'Prinášajú uzmierovacie obete, porážajú čierny dobytok a posielajú prosby zosnulým dušiam...Ako dieťa v prázdnej temnote sa chveje a strachuje pre všetko tak aj my v širokom dennom svetle sme niekedy deprimovaní nepodloženými obavami ako tie strašidelné mory, ktoré si predstavuje dieťa ak prídu naň v noci. Táto hrôza a temnota mysle nemôže byť oddialená slnečnými lúčmi, jasným svitom nového dňa, ale len pochopením vonkajšej formy a vnútorných prírodných procesov'Lukrécius, Kniha II, riadky 50-62
Týmito slovami Lukrécius uviedol myšlienku vedeckého poznania ako istého druhu prostriedku na to ako sa zbaviť náboženstva, rétoriku, ktorú neskôr mohli prevziať v oveľa modernejších dobách také známé postavy ako Bertrand Russell, Peter Atkins a Richard Dawkins. Napríklad v r. 1966 Anthony F.C. Wallace napísal toto:
‘Viera v nadprirodzené sily je odsúdená na zánik, po celom svete ako dôsledok vzrastajúcej adekvátnosti a difúzii vedeckého poznania’(Kvôli budúcemu citovaniu je nemúdre robiť predpovede ako je táto, pretože sa potom môže ľahko stať, že ste sa mýlili a budete odsúdení na citovanie v budúcich pojednaniach ako príklad istého druhu falošného proroka).
Pre mnohých sa zdá pravdou povedať, že veda umožnila sekularizáciu spoločnosti, uvádzajúc skepticizmus a položenie základov pre intelektuálne poctivé neverectvo. História však odkrýva omnoho komplexnejší obrázok ako toto. Štúdia Susan Buddovej pod názvom ‘Rozličné aspekty nevery: Ateisti a neverci v anglickej spoločnosti v rokoch 1850-1960’ (Varieties of Unbelief: Atheists and Unbelievers in English Society 1850-1960) odhaľuje že medzi dôvodmi, uvádzané tými, ktorí stratili svoju vieru vo Viktoriánskom Anglicku len veľmi ťažko nájdeme ‘pokroky vedy’.
Buddovej výskum je založený na priamych svedectvách stopäťdesiatich nevercov a dôkazoch z dvoch stoviek dodatočných biografii. Prišla na to, konverzie na neveru boli najčastejšie spojené so zmenami z konzervatívnej na radikálnu politiku (náboženstvo bolo odmietané ako súčasť privilegovanej spoločnosti) a čítanie radikálnych textov ako bol ‘Vek rozumu’(Age of Reason) Thomasa Paina.
Ďalším z najčastejšie citovaných dôvodov bolo samotné čítanie Biblie, obzvlášť Starého zákona s jeho konceptom pomstychtivého a antropomorfického božstva. V svojej kapitole knihy ‘Galileo ide do väzenia’(Galileo Goes to Jail), John Hedley Brooke cituje reč prezidenta National Secular Society (Národnej sekulárnej spoločnosti), ktorá odznela v r. 1912, v ktorej trvá na tom, že pri biblických príbehoch ‘sexuálnej žiadostivosti, cudzoložstva, incestu a neprirodzenej neresti by sa červenali aj v bordeli’ V knihe ‘The God Delusion - Boží blud’, Richard Dawkins popisuje príbeh, v ktorom synovi Winstona Churchilla Randolphovi Evelyn Waugh ponúkol prečítať si bibliu, čím sa snažil zavrieť mu ústa, keď spolu na vojne strážili. Waugh neskôr napísal:
‘Bohužiaľ to ale želaný výsledok neprinieslo. Nikdy z nej nečítal ani kúsok, a teraz je z toho nechutne nadšený; neustále nám z nej niečo nahlas číta: “Vsadím sa, že ste netušili, že toto bolo v Biblii..” alebo sa iba buchne po stehne a zasmeje sa: “Páni, ten Boh je ale haj**l!’
Súdiac podľa Buddovej štúdie aj iní čitatelia Starého zákona prišli k rovnakému výkladu.
Iné ťažkosti pre veriacich vyplynuli z postupného odhaľovania historického pochopenia biblie a kresťanstva ako celku. Toto začalo podkopávať kresťanstvo, jeden z najväčších úderov prišiel s uverejnením (Esejí a recenzií - Essays and Reviews) v r. 1860. Autori, skupina liberálnych anglikánskych klerikov, v nich argumentovala, že inšpirované čítanie biblie by malo byť nahradené historickým. Esejí sa za dva roky predalo 22000 výtlačkov, čo bolo viac než sa predalo Darwinovej práce 'O pôvode druhov - On the Origin of Species' v prvých dvadsiatich rokoch. Toto predznamenalo päť rokov čo raz polarizovanejšej debaty s knihami a spismi zúrivo sa pretekajúcich v rozoberaní týchto historických problémov.
Biblická kritika a história sa preto objavili ako hlavné výzvy náboženskej autority. Na pisateľov Starého a Nového zákona sa začalo pozerať už nie ako na nadčasové autority ale ako na nespoľahlivé pramene kultúry vzdialenej v čase.
Ako poznamenáva Owen Chadwick v kapitole ‘Evolúcia a cirkvi - Evolution and the Churches’ knihy 'Science and Religious Belief: A Selection of Recent Historical Studies':
‘[V 60-tych rokoch 19. storočia] teológovia boli zamestnaní viac s dôsledkami biblickej kritiky než s dopadmi výsledkov prírodných vied...nové historické poznatky ich prinútili zčasti ustúpiť z pozície zakladania Božieho Zjavenia na dokumentoch, ktoré bezpochyby obsahovali historickú pravdu, ale nikto nedokázal povedať v akej miere.’Pravda, oveľa presnejšie exkluzívny prístup k pravde, ktorý si nárokovala každá kresťanská sekta si začala vyberať svoju daň ako napríklad prijímaná nesmrteľnosť istých doktrín ako je doktrína Pekla (Charles Darwin, zhrozený pri kázaniach evanjelikálov o posmrtnom živote naňu poukazoval ako na ‘zavrhnutiahodnú doktrínu’). Myšlienka, že z hľadiska morálky môže byť ateista na tom rovnako ako veriaci si rovnako získavala dôveryhodnosť.
Hedley Brooke taktiež poukazuje na sociologičku Mary Douglasovú, ktorá argumentuje s tým, že ‘náboženstvo je v princípe založené na sociálnych vzťahoch a nie na prírodných princípoch’ V 19. storočí boli sekulárne reakcie vyprovokované hnutiami v rámci protestantizmu a katolicizmu; nároky na neomylnosť písma a ľudová bibliolatria; nároky na neomylnosť pápeža a provokatívny Syllabus Errorum publikovaný Katolíckou Cirkvou v r. 1864. Toto boli aktivity, ktoré pohli Johna Williama Drapera napísať svoje dielo ‘História konfliktu medzi náboženstvom a vedou - History of the Conflict between Religion and Science’ v r. 1874, spopularizujúc tak tézu, že katolícke kresťanstvo a veda sú v konflikte.
Vzhľadom na modernú éru Hedley Brooke píše:
"V moderných časoch sa dá nájsť korelácia medzi expanziou sekularizmu a sociálnymi, politickými a ekonomickými transformáciami čo však má len malé priame spojenie s vedou. Historici poukazujú na zvýšené hodnoty sociálnej a geografickej mobility, ktoré rozdeľujú komunity v minulosti viazané spoločnými religióznymi hodnotami. Vzrast kapitalizmu, komercie a konzumizmu podporoval prenikavý vplyv hedonizmu, ktorý ohrozuje oddanosť religióznym inštitúciám a dlhodobým cieľom...sekulárne hodnoty boli vo veľkej miere propagované v sfére školstva a v médiách. V niektorých krajinách bola religiózna solidarita vymenená solidaritou národnou a ideológiou politických strán. To, že transformácie prebiehali rozličnými rýchlosťami a dosahovali rozličných stupňov rozvinutosti v odlišných kultúrach znamená, že neexistuje 'žiadny konzistentný vzťah medzi stupňom vedeckého pokroku a redukovanej miery religiózneho vplyvu, viery a praxe.'"
Štatistika ukazuje, že napriek nádejám racionalistov veľká väčšina ľudstva stále verí z celého srdca na nadprirodzené entity a aj napriek dúfaniu liberálnych veriacich najviac napredujú tí, so svojím ohňom, sírou a biblickou neomylnosťou na perách. Je teda do určitej miery jasné, že svet sa iste nestane v dohľadnej dobe ‘oázou čistého racionalizmu’.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára