Narodený ako Giovanni Battista Cibo v Janove, budúci pápež v mladosti viedol rozmarný a zhýralý život, potom študoval v Padove a Ríme a získal vyššie svätenie. Po vstupe do služieb kardinála Calandriniho, bol v roku 1467 vysvätený za biskupa Savony o päť rokov neskôr toto miesto vymenil za biskupský stolec v Molfette. Dňa 29. augusta 1484, keď bol zvolený za pápeža sa pokúsil v Christianitas znovunastoliť mier, medzitým však podporoval neplodnú alianciu proti Osmanskej ríši a zápasil s špirálovito sa rozširujúcou zadĺženosťou pápežstva pomocou vynaliezavej snahy vytvárania a následného predávania cirkevných úradov a benefícií. Hoci bol politicky neskúsený a často chorľavý, Inocent sa čoskoro ukázal ako obávaný nepriateľ "heréz" všetkých druhov, silne odsudzujúc husitov v Českom kráľovstve ako aj židovských conversos v Španielsku. Taktiež podporil zúrivú kampaň proti valdénskym komunitám v juhovýchodnom Francúzsku a zakázal Gianfrancescovi Pico della Mirandolovi viesť verejnú debatu v Ríme o svojich “900 Tézach”, ktoré sa dotýkali rôznych tém od mágie až po matematiku. Považoval Picove myšlienky za “nevhodné pre zbožné uši” kvôli ich vyzdvihovaniu “židovských klamov” a podpore “omylov pohanských filozofov” (Farmer 1998, 15).
Jedným z prvých činov Inocenta po tom ako sa stal pápežom bolo vydanie svojej čarodejníckej buly. Hoci zjavne nemal dostatočnú skúsenosť z prvej ruky ohľadne čarodejníckych procesov, toto vyhlásenie bolo priamo vyžiadané Kramerovým apelom namiereným proti miestnej opozícii voči ním vedeným čarodejníckym procesom v Hornom Nemecku. Miestne elity, klérus a súdne autority mali byť všetci extrémne opatrní—ak nie otvorene skeptickí—pri metódach, ktoré Kramer využíval na odhalenie podozrivých čarodejníc a získavanie priznaní a usvedčení. Hoci Kramer už mal pravdepodobne mať zdokonalené svoje teórie o čarodejníctve, ktoré sa vyplávali na povrch o dva roky neskôr v spise Malleus Maleficarum (Kladivo na čarodejnice, 1486), napriek tomu cítil potrebu vyhľadať podporu u novozvoleného pápeža. So šťastím našiel v Inocentovi VIII. ochotného poslucháča, ktorý vložil Kramerove náhľady do hlavného jadra svojej buly, prehlasujúc že “Prednedávnom sa nám dostalo do uší . . . že v niektorých častiach Horného Nemecka . . . mnoho osôb . . . sa oddalo démonom, inkubom a sukkubom” (Kors a Peters 2001, 178). Čo je však príznačné, že Inocent nerobil rozdiel medzi vlastnou predispozíciou mužov a žien páchať čarodejníctvo; “osoby oboch pohlaví” si zvolili odhodiť večnú spásu kvôli potešeniam praktizovania démonických rituálov. Inocent svojou bulou Summis Desiderantes Affectibus len sotva prerazil ako novotou, zväčša ňou len zintezívnil účinnosť predošlé početné pápežské vyhlásenia namierené proti používaniu diabolskej mágie. Aj keď v nej nebolo zmienok o sabatoch, postava Diabla v nej hrala centrálnu úlohu ako aktívneho podnecovateľa čarodejníctva.
Bula posilnila myšlienku, že maleficia (zlé činy resp. zlé skutky) viac než rituálna mágia spočívajú v jadre čarodejníctva, hromžiac proti “vzývaniam, zaklínaniam a kúzlam” ktoré ničia “potomstvo žien, mláďatá zvierat, ovocie zo stromov . . . a . . . bránia mužom oplodniť a ženám počať a zabraňujú celkovému konzumovaniu manželstva” (Kors a Peters 2001, 178). Inocent naviac zamýšľal posilniť Kramerovu autoritu a prinútiť miestne autority aby sa podieľali na jeho križiackej výprave proti čarodejníctvu. Takže pápež Inocent rozkázal, aby inkvizítorom nebolo bránené v ich vyšetrovaniach nikým, a to bez ohľadu na stav resp. profesiu; poveril konkrétne biskupa zo Štrasburgu aby ich chránil a všemožne im pomáhal. Voči jednotlivcom, ktorí im oponovali alebo s nimi odmietali spolupracovať boli určené najkrutejšie tresty; Cirkevní predstavitelia mali právo prinútiť svetské autority intervenovať v zápase proti doktrinálnej heréze.
Hoci Inocent VIII. bol relatívne slabým pápežom, neschopným prinútiť svojich podriadených aby vyhoveli inkvizítorským lovcom čarodejníc alebo dokonca zachovávať zákon a poriadok v rámci svojho vlastného patrimónia, jeho vyhlásenia napomohli vytvoriť klímu, v ktorej koncept démonického čarodejníctva, popísaného neskôr počas jeho pontifikátu v spise Malleus Maleficarum mohol prekvitať; pápežská bula bola často tlačená v úvode jeho prvých vydaní, služiaca ako niečo ako predhovor a tichý pápežský súhlas kvôli jeho často pochybným tvrdeniam.
Jedným z prvých činov Inocenta po tom ako sa stal pápežom bolo vydanie svojej čarodejníckej buly. Hoci zjavne nemal dostatočnú skúsenosť z prvej ruky ohľadne čarodejníckych procesov, toto vyhlásenie bolo priamo vyžiadané Kramerovým apelom namiereným proti miestnej opozícii voči ním vedeným čarodejníckym procesom v Hornom Nemecku. Miestne elity, klérus a súdne autority mali byť všetci extrémne opatrní—ak nie otvorene skeptickí—pri metódach, ktoré Kramer využíval na odhalenie podozrivých čarodejníc a získavanie priznaní a usvedčení. Hoci Kramer už mal pravdepodobne mať zdokonalené svoje teórie o čarodejníctve, ktoré sa vyplávali na povrch o dva roky neskôr v spise Malleus Maleficarum (Kladivo na čarodejnice, 1486), napriek tomu cítil potrebu vyhľadať podporu u novozvoleného pápeža. So šťastím našiel v Inocentovi VIII. ochotného poslucháča, ktorý vložil Kramerove náhľady do hlavného jadra svojej buly, prehlasujúc že “Prednedávnom sa nám dostalo do uší . . . že v niektorých častiach Horného Nemecka . . . mnoho osôb . . . sa oddalo démonom, inkubom a sukkubom” (Kors a Peters 2001, 178). Čo je však príznačné, že Inocent nerobil rozdiel medzi vlastnou predispozíciou mužov a žien páchať čarodejníctvo; “osoby oboch pohlaví” si zvolili odhodiť večnú spásu kvôli potešeniam praktizovania démonických rituálov. Inocent svojou bulou Summis Desiderantes Affectibus len sotva prerazil ako novotou, zväčša ňou len zintezívnil účinnosť predošlé početné pápežské vyhlásenia namierené proti používaniu diabolskej mágie. Aj keď v nej nebolo zmienok o sabatoch, postava Diabla v nej hrala centrálnu úlohu ako aktívneho podnecovateľa čarodejníctva.
Bula posilnila myšlienku, že maleficia (zlé činy resp. zlé skutky) viac než rituálna mágia spočívajú v jadre čarodejníctva, hromžiac proti “vzývaniam, zaklínaniam a kúzlam” ktoré ničia “potomstvo žien, mláďatá zvierat, ovocie zo stromov . . . a . . . bránia mužom oplodniť a ženám počať a zabraňujú celkovému konzumovaniu manželstva” (Kors a Peters 2001, 178). Inocent naviac zamýšľal posilniť Kramerovu autoritu a prinútiť miestne autority aby sa podieľali na jeho križiackej výprave proti čarodejníctvu. Takže pápež Inocent rozkázal, aby inkvizítorom nebolo bránené v ich vyšetrovaniach nikým, a to bez ohľadu na stav resp. profesiu; poveril konkrétne biskupa zo Štrasburgu aby ich chránil a všemožne im pomáhal. Voči jednotlivcom, ktorí im oponovali alebo s nimi odmietali spolupracovať boli určené najkrutejšie tresty; Cirkevní predstavitelia mali právo prinútiť svetské autority intervenovať v zápase proti doktrinálnej heréze.
Hoci Inocent VIII. bol relatívne slabým pápežom, neschopným prinútiť svojich podriadených aby vyhoveli inkvizítorským lovcom čarodejníc alebo dokonca zachovávať zákon a poriadok v rámci svojho vlastného patrimónia, jeho vyhlásenia napomohli vytvoriť klímu, v ktorej koncept démonického čarodejníctva, popísaného neskôr počas jeho pontifikátu v spise Malleus Maleficarum mohol prekvitať; pápežská bula bola často tlačená v úvode jeho prvých vydaní, služiaca ako niečo ako predhovor a tichý pápežský súhlas kvôli jeho často pochybným tvrdeniam.
John Callow
Použitá a odporúčaná literatúra:
Brauner, Sigrid. 1995. Fearless Wives and Frightened Shrews. The Construction of the Witch in Early Modern Germany. Amherst: University of Massachusetts Press.
Craven, William G. 1981. Giovanni Pico della Mirandola, Symbol of his Age. Geneva: Droz.
Farmer, Stephen Allen, ed. 1998. Syncretism in the West: Pico’s 900 Theses (1486). The Evolution of Traditional, Religious and Philosophical Systems. Tempe, AZ: Medieval and Renaissance Texts and Studies.
Kors, Alan Charles, and Edward Peters, eds. 2001. Pp. 177–180 in Witchcraft in Europe 400–1700: A Documentary History, 2d ed. Philadelphia: University of Pennsylvania Press.
Kramer (Institoris), Heinrich. 2004. Der Hexenhammer. Malleus Maleficarum. Edited and translated by Günter Jerouschek, Wolfgang Behringer, and Werner Tschacher. 4th ed. Munich: Deutscher Taschenbuch.
Segl, Peter, ed. 1988. Der “Hexenhammer”: Entstehung und Umfall des “Malleus Maleficarum” von 1487. Cologne/Berlin: Böhlau.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára