Sv. Bernardín Sienský (1380–1444)

Bernardín, františkánsky mních, reformátor a svätec, bol jedným z najvplyvnejších ľudových kazateľov Talianska v pätnástom storočí, druhým bol Savonarola. Jeho mnoho vehementných, neústupčivých kázaní a pojednaní proti čarodejníctvu, povere, démonológii a heréze pomohlo vydláždiť cestu k prepuknutiu honov na čarodejnice krátko po jeho smrti. Bernardínov verejný príklad representuje dôležitý príspevok k tejto postupnej transformácii vrámci kolektívnej európskej predstavivosti, ktorá pretvorila prvotný konglomerát nesúrodých presvedčení a vágnych konceptov týkajúcich sa povery, jednoduchého kúzelníctva, pohanských rituálov, mágie a démonológie do toho, čo nazývame “Klasickou formuláciou fenoménu čarodejníctva” (Russell 1972, 227), kde čarodejnica bola postupne chápaná ako žena uctievajúca diabla, konajúca zlé skutky patriaca k masívnej, dobre organizovanej, medzinárodnej spoločnosti morálno–sociálnych rozvracačov, ktorí sa pravidelne zhromažďovali na sabatoch vo vzdialených častiach krajiny aby sa tam zapájali do orgiastických rituálov. Bernardínove kázania otvárajú široké okno do toho, čo kresťanskí veriaci verili o čarodejniciach a ich činoch v historickom období, z ktorého sa zachovalo čo sa týka písomnej dokumentácie len zlomky. Bernardín, hlasitý protivník okrem čarodejníc aj židov, sodomitov a náboženských disidentov, bol význačným exponentom toho, čo R. I. Moore nazval “perzekučnou spoločnosťou”, násilne netolerantnou Christianitas premodernej éry.

Bernardino Albizzeschi sa narodil do rodiny menšej aristokracie toskánskom meste Massa Marittima a stal sa sirotou vo veku 6 rokov. Keď mal jedenásťbol poslaný k príbuzným do Sieny kde, ako píšu hagiografické pramene, už začal vykazovať znaky svojej budúcej svätosti. Ako bohaté a sociálne privilegované dieťa, zbožný a intelektuálne nadaný Bernardín získal v Siene to najlepšie vzdelanie; začal študovať kanonické právo, ale po dvoch rokoch toto štúdium opustil. V roku 1400 zasiahla epidémia moru Sienu a Bernardín sa počas jej vypuknutia a priebehu vyznamenal svojím heroickým, nesebeckým správaním voči obetiam tejto nákazy. V roku 1402, po otrasnom zápase so smrťou kvôli pretrvávajúcej chorobe, Bernardino vstúpil do rehole Observantov, prísneho reformného krídla františckánskeho rádu. Čoskoro sa dostal na pozície autority v rámci svojho rádu; bolo mu ponúknuté biskupstvo v Siene, Ferrare a Urbine, ale odmietol ich všetky, pretože považoval za svoju hlavnú úlohu kazateľa.
Po období štúdia a skromných začiatkov sa Bernardínova kazateľská kariéra pozdvihla vďaka úspešnej misii v Miláne v r. 1417. Odvtedy až do svojej smrti, on a jeho skupina učeníkov a spolubratov precestovali krížom-krážom celé severné a stredné Taliansko, kázajúc široko sa rozrastajúcim masám ľudí. Bernardínova reputácia dostala dočasne úder v roku 1426, keď bol povolaný do Ríma, aby tu čelil obvineniam z herézy kvôli svojmu “novému” kultu Svätého Mena Ježišovho. Tento rímsky proces sa samozrejme skončil oslobodením mnícha a zvýšil tak jeho slávu. Bernardín sa vrátil ku kazateľskej činnosti, písaniu a k sociálnemu a morálnemu aktivizmu až do roku 1444 kedy, vyčerpaný neustálou prácou, asketizmom a chorobou zomrel v Neapolskom kráľovstve. K jeho kanonizácií došlo príznačne už o šesť rokov neskôr.
Čarodejníctvo a s ním spojené témy patrili medzi najviac sa objavujúcim predmetom Bernardínových kázaní v ľudovom jazyku  (zaznamenávané naživo pisármi) a jeho rukopisných pojednaní v latinčine, takzvaných sermones latini. Keďže sa stretával s čarodejníctvom a podobnou diabolskou aktivitou na takmer každom mieste, ktoré navštívil, mních ho odsúdil ako jeden z tých mimoriadne odporných zločinov za ktoré Boh sústavne  trestá štáty a kráľovstvá. Neúnavne povzbudzoval svojich poslucháčov aby aktívne vyhľadávali a ničili tých, ktorý ich praktizujú. Medzi Bernardínove najdôležitejšie texty týkajúce sa čarodejníctva sú jeho kázania “O troch hlavných smrteľných hriechoch” (Siena; r.1427), “Prečo by sme nemali veštcom a veštkyniam” (Florencia; 1425), “O sejbe Diabla” (De seminatione daemonii, 1423); a jeho pojednania O kulte Idolatrie (De idolatriae cultu, 1430–1436) a O armáde zlých duchov (De exercitu spirituum malignorum, 1430–1444).

Bernardínova kazateľská činnosť a písanie dospeli ku konkrétnym, zdokumentovaným výsledkom, hoci nikdy tak radikálnym ako to on sám požadoval. Po konzultácií s pápežom Martinom V., pri jednej misií v Ríme došlo, ako o tom zmieňuje vo svojom kázaní v Siene z roku 1427, k masívnemu pochytaniu podozrivých čarodejníc a kúzelníkov, z ktorých tri boli aj naozaj upálené. Správy o tejto rímskej epizóde boli zaznamenané vo vtedajších historických prameňoch  z Talianska, Šviajčiarska a Nemecka, takže tým potvrdzujú úlohu, ktorú Bernardín zohral pri rozširovaní tejto svojej protičarodejníckej hystérie. Kazateľ taktiež hral hlavnú, i keď nepriamu úlohu v čarodejníckom procese s Matteucciou Francisci, upálenou v meste Todi v marci roku 1428; bola uväznená, ako jasne ukazujú zachované záznamy z procesu s ňou, hlavne kvôli snahám mnícha Bernardína o posilnenie vedomia miestnych úradov. Ďalším zaznamenaným výsledkom jeho vplyvu bolo zavedenie oveľa krutejších zákonov proti čarodejníctvu a povere v niekoľkých mestách, ktoré navštívil, vrátane Sieny, Perugie a Todi.

Franco Mormando

Použitá a odporúčaná literatúra:

Moore, R. I. 1987. The Formation of a Persecuting Society. Power and Deviance in Western Europe, 950–1250. New York and Oxford: Basil Blackwell.

Mormando, Franco. 1999. The Preacher’s Demons: Bernardino of Siena and the Social Underworld of Early Renaissance Italy. Chicago: University of Chicago Press.

Origo, Iris. 1962. The World of San Bernardino. New York: Harcourt Brace.

Polecritti, Cynthia. 2000. Preaching Peace in Renaissance Italy: Bernardino of Siena and His Audience. Washington, DC: Catholic University of America Press.

Russell, Jeffrey Burton. 1972: Witchcraft in the Middle Ages. Ithaca, NY: Cornell University Press.