21. máj 2011
Autor: Tom Doyle
 |
| Karen Terry, hlavný vyšetrovateľ správy John Jay College o príčinách a kontexte sexuálneho zneužívania detí kňazmi, hovorí počas tlačovej konferencie v ústredí Konferencie biskupov USA vo Washingtone dňa 18. mája. (foto CNS) |
V posledných niekoľkých dňoch som si detailne prečítal celú 143-stránkovú správu John Jay College o príčinách sexuálneho zneužívania detí kňazmi v Spojených štátoch amerických a som si znovu podrobne preštudoval konečné zhrnutia a závery 17 z celkového počtu 27 správ o sexuálnom zneužívaní detí klerikmi, ktoré boli publikované medzi rokmi 1989 a 2011.
Väčšina z nich pochádza z oficiálnych zdrojov ako sú rozhodnutia veľkých porôt USA, tri írske správy (Ferns, Ryan, Murphy) alebo dve kanadské správy, ktoré boli výsledkom tzv. Mt. Cashel debaklu z osemdesiatych rokov 20. storočia. Iné pochádzajú z cirkevných zdrojov ako sú správa National Review z r. 2004, Bernardinova správa z r. 1992 alebo Cirkvou sponzorované správy ako je Defenbaughova správa (Chicago, 2006) alebo prvá správa John Jay z r. 2004. Väčšina zo správ obsahuje časť, ktorá je venovaná kauzalite. V žiadnej z nich sa nehovorí nič o účinku kultúry rokov 60-tych a 70-tych ako faktoru kauzality, ale každá jedna poukazuje na rozličné druhy a úrovne zlyhania biskupov ako podstatnej príčiny fenoménu sexuálneho zneužívania detí a mladistvých klerikmi.
Niektoré zo správ detailne rozoberajú sociokultúrne faktory, ktoré mali kauzálny účinok, ale žiadny z týchto popísaných faktorov nejakým spôsobom nepresúva vinu na "zvýšenú deviantnosť spoločnosti počas danej doby" ako povedala Karen Terry v jej vyhlásení pri zverejnení výsledkov správy. O pôsobení kultúry tu existovala jednomyseľná zhoda, ale nebola to vonkajšia kultúra, ale kultúra vo vnútri cirkvi. Arthur Jones jasne udrel klinec po hlavičke vo svojom stĺpčeku NCR z 18. mája, keď trefne pomenoval túto kultúru, ktorá mnohými spôsobmi "vytvárala" zločinných klerikov a dovoľovala, aby sexuálne zneužívania prekvitali, ako arogantný klerikalizmus.
Tretí zdroj informácie, ktorá pravdepodobne poskytuje najpresnejšie údaje o sexuálnom zneužívaní detí klerikmi v našej ére a nimi sú údaje získané právnikmi obetí vo viac než šiestich tisíckach občianskych a kriminálnych procesoch, ktoré sa konali alebo konajú len v samotných Spojených štátoch. Ak pridáme k týmto údajom informácie z podobných prípadov v Kanade, Írsku, Austrálii, Veľkej Británii a z niekoľkých ďalších európskych krajín, dostaneme obrázok, ktorý sa v mnohom odlišuje od toho, čo sa dá vysledovať z tejto najčerstvejšej správy John Jay. Správa označuje obdobie 60-tych a 70-tych rokov 20. storočia ako vrcholné s najväčším počtom prípadov sexuálneho zneužívania, a uvádza, že po tomto období počet prípadov rapídne klesá. Toto zjavne korešponduje s tým, čo niektorí z cynikov nazývajú "Woodstocká obrana".
Časové oneskorenie v oznamovaní zločinov sa nedá vysvetliť sociologickými údajmi a ich interpretáciou ale pomocou emočného a psychologického dopadu sexuálneho narušenia na mladú obeť. Väčšine obetí trvá desaťročie alebo viac nájsť bezpečie a kuráž pohnúť sa vpred. Skupiny na podporu obetí a ich právnici v USA a za hranicami vidia významný nárast počtu obetí, ktoré boli zneužité v 50-tych ba dokonca v 40-tych rokoch 20. storočia. Ako poznamenal jeden z mojich bystrých priateľov, toto sú obete z éry big bandu tak čo z toho vyplýva? Nazveme to obranou "Bennyho Goodmana"?
Tí, ktorí považujú hlavné závery zo všeobecného zhrnutia ako podporu taktike biskupskej konferencie presunúť zodpovednosť za zlyhania na spoločnosť, majú viacmenej pravdu. Zároveň treba ale napísať, že tieto závery sú len časťou celej problematiky a majú v mnohých aspektoch len minoritný význam. Skutočnosť, že väčšina týchto prípadov sa odohrala v 60-tych a 70-tych rokoch sa dá rýchlo spochybniť. Omnoho presnejšie sa dá povedať, že väčšina prípadov, oznámených v období po roku 2002, zahrňuje sexuálne zneužívanie, ktoré sa odohralo v období od 60-tych do 80-tych rokov. Je teda nepodložené predpokladať, že väčšina incidentov sexuálneho zneužívania sa stala práve počas tohoto obdobia. O. Gerald Fitzgerald založil v r. 1947 komunitu Paraklétos, ktorej zámerom bolo poskytovať pomoc kňazom s problémami. Od začiatku sa v ňom stretával s kňazmi so psychosexuálnymi problémami a v liste biskupovi napísal, že traja z desiatich kňazov pripustili, že sa tam nachádzali preto, že sexuálne zneužili mladistvých.
O. Gerald napísal tento list v r. 1964. Nanešťastie, je ťažké ak nie nemožné vypracovať štúdiu o obetiach sexuálneho zneužívania v období 1930-1959 ale informácie o. Geralda nenechávajú nikoho na pochybách, že sexuálne zneužívanie detí kňazmi bolo významným fenoménom dlho pred neviazanými obdobiami 60-tych a 70-tych rokov. Jedinou konštantou, ktorá sa vyskytovala vždy a ktorú mali všetky obdobia počnúc tými pred rokom 1960 až do prelomu milénia spoločnú, bolo zakrývanie týchto prípadov biskupmi a hanebné zaobchádzanie s obeťami. Výskumníci John Jay boli poverení biskupmi, aby sa pozreli na dôvody, prečo kňazi molestovali a zneužili mladistvých. Nepýtali sa ich, ako, prečo a vďaka čomu k tomuto molestovaniu a zneužitiu prichádzalo. Toto by bolo bývalo pre biskupov smrteľne nebezpečné a toto si uvedomovali.
Napriek tomu, výskumníci sa nemohli vyhnúť blatantnej úlohe, ktorú v týchto prípadoch zohrala hierarchia.
V tomto ohľade by však nemala byť správa odpísaná a to buď z toho dôvodu, že je irelevantná alebo, že umožňuje biskupom sústavne vyvíjať kampaň s cieľom vyhýbať sa tomu, aby čelili v plnom rozsahu ich vlastnej zodpovednosti. To je aj dôvod, prečo je dôležité prečítať si celú správu a nebyť závislý len na celkovom súhrne alebo na vyhlásení Karen Terry alebo vyhláseniach kohokoľvek z biskupov, ktoré pochádzajú z cirkevných informačných prameňov. V samotnej správe sa nachádza odhalenie skutočných problémov, ktoré mali spôsobiť zlosť a sú základom pre tisícky súdnych procesov a oficiálnych správ. Časť s názvom “Mid-1990’s Diocesan Response” (slov. Reakcia diecéz počas 90-tych rokov 20.stor.) na stranách 86-91 obsahuje triezvy protijed voči snahe o jemne podanú "návnadu" v podobe príbehu o kňazoch, ktorí sa stratili v ére festivalu Woodstock. Výskumnému tímu patrí vďaka za to, že vo svojej správe dali priestor aj informáciám, ktoré sú v niekoľkých rovinách vyznievajú kriticky voči reakciám biskupov na tieto škandály. Preto nezaškodí uviesť niekoľko charakteristických citátov:
Zlyhanie niektorých diecéznych lídrov na úrovni prevzatia zodpovednosti za škody spôsobené sexuálnym zneužívaním detí kňazmi bolo v niektorých prípadoch neslýchané (str. 89)
Farníkom nebolo povedané, alebo boli oklamaní o dôvodoch preloženia sexuálneho predátora (str. 89)
Diecézni lídri len zriedkavo poskytli informácie miestnym občianskym autoritám a niekedy sa dokonca pokúšali zabrániť tomu, aby sa správy o sexuálnom zneužívaní detí kňazmi dostali k orgánom činným v trestnom konaní aj pred uplynutím doby premlčania.(str. 89)
Predstavitelia diecéz a ich zamestnanci sa pokúšali ukrývať svoje záznamy, aby sa tak zbavili usvedčujúcich dôkazov. (str. 89)
Diecézni lídri sa pokúšali odviesť osobnú zodpovednosť zo zadržaných kňazov pomocou rozhodnutí, ktoré spočívali na odporúčaniach terapeutov alebo využitím legalistických argumentov na základe statusu kňazov. (str. 89)
Diecézy, ako vypovedal respondent, sa pokúšali vydierať či zastrašovať kňazov, ktorí vzniesli obvinenia voči iným kňazom; vypovedal, že právnická firma najatá diecézou napichla jeho telefón a prehrabávala sa mu v koši na odpadky. (str. 90).Respondentom bol kňaz-obeť sexuálneho zneužívania, ktorý sa odhodlal vypovedať v r.1991.
Tieto citáty nepredstavujú výnimky. Toto bola operačná procedúra, ktorá sa štandardne vyskytovala v rámci inštitucionálnej Cirkvi až do verejných odhalení, ktoré začali v r. 1984 a dosiahli svoj vrchol v r. 2002, v ktorom spôsobili široký záujem médií, legálne vyšetrovanie a verejné pobúrenie, ktoré v konečnom dôsledku prinútilo biskupov zmeniť svoju taktiku. Správa John Jay vyznačuje organizačné kroky, ktoré boli vykonané biskupmi ako odpoveď na “krízu” a poukazuje na to, že žiadna iná inštitúcia sa nepodrobila verejnej štúdii o sexuálnom zneužívaní a z tohto dôvodu neexistujú porovnateľné údaje z iných inštitúcií (Celkové zhrnutie, str. 5).
Podobná štúdia o inštitucionálnej odpovedi by mala sama ukázať, že organizačné kroky vrátane správy John Jay a iných správ boli výsledkom intenzívneho tlaku na biskupov zvonka klerikálnej enklávy, aby tak čelili realite nočnej mory, ktorú spôsobili. Je pravda, že tieto kroky, predstavujúce rôzne typy politík a procedúr, a ku ktorým došlo sú pozitívne a sú krokmi správnym smerom.Čo však nesmie byť samozrejme zanedbané je neľútostná skutočnosť, že hierarchia Katolíckej Cirkvi od hora až dole zostáva v obrannom postoji, v márnom úsilí o získanie si dôvery, rešpektu a úcty, ktorú už raz mala, ale ktorá je dnes už len zožltnutou spomienkou na staré dobré časy.
Správa poskytla povinnému celibátu a prostrediu klerikálneho sveta mužov malé zadosťučinenie. Toto bude podporovať právo na obranu tých, ktorí sa pokúšajú tvrdiť, že všetky problémy pochádzajú z vplyvov zvonka. Už samotný vplyv povinného celibátu a subkultúry, z ktorej integrálna časť hrá hlavnú úlohu v procesoch socializácie a dospievania mužov, ktorí budú eventuálne zneužívať mladistvých. Skôr klerikálna kultúra by mala byť predmetom takejto 1,8 miliónovej obchodnej špekulácie, pretože ak sa na ňu pozrieme zblízka a čestne, mali by sme získať informáciu, ktorá nielenže poskytne silne overiteľné príčiny, prečo došlo k nočnej more sexuálneho zneužívania detí kňazmi, ale aj bude viesť k hodnotným i keď radikálnym krokom, ako sa vyhnúť podobným tragédiám v budúcnosti. Hoci by práve takéto opatrenia mohli byť pre hierarchický cirkevný establišment nebezpečné, pretože niet pochýb žeby toto viedlo k potrebným fundamentálnym zmenám. Určite sa ešte v budúcnosti nájde široká škála úrovní na ktorých sa dá tento dokument chváliť ako aj kritizovať. Spomedzi tých najhodnotnejších kritických odpovedí to budú tie, od iných vedeckých profesionálov, najmä sociológov, ktoré pomôžu dať tento dokument do omnoho realistického a relevantného svetla.
Predkladaná správa bola sprevádzaná vyhláseniami Karen Terry, hlavnej vyšetrovateľky, Diane Knight, predsedkyne NAB (National Review Board) a Blaise Cupichom, predsedom Výboru na ochranu detí Konferencie biskupov USA. Najrušivejšou vetou pochádzajúcou zo všetkých dokumentov prezentovaných na tlačovej konferencii spolu so správou je tá, ktorú vyslovila Karen Terry: "Problém sexuálneho zneužívania detí katolíckymi kňazmi v USA je už do veľkej miery minulosťou a veľký počet týchto prípadov sa odohralo už pred desaťročiami." Som si celkom istý, že Dr. Terryová určite nemá ani predstavu o tom, akým útočným a hlboko zraňujúcim je tento výrok pre tisícky obetí, ktoré boli zneužité pred desiatkami rokov a ktoré stále žijú s intenzívnou bolesťou "na duši", ktorá sa nikdy nestratí. Títo ľudia nie sú "v minulosti" ale sú tu s nami. To, čo sa im stalo pred rokmi či desaťročiami je pre nich stále skutočné a v ich životoch to pôsobí rovnako deštruktívne, ako by to bolo "včera".
Zatiaľčo biskupi a ich apologéti sa umelo vyhrievajú na výslní vďaka ilúzii, že táto správa potvrdzuje ich štandardné obranné stratégie a och sebapotvrdenie kvôli procedúram a politikám, ktoré prijali, aby sa pomocou nich pokúsili uzdraviť zranené obete, realita "fenoménu sexuálneho zneužívania" je niečo, na čo táto správa nebude schopná dať úplne odpoveď. To čo je dôležité, naozaj nie je dôvod prečo tisícky klerikov "zišlo z cesty" a znásilnilo a zneužilo desiatky tisíc nevinných detí. Dôležité je to, čo inštitucionálna Cirkev vykonala, alebo oveľa presnejšie, nevykonala, aby pomohla ozdraviť tisíce obetí, ktoré stále žijú v izolácii a s veľkou bolesťou "na duši". Týmto mužom a ženám sa viac ako čokoľvek iné stalo to, že boli do hĺbky svojej duše zranení a slovami niektorých, priam zavraždení. Skôr ako sa pokúsiť ísť až takto ďaleko a týmto sa pomôcť oslobodiť z tiaže svojej spoluzodpovednosti, biskupi mohli urobiť to čo sa malo...pokúsiť sa prinajmenšom o naštartovanie procesu pochopenia obrovskej hĺbky spirituálnych zranení, ktoré sa týmto mnohým mužom a ženám dostalo a ktorí boli predtým obyčajnými chlapcami a dievčatami, nevinní a plní dôvery. Opustiť nečestné sľuby, nekonečné snahy skrývať tajomstvá a zneužiť legálne postupy na umlčanie obetí. Až raz úradná Cirkev príde na to, ako autenticky osloviť obete a skutočne to aj urobí, vtedy a len vtedy sa tento hanebný škandál začne pomaly ale isto stávať postupne minulosťou.
Tom Doyle je kňaz, kanonický právnik, odborník na liečenie závislostí a dobrovoľník, ktorý sa dlhodobo venuje nastoleniu spravodlivosti a poskytovaniu duchovnej útechy obetiam sexuálneho zneužívania kňazmi. Je spoluautorom prvej správy z r. 1986, ktorá bola kedy doručená biskupom USA o sexuálnom zneužívaní detí klerikmi.
Zdroj: NCR, 21.5.2011
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára