z knihy Šesták, M. a kol.: Dějiny jihoslovanských zemí, Praha: NLN, 1998, s.466:
Tábor Jasenovac a iné ustašovské zločiny proti ľudskosti - s.456-457:
„Pod heslem budování jednotného etnického státu začala chátra, opírající se o autoritu nového státu, zabíjet Srby. Podílely se na tom bandy „divokých ustašů“, ale i některé oddíly selské záštity a muslimské milice. Vraždění Srbů začalo 27. dubna 1941, kdy ve vsi Guderac nedaleko Bjelovaru ustašovci postříleli 184 srbských sedláků.Nejprve byli zabíjeni muži od 15 do 60 let, pak starci, ženy a děti. Koncem června začalo vraždění Srbů v Hercegovině. Pogromy vyvrcholily o měsíc později, kdy bylo jen okresech Bihać, Cazin a Bosanská Krupa zabito přes 20 tisíc lidí. Již v srpnu protestovali u Paveliće proti nelidskému a neslýchanému teroru, zejména divokých ustašovců, němečtí a italští představitelé. Metody vraždění v mnohém předčily proslulé násilnosti tureckých bašibozuků v 19. století. Některé v NDH používané způsoby zabíjení lidí nemají v letech druhé světové války obdoby. I někteří seriózní autoři uvádějí, že těmto pogromům padlo za oběť na 125 tisíc Srbů.
Mnoho Srbů bylo povražděno v koncentračních táborech, zřizovaných ustašovskou bezpečnostní službou. První tábor vznikl nedaleko Koprivnice. Jako likvidační tábor nabyl proslulosti tábor Jagodno, ve kterém bylo zabito 30 tisíc lidí, mnohdy tak, že byli za živa shazováni do solných dolů. V koncentračním táboře na ostrově Pag zase ustašovci tisíce lidí utopili. Proslulým se stal především komplex čtyř táborů v Jasenovaci v západní Slavónii, na soutoku řek Drávy a Uny. (V posledních letech se údaje o počtu obětí v tomto táboře staly doslova „zbraní“ ve vzájemném chorvatsko-srbském střetu. Zatímco srbská literatura se dopracovala k tvrzení, že tu bylo zabito více než milion Srbů, tvrdí někteří chorvatští autoři, že šlo „jen“ o 30-40 tisíc lidí, a to ještě většinou levicových Chorvatů. Němečtí historikové Hory a Broszat již v šedesátých letech 20.století dospěli k závěru, že v Jasenovaci bylo zabito na 200 tisíc Srbů, dnes seriózní autoři mluví o 50-100 tisíc. Celkem za války zahynulo na 300 tisíc chorvatských a bosenských Srbů, včetně 80 tisíc padlých v řadách partizánské armády a asi 20 tisíc padlých v řadách kolaborantských oddílů.) Na přelomu června a července 1941 začalo masové vysídlování Srbů, zejména ze Slavonie, Sremu a severní Bosny. Do 18. srpna, kdy německé okupační velení uzavřelo srbsko-chorvatskou hranici, bylo do Srbska vyhnáno více než 200 tisíc srbských mužů, žen a dětí. Generál Glaise von Horstenau o tom tehdy napsal v jedné ze svých zpráv do Berlína: „Přesídlení, které se teď provádí tak krutým způsobem, a mnohá zvěrstva, která je provází, nashromáždí obrovské množství výbušného materiálu všude tam, kde žijí Srbové – v brzké budoucnosti se tu vytvoří centra nepokojů, která budou těžko kontrolovatelná.“ Pavelić později v rozhovoru s německým diplomatem Veesenmayerem přiznal, že ačkoliv při založení NDH tvořili Srbové asi 30 % obyvatel, kleslo toto procento na necelých 13%. Spokojeně k tomu dodal, že „v této souvislosti měli excesy pro jednotný stát pozitivní dopad“. Současně probíhala i násilná rekatolizace Srbů, při které aktivně asistovali zejména františkáni. Mnohdy dostali Srbové na vybranou: buď přestup na katolickou víru, nebo se nechat podříznout, v lepším případě zastřelit. Takto bylo pokřtěno na 200 tisíc lidí. Násilné křtění ustašovci odůvodňovali tím, že ve 14. století za cara Dušana byli mnozí Chorvati pod hrozbou meče přinuceni přestoupit k pravoslaví. V řadě případů konverze zachránila život některým Srbům, ale i Židům. Proti násilné konverzi protestoval nejen Vatikán, ale i někteří chorvatští biskupové, a byla proto zastavena. Až v květnu 1942 zřídili ustašovci národní chorvatskou ortodoxní církev, do jejíhož čela postavili ruského emigranta Germogena. Současně se Srby bylo zlikvidováno na 40 tisíc Židů a 20 tisíc Romů, většinou v táboře Jasenovac. Podle rakouského historika Michaela Weihmanna vytvořili ustašovci „tak odporný režim, že byl i na balkánské poměry zcela mimořádný“. Když 6. června 1941 přijal Paveliće Hitler, schválil v podstatě ustašovci prováděnou genocidu a prohlásil, že „chce-li chorvatský stát být solidní, musí vést nacionálně netolerantní politiku“. Ozbrojený boj s okupanty a jejich pomahači znamenal i mocenský boj o budoucnost Jugoslávie. Partizáni likvidovali kolaborantské a četnické jednotky, a tím odstraňovali i své potenciální soupeře a protivníky. V řadě míst se přitom dopouštěli i hromadných vražd svých skutečných, ale i domnělých odpůrců, zejména tam, kde se při výběru obětí řídili „třídním instinktem“. V oblasti „Užické republiky“ začali např. bezzemci vyvlastňovat „kulaky“ a postříleli je, když narazili na odpor. Došlo i k popravám několika desítek „trockistů“. V létě 1941 jugoslávská exilová vláda oficiálně informovala o těchto zločinech, v mnoha případech páchaných i na civilistech. Objektivně však lze říct, že komunističtí partizáni nepřekonali likvidátorské metody svých protivníků. Na podzim roku 1942 zahřebský arcibiskup Stepinac, kterého nelze podezřívat z přízně vůči komunistům, konstatoval, že ze všech ozbrojených oddílů operujících v Chorvatsku se jen komunističtí partizáni chovají lidsky. I komunistům nepřející autoři uznávají, že zatímco ustašovci a četnici vraždili slepě a z nenávisti, řídíce se především etnickými motivy, komunisté zabíjeli méně a uvážlivě – vzhledem ke konečnému cíli.“
z knihy Batelja, J.: Alojz Stepinac, Boží sluha, Bratislava: LÚČ, 1998, ss.40-51:
„
Vo víre II. svetovej vojny
Štátny puč 27. marca 1941 v Belehrade bol dôvodom, pre ktorý Hitler napadol Juhosláviu. Dňa 6. apríla 1941 bez vypovedania vojny začali Nemci bombardovať Belehrad a vtiahli so svojimi spojencami do Juhoslávie. Prvotný Hitlerov plán bol rozdeliť Juhosláviu medzi Maďarsko, Nemecko a Taliansko. Slavko Kvaternik s podporou Dr. Mačeka vyhlásil 10. apríla 1941, ešte pred príchodom nemeckých oddielov do Záhrebu, na celom historickom území Chorvátska Nezavisnu Državu Hrvatsku (NDH) – Nezávislý chorvátsky štát. Nemecko-taliansky vojenský zväz, tzv. Náprava, sa ocitol před nepredvídaným faktom. Neostávalo mu nič iné, iba tento nový fakt prijať a využiť.
V predvečer 14. apríla 1941 došiel do Záhrebu Dr. Anton Pavelić a nasledujúci deň zavčas rána oznámil rozhlasom, že prevzal moc v NDH, a že Hitler a Mussolini uznali nový štát. Dňa 16. apríla 1941 bola zostavená prvá vláda chorvátského štátu, ktorá zložila prísahu. Arcibiskup Stepinac prijal novú situáciu v duchu viery. Tešil sa slobode chorvátskeho národa, ale hneď upozornil, že to nie je úplná sloboda, po ktorej národ túžil. Okružným listom z 28. apríla 1941 dýchajúcim úprimnou láskou k národu, ale aj hlbokým pocitom zodpovednosti, ktorý je potrebné mať v takýchto osudných časoch, vyzval duchovenstvo na prijatie novej skutočnosti. Upozornil, aby „sväté nadšenie a ušľachtilé oduševnenie v budovaní základov mladého chorvátskeho štátu boli naplnené aj bázňou a láskou k Božiemu zákonu a jeho prísľubom, aby chorvátsky národ bol Božím ľudom oddaným Kristovi a jeho církvi postavenej na Skale Petrovej.“
Cirkev musela žiť aj v novej skutočnosti a udržiavať kontakty s novou mocou, aby mohla plniť svoje spasiteľné dielo. Za týmto účelom navštívil arcibiskup Stepinac 12. apríla 1941 vojvodu Slavka Kvaternika a 16. apríla Dr. Pavelića. Boli to zdvorilostné návštevy, Kvaternik opätoval návštevu v arcibiskupskom paláci. Dr. Pavelić to však nikdy neurobil, hoci arcibiskup Stepinac často prichádzal do jeho úradu, aby žiadal ochranu pre prenasledovaných alebo milosť pre odsúdených na smrť. Pre arcibiskupa Stepinaca bolo veľmi dôležité, aby Svätá stolica, hoci do nového štátu nemohla vyslať nuncia, poslala aspoň svojho delegáta. Sám odišiel inkognito do Ríma, aby požiadal Svätého Otca o jeho vyslanca. Svätá stolica to urobila. Jozef Ramiro Marcone, opát benediktínskeho opátstva Montevergino so svojím tajomníkom Jozefom Karmelom Masuccim, rehoľníkom z toho istého opátstva, pricestoval do Záhrebu 3. augusta 1941. Bola to duchovná misia, preto sa ubytovali v arcibiskupskom paláci. Štátna moc sa spočiatku priečila takémuto riešeniu vzťahov medzi Svätou stolicou a Nezávislým chorvátskym štátom, ale neskôr sa s tým zmierila a opáta Marconeho považovala za diplomata Arcibiskup Stepinac zostal vždy mimo štátnej a straníckej politiky. Svojím kňazom už vopred pripomínal predpisy, že ani jeden kňaz nesmie kandidovať za poslanca v parlamente, a tí, ktorých zvolili, aby odstúpili. Kňazi to rešpektovali. V mäteži II. svetovej vojny sa ukázal naozaj ako Boží človek, najmä v pomoci utláčaným utečencom a pri záchrane prenasledovaných a odsúdencov. Keď Hitler v roku 1936 začal prenasledovať národy neárijského pôvodu, mnohí našli útočisko práve v Záhrebe. Už vtedy tu bol pod záštitou arcibiskupa Stepinaca zriadený výbor na záchranu utečencov z radov Židov a protivníkov nacistického režimu. Sám chodieval na železničnú stanicu, aby matkám a deťom poskytol útechu a pomoc, a aby zistil, či nie je medzi utečencami nejaký kňaz alebo rehoľná osoba, ktorá by ho potrebovala. Keď Nemci napadli Poľsko, mnohí tamojší kňazi hľadali záchranu u neho. Prijímal ich a ustanovoval za kaplánov a farárov vo svojej arcidiecéze. Nebolo ich veľa. Boli tu však poľské deti ubytované v Kraljevici, ktorým počas vojny pomáhal, a pomoc z Vatikánu a Červeného kríža zo Švajčiarska išla cez neho. Keď Hitlerove čaty obsadili Slovinsko, vyhnali skoro všetkých kňazov a rehoľníkov. Zostal tam len biskup s niekoľkými starými kňazmi. Arcibiskup vyhnancov s otvoreným náručím privítal a chorvátskym farárom napísal vrelý okružný list, ktorým ich vyzval, aby ich prijali ako Ježiša klopajúceho na dvere srdca. Vo svojom arcibiskupstve tak umiestnil tristo slovinských kňazov. Staral sa aj o prenasledovaných Slovincov v táboroch v táboroch okolo Banje Luky a utvoril pre nich osobitný výbor na poskytovanie pomoci. Keď sedem slovinských kňazov zatvorili v tábore v Jasenovci, arcibiskup Stepinac adresoval Pavelićovi štyri sťažnosti a ostro odsúdil takýto postup. A keď sa dozvedel, že títo kňazi boli zavraždení, poslal 14. februára 1942 Pavelićovi ostrý protest, v ktorom napísal: „Toto je hanebná škvrna a zločin, ktorý volá do neba o odplatu, ako je aj celý jasenovský tábor mrzkou škvrnou pre NDH.“ Chorvátska vláda pod nátlakom nemeckej armády začala pod zámienkou zachovania árijskej rasy vydávať tvrdé predpisy proti Židom a Rómom. Dňa 22.mája 1941 vyšiel rozkaz, že všetci Židia, bez ohľadu na náboženskú príslušnosť, musia nosiť na ramenách žltý pásik. Arcibiskup Stepinac viackrát posielal rozhodné protesty proti týmto neľudským zákonom. Usiloval sa zachrániť najmä Židov katolíkov pred odvedením do táborov. Tým, ktorí už boli odvlečení, sa snažil duchovne i materiálne pomáhať. Svojimi prípismi dosiahol, že boli zachránené miešané manželstvá, mnohým pomohol z táborov a hlavne podarilo sa mu väčší počet židovských detí dostať do bezpečia v iných krajinách. Arcibiskup sa s osobitnou starostlivosťou ujímal pravoslávnych Srbov. Keď sa dozvedel, že boli ohrozovaní nevinní Srbi, písal žiadosti prezidentovi, rôznym ministerstvám, ako aj nemeckým veliteľom v Záhrebe, aby uchránili životy a majetok prenasledovaných a väznených. Zvediac o prenasledovaní Srbov, napríklad v Gline, na Kordume, ihneď zaslal svoje nesúhlasné stanovisko prezidentovi a ministerstvám a žiadal o ochranu nespravodlivo prenasledovaných. Hoci 26. júna 1941 bol vydaný osobitný a mimoriadny rozkaz, v ktorého závere sa hovorí, že akékoľvek intervencie sa budú považovať za „sabotáž a postupovať sa bude podľa predpisov rýchleho súdu“, arcibiskup neprestával adresovať príslušným štátnikom svoje požiadavky a intervencie za ohrozené alebo na smrť odsúdené osoby. Svoju rozvážnosť a pastoračnú múdrosť ukázal najmä v otázke náboženských prestupov. Štátna moc chcela prinútiť pravoslávnych, aby vstúpili do katolíckej církvi a boli oddanými občanmi Chorvátska. Používala rôzne prostriedky, aby dosiahla tento cieľ. Mnohí pravoslávni klopali na dvere katolíckej Cirkvi. Arcibiskup Stepinac v početných obežníkoch prehlasoval, že do katolíckej církvi možno prijať iba tých, ktorí prechádzajú bez akéhokoľvek násilia, úplne slobodnej vôle a z vnútorného presvedčenia o pravosti katolíckej viery, a ktorí dôsledne spĺňajú cirkevné predpisy. Za to sa postavili aj všetci ostatní biskupi Chorvátska, prítomní na biskupskej konferencii od 16. do 20. novembra 1941. Žiadali od štátnej moci, aby sa pravoslávnym priznali základné ľudské práva, tj. právo na život, osobnú slobodu a vlastníctvo. V jednej dôvernej inštrukcii svojmu kléru (1941) Stepinac pripustil, že je možné, ale len pro foro externo, prijať do cirkvi tých, ktorí sú v nebezpečenstve života. Keď prestane „toto obdobie bláznovstva a divosti“, zostanú v našej cirkvi tí, ktorí konvertujú z osobného presvedčenia, zatiaľ čo ostatní, keď nebezpečenstvo pominie, vrátia sa k svojej viere. Každý deň klopalo mnoho ľudí na bránu arcibiskupského paláca a hľadalo ochranu a príhovor. Arcibiskup neodmietol ani jednu prosbu bez toho, že by ju nepreskúmal a neprotestoval proti nespravodlivosti a násiliu voči nevinne odsúdeným na smrť alebo poslaným do rôznych táborov. Boli medzi nimi aj Chorváti, ktorí nesúhlasili s ustašovskými zásadami, komunisti-partizáni, ba aj ustašovskí vodcovia, v prípade, že padli do nemilosti moci. Arcibiskup Stepinac zachránil tisíce Židov, detí, dospelých i starcov. Ako príklad účinnosti jeho žiadostí uvádzame zoznam občanov z miešaných manželstiev, ktorí boli oslobodení z táborov na osobnú intervenciu arcibiskupa Alojza Stepinaca u Dr. Andreja Artukovića, ministra vnútra Nezávislého chorvátskeho štátu 4. mája 1943:
1. Klára Nikolićová, manželka prof. Dr. Ferda Nikolića,
2. Jozefína Pariková, manželka Bohumila Parika,
3. Ladislav Steiner s manželkou, árijkou,
4. Schleinovci, miešaný manželský pár,
5. Mario Sason, manžel Tugomily rodenej Senelovej (árijky), dve deti, tretie na ceste,
6. Milivoj Hirschl, podľa zákona árijec, položid, manželka árijka (rodená prof. Oršanićová),
7. Miroslav Weiss, manžel árijky Nade, rod. Mihalovićovej, dieťa Milan Weiss, 12 rokov,
8. Dr. Miroslav Freiberger, záhrebský nadrabín, s manželkou Irenou, rod. Steinerovou, rodičmi
Antonom Freibergerom, manželkou a sestrou Ľubou Freibergerovou,
9. Alica Dukesová, riaditeľka ľudovej školy, pod kontrolou ministerstva národnej osvety,
10. Štefánia Koenigová s dcérkou Trudou,
11. Maria Stella Bethleim Belinová (chorá),
12. Frida Bauerová, šéfkuchárka židovskej ľudovej školy (stará a chorá),
13. SIROTY: Raul Pollák a Helena Pollaková, Nadica Goldbergerová,
14. Dr. Maurus Herzog, 78-ročný starec, úplne hluchý,
15. Arnold a Regina Braunerovci, starí vyše 65 rokov (fotograf),
16. Rodina Lavoslava Neuhausa, (manželka a syn),
17. Margita Davidovičová Loeblová,
18. Dve deti Otto a Renáta Bingovci, osvojení Dr. Župancom (árijec), (deti z prvého
manželstva s jeho manželkou, ktorá bola položidovka),
19. Rivka Bujena Danonová, (dve deti Boris a Šalom), (otec týchto detí bol árijec),
20. Katarína Vidorová, päť mesiacov v požehnanom stave,
21. Margita Maestrová,
22. Alexander Sorger, starý 74 rokov, chorý, a manželka Margita Sorgerová, 65 rokov,
23. Štefan Sorger, (preukazuje Kostial 8792),
24. BÝVALÍ ČLENOVIA DOMOV DÔCHODCOV ŽIDOVSKEJ NÁBOŽENSKEJ OBCE, odovzdaní na starosť obci Ustašovskou kontrolnou službou po ich nezvestnosti z príležitosti odvádzania Židov v auguste predchádzajúceho roku – všetci starí a chorí, vôbec neschopní na nejakú prácu a transport. Osoby Ľudovej kuchyne židovskej náboženskej obce starajúce sa o stravovanie týchto chorých a starých, 25. Maurus Rein, starý 74 rokov, nemocný, Oľga Reinová, manželka, 63 rokov, obaja odvedení z lôžka nemocných,
26. Šimon Peter Hirchl, 7-ročné dieťa,
27. Dr. Richard Kleinkind, lekár, stomatológ,
28. Terézia Deutschová, matka dobrovoľného lekára v Bosne, starena, vyše 70 rokov, chorá.
Pre starostlivú ochranu a podanú pomoc arcibiskupa Stepinaca poslalo Predsedníctvo Židov – utečencov v Crikvenici, z vďaky voči svojmu záchrancovi, Detskému sirotincu v Crikvenici dar s listom tohoto znenia:
Pri príležitosti pohrebu p. Sabiny Steinerovej na tunajšom katolíckom cintoríne dňa 1. VIII. t. r. vyzbierala sa (podľa obyčaje pri židovských pohreboch) v dobrovoľnej zbierke sumu 306 kún. Podpísané Predsedníctvo rozhodlo, aby sa táto suma odovzdala pre potreby vyššie uvedeného adresáta. Hoci je to bezvýznamná suma, prosíme, aby ste ju prijali ako symbol lásky k blížnemu a osobitne ako znak našej vďačnosti voči predstaviteľom katolíckej Cirkvi, v prvom rade J. Excelencii arcibiskupovi p. Alojzovi Stepinacovi, ktorí v mnohých prípadoch, keď to bolo možné, použili svoj vplyv, aby uľahčili neobyčajne tragické položenie tých, ktorí – nevinní – trpia, hynú a utekajú z táborov.V Crikvenici 2. augusta 1942.(Ďakovný list je opatrený pečaťou Predsedníctva s dvoma podpismi)
Spomedzi početných dokumentov o veľkodušnej pomoci arcibiskupa Stepinaca všetkým trpiacim počas II. svetovej vojny prečítajme si ďakovný list Márie Potockej, riaditeľky Detského domova pre poľské utečenecké deti v Crikvenici. Arcibiskup Stepinac posielal peňažnú a materiálnu pomoc aj dospelým utečencom z Poľska, ktorých v čase II. svetovej vojny len v Crikvenici bolo okolo dvesto.
Crikvenica 16. VIII. 1943
Najdôstojnejší pán biskup!Vyslovujem Vám veľkú vďaku za vašu úprimnú starostlivosť o nás, emigrantov, a zároveň Vám touto cestou oznamujem, že rozhodnutím Kr. talianskeho veliteľstva budeme presťahovaní z Crikvenice do Malinskej na ostrove Krk. Pred naším odchodom z Crkvenice chceme Vašej Excelencii vyjadriť našu najhlbšiu a najúprimnejšiu vďaku za všetku pomoc, ktorou ste nás v našich potrebách zahŕňali, ako aj za ochranu, ktorú sme dostali Vaším prostredníctvom. Budeme mať navždy v pamäti Vašu veľkú dobrotu voči nám. Našu vďačnosť k Vám budeme splácať modlitbou k Bohu, aby obdaril Vašu Excelenciu svojou milosťou a iným trpiacim zo srdca udelil všetku možnú pomoc. Prosíme Vašu Vysokodôstojnosť, aby prijala z našej strany najhlbšiu úctu a vďaku.
Cesse. Mária Potocká
Arcibiskup Stepinac zachránil aj tisíce ľudí srbskej národnosti. Mária Miloslavljevićová, manželka pravoslávneho kresťana, ktorý počas prevratu ušiel do Srbska, zostala sama s piatimi deťmi. Nespravodlivo obvinenú ju predviedli na súd v Záhrebe. Pätoro detí sa obrátilo na najdôstojnejšieho pána arcibiskupa, aby sa ujal prípadu ich matky. Arcibiskup celú věc predniesol prezidentovi, ktorý hneď nariadil, aby sa prípad vyšetril a obvinenú prepustili k rodine. Dňa 18. XI. 1942 ministerstvo spravodlivosti oznámilo, že M. M. bude za niekoľko dní prepustená. Deti dostali od arcibiskupa 500 a od charity 1000 kún. V ďakovnom liste Márie Milosavljevićovej a jej deti za záchranu matky a pomoc im preukázanú sa hovorí:
Jeho Excelencii, chorvátskemu metropolitovi, Dr. Alojzovi Stepinacovi!
Všetci šťastní a spokojní, že ste nám zachránili našu milú mamu, sme Vám nesmierne vďační a modlíme sa k drahému Bohu, aby Vás za Vaše dobré skutky odmenil svojím požehnaním, lebo sme verili, že sa ujmete nášho prípadu. Nenachádzame slov, ako sa Vám poďakovať. Teraz sme jednoducho všetci šťastní a spokojní okolo našej mamy a modlíme sa k milému Bohu. V najťažších časoch ste nás zachránili ako náš najvyšší pastier z biedy a núdze a vniesli ste do nášho domu spokojnosť. Prijmite preto, Vaša Vysokodôstojnosť, naše pozdravy.
Pochválený buď Ježiš Kristus!
Matka Mária,deti Jozef, Milivoj, Bosiľko, Smilica a Branko, v. r.
Na okraj listu Dr. Štefan Lacković, tajomník arcibiskupa dopísal: „Najdôstojnejší bol viackrát u prezidenta a žiadal o oslobodenie matky chudobných detí. Tajomník arcibiskupa bol, pokiaľ matka bola vo väzbe, dvakrát v dome detí. Odovzdal im peňažnú pomoc vo výške 1000 kún. Keď matka došla z väzby, dostala 500 kún. Š. L.“ Táto arcibiskupova záštita nad ohrozenými ľuďmi je významnou a žiarivou stránkou jeho pastierskej služby. Nezanedbal chorvátskych robotníkov v Nemecku, ani chorvátskych zajatcov v talianskych táboroch, ba ani vojakov na východných bojiskách. Pre všetkých mal teplé, otcovské a priateľské slovo útechy.
Staral sa zvlášť o to, aby Charita pracovala čo najlepšie. Kňazom a veriacim posielal okružné listy, v ktorých ich vyzýval, aby bolo čo najviac potravín. Sám predchádzal dobrým príkladom v štedrosti svojich príspevkov. Hodnotné sú jeho osobné dary zaznačené vo vestníkoch ročného vyúčtovania v časopise Karitas. Vagóny a vagóny potravín a šatstva posielal do ohrozených krajov, staral sa, aby záhrebskí chudobní mali dostatok paliva a potravín. Sám v arcibiskupských budovách poskytoval počas celej vojny útulok prenasledovaným Židom a ich deťom. Je treba podotknúť, že Charita jeho zásluhou zachránila od hladu a smrti a postarala sa od roku 1942 do 1944 o viac ako šesťtisíc detí, väčšinou pravoslávnej viery. Zaopatrila aj 2252 navrátilcov z Talianska ako aj utečencov a robotníkov. Svojou neúnavnou prácou zachránil okolo 10 tisíc ľudí. Dňa 7. marca 1945 opäť poslal obežník o vyhlásení Nedele kresťanskej lásky. Vo svojich príhovoroch rozhodne bránil práva a dôstojnosť každého človeka a vystupoval proti rasovej teórii. Všetci ľudia, bez ohľadu na rasu, kultúru, postavenie sú si rovní, sú Božie deti a medzi sebou bratia. Osobitne sú dôležité jeho kázne na sviatok Krista Kráľa 25. októbra 1942 a na ukončenie kajúcej procesie 31. októbra 1943. Úryvok z druhej tu uvádzame.
„Jedni nás obviňujú, že sme sa nepostavili v pravý čas a ako treba proti zločinom, ktoré sa stali v jednotlivých krajoch našej vlasti. Predovšetkým im odpovedáme, že sme nechceli byť žiadnou straníckou trúbou, ktorá prelaďuje svoj hlas podľa časných želaní a potrebám jednotlivých strán a jednotlivcov. My sme vždy hlásali aj vo verejnom živote princípy večného Božieho zákona, bez zreteľa či sa jedná o Chorvátov, Srbov, Židov, Cigánov, katolíkov, moslimov, pravoslávnych alebo kohokoľvek. My nemôžeme vyzývať na vzburu ani fyzicky nikoho nútiť, aby tieto večné Božie zákony plnil, lebo každý človek má slobodnú vôľu a každý sa bude za svoje skutky zodpovedať (...). Katolícka Cirkev nepozná rasy, ktoré panujú a rasy, ktoré otročia. Katolícka Cirkev pozná jedine rasy ako Božie stvorenia, a ak si niekoho cení viac, tak to je ten, kto má šľachetnejšie srdce a nie silnejšiu päsť. Pre ňu je človekom rovnako černoch zo Strednej Afriky ako aj Európan. Pre ňu je kráľ, ako človek v kráľovskom paláci práve takým človekom, ako aj posledný chudák a Cigán pod šiatrom. Ona medzi nimi ako ľuďmi nepozná podstatné rozdiely. Jedni i druhí majú nesmrteľnú dušu (...). Katolícka Cirkev nemôže súhlasiť s tým, že niektorá rasa alebo národ, preto, že je počtom väčší alebo lepšie vyzbrojený, smie robiť násilie na slabších a menších národoch (...). Náš blížny, nech sa nazýva akokoľvek, nie je skrutkou v štátnej mašine, nech je nafarbená na červeno alebo čierno, sivo alebo zeleno, ale je slobodné Božie dieťa, náš brat v Bohu.“
Kázne nesmeli vyjsť tlačou, ale aj tak kolovali rozmnožené dokonca aj medzi partizánmi v lesoch. Používali ich za účelom propagandistických vysielaní rádia Londýn a Amerika. Tieto slová tak rozhnevali domácich mocipánov, že minister osvety Dr. Július Makanec napísal rozhorčený článok pod názvom Pozvaný a nepozvaný. Arcibiskupovi Stepinacovi uprel právo „miešať sa do politiky“, to znamená, že nesmel hovoriť na obranu prenasledovaných občanov. Pre jeho častú starostlivosť v prospech prenasledovaných nemecká moc spolu s chorvátskou plánovali vraždu arcibiskupa Stepinaca! Okrem pápeža Pia XII. bolo v tomto vojnovom období málo takýchto svedkov, ktorí nebojácne chránili dôstojnosť ľudskej osoby a postavili sa na jej obranu. O týchto arcibiskupových odvážnych a sústavných obranách všetkých prenasledovaných a bezprávnych sa nemecký vojenský predstaviteľ v Záhrebe Edmond Glaise von Horstenau vyjadril: „Keby takto hovoril niektorý biskup v Nemecku, nezišiel by živý z kazateľnice.“
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára