Kapitola V.
Moji priaznivci sa zúčastnia na sprisahaní za znovunastolenie kráľa Jakuba II.
(...)
Boli asi štyri hodiny, keď začul buchnúť dverami kaplánovej izby oproti, ktoré niekto otvoril, a zakašľať nejakého človeka na chodbe. Harry vyskočil v presvedčení, že je to zlodej, alebo v nádeji, že je to azda nejaký duch; otvoril teda rázne dvere svojej izby a videl pred sebou kaplánovu izbu otvorenú, v nej svetlo a akúsi postavu uprostred dymu, ktorý sa valil z izby.
"Kto je tam?" vykríkol chlapec plný zmužilosti.
"Silentium!" zašepkal človek, vystierajúc ruku, "to som ja, chlapček môj!" a Harry hneď poznal svojho učiteľa a priateľa, pátra Holta. Oblok kaplánovej izby, vedúci na dvor, bol zastretý záclonou a Harry, keď vstúpil do kaplánovej videl, že dym vychodí z horiacej hŕby papierov v kozube. Páter chvatne pozdravil a požehnal chlapca, oduševneného stretnutím sa so svojím učiteľom, a potom pokračoval v pálení papierov, ktoré vyťahoval zo schránky nad kozubom, ktorú tam Harry posliaľ nikdy nezbadal.
Páter Holt sa zasmial, keď videl, s akou upätou pozornosťou sa chlapec díva na túto skrýšu: "Tak je to správne, Harry," poznamenal, "môj verný, malý famulus (pomocník): všetko vidieť a nič nehovoriť. A ty si verný, viem to!"
"Viem, že by som išiel za vás na popravisko," riekol Harry.
"Netreba mi tvojej hlavy," odpovedal páter a vľudne ho pohladkal; "musíš jedine držať jazyk za zubami!" Spáľme tieto papiere, ale nezmieňujme sa o tom nikomu. Chcel by si ich čítať?"
Harry Esmond sa začervenal a sklopil hlavu. Díval sa vskutku na papier, ktorý ležal pred ním, ale bezmyšlienkovite; i keď ho však videl, nerozumel z neho ani slova, lebo hoci boli písmená celkom jasné, nemali nijakého zmyslu. Spálili papiere a rozdrvili popol v popolníku, takže po nich neostalo takmer ani stopy.
Harry bol zvyknutý vídavať pátra Holta v rozličných odevoch - lebo nebývalo bezpečné alebo nebolo hodno nebezpečenstva, aby pápežskí duchovní nosili sutany - preto nebol nijako prekvapený, že sa mu zjavil kňaz v jazdeckom obleku, s vysokými čížmami z jasného remeňa a s perom na klobúku, síce jednoduchým, ale takým, aké nosievali šľachtici.
"Teraz poznáš tajomstvo schránky," riekol so smiechom, "a musíš byť pripravený aj na iné tajomstvá;"a otvoril - tentoraz nie tajnú schránku, ale skriňu, ktorá bývala vždy zamknutá a z ktorej teraz vyňal dva-tri obleky, parochne rozličných farieb a dva pekne pracované meče (páter Holt vedel znamenite šermovať kordom a keď bol doma, cvičil sa so svojím žiakom v šermovaní, v ktorom sa chlapec onedlho veľmi zdokonalil), vojenský kabát i plášť a sedliacku halenu a uložil ich do skrýše nad kozubom, odkiaľ predtým bol vybral papiere.
"Ak nezbadajú túto schránku," riekol, "nenájdu šaty; ale ak ich nájdu, povedia len toľko, že páter Holt nosieval rozličné šaty. Ako všetci jezuiti. Však ty vieš, akí sme my podvodníci, však, Harry?"
Harryho podesila predstava, že ho jeho priateľ zas opustí. Ale kňaz ho upokojoval: "Nie. Pravdepodobne sa o niekoľko dní zas vrátim s lordom. Budú nás trpieť, nie prenasledovať. Mohlo by im však zísť na um navštíviť Castlewood pred naším návratom; a pretože podozrievajú pátrov v mojom rúchu, mohli by dostať chuť skúmať moje papiere, do ktorých nikomu nič nie je - aspoň nie im!" A až do dnešného dňa je jeho žiakovi Harrymu Esmondovi celkom neznáme, či sa tie papiere, písané šifrou, vzťahovali na politiku alebo na tú tajomnú spoločnosť, ktorej členom bol páter Holt.
Úryvok pochádza z knihy Thackeray, William Makepeace, História Pána Henryho Esmonda: Vlastný životopis, Bratislava: Tatran, 1951, z angličtiny (The History of Henry Esmond, Esq. /Thomas Nelson and Sons, Ltd., Londýn) preložila Viera Szathmáry-Vlčková, 440s., str. 37-39
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára