III. KAPITOLA
CIRKEV, Obdobie 1-800 n.l.
Od najranejších dôb kresťanstva učitelia Cirkvi, na základe Starého a Nového zákona[56] tvrdili resp. učili, že oprávnenie veriť v existenciu zlých duchov a na ich vplyv na ľudské bytosti patrí k zjavenému náboženstvu a že ani možnosť ani realita takéhoto styku sa nedá spochybniť. Cirkevní Otcovia plne súhlasili s presvedčením, považovať démonov za skutočných podnecovateľov mágie. Samozrejme učili, že človek môže byť chránený pred lákadlami, zvodmi zlého ducha vďaka uchýleniu sa k sviatostiam a iným duchovným pomôckam Cirkvi. Na druhú stranu zastávali názor, že človek dokáže dobrovoľne vstúpiť do služby diablovi a vďaka odpadlíctvu vytvoriť pakt s duchom temnoty.
Odpadlíctvo tohto druhu a takéto plné podľahnutie silám a kráľovstvu diabla, ktoré často zachádzalo až k samotnému uctievaniu Satana, utváralo najhoršiu formu herézy a zasluhovalo si kruté potrestanie. Malo by sa pamätať, že európske kresťanstvo po stáročia existovalo vedľa pohanstva; Manicheizmus uviedol uctievanie diabla z Perzie na kresťanský západ a germánske národy si so sebou priniesli vieru v možnosť styku s diablami. Preto falošné predstavy nikdy celkom nezmizli a väčšina z heréz sa zmiešala s poverčivými vierami. Rozmanité kmene, Góti, Frankovia, Sasi po ich konverzii hoci boli nominálne kresťanmi si ešte ponechali mnohé zo svojich pohanských predstáv, medzi ktorými prevažovala ich viera v styk s duchmi.
Pre raných kresťanov bol svet rozdelený medzi Božie kráľovstvo a kráľovstvo Satana.
[56] Lv XX, 27; 1 Kniha kráľov XXVIII, 10;Sk VIII, 9-24; XIII, 8; XVI, 16; XIX, 13, 16.
V pohanskom náboženstve v jeho nádherných rituáloch, jeho tajomných obradoch, oni videli špecifické dielo diabla a boli presvedčení, že mnohé z jeho preslávených divov boli skutočné. Oni si vysvetľovali tento fakt tak, že o svete hovorili ako o plnom zlovoľných démonov, ktorí prenasledovali a klamali ľudstvo, ktorých moc by sa mala prejavovať od najstarších dôb až po dni Nového zákona a že medzi pohanmi boli títo duchovia uctievaní ako božstvá. Táto doktrína bola posilnená neoplatonickou školou, ktorá učila, že bezprostredné objekty zbožnej úcty pohanov boli duchmi konečnej moci a nedokonalej morálky, anjelmi alebo ako sa vtedy označovali, démonmi, ktorí vystupovali ako sprostredkovatelia, mediátori medzi Bohom a človekom.
Toto slovo "démon", ktoré medzi pohanmi znamenalo iba ducha podriadeného božstvu, bolo prevzaté kresťanmi, z ktorých mnohí boli buď Židmi alebo Grékmi, žijúcimi medzi tými, ktorí vyznávali niektoré resp. iné zo starších orientálnych náboženstiev, aby predstavovali diabla.
Postoj ranej Cirkvi voči tejto otázke mágie a kúzelníctva sa dá zistiť zo spisov Otcov. Prednicejskí Otcovia sa nezaoberali s témou mágie v jej rozmanitých fázach, ale sami sa zaujímali hlavne o vzťah medzi diablom a idolatriou, modloslužbou a o moc Satana nad ľudskými bytosťami. Poskytli nám popis nielen vier a modloslužobné praktík ich doby, ale taktiež náhľady, ktoré boli zastávané a vyučované Cirkvou rešpektujúcou povahu démonov, obmedzenia ich činnosti a spôsob akým podvádzajú ľudí. Sv. Pavol učí, že spojenie démonov s uctievaním modiel je realita, "veci, ktoré pohania obetujú, oni obetujú démonom a nie Bohu".[57] On taktiež hovorí o čarodejníctve ako o skutkoch tela.[58] Barnabáš v liste nabáda svojich čitateľov aby išli cestou spasenia, hovoriac o dvoch cestách, jednej vo svetle, kde sa nachádzajú anjeli Boží, druhej v temnote, kde sú Satanovi anjeli.
[57] 1 Kor X, 20.
[58] Gal V, 19, 20.
Pisateľ následne detailne vysvetľuje; na ceste temnoty alebo večnej smrti sa nachádzajú všetci tí, ktoré spôsobujú, že ľudia strácajú svoje duše, činy medzi ktoré patria vražda, idolatria, pýcha, otrava, mágia[59], ktoré treba nenávidieť a vyhýbať sa im s najväčšou opatrnosťou. Autor Hermovho pastiera radí kresťanom nebáť sa diabla, ak zostanú v bázni Božej a budú sa jej pridŕžať, zvíťazia nad diablom, pretože nebude mať nad nimi žiadnu moc. Pokračuje: "Bázeň z Boha, sa budete obávať skutkov diabla, modloslužby, veštenia, atď. a budete sa pred nimi strániť."[60]
Neskôr Tacián napísal Grékom, že často tí, ktorí sú chorí alebo zamilovaní alebo tí, ktorí sa vďaka nenávisti prajú pomstiť prijímajú démonov za pomocníkov. Títo démoni pomocou svojich umení premieňajú ľudí a odvádzajú ich od zbožnej vďaky Bohu a zvedú ich aby dôverovali viac rastlinám a korienkom.[61] Tertulián sa vo svojom pojednaní o duši pýta "Čo by sme mohli povedať o mágii? Zaisto poviem že to je podvod. Je to mnohoraký škodca mysle, ničiteľ našej spásy a našej duše jedným mihnutím oka." Znovu hovorí, že ťažko existuje čo i len jedna ľudská bytosť, ktorú by nebol navštívil démon a mnohým je veľmi dobre známe, že predčasné a násilné úmrtia, ktoré ľudia pripisujú nešťastným náhodám sú v skutočnosti spôsobované démonmi.[62] Irenej píšúci v druhom storočí hovorí o lektvaroch a nápojoch lásky dávaných ženám heretikom Markusom.[63] Hippolytus, citovaný Origenom vo svojom spise Contra Haereses, hovorí o magických praktikách a ukazuje ich spojenie s herézou, pretože, ako hovorí "hereziarchovia, prekvapení umením kúzelníkov sa ich pokúšajú napodobniť."
[59]Barnabas, Epistula XVIII-XXI, ed II. Funk, Patres Apostolici.
[60] Hermas, Mandatum XII. ed II Funk, op. cit.
[61] P. G. VI. 826, 839.
[62] Corpus Scriptorum Ecclesiasticorum Latinorum, Leipzig, 1890. Vol. XX, De Anima, 391.
[63] P. G. VII, Contra Haereses, 1. I, Cap. 13, De Marci praestigiis et nefariis artibus.
Poskytuje mnoho príkladov umenia mágov, pretože si želá varovať mnohých, aby sa nedali oklamať umením mágov.[64]
Atanázius vyhlasuje, že znak kríža spôsobí, že zmiznú ilúzie diabla a hovorí, že ak si to niekto želá vyskúšať nech príde priamo medzi klamy diabla a podvody mágie a použije znak kríža, potom bude vidieť, ako rýchlo diabli zmiznú a kúzla mágie zostanú ochudobnené o ich zvyčajnú moc.[65] Sv. Ján Chryzostom taktiež hovorí o moci démonov posadnúť ľudské bytosti vďaka dopusteniu Božiemu, ktorých moc slúži na potrestanie skazených a ospravodlivenie dobrých.[66]
Sv. Augustín, na ktorého sa často v neskorších storočiach odkazovalo, mal mnoho čo povedať ohľadne povahy a moci démonov. Podľa neho o nich musíme veriť, že sú to duchovia ochotní spáchať škodu, celkom zbavenú spravodlivosti, spuchnutí pýchou, prefíkaní v klame, prebývajúci v ovzduší ako vo väzení. Tyranizujú mnohých ľudí, ktorí sú nehodní podieľať sa na pravom náboženstve.[67] Vyhlasuje magické umenie za bezbožné pretože je závislé od pomoci zlých duchov.[68] V XXI. knihe pojednania Boží štát píše, že diabli zvádzajú ľudí buď naplnením ich sŕdc s tajomným jedom alebo objavením sa pod priateľskou maskou a takýmto spôsobom niekoľkých z nich urobiť svojich učeníkov, ktorí sa vzápätí stali inštruktormi mnohých. Hľa takýto je pôvod mágie a mágov. Opantávajú srdcia ľudí a sú hlavne pyšní z tohto posadnutia, keď sa sami premieňajú na anjelov svetla. Mnoho vecí je preto ich dielom a týmto ich skutkom by sme sa mali starostlivejšie vyhýbať pretože ich uznávame za veľmi prekvapivé.[69]
[64] P. G. XVI, l. IV. cap. XXVIII.
[65] Id. XXV. Oratio de Incarnatione Verbi, l. I, 119.
[66] S. Chrysostomi, Opera, Paris, 1839, Vol. II, 290, 306.
[67] Augustín, op. cit., lib. VIII, c. 22.
[68] Id., c. 19.
[69] Augustín, op. cit, lib. XXI, c. 6.
Čo sa týka premeny osôb na zvieratá, ktorá sa neskôr stala dôležitou časťou čarodejníctva Augustín vraví, že o nej počul od spoľahlivej autority, ale že si myslí, ak skutočne démoni konajú tieto veci, nevytvárajú skutočné hmotné veci, ale len menia vzhľad vecí tak, že sa zdajú takými, aké skutočne nie sú.[70]
Ďalším spisovateľom stojacim za zmienku zaoberajúcim sa otázkou mágie a čarodejníctva bol Izidor zo Sevily, ktorý v roku 630 napísal encyclopedické dielo pod názvom Počiatky alebo Etymologiae, ktoré je kompendiom znalostí jeho doby a malo najväčší dopad na historickú literatúru neskorého stredoveku. V tejto knihe píše o ženách, ktorá sa zaväzujú slúžiť Satanovi, ktoré kradnú deti a ktoré zaklínadlami a kúzlami robia škodu svojim susedom. Taktiež sa zmieňuje o ženách, ktoré dokážu vyvolávať búrky a ktoré sa buď samotné alebo iných môžu premeniť na zvieratá.[71]
Ďalším zdrojom informácií sú spisy pápežov. Pápež Euzébius v roku 309 píše, že vrahovia, čarodejnice, zlodeji, atď., neboli pripustení ako žalobci alebo svedkovia pri procesoch.[72] V roku 494 pápež Gelázius I. písal biskupom z Lukánie, že negramotné osoby, kúzelníci a posadnutí neboli pripúšťaní do posvätného stavu.[73] Pápež Gregor I. v apríli roku 595, napísal diakonovi Cypriánovi zo Syrakúz ohľadne jeho predchodcu Maximiliána, ktorý ako sa hovorilo mal byť poškvrnený čarodejníctvom, nariaďujúc Cypriánovi prijať silné opatrenia proti povere. V júli 599 napísal biskupovi Januáriovi zo Sardínie aby vysliedil veštcov, kúzelníkov a uctievačov modiel a otvorene kázal proti nim. Ak ktokoľvek napriek varovaniu zotrvával pri používaní takýchto umení, ak bol otrokom mal byť potrestaný zbičovaním ; ak slobodným, mal konať pokánie.[74]
[70] Id., XVIII, c. 18.
[71] P. L. LXXXII, 811.
[72] Id. VII, 1110.
[73] Thiel, Epistolae Romanorum Pontificum Genuinae, Braunsberg, 1898, I, 492.
[74] M. G. H. Gregor I. papae, Registrum Epistolarum, II, 183, 185.
