického zdravia ako trpiace rodovou slabomyseľnosťou, schizofréniou, manickou depresiou, ťažkými fyzickými deformáciami, zdedenou epilepsiou, Huntingtonovou choreou (tanec svätého Víta), dedičnou slepotou alebo hluchotou či ťažkým alkoholizmom. „Musíme chápať, že títo nízki ľudia sa nebudú rozmnožovať,“ vyhlasoval v tom čase uznávaný nemecký biológ Erwin Baur. „Nikto neschvaľuje nové sterilizačné zákony väčšmi ako ja, ale musím znova a znova opakovať, že tvoria iba začiatok.“ V rokoch 1933 až 1939 bolo na základe týchto zákonov sterilizovaných okolo tristotisíc ľudí, potom ich nahradil program eutanázie zameraný na očistenie Vaterlandu od mentálne hendikepovaných „detí“.
V roku 1914 navrhol Davenportov Eugenics Record Office súborný štátny program zameraný na sterilizáciu jednej desatiny populácie, a to z každej generácie. „Keby sa práca mala začať v tomto desaťročí, vyžadovala by, podľa konzervatívnych odhadov budúceho počtu obyvateľov, počas tohoto obdobia sterilizáciu približne pätnástich miliónov (15 000 000) osôb,“ vysvetľovala správa Eugenics Record Office. „Na konci by sme skresali dedičnosť súčasnej 'potopenej desatiny' a začali druhú periódu eugenicky ešte účinnej decimálnej eliminácie.“ Publikácia tvrdila, že spoločnosť by elimináciu tejto „najmenej hodnej desatiny“ isto podporila, a keďže 'verejná mienka je v podpore opatrení jednotná, každý rok by mohlo byť s rovnakou bezpečnosťou odseknuté väčšie a väčšie percento.“
V Amerike sa sice až taký masový program nekonal, no Najvyšší súd Spojených štátov amerických potvrdil ústavnosť modelového eugenického štatútu o sterilizovaní pacientov a rezidentov štátnych mentálnych inštitúcií, ktorý vypracoval Eugenics Record Office, a vo Virgínii aj vstúpil do platnosti. „Pre celý svet je lepšie, ak namiesto čakania na zločiny degenerovaného potomstva alebo ponechania, aby v dôsledku svojej imbecility hladovali, spoločnosť dokáže predchádzať zrodu tých, ktorí sú zjavne nevhodní, lebo sú pokračovateľmi svojho druhu,“ napísal Justice Holmes pre súd v roku 1927. Odvolávajúc sa na žalobkyňu Carrie Buckovú, jej matku Emmu a jej malú dcéru Vivian Holmes uzavrel: „Tri generácie imbecilov stačia.“
Tieto donucovacie programy a návrhy predstavovali iba najsmutnejšie preslávené produkty eugenického hnutia. Eugenici sa tiež snažili vzdelávať verejnosť o svojich teóriách – predovšetkým, aby si osvojila eugenické praktiky dobrovoľne. Občianska biológia, najlepšie predávaná stredoškolská učebnica tej doby v Spojených štátoch, obsahovala časť o eugenike, ktorá identifikovala mentálnu zaostalosť, alkoholizmus, sexuálnu nemorálnosť a kriminalitu jako dedičnú. Súčasne ponúkala „opatrenie“ pohlavnej segregácie a sterilizácie týchto invalidov a nabádala študentov, aby si vyberali eugenicky „zdravých partnerov“. Niektorí teologicky liberálni protestantskí duchovní v Británii a Spojených štátoch začali s pokusmi vyžadovať potvrdenia o eugenickej zdatnosti ako podmienku pre sobáš v kostole.
