Naozaj nenecháš čarodejnicu nažive?

Biblia, svätá kniha kresťanstva, známa Kniha kníh a široko ďaleko rešpektovaná ako morálny kódex či základ pre hodnoty civilizácie. Bola a je často využívaná a povedzme si, že aj zneužívaná na ospravedlňovanie všetkého na čo si len vieme spomenúť: otroctva, podradného postavenia žien, slobody a ľudských práv. Dnes sa zameriame na jeden z najvypuklejších problémov minulosti. A ním je mágia a jej odsudzovanie kresťanským učením. Z pasáží, ktoré sa zaoberajú mágiou bol pravdepodobne najčastejšie citovaným textom v neskorostredovekom a ranomodernom období verš Exodus 22,18: "Maleficos non patieris vivere. "/Čarodejnicu/ nenecháš  nažive." Tento text, často citovaný spoločne neskoršími teológmi a lovcami čarodejníc v jeho doslovnom zmysle, sa v 1. a až do dvanásteho storočia prekvapujúco nepovažoval za jednoznačný "Boží príkaz" odsudzujúci čarodejnicu na smrť.
V kresťanskej literatúre venovanej mágii a jej škodlivému pôsobeniu v rukách človeka sa téma akým spôsobom treba chápať uvedené biblické "jasné a zreteľné" odsúdenie ľudí, zaoberajúcich sa čarodejníctvom začína rozvíjať už pomerne skoro.
Jednou z najvýznamnejších bola práca kresťanského učeného mnícha a teológa známeho pod menom Hrabanus Maurus z franského opátstva Fulda. Bol členom benediktínskej rehole a neskôr aj arcibiskupom v Mainzi. Bol autorom niekoľkých rozsiahlych komentárov ku knihám Starého ako aj Nového Zákona stavajúc na sv. Augustínovi a sv. Gregorovi Veľkom. V jeho prvej teologickej práci o kresťanskom učení De institutione clericorum Hrabanus bráni štúdium pohanskej literatúry práve s výhradami týkajúcimi sa mágie. Hrabanus poznal dobre asociácie s herézou, uvádzané predchádzajúcimi spisovateľmi: v komentári na známy verš z Exodus 22,18: lat. Maleficos non patieris vivere, poznamenáva:

Ako typ by sme maleficos mohli chápať vo význame heretikov, podnietených nie Duchom Božím, ale zlým duchom; títo uvádzajú zvrátené sekty aby tak oklamali ľudí, ktorých Boží zákon nariaďuje, aby boli odstránení, tj. oddelení a anatematizovaní zo spoločenstva veriacich, ktorí žijú pravý život v Bohu, takže maleficium, to jest omyl bude tým zahatený.

Ako budeme vidieť nižšie, táto obrazná interpretácia textu, ktorý bol neskôr braný s desivou doslovnosťou podnecovateľmi čarodejníckych procesov v pätnástom a šestnástom storočí, bola stále chápaná obrazne počas dvanásteho storočia. Ale popis a odsúdenie mágie, spojenie maleficia s herézou a detaily paktu a obvinenia z idolatrie (modloslužby) a superstitio, odrážali značné obavy  z prítomnosti a nebezpečenstva mágie.

Zdá sa, že žiadny teológ neobhajoval prísnejšie stíhanie týchto zločinov spojených s mágiou a čarodejníctvom, čo sa stalo takým charakteristickým u mnohých cirkevných hodnostárov, učencov a prelátov počas trinásteho storočia avšak podrobnejšie o povahe a obsahu mágie z nich uvažovala len hŕstka.

 Samotný termín maleficus v dvanástom storočí označoval pôvodne kúzelníkov - samozrejme nie neskoršie rozvinutý "prototyp" čarodejnice alebo mága označovaný pomocou pojmov malefica alebo maleficus nachádzajúcich sa v dobre známej čarodejníckej literatúre neskoršieho obdobia. Tzv. glossa ordinaria Biblie, zbierka biblických komentárov, glos, prevzatých z Cirkevných Otcov a neskôr prepísaných na okraj latinskej Vulgáty, Biblie, dokončené začiatkom dvanásteho storočia, je v tomto význame jednoznačne otvorená:

Maleficos non patieris vivere. Qui praestigiis magicae artis et diabolicis figmentis agunt, haereticos intellige, qui a consortio fidelium qui vere vivunt, excomunicandi sunt, donec maleficium erroris in eis moriatur.

Čo znamená v preklade asi toto:

To jest: maleficii sú tí, ktorí využívajú ilúzie magického umenia a diabla. Sú to heretici. Títo by mali byť oddelení od spoločenstva veriacich, v ktorom je pravý život. Mali by byť preto exkomunikovaní, aby ich omyl zomrel s nimi.

Toto znenie je dôležité hlavne tým, že sa môže chápať v troch rovinách, z troch dôvodov: Prvým je, že maleficii sú spojení s diablom; zadruhé, sú jasne identifikovaní ako heretici; potretie, nemali by byť zabití, ale exkomunikovaní z komunity veriacich (to isté platí aj pre heretikov a je patrné z citátov biskupa Waza z Lutychu, Gerhocha z Reichsbergu, sv. Bernarda a Petra Cantora). V poslednom príklade sa vivere jasne interpretuje obrazne, nie doslovne. Tzv. Glossa ordinaria, staršie než väčšina z textov citovaných historikmi, jasne identifikuje mágiu s herézou a to dlho predtým, než teológovia z trinásteho storočia, ktorí s týmto stotožnením údajne mali prísť ako prví.
Glosy naozaj jednotne odsudzujú magické praktiky a niekedy tieto úkony sa znažia aj vymenovať, ako v glose k pasáži uvedenej v Deuteronómiu 18,9-11. Avšak  glosátori odsudzujúc všetky formy mágie, túto hranicu neprekročili. Iba glosa venujúca sa Exodu 22,18 je v tomto explicitne otvorená a tvrdí, že zatiaľčo mágia je totožná s herézou, tzv. maleficus by sa nemal dať zabiť, ale exkomunikovať. Preto znovu treba pripomínať ako je dôležité určité nejasné pasáže v Biblii správne interpretovať v kontexte s inými a aj v rámci ich historických, sociokultúrnych základov, v ktorých vznikali a ako boli chápané v rámci dejín Cirkvi.