utorok 23. júna 2015

Slová pápeža sú ako manna - prosba o odpustenie - Ján Hus a valdénskí

Je síce pravdou, že Kresťanstvo malo za cieľ realizáciu ideálov vlády dobra, pravdy, lásky, spravodlivosti pre všetkých a ekumenizmom všetkých náboženstiev, zblíženia všetkých ľudí, dialógom so všetkými ľuďmi, snahou, aby sa z ľudstva vytvorila jedna rodina, lebo všetci ľudia sú božie dietky, ktoré Boh miluje, sleduje aj teraz tento cieľ. Realizácia týchto ideálov vždy stroskotávala a vidíme, že aj dnes stroskotáva na ľudskej obmedzenosti, sebectve, pýche aj vládychtivosti samých predstaviteľov náboženstva, na zamieňaní symbolov s vecami, ktoré znázorňujú, na tom, že vlastné myšlienky, názory, vydávali sa za slovo božie, za vôľu božiu, zneužívania náboženstva pre sebecké ciele. V nečistých ľudských rukách aj samé náboženstvo sa znečisťuje, stráca atrakciu a účinok.
Už v r. 1947 po vojne a jej zverstvách aj pre nás, ktorí cítia hanbu za transporty slovenských Židov ľudáckym kolaborantským režimom na čele s katolíckym kňazom Tisom do nemeckými nacistami postavených a spravovaných vyhladzovacích táborov v Poľsku a Nemecku napísal Peter Lippert tieto pamätné slová:
"Ľudský prvok všade i v cirkvi stáva sa ľahko priľudským. Cirkev poznala všetky veľké vášne, ktoré skrsávajú v ľudskej bytosti a prehrmievajú v dušiach jednotlivca a spoločnosti. Pravda, najnehodnejší z jej správcov, pápežov, prelátov, jej boli natisnutí, ba nanútení vonkajšou silou politického rázu, ale ani tento nátlak zvonku by nebol taký úspešný, keby nebol býval v samej cirkvi podporovaný úpadkom takého istého smeru. Strašné pudy egoizmu, túžby po peniazoch, panovačnosti, zmyselnosti účinkovali i v ľuďoch, ktorí viedli cirkev, a veruže neboli vždy vyššie sily svedomia, pôsobiaceho v cirkvi, čo by ich premohli. Takto vidíme v tejto cirkvi ako javisko strašných, ba čiastočne i odporných divých bojov, v ktorých akoby sa boli rozzúrili všetci démoni hlbočín" (Kristova Cirkev, Trnava, SSV, 1947, str. 24)
Ale treba k tomu napísať ešte niečo. Najstrašnejším paradoxom v cirkevných dejinách bolo a je, že náboženstvo sa neposudzovalo podľa dobrých veriacich, spravodlivých ľudí, ktorí čerpali silu pre svoju spravodlivosť a dobročinnosť z viery, ale podľa veriacich, ktorí svoju vieru nebrali vážne, ktorí sú zapísaní v matrike pokrstených, ale viera v ich živote mnoho neznamenala, alebo bola len prostriedkom na iné ciele, napríklad na získanie kariéry, bohatstva a podobne, ktorých by sme mohli nazvať skôr neveriacimi "veriacimi". Neviera "veriacich" má hlavný podiel na vzniku postkresťanskej západnej civilizácie.
Tento jav sa vyskytol v každom čase. Vždy boli a sú ľudia, ktorí sa podľa viery neriadili, hoci sa hlásili k tej alebo onej viere, ktorí si ideály náboženstva prispôsobovali podľa svojich potrieb, alebo mali z neho len vonkajšie formy a žili si v súkromí podľa svojej ľubovôle.
Takéto príklady neverectva "veriacich" sa tiahnú už od Starého zákona (porov. Mt 15,7, Sk 7,57 a nasl. atď.)
Pápež František v príhovore pri príležitosti veľmi bolestnej pamiatky upálenia, toho smutného "jubilea" 600 rokov od smrti veľkej postavy českej reformácie, majstra Jána Husa povedal aj tieto slová:
"Ublížili sme svätej matke Cirkvi.Vo svojom svedomí preto máme nosiť prosbu o odpustenie za tento príbeh svojej rodiny, za každého, koho sme zabili v mene Božom. V tridsaťročnej vojne sa v Ježišovom mene zabíjali navzájom katolíci a kalvíni. Toto sú priamo rodinné škandály!"
To sú slová pápeža Františka na adresu "našich" hriechov a aktov násilia voči inak zmýšľajúcim bratom a sestrám.
Podobne sa vyjadril aj v Turíne počas druhého dňa svojej pastoračnej návštevy diecézy tohoto mesta a pri tejto príležitosti ako prvý pápež v dejinách navštívil aj valdénsky kostol. Okrem iného povedal:
„Keď uvažujeme nad históriou našich vzťahov, nemôžeme sa nezarmútiť nad spormi a násilím spáchaným v mene vlastnej viery, a prosím Pána, aby nám dal svoju milosť, aby sme sa všetci uznali za hriešnikov a aby sme si dokázali vzájomne odpustiť. Je to iniciatívou Boha, ktorý nikdy nerezignuje pred hriechom človeka, že sa otvárajú nové cesty na prežívanie nášho bratstva, a od tohto sa nemôžeme odťahovať. Zo strany Katolíckej cirkvi vás prosím o odpustenie. Prosím vás o odpustenie za tie naše postoje a počínania, ktoré neboli kresťanskými, ba ani ľudskými, ktoré sme počas dejín mali proti vám. V mene Pána Ježiša Krista, odpusťte nám!“
Valdénci boli stredovekým náboženským hnutím inšpirovaným pôvodne bohatým lyonským kupcom Petrom Valdésom (duchovným predchodcom sv. Františka z Assisi, "ženícha Chudoby", ktorý sa na rozdiel od Petra miestnej biskupskej autorite podriadil), ten sa pod vplyvom prekladu biblie (ktorý on sám dal vyhotoviť) do provensálštiny obrátil v duchu Kázania na Hore, "opustil" svoju manželku a rozdal svoj majetok chudobným. Valdenskí sa vo svojej putovnej činnosti snažili o zreformovanie cirkvi, najmä prostredníctvom slobody laického kázania bez schválenia miestnymi cirkevnými autoritami a odmietali otvorené násilie, prísahu a hlásili sa k životu v chudobe. V 12. storočí, presnejšie v r. 1184 bola na koncile vo Verone pápežom Luciom III. na nich formálne vyhlásená exkomunikácia a začali byť prenasledovaní, napr. v r. 1211 bolo v Štrasburgu upálených 80 valdénskych, dokonca v roku 1487 valdénsku komunitu v provinciách Dauphine a Piedmont vyhlásil za otvorených heretikov pápež Inocent VIII. (známy svojou nemravnosťou a poverčivosťou, zodpovedný za bulu Summis Desiderantes proti namierenú voči údajným čarodejniciam) vyhlásil proti nim krížovú výpravu. Tisícky valdénskych bolo brutálne zabitých počas vojenských výprav besniacich v rámci krvavých náboženských vojen vo Francúzsku - známy je masaker z Mérindolu v r. 1545. Nikdy na to nezabudnime a pri pokušení odsudzovať dnešné činy fanatikov z radov islamského náboženstva majme na pamäti tieto obrazy z našich veľmi hanebných dejín.
Preto pamätajme, modlime sa za pokoj, uchovávajme si tieto úžasne prorocké slová pápežovej prosby o odpustenie vo svojom srdci a premýšľajme o nich.

2 komentáre:

  1. Pozdravujem Vás.
    Áno, poprosil o odpustenie...
    Možno niekedy príde čas, keď sa aj valdénski ospravedlnia napr. za atentáty na Dona Bosca.
    :-)
    Upaľovanie je ozaj brutálna prax. V časoch, o ktorých píšete, však ľudský spôsob ukladania trestu bral tento čin ako fakt. Veď aj Kalvín žiadal pre svojich protivníkov upálenie. Nešlo teda o prax Katolíckej cirkvi, resp. jej predstaviteľov z radov vysokého kléru, ako by z Vášho článku mohlo vyplynúť, ale jednoducho o všeobecnú prax vykonávania trestu. Táto prax však nemá v Biblii ani v Tradície nijaké opodstatnenie. Aj preto nie je namieste prirovnávanie s činmi fanatikov z islamského náboženstva. Pretože Korán v sebe obsahuje tézu o šírení islamu mečom.
    Áno, pomýlení ľudia dokážu prekrútiť čokoľvek, aj sväté veci. Podstatné je však aj to, ak ide o náboženstvo, či môžu nájsť podporu v dogmách, v učení, ktorému veria.

    V radoch Katolíckej cirkvi sa aj dnes veľmi výrazne - ako počas celých jej dejín - stretávame so snahami rozvrátiť učenie živého Boha. Ak úbohí zvrátení poblúdilci nenájdu pre svoje tvrdenia podporu v učení Katolíckej cirkvi, tak podniknú kroky k tomu, aby jej učenie prekrútili. Ale nikdy to nebude učenie pravej Cirkvi, ktorú založil Ježiš Kristus.

    :-)
    Skalinka

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Určite sa ospravedlnia ak by mali nejakú hlavu svojej cirkvi, keďže oni považujú za hlavu Krista, tak ten už v nebi prijal aj Dona Bosca a možno aj jeho potencionálnych atentátnikov :) A v mojom článku som dokonca na adresu valdénskych vyslovil značné prísne slová o "zreformovanie" cirkvi laickým kázaním bez súhlasu cirkevných autorít na rozdiel od podľa mňa autentickejšej cesty "apoštola dobrovoľnej chudoby" sv. Františka z Assisi.
      Keďže som členom Katolíckej Cirkvi vítam ospravedlnenie a prosbu za odpustenie zo strany pápeža Františka I. a nepodmieňujem však toto opravdivo kresťanské konanie ničím, ak je nádej na zmier, zblíženie sa, potom vyjadrenie vzájomnej lásky je najlepšie bez kladenia podmienok.
      Je dobré a správne, že upaľovanie považujete za naozaj brutálnu prax. Túto prax však schvaľoval pápež Gregor IX. v r. 1232 v bule Excommunicamus a potom mučenie v inkvizičných procesoch, na rozdiel od odporu pápeža Mikuláša I., ktorú vyjadril vo svojich Responsa z r. 866, aj Inocent IV. v r. 1252 (kánonický právnik, sv. Alfonz Maria Liguori ospravedlňuje mučenie ešte v 18. storočí!!!), s ktorými súhlasil aj sv. Tomáš Akvinský vo svojej Summa Theologica, http://summa.op.cz/sth.php?&A=3a
      a ďalší kazuisti inkvizície ako napokon aj všetci následní poprední predstavitelia našej Cirkvi, napr. pápeži sv. Pius V. svätci sv. Ján Kapistrán, ako aj v žalostnej ceste prenasledovania čarodejníc ako boli sv. Bernardin Sienský al. kardinál sv. Karol Boromejský. Máte pravdu, Kalvín dal upáliť lekára antitrinitára Michaela Serveta v r. 1533, ktorý však pred tým v r. 1530 utiekol pred španielskou Supremou, ktorá by nebyť tejto jeho nešťastnej cesty do Ženevy, tento trest vyniesla zaňho. Ale už sa menej poukazuje na historický fakt, že striktne proti upaľovaniu heretikov na hranici boli vážení protestanti ako Sebastian Castellio a i. V Biblii sa nachádzajú pasáže, kde sa nielenže schvaľuje vykonávanie trestu smrti nad modloslužobníkmi, ale sa vyslovene odporúča porov. napr. Dt 13, 6-9 a i. Rovnako sa tam nachádzajú podobenstvá o hádzaní suchých vetvičiek do ohňa, porov. (Jn 15, 6: Ak niekto neostane vo mne, vyhodia ho von ako ratolesť a uschne. Potom ich pozbierajú, hodia ich do ohňa a zhoria.). Aj Kristova výzva, že neprišiel na zem priniesť pokoj, ale meč sa v dejinách RKC rôznymi dobovými "exegétmi" ako napr. aj hlavným ideovým tvorcom templárskeho mníšskeho rádu Sv. Bernardom z Clairvaux, chápali v doslovnom zmysle. Preto som aj napísal o reflexii našich dejín pri pohľade na činy fanatikov z IS. Ide mi práve o vyhnutie sa ospravedlňovania a bagatelizácie prvkov fanatizmu a barbarských skutkov aj zo strany stredovekých katolíkov.
      K vášmu ďalšiemu by som citoval z môjho článku:"Ale treba k tomu napísať ešte niečo. Najstrašnejším paradoxom v cirkevných dejinách bolo a je, že náboženstvo sa neposudzovalo podľa dobrých veriacich, spravodlivých ľudí, ktorí čerpali silu pre svoju spravodlivosť a dobročinnosť z viery, ale podľa veriacich, ktorí svoju vieru nebrali vážne, ktorí sú zapísaní v matrike pokrstených, ale viera v ich živote mnoho neznamenala, alebo bola len prostriedkom na iné ciele, napríklad na získanie kariéry, bohatstva a podobne, ktorých by sme mohli nazvať skôr neveriacimi "veriacimi". Neviera "veriacich" má hlavný podiel na vzniku postkresťanskej západnej civilizácie."
      :)
      kjfriedo

      Odstrániť