Antický Rím a stredovek "len" temný

Často sa tvrdilo, že obdobie medzi pádom  Ríma a "tzv. renesanciou" bolo temným vekom a že ak by Rím nepadol, boli by sme technologicky  oveľa vyspelejší.  S myšlienkou je spojených mnoho problémov. Zaprvé, predpokladá, že všeobecne prijímaná myšlienka o stredoveku ako o dobe stagnácie a nedostatku technologického pokroku je v skutočnosti pravdou. Zadruhé, predpokladá, že technologický "pokrok" je niečo whigovské, nevyhnutne "dopredným a vzostupným" procesom sústavného vývoja a zlepšovania sa.  Takže táto myšlienka sa zdá ako by nebol žiadna medzera dlhá 1000 rokov medzi tzv. "pokročilou" rímskou érou a "oživenou" renesanciou, by sme boli dnes oveľa viac "pokročilí" než sme dnes.

S týmto všetkým existujú problémy.

Začneme s tým, že idea stredoveku ako o technologickom temnom veku, po ktorom došlo k uvoľneniu  vďaka slávnemu svetlu tzv."renesancie" je historickou karikatúrou z 19. storočia, ktorá sa stredoškolskými učiteľmi dejepisu ešte stále vyučuje.  V súčasnosti však už lepšie  chápeme  obdobie stredoveku a zistili sme, že sa západná Európa znovu obnovila z kolapsu rímskej ríše storočia pred takzvanou "renesanciou". 

Niet pochýb, že západná polovica Rímskej ríše sa nikdy úplne neobnovila zo svojho takmer úplného rozvratu v treťom storočí a keďže bola chudobnejšia, menej osídlená a menej ekonomicky odolnejšia než východná polovica v piatom storočí sa rozpadla  zatiaľčo východná časť ríše prežila.  Taktiež niet pochýb o tom, že počas ďalších päť storočí bola oslabená opakovanými inváziami zo všetkých smerov, úpadkom obchodu na dlhé vzdialenosti a rozdrobením politických štruktúr.  Takže je pravdou, že v tomto období nebadáme mnoho veľkých programov budovania alebo mnoho novej učenosti a vedy.
Ale to čo v skutočnosti vidíme, na rozdiel od populárnych mýtov, je určité technologické výdobytky, najmä čo sa týka poľnohospodárstva.  Rimania  vlastnili účinné vodné kolesá a zdá sa že vedeli o aj o radlicovom.  Ale bolo to až v  rannom stredoveku, keď ľudia chceli nájsť oveľa účinnejšie metódy ako farmárčiť s menšou námahou, kedy došlo k prispôsobeniu a vylepšeniu týchto dvoch kľúčových technologických prvkov.  Vynález podkovy, konského chomúta a prispôsobenie si ťažkej oráčskej radlice  znamenalo, že krajina ktorá sa za starorímskych časov nedala obrábať sa stala vysoko výnosnou.  Obrovské lány zeme, na ktorej kedysi vyrastal les, pustatiny a močariská v severnej Európe sa začali obrábať, čo zo severnej Európy - predtým chudobnej príbuznej Rímskej ríše - spravilo ďaleko bohatším miestom na Zemi. 
Sila vody bola využívaná v takej miere ako nikdy v rímskom období, vodné mlyny sa využívali nielen na mletie obilia, ale taktiež k zaodeniu sa, na výrobu kože, k poháňaniu sústruhu, mechov čerpadiel a ťažkých vodných hámrov.  Tým sa zdokonalila technológia kovov na úroveň, ktorá značne prekračovala ručné schopnosti starorímskeho kováča  s využitím vodou poháňanej industrializácie. Taktiež došlo k vyvinutiu nových spôsobov ako zapriahnuť mechanickú silu. Boli vyvinuté mlyny využívajúce silu prílivu ako aj došlo k vynálezu jeho veternej verzie.  Vysoké pece boli ďalším stredovekým európskym zlepšovákom.
Preto myšlienka, že tzv. "doba temna" v rámci ranostredovekého obdobia bola iba technologickou stagnáciou je jednoducho nesprávna.  Ak aj je v nej štipka pravdy politická rozdrobenosť a ekonomický úpadok, ktorý nasledoval po páde rímskej ríše v skutočnosti stimuloval rozvoj nových technológií a vzrast v rámci poľnohospodárskej a poloindustriálnej výroby.
Podobne myšlienka, že tzv. "renesancia" v pätnástom a šestnástom storočí bola prvým znovuoživením po páde Ríma je ďalším romantickým mýtom z 19. storočia. Akonáhle sa ekonomika v stredovekej Európe začala rozvíjať vďaka inováciám a rozvoju spomenutých vyššie, objavil sa aj tomu zodpovedajúce znovuoživenie v rámci výučby a učenosti.  Európa bola ďaleko viac v kontakte so zvyškom stredomorského sveta vďaka znovuoživeniu obchodu a  vojen spojených s križiackymi výpravami a rekonkvistou v Španielsku. Chýry o stratených knihách pojednávajúcich o gréckej a rímskej vede a filozofii a zachovaných moslimami viedlo učencov ako bol Gerald z Cremony odcestovať do Španielska a na Sicíliu, učiť sa po arabsky a pracovať spolu s moslimskými a židovskými učencami na preklade týchto prác a prísť s nimi na západ.  Tento prílev "nového" učenia podnietil  mohutné znovuoživenie učenosti v Európe, napomohlo vzniku univerzít a v trinástom a štrnástom storočí, Európa zažila  taký nevídaný rozkvet vedy, ktorý tu nebol stáročia.

Výsledkom bola celoeurópska sieť učencov a učenosti ktorá rozvíjala nielen filozofické a protovedecké práce Grékov a Rimanov, ale začala na nich budovať, dokonca niektoré z nich aj opraviť.  Stredovekí učenci ako Albert Veľký, Robert Grosseteste, Roger Bacon, John Peckham, Duns  Scotus, Thomas Bradwardine, Walter Burley, William Heytesbury, Richard  Swineshead, John Dumbleton, Richard z Wallingfordu, Nicholas Oresme,  Jean Buridan a Mikuláš Kuzánsky začali klásť základy toho čo napokon vyústilo až do zrodu skutočnej vedeckej metódy. 
Stredovekí učenci sa obzvlášť zaujímali o optiku a štúdium povahy svetla pomocou šošoviek.  Zdá sa, že táto posadnutosť šošovkami viedla k ďalšiemu zo stredovekých darov svetu - okuliarom.  Zvýšený dopyt po knihách vďaka rozmachu univerzít taktiež viedlo k experimentom s  masovou výrobou kníh a napokon aj k ďalšiemu zo stredovekých vynálezov - tlačiarenskému lisu.  A experimenty vedúce k zisťovaniu ako mechanickým spôsobom merať čas sa na sklonku trinásteho storočia odrazilo vo vynáleze prvých mechanických hodín.
Preto myšlienka, že stredovek bol niečo ako prestávka v rámci učenosti a techniky a že ak by k nemu nedošlo boli by sme "pokročilejší" je založená na niekoľkých falošných predpokladoch.  Renesancia bola hnutím v rámci umenia a architektúry, ktoré prinieslo niektoré veľmi krásne maľby a budovy. Ale už pomenej prinieslo niečo technologicky objavné.  Napriek jeho dnešnej popularite obrázky Leonarda da Vinciho znázorňujúce lietajúce stroje atď. boli len niečo ako čudácke čmáranice.  Leonardov fantazijný lietajúci stroj by nikdy nevzlietol.  Avšak v roku 1100 n.l. istý stredoveký mních prezývaný Eilmer z Malmsbury postavil lietajúci stroj, spustil sa s ním zo strechy svojho opátstva a preletel niekoľko stoviek metrov.

Skutočnosť, že každý už niekedy počul o Leonardových skiciach a takmer nik ani len nepočul o Eilmerovom prvom experimentálnom lete človeka hovorí  veľa o spôsobe akým je stredoveké obdobie prehliadané a často ignorované, napriek tomu, že bolo významným v ľudských dejinách.