Počiatky používania kódovej knihy

Ako prvý sa myšlienkou kódovej knihy vo všeobecnosti zaoberá Blaise Vigenére v r. 1586. Vo svojej knihe Traité des Chiffres, navrhuje spôsob, pomocou ktorého sa majú písmená označiť kombináciou čísel strany a riadku a čísla vyznačujúceho pozíciu relevantného písmena. Samozrejme však takáto práca s kódovou knihou je veľmi ťažkopádna. Za účelom kódovania resp. dekódovania správy sa musí vykonať mnoho listovania v knihe. V roku 1737 Christian Breithaupt tento nápad s knihou modifikoval v spise Ars Decifratoria naznačujúc, že čísla strany a riadku postačujú k označeniu prvého písmena riadku.

Samozrejme je ľahšie použiť knihu týmto spôsobom, ale existuje tu jedna veľká nevýhoda: väčšina slov začína spoluhláskami, nie samohláskami. To znamená, že voľba samohlások je mimoriadne limitovaná. V roku 1772 Philip Thicknesse vo svojom pojednaní Treatise on the Art of Deciphering, navrhuje použiť kombináciu čísla strany a riadku a čísla označujúceho polohu slova na riadku.

V skutočnosti tu zmienené riešenia nie sú veľmi praktické a pravdepodobne to ani nebolo ich cieľom; dokonca upozornenie na kontinuálny výpočet slov v rámci celého menšieho textu napr. z novinového článku, malo čakať na objavenie sa až do roku 1809.
Ak sa knižné šifry vôbec používali, volili sa iné riešenia. Obzvlášť populárnymi boli slovníky, pretože na to, aby našiel relevantné slovo sa nikomu nechcelo listovať v celej knihe. Samozrejme s tým boli spojené dve hlavné nevýhody. Vo výsledku to bolo identické s jedno dielnym kódom a slovník bol ľahko identifikovateľný, nielen pretože ich bolo v obehu relatívne málo, ale tiež pretože obsahovali stĺpce. Slovo otvoreného textu malo byť označené pomocou čísla strany, riadka a čísla stĺpca, buď jedného alebo druhého. Dokonca aj Sherlock Holmes značne ťažil z tohto faktu, keď dokázal vyriešiť kód v detektívke Údolie strachu - The Tragedy of Brilstone.
(Pokračovanie...)