Nemý film Čierny bocian z roku 1917 ponúka veľavravný príklad obhajovania eugeniky zo Spojených štátov. Tento dlhometrážny film z producentskej dielne filmovej spoločnosti vydavateľa Williama Randolpha Hearsta, založený na skutočných praktikách eugenicky mysliacich chicagských pôrodníkov, explicitne nabádal páry, aby pred sobášom podstúpili fyzické vyšetrenie zdatnosti, a rodičov, aby dovolili svojim dysgenickým novorodencom umrieť. Začína sa scénami o ľuďoch, ktorí by sa nemali páriť: tackajúcim sa opilcom, pouličným žobrákom, chlapcom s barlami, flirtujúcim dievčaťom v zariadení pre mentálne postihnutých – všetci boli vo filme opisovaní ako „obete dedičnej duševnej alebo telesnej choroby“. Tieto scény sa striedajú so scénami ukazujúcimi šťastnú hrajúcu sa mládež, z ktorých vidno, že deti sú telesne i duševne zdravé. Hlavnou zápletkou filmu je zdanlivo zdravý muž, ktorý nesie takzvanú dedičnú škvrnu. Ožení sa bez toho, aby nevestu o svojej škvrne informoval, a majú dieťa, ktoré sa narodilo s telesnou chybou. Lekár matku nabáda, aby nechala novorodenca zomrieť, či už tak, že sa nebude oň starať, alebo smrteľným medicínskym prípravkom. Súhlasí, ale najskôr chce mať víziu budúcnosti dieťaťa. V mladosti je na posmech, lebo kríva a na chrbte má hrb. V dospelosti sa uchýli k zločinu a zmocní sa ho zúfalstvo. Napokon splodí podobne invalidné dieťa. „Boh mi ukázal víziu života môjho dieťaťa,“ vyhŕkne matka vo vyvrcholení filmu. „Ušetríte ho takého osudu,“ hovorí doktorovi, ktorý reaguje na matkinu prosbu eutanáziou dieťaťa.
Eugenika a sociálny darwinizmus stratili takmer rovnako rýchlo, ako ju získali. V skutočnosti nikdy nepritiahli z radov verejnosti široké davy prívržencov. Dokonca aj počas rozkvetu populárny britský esejista G. K. Chesterton zavrhoval eugeniku jako podlý elitársky „žart“, ktorý sa, stručne povedané, „zmenil z bláznivého nápadu na módu“. Sociálny darwinizmus bol pre kritikov ešte atraktívnejší a dočkal sa ešte väčšej dávky výsmechu. No keďže nemusel čeliť nijakej organizovanej opozícii, mohla silno motivovaná eugenická klika istý čas držať opraty pevne v rukách. Vytrvalú organizovanú opozíciu proti eugenike ponúkala iba rímskokatolícka cirkev – prevažne na základe náboženských, a nie vedeckých, pohnútok – pričom tam, kde mali katolíci významný politický vplyv, neprešli do jurisdikcie nijaké zákony o eugenickej sterilizácii. Príležitostne – keď to zasahovalo do ich záujmov – odporovali eugenickej legislatíve praktikám sociálneho darwinizmu aj odbory, organizácie zamerané na ochranu občianskych práv a občianskych slobôd i niektoré teologicky konzervatívne protestantské náboženské obce. S výnimkou Nemecka nemala eugenika nikde dostatočný záber, aby mohla svojich odporcov prekonať. V britskom parlamente napríklad jeden mimoriadne kritický radový poslanec, liberálny bratanec Leonarda Darwina Josiah Wedgwood, takmer jediným hlasom udržiaval v rokoch 1912 a 1913 priechodnosť eugenickej legislatívy podporovanej jeho vlastnou vládnucou liberálnou stranou. V dvadsiatych rokoch 20. storočia sa začala ľudová i odborná mienka hromadne otáčať proti eugenike i sociálnemu darwinizmu. Inteligenčné testy uskutočnené americkou armádou ukázali alarmujúco nízke skóre, najmä medzi imigrantmi z južnej Európy. Spočiatku to vyvolalo výzvy na eugenické vyraďovanie, ktoré prispelo k uzákoneniu etnických reštrikcií uvalených na imigráciu americkou vládou v roku 1924, no po čase tieto výsledky pomohli pretrhnúť vnímané spojenie medzi nízkym IQ a degeneráciou. Mnohí vojaci s nízkym IQ dobře slúžili svojej krajine vo vojne, a pravdepodobne aj v mieri. Nová generácia sociálnych vedcov vedená americkými antropológmi Franzom Boazom a Margaret Meadovou spochybnila domnienky o dedičnosti ako niečoho so zásadným významom pre eugeniku a sociálny darwinizmus. Svetová ekonomická kríza, ktorá sa začala koncom dvadsiatych rokov a pretrvávala aj v tridsiatych rokoch, spôsobila, že ľudia začali spochybňovať jednoduchú rovnicu medzi dedičnou zdatnosťou a sociálnym a ekonomickým úspechom. Odhalenie škandalóznych nacistických praktík koncom tridsiatych a začiatkom štyridsiatych rokov posunulo mnohých prominentných eugenikov od presadzovania nútenej sterilizácie k obhajovaniu dobrovoľného obmedzovania rodivosti. Zahanbený Carnegieho inštitút napokon v roku 1940 Eugenics Record Office zatvoril. Niekde počas tohoto procesu aj väčšina genetikov potichu opustila módnu eugeniku a prešla k víťaznej strane. Takmer jednohlasne pripúšťali, že genetická báza ľudského správania je jednoducho príliš zložitá, aby sa dala zvládnuť selektívnym rozmnožovaním. V polovici 20. storočia sa už pri vysvetľovaní ľudského konania nehovorilo o rozhodujúcej úlohe prírody, ale výchovy. Eugenika a sociálny darwinizmus vyšli na posmech.
z knihy Bauman, Z.: Modernosť a holokaust, Bratislava: Kalligram, 2002, s.108-110:
„V tejto koncepcii sociálneho inžinierstva jako vedecky podloženej práce zameranej na vytvorenie nového a lepšieho poriadku (práca, ktorá nevyhnutne obsahuje aj separáciu, či ešte lepšie elimináciu rušiacich faktorov) rasizmus naozaj rezonoval so svetonázorom a praxou modernosti. Aspoň v dvoch vitálnych ohľadoch.
Po prvé, s osvietenstvom prišla korunovácia nového božstva – prírody, spolu s legitimizáciou vedy ako jej jediného ortodoxného kultu, a vedcov ako jej prorokov a kňazov. V princípe, sa všetko otvorilo objektívnemu skúmaniu, všetko sa dalo, v princípe, zistiť – a to objektívne a pravdivo. Pravda, dobro a krása, to, čo je, a to, čo by malo byť, sa stali legitímnymi objektmi systematického, presného pozorovania. A teda mohli byť legitimizované len objektívnymi poznatkami, ktoré boli výsledkom takéhoto pozorovania. V závere veľmi presvedčivo zdokumentovaných dejín rasizmu George L. Mosse píše „je nemožné oddeliť bádanie osvietenských filozofií o prírode od ich skúmania morálky a ľudského charakteru. … [od] začiatku... si prírodné vedy a starobylé morálne a estetické ideály podávali ruky“. V podobe, ktorú vyformovalo osvietenstvo, bola vedecká aktivita poznačená „úsilím presne určiť miesto človeka v prírode pomocou pozorovania, merania a porovnávania skupín ľudí a zvierat“ a „vierou v jednotu tela a mysle“. To posledné sa (...)
Rasizmu stačilo len postulovať systematickú a geneticky reprodukovanú distribúciu tých materiálnych atribútov ľudského organizmu, ktoré boli zodpovedné za charakterové, morálne, estetické, či politické črty. Dokonca aj túto prácu už však za nich vykonali vážení a oprávnene uznávaní pionieri vedy, ktorí sa zriedka, ak vôbec objavujú medzi apoštolmi rasizmu. Pozorujúc realitu tak, ako sa im javila, sine ira et studio, ťažko mohli nepostrehnúť hmatateľnú, materiálnu, bezpochyby „objektívnu“ nadradenosť Západu nad zvyškom obývaného sveta. Otec vedeckej taxonómie Linné zaznamenal rozdiely medzi obyvateľmi Európy a Afriky s tou istou svedomitou presnosťou, ktorú aplikoval pri opise rozdielu medzi mäkkýšmi a rybami. Nemohol a neopísal bielu rasu ináč ako „vynaliezavú, dômyselnú, usporiadanú a spravovanú zákonmi...“ Naopak, černosi sú obdarení všetkými negatívnymi vlastnosťami, čím potvrdzujú nadradenosť druhej rasy: považujú ich za lenivých, zákerných, neschopných vládnuť si.“ Otec „vedeckého rasizmu“ Gobineau nepotreboval veľa predstavivosti, aby opísal čiernu rasu ako málo inteligentnú. avšak priveľmi senzuálnu, a teda ako surovú, desivú moc (podobnú rozvášnenému davu) a bielu rasu ako milujúcu slobodu, česť a všetko duchovné.
V roku 1938 opísal Walter Frank perzekúciu Židov jako ságu nemeckej vedy v boji so svetovým Židovstvom“. Od prvých dní nacistickej vlády boli vedecké inštitúcie, pod vedením uznávaných profesorov biológie, histórie a politickej vedy, poverené skúmať „židovskú otázku“ podľa „medzinárodných meradiel rozvinutej vedy“. Reichinstitut für Geschichte des neuen Deutschlands, Institut zum Studium der Judenfrage, Institut zum Erforschung des jüdischen Einflusses auf das deutsche kirchliche Leben a neslávne známy Rosenbergov Institut zur Erforschung der Judenfrage boli len niektoré z mnohých vedeckých centier, ktoré aplikovali vedeckú metodiku na riešenie teoretických a praktických problémov „židovskej politiky“. Kvalifikovaní pracovníci s akademickým kreditom im nikdy nechýbali. Podľa typickej logiky ich aktivity:
bol celý kultúrny život po desaťročia viac či menej pod vplyvom biologického myslenia, ktoré sa začalo najmä v polovici minulého storočia, Mendela a Galtona a potom ho rozvinuli Plotz, Shallmyer, Correns, De Vries, Tschermak, Baur, Rudin, Fischer, Lenz a iní... Uznávalo sa, že prírodné zákony, ktoré sa objavili v ríši rastlín a zvierat by mali platiť aj pre človeka...
Po druhé, od osvietenstva sa moderný svet vyznačoval aktívnym, inžinierskym prístupom k prírode a sebe samému. Veda sa nemala robiť kvôli vede; v prvom rade sa vnímala ako nástroj obrovskej moci, ktorý svojmu držiteľovi umožňoval zdokonaliť skutočnosť, pretvoriť ju podľa ľudských plánov a návrhov a pomôcť jej na ceste k sebazdokonaľovaniu. Záhradníctvo a medicína poskytli archetypy konštruktívneho postoja, zatiaľčo normálnosť, zdravie, či sanitácia boli archetypálnymi metaforami úlohy a stratégií človeka při riadení vecí ľudstva. Ľudská existencia a kohabitácia sa stali predmetmi plánovania a administratívy; tak ako vegetácia v záhrade, či ľudský organizmus, ani oni nemohli byť ponechané na seba, aby ich nezaplavila burina, či nezničili rakovinové bunky. Záhradníctvo a medicína sú funkčne odlišné formy tej istej aktivity: oddeľovania a triedenia užitočných prvkov, ktoré majú prekvitať a rásť, od škodlivých a chorobných, ktoré treba vyhladiť.
Hitlerov jazyk a rétorika bola nasýtená obrazmi choroby, infekcie, zamorenia, hniloby, moru. Prirovnával kresťanstvo a boľševizmus k syfilisu a moru; o Židoch hovoril ako o baciloch, rozkladajúcich sa baktériách, či hmyze. „Objav židovského vírusu“, povedal Himmlerovi v roku 1942, „je jednou z najväčších revolúcií, aké sa vo svete odohrali. Boj, na ktorom sa dnes zúčastňujeme, je ten istý boj, ktorý v minulom storočí viedli Pasteur a Koch. Koľko chorôb má pôvod v židovskom víruse... Len elimináciou Židov získame späť svoje zdravie.“ V októbri toho istého roku Hitler vyhlásil: „Vyhladením škodcu robíme službu ľudstvu.“ Vykonávatelia Hitlerovej vôle hovorili o exterminácii Židov ako o ozdravení (Gesundung) Európy, sebaočiste ( Selbstreinigung ), očistení od Židov ( Judensäuberung ). V článku v Das Reich z 5.11. 1941 pozdravil Goebbels zavedenie Dávidovej hviezdy ako „hygienicko-profylaktické“ opatrenie. Izolácia Židov od rasovo čistého spoločenstva bola „základným pravidlom rasovej, národnej a spoločenskej hygieny.“ Goebbels argumentoval, že práve tak, ako existujú dobré a zlé zvieratá, existujú aj dobrí a zlí ľudia. „Fakt, že Žid stále žije s nami, nedokazuje, že k nám patrí, práve tak, ako sa blcha nestane domácim zvieraťom, len preto, že žije v dome.“ Židovská otázka bola slovami tlačového riaditeľa ministerstva zahraničných vecí „otázkou politickej hygieny“.
Dvaja nemeckí vedci svetovej reputácie, biológ Erwin Bauer a antropológ Martin Stammler, vyjadrili presným a vecným jazykom aplikovanej vedy to, čo nacistickí vodcovia opakovane obhajovali emotívnym a vášnivým jazykom politiky:
Každý farmár vie, že ak porazí najlepšie kusy svojho dobytka bez toho, aby im dovolil rozmnožovať sa, a namiesto toho bude chovať horšie zvieratá, bude jeho chov beznádejne upadať. Dovoľujeme, aby sme z veľkej miery opakovali takúto chybu, ktorú by žiadny farmár neurobil, ak by šlo o zvieratá, alebo plodiny. jako kompenzáciu našej dnešnej humánnosti musíme dozrieť na to, aby sa títo nižší ľudia ďalej nerozmnožovali. Toto nám bez ďalších odkladov umožňuje jednoduchá operácia, ktorú možno vykonať za niekoľko minút. ..Nikto neschvaľuje nové sterilizačné zákony väčšmi ako ja, ale stále musím opakovať, že to je len začiatok... Vyhynutie a spása sú dva póly, okolo ktorých sa krúti kultivácia rasy, dve metódy, s ktorými musíme pracovať... Vyhynutie je biologická deštrukcia dedične menejcenných pomocou sterilizácie, kvantitatívna represia nezdravého a neželateľného. … Úlohou je ochrániť národ pred premnožením buriny.
Aby sme to zhrnuli: nacisti sa na základe Hitlerových rozkazov pokúšali vyhubiť svojich duševne chorých, či telesne postihnutých krajanov „zabitím z milosti“ (podvodne nazývaným „eutanázia“) a vyšľachtiť nadradenú rasu organizovaným oplodňovaním rasovo nadradených žien rasovo nadradenými mužmi (eugenika), dávno predtým, ako postavili plynové komory. Podobne ako tieto pokusy aj vyvražďovanie Židov bolo cvičením v racionálnom riadení spoločnosti. A systematickým pokusom využiť v jej prospech postoj, filozofiu a prikázania aplikovanej vedy."