O dva roky neskôr ten istý pápež napísal notárovi Hadriánovi z Palerma, aby usilovne vyhľadával zaklínačov a kúzelníkov a iných nepriateľov Krista a prísne ich potrestal "Studii enim tui sit, sollicite (incantatores et sortileges) quaerere, et quoscumque huiusmodi Christi inimicos inveneris districta ultione corrigere."[75] V roku 716 pápež Gregor II. inštruoval svojho nuncia v Bavorsku aby postupoval s veľkou prísnosťou proti jasnovidcom, čarodejniciam a augurom.[76]
Praktika vyvolávania zlého ducha pri magických rituáloch, prevažujúca medzi pohanmi, bola nakoniec prijatá aj mnohými kresťanmi, takže nachádzame Cirkev legislatívne sa vymedzujúcu voči čarodejníctvu a s ním spojenými praktikami, mágiou a čarodejníctvom.
Otázka čarodejníctva bola poprvýkrát uvedená na cirkevných synodách už v roku 300, keď synoda v Elvire nariadila "aby ktokoľvek, kto pomocou čarodejníctva zabil iného človeka, nemohol prijať v hodine smrti sväté prijímanie. ", "Si quis maleficio interficiat alterum, eo quod sine idololatria perficere scelus non potuit, nec in finem impertiendam illi esse communionem."[77] Východná synoda v Ancyre (314) hrozila pokáním v dĺžke päť rokov jasnovidcom a tým, ktorí využívali magické liečebné prípravky.[78] Druhá orientálna synoda tentoraz konajúca sa v Laodicaei (375) vyhlásila za exkomunikovaných kňazov a klerikov, ktorí používali ligatúry resp. amulety a zakazovali im stať sa mágmi, zaklínačmi alebo astrológmi.[79]
Od piateho storočia sa konalo ešte viac synôd a v mnohých z ich rozhodnutiach nachádzame ustanovenia týkajúce sa čarodejníctva alebo kúzelníctva. Zaznamenávame, že koncil v Arles (z roku 443 resp. 452) zakázal adoráciu stromov, polí a prameňov.[80]
[75] Id. Epis. II, p. II, 302.
[76] Mansi, Collectio Amplissima Conciliorum, Paris, 1901, XII, 257.
[77] Hefele-Leclercq, Histoire des Conciles, Tom. I, p. 1, 225.
[78] Id., op. cit., 324.
[79] Id., op. cit, I, p. II, 1018.
[80] Mansi op. cit. TL 9St
Provinciálny koncil vo Vannes v Bretónsku (465) a koncil v Agde v Languedocu (506) vyhlásil exkomunikáciu proti klerikom a laikom, ktorí hľadali pomoc u čarodejníc.[81] Koncily v Orleans a Anxerre (511, 533, 541, 573, 603) boli čo sa týka jasnovidcov rovnako striktné[82] Provinciálny koncil v Eluze (551) určil, aby čarodejnice alebo kúzelníčky, ak boli z vyššieho stavu boli exkomunikované ak boli otrokmi, mali byť zbičovaní magistrátom[83] Koncil v Tours (567) zakázal uctievanie určitých skál, stromov alebo fontán a podobných pohanských povier.[84] Diecézne synody v Auxerre (578), Narbonne (589), Rheims (624 resp. 630)[85], Rouen (650) zakázali používanie kúzelníctva, tzv. sortes sanctorum (žreby, lósy svätých)[86] a poverčivé slávenie prvého januárového dňa.
Synoda v Brage v Španielsku (563) nariadila, že ak ktokoľvek veril, že diabol môže z vlastnej moci vytvoriť hrom, blesk, búrky, suchot ako učil Priscilián, mal byť daný do kliatby.[87] Koncil v Tolede (633) nariadil aby každý klerik, ktorý sa pýtal na niečo veštcov alebo čarodejnice, mal byť zosadený a uväznený v kláštore aby konal doživotne pokánie.[88] Druhý koncil v tom istom meste (693) nariadil, aby biskupi a kňazi povinne vykoreňovali zvyšky pohanstva, ktoré pozostávalo z vytvárania kúziel a praktikovania mágie; ak v tejto činnosti neboli horliví, mali byť zosadení a na rok exkomunikovaní. Laické osoby, ktoré sa sami oddávali magickým praktikám mali zaplatiť tri libry zlata, ale ak boli chudobného stavu, mali dostať 100 úderov bičom.[89]
[81] Id., VII, 955; VIII, 332.
[82] Hefele-Leclercq, op. cit., II, p. II, 1014.
[83] Id., Ill, p. I, 166.
[84] Id., 191.
[85] Id., 214-221; 228-230; 260-264.
[86] Tzv. sortes sanctorum spočívalo v otváraní Biblie alebo diel Cirkevných Otcov a zobratí prvého verša na ktorom spočinulo oko ako odpovede na otázku.
[87] Helefe-Leclercq, op. cit, III, p. I, 177.
[88] Id., 271.
[89] Hefele-Leclercq, op. cit. III, par. I, 583.
Východná synoda v Trullo (692) nariadila, aby bol ktokoľvek dopytujúci sa mága ohľadne budúcnosti potrestaný na šesť rokov pokánia ; tá istá synoda taktiež zakázala slávenie tzv. Brumálií a všetkých pohanských zvykov.[90] Posledná synoda v siedmom storočí zaoberajúca sa skúmanou problematikou sa konala v Berghamsteade, v Anglicku (697). Táto synoda nariadila, že ktokoľvek kto obetoval diablovi, mal mu byť skonfiškovaný majetok, ak bol otrok, mal zaplatiť šesť solidov alebo mal byť zbičovaný.[91]
Koncil zvolaný do Ríma pápežom Gregorom II. v roku 721 nariadil exkomunikovať tých, ktorí sa dopytovali jasnovidcov resp. čarodejníc alebo tých ktorí nosia amulety.[92] Druhý koncil Ríme roku 743 zakázal všetky pohanské sviatky vrátane Brumalií (názov pre rímsku slávnosť Saturnálií) nosenie amuletov a ligatúr, veštenie, kúzelníctvo a podobné povery.[93] Synoda z Liftiny (743 resp. 745) zakázala nosenie amuletov a ligatúr.[94] Bonifác z Kolína (745) rozkázal aby akýkoľvek kňaz alebo klerik, ktorý používal jasnovidectvo, veštenie alebo ligatúry mal dostať kanonické potrestanie.[95] Podľa koncilu vo Wormse (786) mali byť jasnovidci a mágovia otrokmi Cirkvi.[96] V predchádzajúcom roku synody v Paderborne a Attigny vyhlásili, že tí, ktorí oklamaní diablom, verili v pohanské povery, boli čarodejnicami a keď takéto osoby jedli ľudské mäso alebo spôsobovali, aby ho jedli iní, mali byť odsúdené k smrti.[97] V roku 789 synoda v Aachene kňazom a klerikom zakázala magické praktiky podľa kánonov z Laodicaei.[98] Najtvrdšou legislatívou tohto obdobia bol edikt Karola Veľkého vydaný v období medzi rokmi 790 a 799, odovzdávajúci do rúk Cirkvi rozhodovanie vo veci poverčivých praktík a nariaďoval aby arcikňaz každej diecézy vyšetril všetkých tých, ktorí boli obvinení z čarodejníctva a uväznil ich až dovtedy, kým sa nepriznajú a nesľúbia, že sa polepšia.[99]
[89] Hefele-Leclercq, op. cit, III, par. I, 583.
[90] Id., 570.
[91] Id., 589.
[92] Mansi, op. cit, XII, 261.
[93] Hefele-Leclercq, op. cit., III, p. II, 852.
[94] Id., 838.
[95] Mansi, XII, 386.
[96] Hefele-Leclercq, III, p. II, 994.
[97] Id., 992.
[98] Id., 1027-1034.
[99] Hansen, Zauberwahn, Inquisition and Hexenproxess im Mittelalter nnd die Entstehung der grossen Hexen verfolgung. Leipsic, 1900, 66.
Karol Veľký pri svojich pokusoch pokresťančiť Sasko odsúdil na smrť toho, kto zabíjal čarodejnice a jedol ich, kým na druhú stranu, jasnovidci a kúzelníci mali stať otrokmi Cirkvi.[100] Bavorské synody v Beisbachu, Freisingu a Salzburgu (799-800) nariadili, aby všetci mágovia a čarodejnice rovnako ako tzv. tempestarii (privolávači zlého počasia) boli uväznení arcikňazom a mučení až dovtedy, kým sa nepriznajú, ale ich život mal byť ušetrený.[101]
Penitenciály v tomto období rozdeľovali čarodejnice do dvoch veľkých skupín, tzv. malefici a tzv. tempestarii. Do prvej triedy patrili tí, ktorí pomocou svojich prípravkov zraňovali alebo zabíjali: "aleficio interimere, decipere, perdere, occidere, maleficio partum decipere, maleficium esse pro amore, pro inlecebroso amore dare, veneficio uti, alicujus amoris gratia."[102] Pri takýchto osobách pokánie trvalo sedem rokov, ale ak taktiež obetovali démonom, pokánie bolo desať rokov. Druhá skupina, tzv. tempestarii alebo immissores tempestatum, ktorých poslaním bolo spôsobovať veľké spustošenie pomocou dažďových a krúpových búrok, bola taktiež odsudzovaná na sedem ročné pokánie.
Z diel, ktoré sú známe ako Rímske penitenciály, sme získali predstavu o trestoch vynášaných nad vykonávateľmi zakázaných umení. Takže: "ak ktokoľvek naruší mysle ľudí pomocou vyvolania diabla, mal by konať pokánie päť rokov o chlebe a vode."[103] Znovu: "ak ktokoľvek spôsobí inému smrť pomocou čarodejníctva, mal by konať sedem rokov pokánie, z ktorých tri o chlebe a vode."[104]
[100] M. G. H., op. cit., 23. Divinos et sortilegos ecclesiis et sacerdotibus dare constituimus.
[101] Hefele-Leclercq, op. cit., Ill, p. II, 1101; 1237; 1255.
[102] Hansen, op. cit., 145.
[103] Schmitz, Die Bussbucher und die Bussdisciplin der Kirche, Mayence, 1883. 303.
[104] Schmitz, op. cit., 307.
"Nech ktokoľvek, kto je privolávačom víchric (immissor tempestatum) dostane sedemročný trest pokánia."[105] "Hocikto, používajúci ligatúry, tri roky pokánia o chlebe a vode."[106] Arundelský penitenciál mal zaujímavú klauzulu týkajúcu sa kradnutia mlieka, atď. pomocou čarovania: "Ktokoľvek, kto kradne mlieko alebo med od iných pomocou zaklínania alebo čarodejníctva, mal by konať tri roky tvrdého pokánia."[107] "Za impotenciu škodlivou mágiou tzv. impotentia ex maleficio spôsobenú ženou, sedem rokov pokánia."[108]
Penitenciály anglosaskej skupiny predstavujú tie, zostavené Teodorom z Canterbury, Bedom a Egbertom, prezývaným. Títo traja súhlasili vo väčšine bodov týkajúcich sa praktiky čarodejníctva a nariadených úkonov kajúcnosti. Preto: "tí, ktorí obetujú démonom malé veci, pokánie jeden rok, pri väčších veciach, desať rokov."[109] "Ak žena robí čary zaklínaním, pokánie jeden rok alebo štyridsať dní podľa závažnosti prečinu. "[110] "Vyvolávači výchrice by mali konať pokánie sedem rokov."[111] "Ak žena položí svoje dieťa na strechu alebo na pec aby ho vyliečila, pokánie päť rokov."[112]"Ak ktokoľvek verí, že bol unesený v noci čarodejnicami a lietal, pokánie dva roky."[113]
[105] Id, 308. Penitentiale Valicellanum I.
[106] Id., 312.
[107] Id., 459. Penitentiale Arundel.
[108] Id., 460.
[109] Id., 537.
[110] Ibid.
[111] Id., 577. Penitentiale Egberti.
[112] Id., 581.
[113] Id., 460.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára