V. KAPITOLA
CIRKEV v rokoch 1200-1700 - Teologickí spisovatelia
So zmenou v myšlienke a atribútoch čarodejnice, ktorá prišla v trinástom storočí, sa objavila spústa populárnej literatúry pomocou ktorej sa mysle mnohých ľudí upriamili na démonické veci a pre mnoho mužov a žien, sa Satan stal v rámci ich životov, dominantnou myšlienkou. Toto bolo pravdou najmä o pätnástom a šestnástom storočí, keď Lutherove myšlienky prenikli všetky vrstvy v spoločnosti a vykonali svoje hrozivé výsledky. Demoralizácia vyplývajúca z náboženských, sociálnych a spoločenských hnutí a zápasov bola mimoriadne priaznivá rozvoju čarodejníckej povery a umožnila jej nebývalý rozmach, o ktorom sa predtým ani nesnívalo.V tejto dobe existovalo mnoho cirkevných spisovateľov, ktorí písali o najdôležitejších bodoch otázky čarodejníctva. Prvým z časového hľadiska bol Caesarius z Heisterbachu, ktorý písal svoje dielo Dialogus Miraculorum v roku 1225. Táto práca obsahuje pojednanie o mnohých veľmi známych praktikách; aké podoby na seba berie diabol, ako sú všetky choroby a katastrofy vytvárané pod vplyvom diabla a s dopustením Boha ; ako diabli berú na seba podobu žien a zabíjajú deti pohľadom, atď.[164]
Oveľa dôležitejšou bola práca De Universo Williama z Auvergne, dobre známeho parížskeho biskupa (zomrel v roku 1249) ktorý veľmi ovplyvnil vývoj teologických štúdií v Paríži. Všimol si, že filozofia nie v úplnosti zodpovedala otázku čarodejníctva, ani jasne neodhalila povahu zlých démonov ani ich zlobu. "De eo vero si demones a foris obsidere possunt, in quanta longitudine hoc possint, philosophia nondum determinavit quia neque naturam malignorum spiritum neque malitiam ad liquidam declaravit."[165]
[164] Caesarius z Heisterbachu. Kolín, 1476. Dialogus XI, 63; III, 6, 7, 8.
Podľa Williama z Paríža démoni dokážu vyvolať búrky, spôsobiť stroskotanie lodí, spáliť domy a mestá, zatiaľčo ľudia s ich pomocou, dokážu vykonať všetky druhy zlých skutkov. Biskup taktiež spomína viacero dobre známych praktík čarodejníc, ako sú sabaty, atď., ale vraví, že v jeho dobe už neexistujú, i keď považuje za pravdu, že démoni s dopustením Boha, zabíjajú deti, aby tak potrestali rodičov. Rozdiel medzi jeho pohľadom na nočné lety a ľudovou poverou ako ju ukazuje vo svojom spise, je ten, že neverí, žeby čarodejnice boli skutočné ženy, ale démoni, ktorí klamú ľudí pomocou mnohých vhodných prostriedkov. Štefan z Bourbonu z roku 1261 zastáva rovnakú mienku, menovite, že diabli predstierajú podobu žien a počas nočných potuliek zabíjajú deti.
Všestranný učenec Roger Bacon (zomr. 1294) bol vo svojej dobe značne vpredu čo sa týka skúmania prírody a jej zákonov, ako sa ukazuje v jeho liste De Nullitate magiae, v ktorom hovorí, že mágia je opakom filozofie; že kúzla a čary sú nehodné múdrych ; že mágia môže byť niekedy použitá s dobrým účinkom v medicíne, ale že magickým knihám by sa malo vyhýbať.[166]
Veľký dominikán, tzv. Doctor Universalis, Albert Veľký, Albertus Magnus (zomr. 1289) sa zaoberá špeciálne tromi otázkami: možnosťou zaklínania (počarovania) ; odstránením týchto počarovaní inými magickými umeniami a účinkami čarodejníctva.[167] Rozvážny scholastik pôvodne inklinuje k názoru, že mágia často spočíva na klamaní, že ľudia sú vedení výlučne ich nedokonalými mentálnymi uspôsobeniami do spájania magických skutkov s ich neskoršími výskytmi. Napriek tomu však nepochybuje, že umenie byť očarovaný existuje;
[165] Guilielmi Alverni, Opera Omnia. Paris, 1674. 1, II, 983.
[166] Epistola Fratis Rogeri Baconis de aecretis operibus artis et naturae, et de nullitate magiae. London, 1859.
[167] Alberti Magni, Compendium theologicae veritatis. Paris, 1890. 1. II, c. 27.
Cirkevní Otcovia zastávali takú mienku a Cirkev promulgovala zákony ktoré sa nej týkali. "Nulli dubium esse debet, multos esse maleficiatos vi et potestate daemonum, quia hoc sancti patres dicunt, et ecclesia super hoc iura promulgavit, et hoc patet etiam omnibus illis, qui de negromantia et de factis imaginum aliquid noverunt."[168] Podľa Alberta sú kúzelníci schopní vykonávať svoje kúzla iba na základe paktu s diablom.[169] "Magi miracula faciunt per privatos contractus initia foederis cum daemonibus." Znovu: "Si enim per invocationes, coniurationes, sacrificia fiunt, tunc aperte pactum initur cum daemone, et tunc est apostasia oris ibi. Si autem non fit nisi opere simplici, tunc est apostasia operis, quia illud opus expectatur a daemone, et expectare aliquid a daemone ... est fidei contumelia, et ideo apostasia."[170] Albert neveril v realitu čarodejníckych letov, ale hovorí, že ženy ktoré tvrdia, že cestujú v noci s Herodias, sú jednoducho oklamané diablom.[171]
Veľký žiak Alberta Veľkého, Tomáš Akvinský (zomr. 1274) vo svojom Komentári na Sentencie Petra Lombardského vyhlasuje, že niektoré osoby hovoria, že okrem myslí ľudí neexistuje žiadne čarodejníctvo, ktorí zvaľujú na čarodejnice prirodzené účinky, ktorých príčiny sú skryté.
Toto je proti učeniu Cirkvi, ktorá hovorí, že démoni majú moc nad telami a mysľami ľudí, keď sú dovolené Bohom a takto cez ich moc dokážu čarodejnice konať čary. V Sume autor hovorí, že mágovia konajú zázraky (toto slovo nie je použité v absolútnom zmysle ) skrze démonov pomocou paktu, nevysloveného, alebo uzatvoreného s nimi otvorene.[172] Na inom mieste prehlasuje, že keď sa duša vehementne primkne k zlu, ako sa to stáva menším starým ženám, tvár sa stane pre deti jedovatou a zraňujúcou (to je moc fascinácie často pripisovaná čarodejniciam). Je taktiež možné že vďaka dovoleniu Boha alebo v súlade s niektorou tajnou dohodou zlomyseľní démoni v tomto spolupracujú preto čarodejnice môžu s nimi uzavrieť pakt.[173]
[168] Alb. Mag., De somno et vigilia II, c. 5.
[169] Alb. Mag. Compend., 1, II, Dist. VII, c. 10.
[170] Id., c. 12.
[171] Id., c. 31.
[172] Thomae Aquinatis, Summa Theologica, I, qu. 110, art. 4; IIda, IIdae, qu. 92-96.
[173] Op. cit., I, qu. 117, art. 3.
Ďalší dominikán, rovnako študent a profesor v Paríži, Peter z Tarantaise, ktorý sa v roku 1276 stal pápežom menom Inocent V. mal zanechať komentár k Sentenciám Petra Lombardského. Podľa neho je nesprávne povedať že v čarodejníctve nie je žiadna realita. Taktiež tvrdí, že nie je oprávnené používať mágiu na zbavenie samého seba nejakého zla, ktoré už bolo touto mocou vytvorené.[174] Jeho súčasník, učený františkán Bonaventúra (z. 1274) zastával rovnaké náhľady ohľadne reality čarodejníctva a špinavej moci diabla nad ľudskými bytosťami.[175] Tieto Komentáre Akvinského, Petra z Tarantaise a Bonaventúru tvorili skutočný manuál pre teologické poučenie na Univerzite v Paríži a bolo na nich odkazované vo všetkých prípadoch, pri ktorých boli pochyby.
V nasledujúcom storočí nachádzame Jána Dunsa Scota (z. 1308) zaoberať sa vo svojom Komentári rovnakými otázkami. Jeho kritické pohľady ohľadne učenia Cirkvi o niektorých bodoch mu nezabránilo od vysporiadania sa s otázkou umenia mágie v tradičnom zmysle. Deklaroval, že bez pochýb osoby, ktoré uzatvorili pakt so zlými duchmi by mali praktizovať čarodejníctvo.[176] Scotus je toho názoru, že zlí duchovia dodržujú toto ujednanie a pomáhajú človeku, nie kvôli dohode, ale iba preto, že si prajú byť uctievaní a hovorí, že v budúcnosti nebudú nikomu slúžiť, ak sa dohoda poruší.
[174] Innocentii V pont max. ex ordine Praedicatorum assumpti, In IV Libros Sententiorum commentaria. lib IV, Dist. XXIV, art 4.
[175] Bonaventurae, Opera Omnia. Florence, 1885. II, dist 7, pars. II, cap. 6; IV, dist 84, art II, quest 2.
[176] Joannes Duns Scoti, Quaestiones in Petri Lombardi Libros Sent lib. IV, dist 34.
Taktiež zastával názor, že čarodejníctvo funguje len dovtedy, kým existujú niektoré konkrétne prostriedky, ako napríklad ohnutá ihla alebo niečo podobné; ak je toto zničené, diabol už nie je viazaný jeho paktom.[177] Tento prostriedok by sa mal nájsť, ak si osoba myslí, že je očarovaná a zničený ; to by sa malo spraviť najmä vtedy, ak čarodejníctvo nebolo zničené modlitbou a sviatosťami Cirkvi. Richard z Middletonu (z. 1308) zastával rovnaké náhľady. William Durandus zo St. Porciano (z. 1332), nasledujúc dominikánske učenie, napísal svoj Komentár k Lombardského Sentenciám. Prijal so zreteľom na vieru a poznanie názor opačný voči tomu, ktorý zastával sv. Tomáš Akvinský, ale vysvetľuje otázky vznesené čarodejníctvom v tradičnom zmysle, podľa dekretálií.[178] Peter z Paludy (z. 1342) sa taktiež zaoberal touto otázkou; výhlásil, že keď ženy vykonávajú čarodejníctvo s takými prostriedkami ako fazule alebo pečeň z kohúta, nie je to vlasnosť týchto vecí, ktoré spôsobujú zlé výsledky, ale skryté moci diabla, ktorý klame čarodejnicu pod pôsobením týchto materiálnych vecí.[179]
Okolo polovice štrnásteho storočia františkán Peter z Akvily (z. 1361) inkvizítor z Florencie učil rovnako ako Duns Scotus a v tom istom čase ukázal, že zlá prax čarodejníctva prevažovala v Taliansku rovnako ako vo Francúzsku a Anglicku.[180] V Nemecku Tomáš zo Štrasburgu, generál augustiniánov, nasledoval učenie Akvinského. Tvrdeniu niektorých osôb, že čarodejníctvo nebola realita a že démoni nemajú reálnu existenciu on rýchlo oponoval s rovnakými dôkazmi, s ktorými prišiel už jeho slávny predchodca. Tiež učí, že exorcizmus Cirkvi nie je vždy účinný "deo permittente sepe visum est, quod exorcismi et coniurationes ecclesiae non valent semper ad tollendum corporales molestias illatas hominibus ab ipsis demonibus"[181] takže želanie zničiť zlo prostriedkami mágie bol smrteľný hriech.
[177] Op. cit., 1, II, dist. 7.
[178] D. Durandi a Sancto Porciano, in Petri Lombardi Sententias Theologicas Commentariorum, Libri 1111, Venice 1568. lib. 15, dist XXXIV, quest. prima.
[179] Hansen, op. cit, 167.
[180] Petrus de Aquila, dictus Scotellus, Super quatuor libros magistri Sententiarum, lib. IV, dist. 34.
[181] Thomas de Argentina, Scripta super quattuor libros Sententiarum, II, 1; IV, dist. 6.
Ján Gerson (z. 1429), kancelár parížskej univerzity v traktáte De erroribus circa Artem Magicam jasne vyjadruje učenie jeho doby. Tvrdí, že spochybňovať existenciu a aktivitu démonov je chybné a proti Svätému Písmu, rovnako ako zničujúce voči ľudskej a politickej spoločnosti. "Mali by byť napravení tí, ktorí tvrdia, že teológovia pripisujú démonom priliš veľa moci. I keď je pravda, že niektorí pripisujú zlým duchom jav vyvolaný prirodzenými príčinami pretože v prírode existujú mnohé zázraky."[182] Znovu hovorí, že pokus vytvoriť účinky, ktoré nemôžu byť rozumne očakávané od Boha alebo z prirodzených príčin, by sa malo považovať za poveru a vyvolať podozrenie na pakt s diablom.[183] Ako odpoveď na otázku, prečo Boh dovoľuje diablovi mať takú moc nad ľudskými bytosťami, on dáva štyri dôvody: ako prejav Jeho slávy; alebo kvôli večnému zatrateniu zatvrdilých; alebo potrestanie hriešnikov; alebo skúšanie veriacich.[184] Gerson tvrdí, že diabol je uctievaný modlitbami, obetami a incenzom, používaným pri magických rituáloch; tieto skutky sú tým viac znesväcujúcejšie, čím je zneužitá vec svätejšia. Napokon hovorí, že čarodejníctvo nesmie byť využívané na vyháňanie čarodejníctva pretože to je ťažký hriech proti viere.[185]
[182] Joannis Gersonii, Opera Omnia, Antwerp, 1706. Tom. I Pars. II, 201.
[183] Id., 212.
[184] Id., 213.
[185] Id., 213.
Gerson zahrňuje do svojho traktátu rozhodnutie teologickej fakulty univerzity v Paríži. V roku 1398 táto fakulta zastávala všeobecnú kongregáciu v kostole sv. Mathurina a prijala sériu dvadsiatich ôsmich článkov, ktorá sa stala štandardom pre démonológov a bola považovaná za nepopierateľný argument proti skeptikom, ktorí spochybňovali realitu zla mágie. Univerzita vyhlásila, že v každom poverčivom uctievaní bol implicitne prítomný pakt so Satanom; odsudzuje ako chybné tvrdenia, že je dovolené umením mágie a čarodejníctvom privolať pomoc démonov vyhľadávať ich priateľstvo alebo vstupovať do paktov s nimi, väzniť ich do kameňov, prsteňov, zrkadiel a obrazov používať kúzelníctvo na dosahovanie dobrých výsledkov alebo na liečenie kúzelnictvom, že Boh by mohol byť vovedený magickým umením k tomu, aby prinútil démonov poslúchať vyvolávania, že slávenie omší a iných dobrých vecí používaných pri niektorých formách kúzelníctva bolo povolené. Na jednu stranu univerzita poprela to, že figúrky z olova, zlata či vosku, keď sú v istých dňoch pokropené svätenou vodou a konsekrované, vstúpia do nich moci pripisované im v magických knihách, na druhú stranu je to dôrazne stanovisko pri poznámke o tých, ktorí popierajú, že kúzelníctvo, zaklínania a vyvolávanie démonov má moc, o ktorej tvrdia kúzelníci.[186]
Tzv. posledný scholastik, Nemec Gabriel Biel (z. 1484) teologický učiteľ v Tubingene, vo svojom Komentári o Sentenciách tvrdí, že čarodejnica pomocou otvoreného paktu s diablom, môže prejaviť navonok svoje zlé úmysly. "Potest homini imaginationem turbare," atď. Podľa neho je falošné povedať, že v čarodejníctve neexistuje žiadna reálna moc; "Falsa est opinio dicentium, maleficium nihil esse in rei veritate, sed solum in talium hominum existimatione, qui effectus quorum cause sunt occulte nonnunquam sclent maleficiis demonum imputare."[187]
V roku 1486 sa odohralo dokončenie knihy, ktorá, hoci nezískala v Cirkvi žiadnu legislatívnu moc, sa stala zdrojom nevýslovného nešťastia. Bolo to neslávne známe Malleus Maleficarum [188], dielo dvoch inkvizítorov Henricha Institorisa a Jakuba Sprengera, ktorí uverejnili knihu, aby ňou zlomili odpor ktorý voči ich oficiálnemu konaniu kládli niektorí kňazi;
[186] Gersonii, op. clt, 218, 219.
[187] Hansen, Zauberwahn, 164.
[188] Použitie slova Maleficarum namiesto lat. Maleficorum je významné tým, že ukazuje obmedzenie zločinnej moci na ženské pohlavie. Malleus Maleficarum, napísané v r.1486, bolo publikované v r. 1487; najskoršie vydania neobsahujú žiadne miesto vydania.
títo menovaní kňazi vo svojich homíliách vyhlasovali, že neexistovali žiadne čarodejnice s mocou škodiť ľudským bytostiam. Malleus Maleficarum sa delí na tri časti, z ktorých prvé dve sa venujú realite čarodejníctva na základe dôkazov z Biblie a kanonického a svetského práva, vysvetľujú jeho povahu a hrôzy spojené s ním spojené a detailne popisujú "liečebné" postupy pre použitie Cirkvou proti nim; tretia časť udáva pokyny cirkevným a svetským sudcom akým spôsobom by mali byť vedené procesy proti čarodejniciam a aké rozsudky by mali dostať previnilci. Autori píšu, že čarodejnice musia byť potrestané oveľa krutejšie než heretici, pretože sú taktiež apostatmi a pretože nielenže popierajú vieru zo strachu pred ľudmi, ale nadto dokonca prinášajú obeť diablovi a oddávajú sa mu telom a dušou. Enormnosť ich hriechu je väčšia než zlých anjelov; krutosť ich trestu musí korešpondovať rozmeru ich previnenia. Malleus sa odlišuje od skoršej protičarodejníckej literatúry v troch dôležitých bodoch, zaprvé, Malleus tvorí ústredný bod z tzv. maleficium alebo škody a nie z heretického incidentu Sabatu;
podruhé, prejavuje sa v ňom výnimočná averzia voči ženskému pohlaviu; potretie, trvá na maleficentnej stránke čarodejníctva a inklinuje k delegovaniu výkonu čarodejníckych procesov na sekulárne právne súdy. Po náboženskom prebudení v šestnástom storočí sa táto kniha stala nespochybniteľnou autoritou pre protestantské ako aj katolícke oblasti.
Dva roky po publikovaní Mallea, Ulrich Molitor, doktor rímskeho a kanonického práva, na popud arcivojvodu Sigismunda z Tyrolska, publikoval memorandum o čarodejníctve pod názvom De laniis et phitonicis (sic) mulieribus, teutonice unholden vel hexen, ktoré obsahuje mnoho citlivých názorov.
Hovorí, že priznaniam urobeným pri mučení by sa nemala pripisovať žiadna váha, pretože vďaka bolesti a strachu každý by mohol byť nútený priznať všetky druhy vecí, ktoré nikdy nespáchal. Podľa Molitora, ľudské bytosti nemôžu na seba brať iné podoby a lietať na vzdialené miesta, to je čistá predstavivosť, ani čarodejnice nedokážu cestovať mnoho míľ v noci, to sú len ich oživené predstavy, ktoré sú vyplnené obrazmi vyvolanými diablom a teda sú klamané a trpia sebaklamom, že si myslia o tom, čo je púhy výmysel, že sa to aj v skutočnosti stáva. Na druhú stranu Molitor verí v existenciu čarodejníc a v možnosť paktu medzi nimi a diablom, za čo by mali byť kruto potrestané. Hoci takéto prekliate ženy nemôžu samy od seba urobiť nič, ale keďže odpadli od najláskavejšieho Boha a oddali sa diablovi, mali by podľa svetského a božieho práva odsúdené na smrť. "Tales sceleratae mulieres, que a deo largissimo apostatarunt et dyabolo sese dedicarent morte plecti debent."[189]
Tomáš Kajetán, generál dominikánov, v roku 1500 napísal traktát De maleficiis, v ktorom diskutuje otázku, či je oprávnené používať mágiu alebo čarodejníctvo k odvráteniu mágie a odpovedá na ňu záporne.[190]
Zvláštne protirečenia o predmete čarodejníctva sa dajú nájsť v spisoch slávneho štrasburgského kazateľa a učiteľa teológie, Geilera von Kaisersberg, ktorý napísal svoje dielo Emeis, zbierku kázaní v r. 1508. Nasledovný úryvok je prebratý z Hansena "Pýtate sa ma čo súdim ohľadne žien, ktoré lietajú nocou a zhromažďujú sa spolu? Pýtate sa či cestujú na Dame Venusberg a či čarodejnice skutočne lietajú sem a tam alebo či iba o tom snívajú alebo či sú duchmi a čo si o tom všetkom myslím?
[189] Hansen, Quellen und Untersuchungen zur Geschichte des Hexenwahns und der Hexenverfolgung im Mittelalter, Bonn, 1901, 244 seqq.
[190] Hansen, op. cit, 254, 255.
Odpovedám Vám nasledovne. Na prvú otázku odpovedám, že oni cestujú tu a tam ale stále zostávajú na jednom mieste, tj. oni si len predstavujú, že cestujú, pretože diabol môže vytvoriť v ich mozgu sny, tak že si myslia, že cestujú a ťe sú s tam s ďalšími ženami a spolu tancujú a hodujú. A Satan to dokáže najlepšie s tými, ktorí sú mu oddaní." (Tu Geiler poskytuje príklad ženy, ktorá chcela presvedčiť kazateľa, že v noci takto cestovala. Potrela samú seba s masťou vyslovila zaklínadlo a upadla do spánku, snívajúc o tom, že cestuje hoci sa nikdy nepohla z jej miesta vedľa kazateľa. Keď sa prebudila, vyhlásila, že mala cestovať na Sabat. Znovu tu autor predpokladá realitu čarodejníckych jázd "Ak čarodejnica vysadne na metlu, ktorú si potrela masťou a vysloví predpísané slová, dokáže letieť kde sama chce. Nie je to žiadna vlastnosť v metle alebo v masti, ktorá to spôsobuje pretože je to diabol, ktorý to koná, kto ju unáša preč na metle, keď vidí jeho znaky použité čarodejnicou."[191] Geiler taktiež veril, že čarodejnice s diablovou pomocou dokážu vyvolať búrky, dokáže vytiahnuť mlieko z poriska sekery, dokáže uniesť a vymeniť deti, atď.[192] Diabol mal s čarodejnicami spraviť pakt a mal im poskytnúť slová a znaky; keď tieto znaky a slová použijú, on vykoná čokoľvek si zažiadajú a takto diablo koná cez ich vôľu." Ale toto nerobí z čarodejnice vonkoncom menej zasluhujúcu si smrť podľa božieho práva "die soll man toten." Skutočnosť, že čarodejníctvu bolo oddaných viac žien než mužov Geiler, podobne ako autori Mallea, pripisuje povahe žien; ženy sú viacej dôverčivejšie než muži, preto oveľa ľahšie sa dajú presvedčiť diablom; majú väčšie schopnosti predstavivosti a v neposlednom rade "sú klebetné.
[191] Nun fragestu, was sagstu uns aber von den weibern, die zu nacht faren und so si zusammen kumen? atď.
[192] Hansen, op. cit., 290.
To čo žena vie, musí von, nezostane to v nej. Preto keď diabol inštruuje ženy, oni dávajú tieto pokyny ostatným ženám a tak ďalej a takto získa bezpočet ďalších duší."[193]
V roku 1505 sa objavilo dielo pod názvom Question de le strie resp. Questio lamiarum Samuela de Cassinis z Milána, ktoré sa zaoberá hlavne mocou diabla nad ľudskými bytosťami nočnými letmi "lamiae" resp. čarodejníc a ich účasťou na Sabate. Autor tvrdí, že aj keď diabol má obrovskú moc, nemôže prenášať ľudí z jedného miesta na druhé. Argumentuje tým, že vykonať takýto akt by vyžadovalo zázrak; že len Boh sám koná zázraky; že ak diabol dokáže rovnako preniesť ľudí na Sabat, to sa môže konať iba vďaka Božiemu dopusteniu, ktorý by v takom prípade ako sa zdá prial hriechu, keďže Sabat je hriešny. On podobne odmieta všetky oponujúce argumenty a dokazuje rozhodne, že v príbehoch o transportoch vďaka diablovi nie je žiadna pravda.[194]
Na ďalší rok napísal Vincenz Dodo z Pávie svoje dielo Apologia namierené proti Cassinisovmu Questio. V tomto pamflete Dodo dokazuje prinajmenšom k svojmu uspokojeniu niekoľko výrokov popretých jeho protivníkom. Medzi ne patrili nasledovné: diabol alebo anjel je schopný vziať na seba prirodzené telo; diabol vďala božiemu dopusteniu dokáže konať veľa zla (toto Božie dopustenie je negatívne) ; diabol je schopný prenášať osoby z jedného miesta na druhé a preto unáša čarodejnice na Sabat; diabol často klame čarodejnice aby verili, že sú skutočne prítomné na Sabate, aj keď je to iba delúzia.[195]
Dominikánsky inkvizítor Bernard z Como vo svojom pojednaní Tractatus de Strigiis, napísanom v roku 1508, potvrdzuje realitu nočných letov, Sabatov, počarovanie detí a ukazuje ako tieto čarodejnice spadajú pod jurisdikciu inkvizície.
[193] Hansen, op. cit., 290.
[194] Id., 262-273.
[195] Id., 276.
Hovorí, že sa mnoho osôb, najmä žien, stretáva na určitých miestach v konkrétnom čase a že diabol sa pred nimi ukazuje v ľudskej forme; tieto ženy zapierajú vieru, svoj krst, taktiež Boha a Blahoslavenú Pannu Máriu. Po tom čo šliapu po kríži, berú diabla za svojho pána a vládcu, sľubujúc poslúchať ho vo všetkých veciach.[196] Bernard následne cituje príklady takýchto zhromaždení v diecéze Como a v susedných miestach a hovorí, že na tieto stretnutia sú brané dokonca aj deti, kde sa učia popierať katolícku vieru.
Táto viera v realitu Sabatov a nočných letov podľa tohto inkvizítora nie je proti odporúčaniu Canon Episcopi, pretože Canon hovoril len o čarodejniciach z prvých deviatich storočí a čarodejnice súčasnosti sú odlišnou sektou. Bernard samozrejme neverí, že ľudia sa môžu skutočne premeniť na zvieratá. Odhalenie a potrestanie čarodejníc prináleží inkvizícii, keďže len ona sama môže s nimi naložiť tak ako si za svoj zločin zaslúžia.[197]
Učený benediktínsky opát Ján Trithemius, ktorý bojoval s mnohými poverami, zdieľal plne presvedčenie svojej doby ohľadne čarodejníc. V roku 1508 napísal svoju odpoveď na osem teologických otázok nadhodených cisárom Maximiliánom, Joannis Trittenhemii liber octo qudestionum ad Maxmilianum Caesarem. Piata, šiesta a siedma otázka sa týkali mágie a čarodejníctva. 5) De reprobis atque maleficis; 6) De potestate maleficarum; 7) De permissione divina.[198] Opát vyhlásil, že mnohé osoby mali uzavrieť otvorený alebo tichý pakt s diablom; že isté ženy mu venujú obetu a dostávajú jeho pomoc vo svojich zlých skutkoch.[199] Čarodejnice by nemali byť tolerované, ale naopak by mali byť vyhladené, podľa prikázania Božieho (Exod. XXII, 18 ; Deut. XVIII, 10-12) "Čarodejníkov nenecháš nažive."
[196] Tractatus Eiusdem R. P. F., Bernardi Comensis, De Strigiis, Rome, 1584, 1, 2, 3, 4.
[197] Id., 9, 10, 12.
[198] Hansen, Quellen, 292; Zauberwahn, 516; Riezler, Qeschlchte der Hexenprozesse in Bayern. Stuttgart, 1896, 122.
[199] Hansen, Quellen, 292.
S ohľadom na skutky čarodejníc Trithemius poskytuje tradičný zoznam — vyvolávanie búrok, ničenie polí, škodenie ľuďom a zvieratám. "Maleficiae quodam professionis genere subiiciuntur daemonibus, quorum ministerio aerem turbant, tempestates suscitant, fruges devastant, homines et iumenta infirmant. Agunt cum daemonibus spurcissimae veluptatis foeda commertia et eos perniciosis carminibus quos voluerint ab inferis revocant in aspectum. Harum facta non miracula sed potius maleficia dicenda sunt, et extremo supplicio merito punienda,"[200] Ako odpoveď na šiestu a siedmu otázku Trithemius hovorí, že diabol vykonáva svoju moc vďaka Božiemu dopusteniu.
Druhé dielo tohto vedca pochádza z toho istého roku je to pamflet nazývajúci sa Antipalus malleficiorum spísaný na pokyn kniežaťa, kurfirsta Joachima I z Brandenburgu. Autorom sú popísané štyri druhy čarodejníc: tie ktoré bez akéhokoľvek spojenia s diablom pripravujú škodlivé a smrteľné nápoje z rastlín a korienkov; tie, ktoré praktizujú svoje magické umenia pomocou formúl zakázaných Cirkvou; tie, ktoré majú otvorené vzťahy s démonmi a pomocou nich "aerem turbant, fulgura suscitant, vertiginem capitibus immittunt, visum oculis auferunt."[201] Štvrtý a najnebezpečnejší druh je tvorený tými, ktorí odhodili kresťanskú vieru a zapredať sa diablovi; tieto sú schopné spôsobiť všetky choroby "morbum caducum, epilepsiam, pestem et febrem in hominibus excitant, dementiam et insaniam nescientibus procurant."[202] Podľa opáta sú tieto čarodejnice v každej provincii veľmi početné a existuje tu len málo inkvizítorov a takmer žiadni sudcovia, ktorí vykoreňujú tento hriech proti Bohu a prírode. Ľudia a dobytok umierajú vďaka perfídnosti týchto žien a nikto si nemyslí, že to stáva pomocou čarodejníctva.
[200] Hansen, op. cit., 294.
[201] Ibid.
[202] Ibid.
Mnohí trpia najhoršími chorobami a nikto nevie, že sú očarovaní.[203] Tieto čarodejnice by mali byť čo najtvrdšie potrestané, "ultimo ignis supplicio jure punienda."[204] Nikto samozrejme by nemal byť ovládaný diablom a zvádzaný na čarodejníctvo s výnimkou jeho slobodnej vôle a každý kresťan vlastní v sviatostiach a modlitbách Cirkvi isté prostriedky proti všetkým magickým umeniam čarodejníc.
Tzv. Layenspiegel Ulricha Tenglera, juristu z Hochstadtu, sa skúsil pozrieť na otázku z právnického pohľadu, hoci kniha ukazuje, že autor bol podrobne oboznámený s učením teológov. Tengler hovorí, že medzi juristami existuje veľká rozmanitosť v názore týkajúcom sa skutkov čarodejníc, ich schopnosti vyvolávať búrky, sužovať ľudí a zvieratá, lietať v noci, atď., pretože je ťažké mysľou tieto veci pochopiť.[205] Väčšina z knihy je založená na spise Malleus Maleficarum, najmä stránky venujúce sa vyšetrovaniu a trestaniu čarodejníc.[206]
Dominikánsky inkvizítor Jacob von Hoogstraten, napísal v roku 1510 pamflet Quam graviter peccent, quaerentes auxillium a maleficis, v ktorom sa venuje výlučne diskusii o tejto téme a o čarodejniciach svojej doby sa nezmieňuje.[207]
Martin z Arles, profesor teológie a kanonického práva v Pamplone napísal v roku 1515 svoj spis Tractatus de superstitionibus contra maleficia seu sortlegia, quae hodie vigent in orbe terranum, v ktorom sa zaoberá všetkými všeobecne známymi poverami. Autor zastáva názor, že lety čarodejníc sú iba ilúzie, vytvorené diablom v mysliach žien, ktoré mali jemu odprisahať oddanosť; že čarodejnice s pomocou diabla dokážu zničiť polia a ovocie a škodiť ľuďom ; a konečne, že takéto osoby sú oddelené od katolíckej viery a mali by byť tvrdo potrestané.
[203] Hansen, op. cit., 295.
[204] Ibid.
[205] Riezler, op. cit., 132.
[206] Malleus Maleficarum, p. III, q. 17.
[207] Hansen, Quellen, 306.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára