Príklady nového a širšieho konceptu mágie, ktorý ho spojuje s učením a magickými knihami a reflektuje magické idey širšieho helenistického sveta, boli široko rozšírené v latinskej literatúre raného cisárstva, hlavne kniha č. 30 zo Prírodnej histórie Plínia Staršieho (24–79 n.l.) a v spisoch rímskych juristov, z ktorých mnohé sú zozbierané v Justiniánovej Zbierke. Odkazy na právo v neprávnických písomných prameňoch naznačujú, že mnohí jednotlivci boli súdne stíhaní a usvedčení podľa Lex Cornelia a a iných právnych štatútov, vrátane jedného, ktorý odsudzoval vyučovanie mágie ako aj vlastnenie magických kníh.
Najznámejším jedinečným prípadom z hľadiska cisárskeho rímskeho práva bol prípad severoafrického filozofa Apuleia z Madaury, ktorý bol súdne stíhaný a zbavený viny podľa Lex Cornelia z veštenia a kúzelníctva v rokoch 156–158 n.l. Prípad je známy z Apuleiovho prepracovania jeho orácia nachádzajúceho sa v jeho vlastnej obhajobe, ktorá ponúka širší portrét navzájom protikladných názorov o mágii v druhom storočí.
V cisárskom rímskom práve, kúzelník, nelegálny veštec a všeobecne mág sú všetci označení pojmom maleficii (zločinci), označením, ktoré prežilo a bolo dokonca používané výlučne na diabolských kúzelníkov a čarodejnice počínajúc od pätnásteho storočia. V Teodoziánskom Kódexe z roku 438, knihe č. 9, titule č. 16, pod ktorým boli zorganizované cisárske zákony týkajúce sa mágie, je De maleficiis et mathematicis et ceteris similibus (Ohľadne Mágov, Astrológov a ďalších im podobných). Hádači a tí, ktorí sa ich pýtali alebo ich ochraňovali boli podrobení prísnemu potrestaniu. Tí, ktorí spôsobili ujmu iným pomocou mágie (vrátane erotickej mágie) boli označené ako nepriatelia ľudskej rasy. Mágovia boli pravidelne zahrňovaní medzi tých usvedčených zločincov, ktorým nemalo byť nikdy odpustené a boli považovaní za vinných z výnimočných zločinov (crimina excepta).
Ako sa rímske impérium kristianizovalo počas štvrtého storočia, tak si do cisárskej legislatívy a praxe našlo cestu mnoho špecificky kresťanských ideí týkajúcich sa démonickej mágie, obzvlášť do Interpretácií, ktoré boli pripojené ako dodatky k zákonom Teodoziánskeho kódexu. Neskoršie kresťanské autority považovali učené rímske právo v tomto ohľade za dokonale kompatibilné s kresťanskou teológiou a kanonickým právom.
Použitá a odporúčaná literatúra:
Brown, Peter. 1972. “Sorcery, Demons and the Rise of Christianity: From Late Antiquity into the Middle Ages.” Pp. 119–146 in Religion and Society in the Age of Saint Augustine. Edited by Peter Brown. New York and Evanston, IL: Harper and Row.
Graf, Fritz. 1997. Magic in the Ancient World. Cambridge, MA: Harvard University Press.
MacMullen, Ramsay. 1966. Enemies of the Roman Order: Treason, Unrest, and Alienation in the Empire. Cambridge, MA: Harvard University Press.
Pharr, Clyde. 1932. “The Interdiction of Magic in Roman Law.” Transactions and Proceedings of the American Philological Association 53: 269–295.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára