Séria čarodejníckych procesov a súdnych odvolaní známych ako Vauderie d’Arras začala v tomto burgundskom meste v roku 1459 a skončilo v Paríži v roku 1491. Procesy v skutočnosti trvali menej než rok, od novembra 1459 až do októbra 1460; apelačný proces sa samozrejme natiahol až na tridsať rokov. Z tejto dobre zdokumentovanej série procesov a súdnych odvolaní sa zachoval náš najúplnejší popis neskorostredovekého čarodejníctva v rámci celej Európy, vrátane záznamov o spojení čarodejníctva s herézou cez Valdenských. Náboženské, sociálne, ekonomické a politické faktory - všetky hrali úlohu v tejto tzv. Vauderie d’Arras. Napriek senzácií spôsobenej udalosťami v Arrase, ich následný vplyv na vývoj čarodejníckych predstáv, praktík a súdnych stíhaní bol čoskoro nato zatienený objavením sa nemecky napísanom spise Malleus Maleficarum (Kladivo na čarodejnice, 1486), ktorého autorom bol Heinrich Kramer.
Procesy v Arras pochádzali z dominikánskej generálnej kapituly, konanej prednedávnom v Langres Burgundskom vojvodstve v roku 1459, na ktorej sa zúčastnili inkvizítor z Arrasu, Pierre le Broussart. Jednou z udalostí následne sa konajúcou v Langres bol heretický proces s pustovníkom pôvodne pochádzajúcim z grófstva Artois, s Arrasom ako jeho hlavným mestom. le Broussart, vybavený menami ďalších heretikov schádzajúcich sa v Langres, sa vrátil do Arrasu rozhodnutý vykoreniť nebezpečenstvo. Zločiny, z ktorých boli obžalovaní obvinení boli všeobecne známe ako Vauderie (pretože tieto procesy boli zacielené na herézu prezývanú Vauderie, “Valdénstvo”, ktoré sa spájalo s čarodejníctvom) a samotní zločinci známi ako Vaudois (Valdénski). Či bol alebo nebol zmätok okolo Valdénstva a čarodejníctva úmyselný odvtedy bola definícia pevná:Valdénski boli heretici a ich praktiky boli čarodejníctvom. Kópia rukopisu Martin Le Franca Champion des Dames (Obranca dám) zhotovená v roku 1451 v Arrase už obsahovala zmätočné prepojenie čarodejníctvo–Valdénski–Vaudois. Na marginálnom zobrazení boli znázornené dve ženy ako letia, jedna na metle a ďalšia na tyči, zatiaľčo popisky hovorili o “des Vaudoises” a o “passe martin.” (Druhá narážala na večer sviatku sv. Martina, tzv. Martinmas, dňa 11. novembra - čas, keď čarodejnice poriadajú svoje zhromaždenia). Zatiaľčo ďalšie vtedajšie traktáty sa venovali odsúdeniu Valdéncov ako heretikov, popisy ich praktík boli teraz spájané s čarodejníctvom.
Prvé zatknutie sa konalo dňa 1. novembra 1459, na deň Všetkých svätých. Štyria generálni vikári, konajúci v neprítomnosti biskupa z Arrasu, Jeana Jouffroya, začali súdne stíhanie. Jacques du Bois, dekan katedrály Notre Dame d’Arras, ktorý rýchlo prevzal poverenie, sa čoskoro pripojil k nim. Druhou zatknutou osobou bol Jean Lavite, dobre známy miestny maliar a básnik dňa 25. februára 1460. Lavite bol čoskoro nato prinútený priznať sa a usvedčiť mnohých ďalších. Ďalších šesť ľudí bolo zatknutých na začiatku apríla, vrátane Hugueta Ameryho, ktorý predtým slúžil biskupovi Jouffroyovi. Zatiaľčo u štyroch generálnych vikárov vyrástla nespokojnosť s tým, akým smerom sa udalosti vyvinuli, Pierre le Broussart a Jacques du Bois, ku ktorým sa teraz pripojil sufragánny biskup, františkán Jean Fauconnier, ich prinútili pokračovať.
Dňa 8. mája rozhodovalo generálne zhromaždenie kléru v Arrase o osude siedmich z ôsmich väzňov (ten jeden bol predchádzajúcu noc nájdený obesený vo svojej cele). Nasledujúceho dňa boli Jean Lavite, päť žien a telo mrtvého väzňa odvedení na popravisko so šibenicou, ktoré bolo vztýčené na dvore biskupského paláca; jedine Huguet Amery, ktorý odolával tortúre, nebol prítomný. Inkvizítor v kázaní všetky obvinenia zopakoval: títo tzv. Vaudois lietali na svoje zhromaždenie na drevených tyčiach, kde našli Diabla vo forme človeka alebo zvieraťa a klaňali sa mu; následne pľuli na kríž; potom po slávnosti sa zapojili do hriechov sodomie a beštiality, vrátane iných, o ktorých sa inkvizítor neodvážil hovoriť pred nevinnými divákmi. Uprostred značného nepokoja v dave, boli šiesti z obžalovaných odsúdení na úpálenie na hranici. Medzitým bolo zatknutých ešte ďalších desať ľudí.
Ďalšie kolo zatknutí, započatých 22. júna 1460 zasiahlo bohatých a mocných mesta, vrátane dvoch bohatých občanov a Payena de Beaufort, šľachtica. Kým títo noví väzni boli podrobení výsluchom, predchádzajúca skupina bola pripravená na druhé sermo generalis (všeobecné kázanie) dňa 16. júla. Ďalších sedem obetí bolo poslaných na hranicu, hoci dve boli ušetrené a uväznené. Obyvatelia mesta sa stávali čoraz viac nepokojní, ale v ten istý večer došlo k ďalšej sérii zatknutí; jeden z najbohatších mužou mesta, Antoine Saquespée, bol po zotmení zatknutý a odvedený do väznice. V nasledujúci deň došlo k ďalším dvom uväzneniam, zatiaľčo traja ďalší muži utiekli až do Paríža. Po tomto bolo na základe obvinení z Vauderie zatknutých len ďalší dvaja ľudia, jeden 27. júla a posledný 13. augusta.
Teraz keď boli vo väzení niektorí bohatí a mocní ľudia súdne stíhania nabrali nový spád. Príbuzní väzňov sa začali odvolávať k ich nadradenému vládcovi, Filipovi Dobrému, vojvodovi z Burgundska, ktorý následne zvolal do Bruselu zhromaždenie učencov. Hoci títo nedospeli k žiadnym záverom, vojvoda Filip vyslal prvého herolda svojho Rádu zlatého Rúna aby dohliadal na vyšetrovanie v Arrase a potláčal akékoľvek chýry o tom, že vojvoda im praje. Inkvizičná horlivosť po konvente v Bruseli ochabovala, predsa sa však v 22. októbri 1460 konalo tretie tzv. sermo generalis , pri ktorom bol Seigneur de Beaufort odsúdený do väzenia a dostal mimoriadne vysokú pokutu, z ktorej väčšina bola určená pre vojvodom Filipom plánovanú križiacku výpravu proti Turkom. Z dvoch ďalších zatknutých spolu s Beaufortom, jeden bol odsúdený do väzenia, ďalší na hranicu ako relapsovaný heretik. Konečne po to čo odolal tortúre bol Huguet Amery odsúdený na tridsať rokov o chlebe a vode—v neprítomnosti, po tom čo utiekol z väznice. Počas posledných mesiacov roku 1460 boli zostávajúci väzni po sérii formálnych súdnych pojednaní prepustení.
Účinok procesu s Valdenskými v Arrase bol okamžitý. Zdroje používajúce slová ako sorcherie (kúzelníctvo) a Vauderie (Valdénska heréza) ako synonymá, popisovali čarodejnícke procesy v francúzsky hovoriacich južných regiónoch burgundskom Holandsku podobným spôsobom. Takže v Nivelles bola v roku 1459 vyhnaná žena kvôli podozreniu že je Vaudoise alebo sorcière. Kúzelníctvo sa stalo prepletené s démonológiou 15. storočia, ktorá teraz zahrňovala pakt s Diablom a jeho sektu uctievačov. Krátkodobé účinky procesov v Arrase taktiež zahrňovali podnietenie rozsiahleho vyšetrovania v roku 1460 týkajúceho sa výskytu možných čarodejníc v Tournai, Douai, a Cambrai a uverejnenie kníh (najmä Johanna Tinctora) a prednášania kázaní o nových nebezpečenstvách spiknutia Diabla a jeho služobníčok, čarodejníc.
Ešte predtým než procesy skončili, boli podané odvolania k cirkevným ako aj štátnym autoritám. Úspech niekoľkých odvolaní mal na občanov Arrasu upokojujúci efekt a ľudová mienka čoskoro zatlačila inkvizítorov do defenzívy. Ľudové balady útočili na tých, ktorí podporovali procesy, najmä na Jacquesa du Boisa, Jeana Fauconniera, generálnych vikárov a ich právnikov. Provincia Artois, hoci bola pod vládou burgundských vojvodov spadala pod apelačnú jurisdikciu francúzskeho Parlementu v Paríži (zvrchovaný súdny dvor s jurisdikciou nad približne jednou polovicou Francúzska), ktorý začal oficiálnu revíziu apelácií pochádzajúcich z Arrasu dňa 21. mája 1461. Odvolania ovplyvňovali politické a diplomatické okolnosti; oni sa sústredili na súdnu procedúru, nie na podstatu obvinení, hoci oficiálne záznamy parlementu taktiež obsahujú značné detaily aj o nich. V roku 1468 dostali žalobcovia od parlementu priaznivé rozhodnutie, ale to nebolo vykonateľné. K tomu konečne došlo v júli 1491 až za viac než tridsať rokov po tom, čo celá tzv. Vauderie d’Arras začala. Po tom všetkom zostala len jedna z pôvodných obetí tragédie—mimoriadne vytrvalý Huguet Amery.
Použitá a odporúčaná literatúra:
Du Clercq, Jacques. 1823. Mémoires. Edited by Frédéric Baron de Reiffenberg. 4 vols. Brussels: A. Lacrosse.
Frédéricq, Paul. 1889–1906. Corpus documentorum inquisitionis hereticae privatis neerlandicae. 5 vols. Ghent: J. Vuylsteke, and The Hague: Nijhoff.
Singer, Gordon Andreas. 1974. “La vauderie d’Arras, 1459–1491: An Episode of Witchcraft in Later Medieval France.” Ph.D. diss., University of Maryland.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára