Ako podporiť Galilea a súčasne sa ho zbaviť

Ako som minulý týždeň poznamenal, kniha The Forgotten Revolution (Zabudnutá revolúcia) Lucia Russa predpokladá, že okolo roku 300 pr. n.l. existovala vedecká revolúcia ktorá buď jedného alebo druhého dôvodu, nikdy nezapustila korene. Historici antiky neboli nikdy skutočne presvedčení touto tézou, ale jeho kniha je aj napriek tomu zaujímavá. Jednu menšiu chybu, ktorú Russo robí je, že ukazuje predstavu, že prírodní filozofi v ranom sedemnástom storočí si heliocentrickú hypotézu spájali viac s starovekým Grékom Aristarchom zo Samu než s Koperníkom. Na podporu tohto tvrdenia predkladá knihu nazvanú Systém sveta podľa Aristarcha zo Samu, vydanú Gillesom de Robervalom, ktorá sa objavila v Paríži v roku 1644. Keďže som sa pri čítaní Russa nachádzal v knižnici Univerzity v Cambridge, zašiel som dole do miestnosti vzácnych kníh, aby som sa pozrel na tento pútavo nazvaný spis.
Po skončení procesu s Galileom bolo v katolíckych krajinách vrátane Francúzska zakázané vyhlasovať, že heliocentrická hypotéza bola pravdivá. Hoci zákaz sa nevynucoval už dlhšie predtým než bol zrušený, po niekoľko rokov prírodní filozofi pociťovali potrebu nájsť oveľa kreatívnejšie spôsoby ako sa mu vyhnúť. Gilles de Roberval urobil jeden z tých najzábavnejších.
Gilles de Roberval prostý občan narodený blízko mesta Beauvais, ktorý nastúpil ako profesor na College de France a stal sa jedným z popredných matematikov kráľovstva. I Keď bol vysoko kompetentný, zdá sa že bol trošku ako pomocník v porovnaní s jeho vynikajúcim súčasníkom René Descartesom. Aj tak v roku 1644 získal kráľovskú licenciu na svoju knihu zastávajúci heliocentrizmus v tom istom čase, keď sa Descartes rozhodol, že bolo múdrejšie o tejto téme skôr pomlčať.
Gilles si uvedomoval že, ako platený profesor v službe kráľa nemohol byť otvorene neloajálny voči cirkvi. Tak využil starý trik predstierania, že hovoril opak toho, čo mal skutočnosti na mysli. Systém sveta podľa Aristarcha zo Samu sa tvári, že je prekladom arabskej verzie strateného Aristarchovho pojednania popisujúceho jeho heliocentrickú hypotézu. Ale v skutočnosti to celé pochádzalo z pera samotného Gilles, ako to zdá sa vedel každý. Gilles na začiatok pripojil frontispis pod svojim vlastným menom, kde predstieral, že je značne skeptickým čo sa týka predstavovanej tézy, aj keď to bola celé jeho vlastná práca. Taktiež k textu “Aristarcha” dodal niektoré poznámky, kde on chváli autora (t. j. seba samého). Jedna z poznámok pod čiarou znie “K tomu by sme mali dodať, že satelity Jupitera o ktorých autor tejto práce nevedel”. Áno, presne tak.
Ale aj tak, tento úskok mu vyšiel. Ktokoľvek, skutočne ktokoľvek to môže vidieť vďaka tomuto hoaxu. Ale pre všeobecnú verejnosť Gilles urobil len to, že priniesol na svetlo božie stratený grécky text, čo bolo dokonale prijateľným chovaním pre učenca v sedemnástom storočí. Inak povedané, bolo to všetko skôr nedôstojné a to sa ráta ako ďalší dôvod prečo na prvom mieste ľutovať hlúposť cirkevnej hierarchie pri uvedení zákazu tvrdenia o pravdivosti heliocentrickej teórie.
Preložené z angličtiny.
Článok How to Support Galileo and Get Away with it

Richard Carrier o starovekej vede

V kapitole č. 15 knihy The Christian Delusion - Blud kresťanstva (Prometheus Books, 2010), Richard Carrier sa snaží argumentovať tým, že pohanská grécka veda sa snažila dosiahnuť vedeckú revolúciu, zatiaľčo sociálny kolaps v treťom storočí n. l. a následný rozmach kresťanstva to zastavil.
Hoci Richard odkazuje na mnohých moderných odborníkov, pokiaľ som si vedomý tak žiadny z nich by nepodporil jeho tvrdenie, že grécka veda bola na vrchole revolúcie (povedzme v rámci jedného alebo dvoch storočí pričom kolaps v treťom storočí zabránil pokroku). Vedcom, ktorý sa priblížil dostatočne na to, aby podporil Richardovu pozíciu je pravdepodobne Lucio Russo v knihe The Forgotten Revolution - Zabudnutá revolúcia (Springer, 2003). Russo v nej predkladá argumenty na základe hlbokej znalosti starovekých prameňov o tom, že grécka veda dosiahla svoj vrchol približne okolo roku 300 pr.n.l. Naznačuje, že keď bol objavený zákon gravitácie a keď bol oveľa rozšírenejším heliocentrizmus Aristarcha zo Samosu než sa myslí dnes, došlo k zabudnutej vedeckej revolúcii. Pre Russa znamená obdobie ranej rímskej ríše, obdobie Ptolemaia a Heróna úpadok a stagnáciu gréckej vedy.
Russova práca nebola prijatá vedeckou komunitou. Sám Richard tiež zastáva veľmi odlišný názor od Russoa tvrdiac, že druhé storočie n.l. predstavuje vrchol gréckej vedy. Ironicky povedané, Russo by sa takmer dokázal vysloviť na podporu Rodneyho Starka, ktorý tvrdí, že po Aristotelovej ére sa v gréckej vede nič veľké a významné nestalo (hoci Russo moment prelomu posunul o približne päťdesiat rokov).
Takže ako ďaleko sa grécka veda dostala? Budem sa v mojich poznámkach sústrediť na mechaniku a fyziku, keďže tieto patria do poľa pôsobnosti, do ktorého spadá väčšina mojej práce o stredovekej vede.
Richard poznamenáva, že “Strato zo Lampsaca rozšíril… experimentálnu metódu na stroje a fyziku a od tej doby mnohé z Aristotelových fyzikálnych teórií bolo pozmenených alebo opustených”. Strato bol druhým riaditeľom Aristotelovho Lycea hneď po samotnom majstrovi. Z jeho spisov sa zachovalo málo, ale v antike mal kvôli vede takú povesť, že bol známy ako naturalista. Jeho najväčším úspechom o ktorom v súčasnosti vieme bolo predvedenie, že vzduch sa dá stlačiť z čoho správne odvodil, že je tvorený malými časticami plávajúcimi vo vákuu. Taktiež predviedol, že skutočné vákuu sa dá vytvoriť umelo. To je pozoruhodné. Ale je v tom háčik. Úryvok z jeho práce, v ktorom to je uvedené sa všeobecne považuje za včlenený do úvodu k spisu Pneumatika Heróna z Alexandrie, napísaného v prvom storočí n.l. alebo o tri storočia neskôr. Richard vraví, že “Hero mal experimentálne vyvrátiť Aristotelovo tvrdenie, že vákuum bolo nemožné”. Ale ak Herón sám vykonal tieto experimenty ako tvrdí Richard, prečo by používal prameň, ktorý je starý tri storočia na dokázanie toho? OK, Strato mal pravdu. Ale to znamená, že teória, ktorú Herón tak úspešne využil pre svoj automat tu existovala približne stovky rokov a medzitým nebola vôbec vylepšená.
Mimoto, hoci Strato mal odvodiť zistenie, že umelé vákuum je možné, on a všetci jeho nasledovníci predpokladali, že nasávanie, základ Herónových pneumatických vynálezov je výsledkom strachu prírody z vákua a jej pokúšania sa ho zaplniť. A to nie je pravda.
Situácia s Herónom, ktorý predstavuje pre Richarda vrchol gréckych úspechov v “mechanike, pneumatike a divadelnej robotike” vypadá horšie. V jeho Mechanike Herón jednoznačne tvrdí, že ťažké predmety padajú rýchlejšie než ľahšie (a poskytuje vysvetlenie prečo, ktoré vyzerá ako keby pochádzalo od Hipparcha (o ktorom pozri nižšie), hoci je ťažké si byť v tom naisto). V súčasnosti je to fundamentálny omyl, ktorý sa ľahko ukáže pomocou toho najjednoduchšieho z experimentov. Už samotný Herón to však nedokázal. Čo sa týka otázky jednoducho prijal autoritu Aristotela (a zdravého rozumu). Neexistuje žiaden dôkaz, o ktorom by som vedel, žeby ktokoľvek vykonal jednoduchý experiment pustenia ťažkej a ľahkej gule, až experimentu Jána Filopóna v šiestom storočí n.l., od ktorého kresťania mali nechať vedu stagnovať.
Herón taktiež napísal o zákone odrazu, správne poznamenajúc, že uhol dopadu a uhol odrazu sú rovnaké. C.B. Boyer pred mnohými rokmi ukázal, že toto bolo známe prinajmenšom  od doby Aristotela, takže znovu Herónova veda nebola nová alebo výsledkom nových experimentov.
Podľa vyššie uvedeného sa dá celkom dobre urobiť záver, že Herón bol praktický mechanik a domáci majster, ktorý svoju teóriu vyčítal zo starých kníh a vo svojom živote sa nikdy ani len nepriblížil k skutočnému experimentu. Vedecká encyklopédia o klasických štúdiách The New Pauly, poznamenáva: “Herón nie je veľmi originálny. Jeho význam leží v spôsobe, akým zhrnul existujúce poznanie vo forme príručky”. To je veľmi odlišné od hodnotenia významu Heróna naznačenom Richardom v jeho kapitole.
Ak sa vrátim späť k Stratovi, nevieme o tom, žeby vykonal nejaké experimenty na poli mechaniky. Jediný prameň, ktorý sa zmieňuje o jeho práci v tomto odbore je diskusia v Simpliciovom komentári o Aristotelovej Fyzike  zo šiesteho storočia n.l.. Strato pozoroval, že ako tok vody postupne padá tak sa rozbíja čo on správne interpretoval ako dôkaz, že padajúce predmety zrýchľujú. Ale to už vedel aj Aristoteles. Taktiež pri poznaní Hipparchovej mechaniky závisíme od Simpliciových údajov. Dnes vieme, že bol určite vynikajúcim astronómom. Richard taktiež poznamenáva, že Hipparchos pracoval na čoraz viac spresňujúcich sa teóriách pohybu strely. Ale to je trošku roztiahnutím. Hipparchova jedna dobrá myšlienka o projektovanej sile bola neskôr prevzatá Jánom Filoponom a znovu sa objavila neskorom stredoveku v oveľa prepracovanejšej podobe ako impetus. Ale v období medzi životom Hipparcha a Filopóna na vedeckom poli pobybu strely nevidíme žiadny pokrok.
Celkovo vôbec nie som presvečený Richardovým argumentom, že Grécko bolo na prahu vedeckej revolúcie, keď kolaps v treťom storočí zastavil pokrok. Naozaj skôr sa nachádzam bližšie k Russovmu názoru, že zlatý vek gréckej vedy nastal približne okolo roku 300 pr. n.l.. Takže podľa môjho názoru Richardov druhý argument namierený proti tzv. téze posvätnej vedy je nepresvedčivý, aj keď v prvom uspel. Samozrejme v priebehu svojho výskumu môže odhaliť nové dôkazy a aby sme si boli na istom, potrebujeme počkať na jeho publikovanie.
Preložené z angličtiny.
Článok: Richard Carrier on ancient science

Bolo kresťanstvo príčinou vzniku modernej vedy: Carrierov protiargument

Nadväzujúc na post z minulého týždňa chcel by som preskúmať protiargumenty Richarda Carriera namierené voči téze Posvätnej vedy, že len kresťanstvo malo napomôcť vzniku modernej vedy. Jeho argumenty sa objavili v kapitole č.15 knihy The Christian Delusion - Blud kresťanstva (Prometheus Books, 2010). Ako som predtým poznamenal myslím si, že má právo na kritiku tézy, ktorú mimochodom skôr ďalej rozvíjajú populárni spisovatelia než súčasní akademickí historici vedy.
Prvé Richardovo vyvrátenie poukazuje na to, že kresťanstvo ovládalo Západ od štvrtého až do dvanásteho storočia a to bez veľkej známky vedeckého  pokroku. Ak je pravda, že kresťanstvo bolo nutnou a postačujúcou podmienkou na to, aby vznikla veda, mohli by sme očakávať, že by sa tak stalo v tomto období. V skutočnosti počínajúc vládnutím Karola Veľkého západní učenci úspešne pracovali na ovládnutí latinského vedeckého dedičstva, ale to bolo skromné v porovnaní s tým, čo bolo dostupné v gréčtine. Samozrejme sa naučili čo im chýbalo a malo byť nutným základom na zvládnutie gréckeho intelektuálneho dedičstva, keď sa k nemu dostali.
Samozrejme Richardovo vyvrátenie neuspeje, ak kresťanstvo nebolo dostatočnou podmienkou vzniku vedy (i keď by bolo nutnou). Väčšina ľudí by akceptovalo tvrdenie, že kolaps západorímskej ríše bolo katastrofou pre vzdelanie a kultúru. Trvalo storočia než sa populácia a civilizácia navrátila na úroveň, ktorú si držala okolo roku 300 n.l.. To nebolo chybou kresťanstva, ale priamy dôsledok barbarských invázií, ktoré pokračovali až do nájazdov Vikingov v deviatom storočí. Naozaj historici si všímajú akú dôležitú úlohu zohralo kresťanstvo pri zachovaní vzdelanosti a kultúry rovnako ako pri zmierňovaní chovania barbarských vládcov.
Napriek tomu však príklad Byzantskej ríše bráni tomu, aby chaos západného raného stredoveku bol použitý na podopretie tézy Posvätnej vedy. Byzancia bola kresťanskou, trvala tisíc rokov a zachovala si väčšinu z občianskej spoločnosti starovekého sveta. Takže ak je téza Posvätnej vedy správna, moderná veda by mala vzniknúť v Konštantínopole. Ale nevznikla. Inak povedané, presný stav vedy za vlády Byzantíncov zostáva stále záhadou. V dobových prameňoch sa dajú nájsť známky technologickej dokonalosti, ktoré pripomínajú mechanizmus Antikytéry a najdômyselnejšie vynálezy. Napriek tomu však moderná veda nevznikla a to všetko Richardovi postačuje, aby vyvrátil tézu posvätnej vedy.
Niektorí uznávaní historici, ako sú Lynn White a Edward Grant si položili otázku prečo Byzancia neuspela tam, kde napokon uspel Západ. Toto je platná otázka, ku ktorej Richard zrejme pristupuje s menším rešpektom, akú si zaslúži. Chcel by som si myslieť, že odpovede ponúknuté Whiteom a Grantom, že grécke pravoslávne kresťanstvo, ktoré bolo vyššej miere než katolicizmus založené na rituále a mysticizme, bolo súčasťou problému, nebude nevítaným prvkom pre ateistu ako je Richard.
Hoci Richard vtesnal popis tézy posvätnej vedy na dve stránky väčšinu svojej kapitoly venoval druhému argumentu. Ten znie nasledovne: pohanskí gréci neboli kresťanmi, ale rozvinuli pokročilú vedu. Dokonca by mohli dospieť až k “vedeckej revolúcii”, ak by im bol daný ešte nejaký ten čas.
Prvá časť tohto argumentu je nezodpovedateľná. Samozrejme staroveká grécka veda je značne impozantná, i keď to nie je “moderná veda” v zmysle, v akom ju chápeme v súčasnosti. Ale druhé tvrdenie, že Gréci by boli schopní spraviť práve takýto skok až k modernej vede, je oveľa kontroverznejší a preto aj oveľa zaujímavejší. Nechám si to však na ďalší post.
Preložené z angličtiny
Článok Was Christianity responsible for modern science? Carrier contraargument

Bolo kresťanstvo príčinou vzniku modernej vedy? Kapitola z knihy The Christian Delusion

Kapitola č.15 z knihy The Christian Delusion (Prometheus Books, 2010) bola napísaná Richardom Carrierom a má názov “Kresťanstvo nebolo príčinou zrodu modernej vedy”. Text kapitoly je zameraný na vyjadrenia istých populárnych apologetických spisovateľov v USA ako je napr. Dinesh D’Souza, ktorý mal tvrdiť, že len kresťanstvo umožnilo vzniku modernej vedy. Títo spisovatelia taktiež silne poukazujú na to, že veda mohla vzniknúť iba v kresťanskej spoločnosti, čo je myšlienka ktorú budem názývať tzv. tézou Posvätnej vedy - Holy Science thesis. Richard túto tézu popisuje ako “nielen chybnú v každom mysliteľnom detaile, ale tak neslýchane zavádzajúcu, že ktokoľvek i s tou najmenšou akademickou kompetenciou a zodpovednosťou by mal poznať, že bola falošná”. V závere konštatuje, že proponenti tejto tézy musia byť pochabí.
Najprv by som teda začal s preskúmaním literatúry, v ktorej sa diskutuje o pozitívnom vplyve kresťanstva na vedu. V mojom ďalšom poste, sa pozriem na Richardove argumenty v jeho kapitole. A následne v záverečnom poste sa pokúsim položiť niektoré kritické otázky o Richardovom spracovaní dejín starovekej vedy.
Na konci devätnásteho storočia bola prijímaná zoširoka v akademickom prostredí a vo veľkej miere aj vo verejnosti tzv. ‘hypotéza konfliktu - conflict hypothesis’, že kresťanstvo malo vedu zatiahnuť späť a brániť vedeckému snaženiu. Prvým vážným útokom na túto myšlienku bol pokus francúzskeho fyzika a historika Pierre Duhema. Duhem naznačil, že rozkvet vedy v šestnástom a sedemnástom storočí bol priamym dôsledkom nábožensko-spoločenských premien v stredovekej Európe. Taktiež ukázal, že Cirkev nebola proti vede, ale že ju viedla a napomáhala jej rozvoju. Dlho bola Duhemova práca úmyselne obchádzaná a zaznávaná. Ešte aj v 70-tych rokoch historici cítili potrebu sa osobne od neho dištancovať. Ale už to neplatí. Duhem je dnes považovaný za titánsku postavu v histórii vedy a zakladateľa celého odvetvia venujúceho sa dejinám stredovekej vedy. Samozrejme aj on urobil mnoho chýb, ale keďže to bol priekopník, bolo to len ťažko prekvapujúce. Alfred North Whitehead povedal, že západná filozofia je sériou poznámok pod čiarou k Platónovi.
Niečo podobné sa môže povedať aj o mojom vlastnom predmete vedeckého záujmu, že nerobí nič iné len poskytuje komentáre k Duhemovmu monumentálnemu dielu Systeme du Monde. Pre tých, ktorí sa zaujímajú, Duhem napísal heslo o dejinách fyziky v pôvodnej Katolíckej encyklopédii - Catholic Encyclopaedia dostupnej online. Duhemova práca bola uvedená do sveta anglofónnej jazykovej oblasti dominikánskym fyzikom a teológom Stanley Jakim. Richard naznačuje o téze, že iba kresťanstvo mohlo umožniť vzniku vedy  “zdá sa pochádza” od Jakiho v jej “dokonale klamnej forme”. Súhlasím s kritikou Jakiho za zmiešavanie histórie s teológiou. Samozrejme nemôže byť vinený za povrchné opisy jeho diela, ktoré sa v posledných rokoch rozšírili (o ktorých viac čoskoro). Jeho magnum opus, Veda a Stvorenie - Science and Creation (Scottish Academic Press, 1974) je husto opatrené poznámkovým aparátom a je čisto vedeckým zväzkom, ktoré značne detailne pokrýva svetonázory mnohých civilizácií. Jaki tvrdí, že viera vo večný svet, ktorý sa neustále podrobuje nekonečným cyklom zániku a znovuzrodenia je prekážkou vedy. To znamená, ako vraví Aristoteles, že “každé umenie a každá filozofia často dosahuje taký stupeň vývoja ako môže a potom znovu zanikne”. Nepovažujem tento Jakiho argument za presvedčivý a tiež sa prikláňam k Richardovej interpretácií istých kľúčových textov Aristotela, ktoré Jaki cituje na podporu svojej tézy. Ale ani si nemyslím, že je tu Jaki tendenčný, ako naznačuje Richard.
Problém sa začali v posledných rokoch s knihami ako je For the Glory of God (Pre Božiu slávu) Rodneyho Starka (Princeton, 2003) a rozličnými popularizačnými apologetickými publikáciami, ktoré sa zaoberajú “námietkami” voči kresťanstvu. Títo apologéti sa podujali poraziť “hypotézu konfliktu” (ktorá je ako vedecký návrh v súčasnosti mŕtva a pochovaná) s vyprázdnenou verziou Jakiho diela, čím vytvorili tézu Posvätnej vedy, na ktorú vo svojej kapitole útočí Richard.
A to, že by mala byť podrobená kritike, existuje len málo pochybností. Avšak dá sa veľmi pekne ukázať, že rozmanitý vplyv kresťanstva na vedu bol prospešný. Taktiež sa dá preukázať, že k vzniku západnej vedy kresťanstvo dodalo isté podstatné prísady (hoci je ťažké spoznať, ktoré sú dôležité  ingredienty a nedokazuje to, že ich mohlo dodať výlučne iba kresťanstvo).
Mojím záujmom skutočne nie je žiadna populárna apologetika. Na druhú stranu, Rodney Stark mal niektorým váženým historikom vedy spôsobiť značné znechutenie  rovnako ako si od nich vyslúžil značnú dávku nevyberanej a zaslúženej kritiky. A ak si myslíte, že to čo sa v tlači napísalo o knihe The Victory of Reason - Víťazstvo rozumu (Random House, 2005) je negatívne, mali by ste počuť, čo si o nej historici hovoria v súkromí. Samozrejme mohol by som poznamenať, že Richard predvádza kritiku Starka z objektívneho pohľadu. To že si jeden z prívržencov Ayn Randovej  myslí, že kniha nie je dobrá, v skutočnosti ešte nie je platným dôkazom jej nedostatkov.
Neskôr budem písať o súčasnej literatúre o vzájomnom vzťahu medzi kresťanstvom a vedou. Ale zdá sa mi, že Richard má celkom pravdu v tom, že sa vo svojej kritike zameral na Starka, D’Souzu a populárnych autorov, ktorí mali využiť pád hypotézy konfliktu na vypracovanie rovnako nedôveryhodnej alternatívy.
Preložené z angličtiny.
Článok Was christianity responsible for modern science?

Ľudská vivisekcia a disekcia (pitva zaživa a po smrti)

Ak si chcete užiť dobrú argumentáciu a ak sa celkovo zaujímate o históriu vedy a náboženstva, pozrite sa na post a následnú diskusiu na blogu Richarda Carriera o vede v stredoveku. Všetko začalo tým, že Mike Flynn opravil skutočne celkom hlúpy kúsok antikresťanskej polemiky. Richard považoval polemiku tiež za celkovo hlúpu, ale viac sa zameral na opravu článku Mikea Flynna. Debata šťastne pokračovala v diskusii pod článkom a ukázala, ako dôležitý môže byť internet pri spájaní ľudí, ktorí síce zdieľajú záujmy, ale nie svetonázory.
Zatiaľ nejdem komentovať debatu keďže Richard láskavo prisľúbil, že napíše niečo o mojej knihe. Zdá sa vhodné, že by som až dovtedy nemal písať nič.
Ale rád by som vyzdvihol dva príbuzné problémy, ktoré nadhodil Richard a o ktorých som zisťoval niečo v dostupnej literatúre. Prvým z nich je otázka, či helénski lekári Hierofilus a Erasistratus vykonávali ľudské vivisekcie v Alexandrii. Richard píše, že nie a tvrdí, že je to “klebeta”. Odhadujem, že mal na mysli poznámku vyslovenú Tertuliánom (O duši, 10), ktorý obviňuje Herofila z toho, že je "mäsiar". Latinské význam slova mäsiara, lanius, môže tiež znamenať popravčieho, takže nie je úplne jasné či Tertulián tu obviňuje Alexandrijcov z disekcie ľudí alebo z ich vivisekcie. Buď tak alebo onak, vonkoncom ich za to nemá rád. Ak by bol toto jediný dôkaz, Richard by mal celkom právo na odmietnutie – je to dvojznačné a nepriateľské vyjadrenie. Ale kľúčový text nie je ani jedno z týchto vecí.
Rímsky lekár a spisovateľ Celsus, píšúci okolo roku 30 n.l., urobil vyhlásenie celkom odlišného charakteru v predslove svojej knihy O medicíne.  Má cenu ho tu citovať doslovne:
Preto je nutné rezať mŕtve telá a skúmať ich vnútornosti a črevá. Hierofilus a Erasistratos prijali najlepšiu metódu. Rezali zločincov, ktorých dostávali od kráľov z väzenia a pozorovali ich dokonca aj vtedy keď ešte dýchali aby videli veci, ktoré príroda mal predtým utajiť.
Takže tento citát nie je len jasný ako denný svit, ale tiež dokazuje prax (prinajmenšom z vedeckého hľadiska). Jeden z najvyznamnejších odborníkov na Herofila, Heinrich von Staten, píše, že “starovekým dôkazom sa dá dôverovať” (s. 139, Herophilus (Cambridge, 1989)) a on by to mal vedieť, keďže jeho objemné vydanie a komentár o fragmentoch Herofilových spisov a zdroje pokrývajú všetko od základu. Von Staten poznamenáva k Richardovej námietke to, že Galen vo svojich dochovaných spisoch o tejto veci mlčí. Problém je ten, že to je argument z mlčania vyslovený po stopäťdesiatich rokoch od pozitívneho a jednoznačného vyhlasenia Celsa. Von Staten taktiež poznamenáva, že Galen odkazuje na stratené pojednanie, ktoré špecificky napísal o vivisekcii (p. 151, Hierofilos). Ak Galen diskutuje o tom, či Alexandrijci pitvali ľudí, môžeme očakávať že sa to bude nachádzať v tejto stratenej práci. V každom prípade tento nedostatok Galenovho komentáru v žiadnom prípade neruší výrok Celsa. Richard taktiež naznačuje, že pitva by mohla byť proti Hippokratovej prísahe, ale kto vie či skutočne na ňu prisahali. Dotyčná verzia sa zdá sa vzťahovala len na pacientov, nie zločincov. Preto akokoľvek je to nechutné, musíme čeliť faktu, že pravdepodobne vykonávali anatomické štúdie na živých obetiach.
A prečo by aj nemali? Mučenie ľudí až na smrť v starovekom svete nebolo nič, čo by vybočovalo z normálu. Naozaj otváranie a rozrezávanie živých ľudí mohlo byť spoločensky menej násilnejšie, než čakanie na to, kým budú mŕtvi. Napokon to boli naozaj usvedčení zločinci. Môže to byť len naša vlastná precitlivelosť, ktorá nás vedie k tomu, aby sme nebrali do úvahy jasný dôkaz. Zdá sa to podobné tomu, ako sa humanisti vyhýbajú čeliť do očí bijúcemu homoeroticizmu v Platónovom diele Symposium a inde.
Taktiež si myslím, že Richard sa mýli vo svojom vyjadrení na adresu Galena, že on sám rezal ľudské telá. On má predo mňou jasnú výhodu v tom, že si určite prešiel všetky relevantné úryvky v Galenovom diele. Ale stále vedecký konsenzus je proti nemu. Ako poznamenáva Von Staten, Galenova anatómia pozostáva z prenesenia opičej kostry na ľudskú. (Je trošku čudné, že Richard v tomto prípade cituje Von Statena, že Galen konal pitvy mŕtvol ľudí, zatiaľčo si v skutočnosti von Staten myslí opak, ale nepochybne odkazujeme na jeho odlišné práce.)
Ak sa prijme zvláštne čítanie úryvkov, ktoré sa zmieňujú o ľudskej pitve, potom je chyba systematická a neopraviteľná. Galen nikdy nehovorí o tom, že ju niekedy vykonával a veľmi jasne naznačuje, že by to chcel veľmi rád. Toto je veľmi dobrý argument z mlčania, keďže si nikde inde neprotirečí a je konzistentný s jasným vzorom patrným z jeho anatomických pozorovaní.
Ale ešte som nevidel vlastnú Richardovu prácu na túto tému. Ak si myslí, že úspešne prelomil vedecký konsenzus, mal by ju čo najskôr publikovať  (hoci oneskorenia pri posielaní a schvaľovaní materiálov na uverejnenie vo vedeckých časopisoch nemajú v súčasnosti ďaleko od škandálu). Takže dúfam, že článok uzrie svetlo sveta čo najskôr.
Preklad z angličtiny
Článok Human Vivisection and Dissection

Desať najčastejšie sa vyskytujúcich omylov a mýtov o honoch na čarodejnice

Desať najčastejšie sa vyskytujúcich omylov a mýtov o honoch na čarodejnice, 

opravených a okomentovaných

profesorom histórie Brianom A. Pavlacom, Ph.D.

#1. Čarodejnice boli príkladom stredovekej krutosti a barbarizmu.

#2. Cirkev bola zodpovedná za čarodejnícke procesy.

#3. Pri honoch na čarodejnice boli hlavným terčom ženy.

#4. Čarodejnícke procesy boli pokusom o "femicídu" resp. "gendercídu" znamenajúcu prenasledovanie ženského pohlavia, ako ekvivalent genocídy.

#5. Čarodejnícke procesy boli všetky rovnaké.

#6. Vďaka honom na čarodejnice zomreli miliony ľudí.

#7. Ľudia odsúdení počas honov na čarodejnice boli upálení na hranici.

#8. Počas doby honov na čarodejnice naozaj existovali čarodejnice a prevádzkovali mágiu.

#9. V modernom používaní sa dá termín "hon na čarodejnice" použiť na ľubovoľné prenasledovanie skupiny ľudí.

#10. Moderné čarodejníctvo/mágia/wicca je priamym pokračovaním tých praktík, ktoré ľudia vykonávali počas honov na čarodejnice v rokoch 1400-1800.


Uvedenie na správnu mieru a komentár:

#1. Čarodejnice boli príkladom stredovekej krutosti a barbarizmu.

FAKT: Hony na čarodejnice, i keď boli často kruté, sa konali až po období stredoveku a boli vedené civilizovanými ľuďmi.

KOMENTÁR:  Kľúčový problém je použitie slova "stredoveký". Najprv, historici zvyčajne uvažujú o stredoveku, ktorý začal po páde západnej časti Rímskej ríše okolo roku 500 n.l. a jeho koniec bol ohraničený rokom 1500 n.l. Práve v tomto čase zmeny v ekonomickej situácií v rámci kapitalizmu, v kultúre v rámci renesancie a v náboženstve spojenom s reformáciou, vytvorili ranomoderné obdobie. V každom prípade však práve vtedy začínalo dochádzať k honom na čarodejnice, ktoré trvali až do konca 17. storočia.

Podruhé, výraz stredovek sa často používa v ľudovom ponímaní na odsudzovanie názorov ako podradných a nevzdelaných. Podľa môjho názoru toto preháňa najhoršie aspekty stredovekej doby (náboženský fanatizmus, primitívne zákony, ktoré umožňovali ľahko vykonávať násilie, nevedecké myslenie, zúfalo chudé ekonomické vrstvy a striktné spoločenské hierarchie) na úkor jej šľachetnejších vlastností (dôraz na vieru, kódexy spoločenského správania ako napr. rytierstvo, technologická inovácia, vzájomné povinnosti sociálnych tried).

A pretože západná civilizácia v 20. storočí viedla dve svetové vojny (spolu s typickou zákopovou vojnou, strategickým bombardovaním, ponorkami potápajúcimi konvoje, otravnými plynmi a propagandou), koloniálny imperializmus (s ktorým je spojené otrocké využívanie práce, nerovnosti medzi bohatými a chudobnými a kultúrna deštrukcia) alebo totalitárny komunizmus (s jeho kolektivizáciou, gulagmi a tajnou políciou) nemá skutočne žiadne  právo kritizovať stredovek ako "barbarský".

V každom prípade väčšinu týchto honov viedli ľudia pochádzajúci z tých najvzdelanejších, gramotných, vyškolených, mestkých elít. Všetky výdobytky Západnej civilizácie vytvorili hony na čarodejnice a táto musí prevziať za ne zodpovednosť.

#2. Cirkev bola zodpovedná za hony na čarodejnice.

FAKT: Aj keď kresťanstvo pre hony na čarodejnice zrejme vytvorilo rámec, avšak nedá sa viniť žiadna jednotlivá "Cirkev" a mnohí svetskí vládcovia prenasledovali čarodejnice v podstate z nenáboženských dôvodov.

KOMENTÁR: Keď hony na čarodejnice poprvýkrát okolo roku 1400 nabrali na intenzite, tak Západnej civilizácii dominovala jedna cirkevná hierarchia, ktorú ja nazývam latinská katolícka Cirkev. Samozrejme dokonca aj v rámci tejto jednej cirkvi nebola v plnej miere vynútená uniformita vo všetkých veciach týkajúcich sa viery a presvedčenia.

Počas stredoveku bol prevládajúcim kresťanským pohľadom na čarodejníctvo názor, že to bola ilúzia. Ľudia si mohli myslieť, že boli čarodejníkmi a čarodejnicami, ale buď tým klamali samých seba alebo ich oklamal Diabol. Väčšina cirkevných autorít sa domnievalo, že čarodejníctvo nedokáže spôsobiť žiadnu vážnu škodu, pretože nebolo skutočné. Na prevrátenie tejto tradičnej kresťanskej idei a odhalenie čarodejníctva ako nebezpečnej herézy bolo potrebných mnoho argumentov teológov, niekoľko inkvizítorských príručiek a série pápežských búl (písané listy plné stanovisiek a príkazov). Napokon v roku 1484 pápež Inocent VIII. vo svojej bule Summis desiderantes umožnil čarodejnice súdne stíhať inkvizíciou.

I keď tu existuje legitímna historická debata o tom, aký široký dopad mala táto bula v rámci cirkvi a koľko cirkevných autorít bolo skutočne  presvedčených, že čarodejnice boli vážnym nebezpečenstvom. V každom prípade približne práve v tom čase sa "Cirkev" vďaka Reformácii rozdelila. Zatiaľčo sa rímsky katolicizmus znovuobnovil pod pápežským magistériom, luteránizmus, kalvínizmus a Anglikanizmus našli iné zdroje pre božskú autoritu.

Prekvapujúco však protestantskí reformátori často súhlasili s Rímom, že čarodejnice sú jasným a všadeprítomným nebezpečenstvom. Všetky štyri hlavné západné kresťanské "cirkvi" (Rímskokatolícka, luteránska, kalvíska, anglikánska) do tej či onej miery prenasledovali čarodejnice. (Východné kresťanské resp. Ortodoxné cirkvi žiadne veľké hony na čarodejnice neiniciovali).

K žiadnym takýmto prenasledovaniam by samozrejme nemohlo dôjsť bez povolenia a spolupráce svetských vládcov. A to iba v niekoľkých malých oblastiach ako napríklad boli pápežské štáty a rozličné kniežactvá-biskupstvá v Nemecku, kde náboženskí a svetskí vládci boli jedni a tí istí. Ale v celom zvyšku Západnej Európy rozhodovali o tom, či sa budú alebo nebudú prenasledovať čarodejnice, napokon svetskí vládcovia. Ale aj tak, je pravdou, že náboženskí vodcovia nesú značný podiel viny za hony na čarodejnice, pretože svetské kniežatá často prenasledovali čarodejnice vďaka "dobrým" radám kléru.  Kniežatá prenasledovali čarodejnice pretože ich cirkevní vodcovia poučili, že čarodejnice boli narušitelia pokoja, ničitelia majetku a zabijaci zvierat a ľudí.

#3. Pri honoch na čarodejnice boli hlavným terčom ženy.

FAKT: I keď mnohí lovci čarodejníc išli po ženách, veľmi často sa obeťou honov na čarodejnice stávali aj muži.

KOMENTÁR:  Počas väčšiny písomne zaznamenaných dejín, vo väčšine civilizácií, až donedávna (približne posledných sto rokov), ženy bývali podriadené mužom. Mnoho lovcovi čarodejníc, obzvlášť autori spisu Malleus Maleficarum, zastávali názor, že ženy boli ďaleko viacej náchylnejšie pokušeniu Diabla a teda častejšie sa stávali čarodejnicami. Niektoré hony na čarodejnice sa takmer výlučne zameriavali na ženy, ich počet býval v percentuálnom vyjadrení až 95%. Ďalším zaujímavým faktom je, že členovia právneho systému, tj. všetci "sudcovia, súdni zriadenci, kňazi, policajti, žalárnici, doktori, vpichovači, mučitelia, porotcovia, popravcovia" boli takmer 100 percentne muži (Anne L. Barstow, Witchcraze: A New History of the European Witch Hunts: Our Legacy of Violence Against Women (San Francisco: Pandora/Harper Collins, 1994), 142).

Napriek tomu však boli často obviňovaní z toho, že sú čarodejníci a popravovaní aj muži. (Časté používanie označenia "warlock-čarodejník, kúzelník" na popísanie mužského čarodejníka je zväčša založené na dielach Hollywoodskych scenáristov, pracujúcich najmä pri filme z roku 1958 Bell, Book, and Candle alebo sitcomu 60-tych rokov 20. storočia Bewitched.)  V niektorých oblastiach ako napríklad v Rusku bola veľká väčšina obetí muži. Ďalej ženy sa na tomto systéme podieľali tiež, ako žalobkyne, svedkyne a niekedy ako ohľadávačky, vpichovačky, donášačky jedla a väzenský personál.

Existujú dôvody prečo môžeme hľadieť na určité aspekty honu na čarodejnice ako na zločin namierený voči ženám, i keď by sme nemali zachádzať až tak ďaleko, aby sme o ňom hovorili že bol iba o ženách. Súhlasím tu s Christine Larnerovou, ktorá píše, že "Čarodejníctvo nebolo sexuálne špecifické, ale s pohlavím súviselo".

#4. Hony na čarodejnice boli pokusom o "femicídu" resp. "gendercídu" znamenajúcu prenasledovanie ženského pohlavia, ako ekvivalent genocídy.

FAKT: I keď len sa malému počtu lovcov čarodejníc hnusili všetky ženy, nutnosť žien pre plodenie nášho druhu a nedostatok prostriedkov na vykonanie vyhladenia všetkých žien zabránilo všetkým realistickým snahám o genocídu.

KOMENTÁR: Pozri #3 vyššie, o ženách ako terčoch. V súčasnosti ako sa zdá je termín genocída vyťahovaný s takmer železnou pravidelnosťou vždy, keď jedna skupina má pocit, že je výnimočne prenasledovaná.

Podľa toho aj niektoré feministky využívajú takéto popisy honov na čarodejnice ako otvorenú výčitku, aby si sťažovali na aj dnes prebiehajúci mužský útlak. Ale je absurdné porovnávať hony na čarodejnice s naozajstným pokusom o genocídu, ako je Holokaust/Šoa/Konečné riešenie vykonávané nemeckou Treťou ríšou počas II. svetovej vojny. Nacisti mali prostriedky (vyhladzovacie tábory) a mali odhodlanie (antisemitskú ideológiu) vykonať genocídu.

Žiadnym mysliteľným spôsobom medzi rokmi 1400 a 1800 by nedokázali resp. by ani nemohli západoeurópania zabiť všetky ženy. Vyzabíjanie všetkých žien sa nedalo dosiahnuť ranomodernými spôsobmi popravy ani by všetky ženy neboli považované za hodné potrestania smrťou akoukoľvek vládnúcou autoritou. Neexistujú žiadne dôkazy, že by dokonca aj tí najkrutejší lovci čarodejníc chceli zabiť všetky ženy.

#5. Hony na čarodejnice sú alebo boli rovnaké.

FAKT: I keď hony na čarodejnice mali spoločné niektoré podstatné podobnosti, boli značne odlišné v závislosti na čase a mieste ich konania.

KOMENTÁR: Stručne pri väčšine honov na čarodejnice  sa vládnúce autority rozhodovali, či existuje problém s čarodejnicami. Zvyčajne sa nebezpečenstvo videlo v organizovanom spiknutí vedenom Diablom. Alebo bola obava z čarodejníc spôsobujúcich škody (maleficia) pomocou zaklínadiel: vyvolávanie búrok, zabíjanie ľudí alebo dobytka a/alebo vyvolávanie nešťastia. Autority následne vykonávali vyšetrovanie, ktoré často zahrňovalo tajných informátorov a mučenie, za účelom zistenia informácií a výpovedí. Konečne usvedčené čarodejnice bývali často popravované. Niektoré hony na čarodejnice spôsobili iba niekoľko odsúdení, ďalšie mohli spôsobiť vyhladenie stoviek obetí.

V niektorých častiach Európy zúrili mnohé intenzívne hony, ako napríklad provincie vo Francúzsku a Nemecku; iné zakúšali niekoľko miernych prenasledovaní, ako napríklad Anglicko alebo Uhorsko; v ďalších došlo k porovnateľne málo procesom, ako napr. v Španielsku alebo v Holadsku. Žiadny z honov na čarodejnice nebol sústavný počas celej dĺžky obdobia od 1400 až 1800, ale dochádzalo k nim v sústredeným obdobiam, výnimočne intenzívnym medzi rokmi 1550 a 1650.

Historici sa stále pokúšajú vysvetliť dôvody pre takúto veľkú rozmanitosť pri honoch na čarodejnice. Dôležitými faktormi by mali byť: moc centrálnej vlády; nezávislosť miestnych autorít; napätie vytvorené vojnou, zlyhávajúce ekonomiky alebo epidémie; a neistoty ohľadne náboženskej konformity.

Väčšou otázkou je prečo autority by mohli považovať čarodejnce za nebezpečenstvo (ako opak voči tradičným obetným baránkom ako sú Židia, heretici, homosexuáli, cudzinci alebo dokonca kúzelníci)?  Špecifické hony boli často závislé od zvláštnych okolností. Aj tak historici sa pokúsili prísť so všeobecnými vysvetleniami pre zložitý fenomén honov na čarodejnice. Mali by sme sa vystríhať pred autorom, ktorý naznačuje jednu príčinu pre všetky hony na čarodejnice. Ja rozlišujem desať všeobecných trendov, s ktorými sa niektorí historici pokúsili argumentovať, ako s príčinami honov na čarodejnice. Pozri Teórie pôvodu čarodejníc.

Všimnime si tiež súčasného konceptu "Honov na čarodejnice" - Mýtu č. 9 nižšie.

#6. Počas honov na čarodejnice zahynuli milióny ľudí.

FAKT: I keď nimi mohli byť ovplyvnené milióny ľudí, nedávne najlepšie odhady súčasných historikov hovoria o rozmedzí od 50000 do 200000 obetí.

KOMENTÁR: Predchádzajúce odhady, napríklad až príliš často uvádzané čísla 9 až 10 miliónov obetí, boli značne prehnané; nepodporuje ich už žiadny uznávaný historik. Súčasné čísla týkajúce sa počtu popravených čarodejníc sú založené na omnoho podrobnejšom skúmaní zachovaných historických záznamov spolu s rozumnými pravdepodobnostnými odhadmi a štatistickou analýzou pre tie oblasti a obdobia pre ktoré nie sú jasné pramene. Hony boli akékoľvek, len nie konštatné, systematické alebo časté.

To, že niektoré dediny boli vyhladené lovcami čarodejníc je taktiež značne prehnané tvrdenie. Pre takéto devastujúce udalosti existuje len málo dôkazov. Správy o zdá sa jedinom extrémnom prípade pochádzajú z roku 1589, kde po masívnom hone na čarodejnice v istej dedine v diecéze Trier zostali len dve ženy (Wolfang Behringer, ed. Hexen und Hexenprozesse in Deutschland, 4th ed. (Munich: Deutscher Taschenbuch Verlag, 2000), 205, #124). Ale zostali tu muži. V každom prípade takáto vytrvalosť a krutosť boli mimoriadne zriedkavé. Naviac v každej konkrétnej oblasti sa hony na čarodejnice objavovali nepravidelne a v mnohých regiónoch sa hony nekonali vôbec.

Aj to najmenšie číslo pod 50000 mŕtvych by malo znamenať, že súdené boli viac než stovky tisíc ľudí. Potom uvažujúc všetok personál pôsobiaci v justičnom systéme ako zamestnanci súdu a svedkovia, priatelia a rodinní príslušníci a tí, ktorí dokonca pocítili na svojej koži "strach" vyvolaný honmi na čarodejnice, kvôli ktorým sa mali zmeniť životy miliónom ľudí, zvyčajne k horšiemu.

#7. Všetci ľudia odsúdení počas konania honov na čarodejnice boli upálení na hranici.

FAKT: Aj keď je naozaj pravda, že vládcovia upálili mnoho čarodejníc na hranici, väčšina z nich boli popravené iným spôsobom.

KOMENTÁR: Obľúbeným neopohanským termínom označujúcim obdobie honov na čarodejnice je "Doba upaľovania". A to aj napriek tomu, že najčastejšie sa vyskytujúcou formou popravy bolo obesenie na šibenici. Musíme však pripustiť, že upálenie bolo v mnohých z týchto prípadov taktiež dôležitým prostriedkom, keďže malo ďalej ochrániť pred akýmkoľvek ďalším konaním zla zo strany mrtvej čarodejnice, preto následne autority často nechali spáliť telesné pozostatky. Ďalšími populárnymi spôsobmi popravy čarodejníc bolo sťatie, utopenie a lámanie na kolese. Čarodejnice bývali len zriedkavo pochované zaživa, uvarené zaživa, narazené na kôl, rozpílené na polovicu, stiahnuté z kože, zavesené a rozštvrtené alebo vykuchané ako bývali iní vtedajší zločinci.  Ďalšie vynášané tresty pre usvedčené čarodejnice boli zmrzačenie (napríklad odseknutie ruky alebo ucha), vypálenie znamenia, zbičovanie, topenie, zamknutie do veže, žalárovanie, pokutovanie, vyhnanstvo alebo predaj do otroctva.

Notoricky známy mýtus je ten, že údajné čarodejnice v Saleme v koloniálnom Massachusetts boli upálené. Všetci odsúdení počas honu na čarodejnice počas salemského honu na čarodejnice v roku 1692 zomreli na šibenici. Iné obete zomreli prirodzene pred odsúdením alebo popravou a Giles Corey bol zlisovaný na smrť. V skutočnosti v anglických kolóniách Severnej Ameriky neboli popravené upálením zaživa žiadne čarodejice. Anglické právo to nedovoľovalo.

#8. Počas doby honov na čarodejnice naozaj existovali čarodejnice a prevádzkovali mágiu.

FAKT: I keď niektorí ľudia mali o sebe tvrdiť, že dokážu vykonávať čarodejníctvo, neexistuje tu žiadny vedecký, empirický, rozumný dôkaz, že naozaj existovali nejaké čarodejnice resp. že mágia, o ktorej tvrdili, že ju praktizujú, skutočne konala to, čo mala údajne spôsobovať.

KOMENTÁR:  Pokúsim sa obmedziť môj komentár na európske hony na čarodejnice z rokov 1400 až 1800 a čo sa z nich dá historicky odvodiť. Pred rokom 1400 sa autority o čarodejnice nezaujímali. Medzi rokmi 1400 a 1800 nazerali autority na čarodejnice ako na reálnu hrozbu a odsudzovali ich za mnohé zločiny namierené voči komunite. Po roku 1800 už zasa neboli čarodejnice problém. Väčšina zločinov čarodejníc pochádzala z predstavivosti ich lovcov, šialených rečí bláznov a agónie zmučených. Dokonca aj tí, ktorí sa priznali k čarodejníckym zločinom nedokázali dokázať vzťah medzi príčinou a následkom a spojiť ich v rámci svojho čarodejníctva a skutočnými udalosťami.

Ja uznanlivo a otvorene preberám môj úsudok z svetonázoru, ktorý prijíma realitu vedeckého dokazu a platnosť historickej metódy. Niektorí ľudis (od dekonštrukcionistov až po fundamentalistov) môžu namietať proti takejto perspektíve, popierajúc účinnosť empirického a racionálneho vnímania vesmíru. Rovnako aj v súčasnosti niektorí ľudia o sebe tvrdia, že sú čarodejnice alebo veriaci v rozličné metafyzické systémy ako Wicca, neopohanstvo alebo satanizmus. Ja sám som v súčasnosti silným podporovateľom náboženskej slobody a tolerancie. A všetky náboženstvá, vrátane kresťanstva, majú prvky nezmyselnej, absurdnej a nepravdepodobnej povahy. Takže som presvedčený, že ktokoľvek, kto si chce o sebe myslieť, že je čarodejníkom alebo čarodejnicou alebo že čarodejníctvo dokáže ovplyvňovať materiálny svet má slobodu takto konať.

Ale nikto ešte doposiaľ nedokázal dokázať, že veci ako mágia/magika, paranormálne javy, okultné sily alebo dokonca zázraky majú akúkoľvek vedeckú platnosť. Všetky tieto nadprirodzené veci, počínajúc návštevami mimozemšťanov na Zemi až po diabla zmocňujúceho sa mladých dievčat sú nedostatočne podložené tomu zodpovedajúcimi faktami, a to ako historicky aj dnes. I keď mám rád čítanie a pozeranie vedecko-fantastických a fantazijných príbehov, poznám aké to je uveriť. I keď si beriem inšpráciu z Biblie a zo života svätých, viem že to závisí od viery(presvedčenia, ktoré sa nedá dokázať).

Ak si ktokoľvek praje diskutovať o objektívnej realite spirituálnych vecí, prosím nepíšte mi. Namiesto toho si nechajte akékoľvek metafyzické tvrdenia otestovať nadáciou Jamesa Randiho - Educational Foundation a získajte milión dolárov. Ako už povedal Carl Sagan: "Mimoriadne tvrdenia vyžadujú mimoriadne dôkazy".


#9. V modernom používaní sa dá termín "hon na čarodejnice" použiť na ľubovoľné prenasledovanie skupiny ľudí.

FAKT: Zatiaľčo označenie "Hon na čarodejnice" znamená prenasledovanie skupiny, táto skupina môže ale nemusí existovať v organizovanej podobe;  a vhodné použitie tohto označenia vyžaduje najmä to, že cieľová skupina nie je skutočnou hrozbou pre spoločnosť.

KOMENTÁR:  Doslovne "hon na čarodejnice" je organizovaným pokusom identifikovať a eliminovať ľudí, o ktorých sa verí, že dokážu využívať nadprirodzené sily na škodenie spoločnosti. Autority vykonávali mnohé hony v Európe medzi rokmi 1400 až 1800, ale historici dnes už zistili, že nikdy neexistovali žiadne čarodejnice so skutočnými schopnosťami, ktoré by dokázali ohrozovať spoločnosť. Jeden jediný fakt o európskych honoch na čarodejnice konajúcich sa v období medzi rokmi 1400 až 1800 bolo presvedčenie, že Diabol alebo Satan organizoval ľudí ako deštruktívnu silu pre spoločnosť.  Takéto diabolské/satanistické presvedčenie bolo chybné, keďže žiadne dôkazy nepreukázali, že čarodejnice boli organizované.

Veľká tragédia Honu na čarodejnice nespočíva len v tom, že neexistovalo žiadne spiknutie čarodejníc, ale aj keď by bolo, neznamenalo by to žiadnu vážnu škodu pre spoločnosť.  Pozri č. 8, vyššie.  Ďalším významným aspektom, ktorý napomohol vytvoriť európske hony na čarodejnice, bolo vo veľkom zapojenie vládnúcich autorít.  V súčasnosti v niektorých častiach sveta (najmä v Afrike, vrátane Ghany, Senegalu alebo Južnej Afriky), ľudia prenasledujú iných ľudí za to že sú domnelými čarodejnicami; ale vlády so zvýšeným záujmom takéto prenasledovania podporujú len zriedkavo, ak vôbec. Ak to robia, môžeme ich v skutočnom význame označiť za "hony na čarodejnice".  (Zimbabwe samozrejme v roku 2006 zrušilo zákaz kvôli čarodejníctvu prenasledovať ľudí a tak môžu začať hony na čarodejnice).

My v súčasnosti často používame pojem "hon na čarodejnice" v prenesenom slova zmysle, pod ktorým myslíme organizovanú perzekúciu skupiny, ktorá je v skutočnosti neškodná alebo dokonca ani neexistuje. V nedávnej americkej histórii pojem "hon na čarodejnice" už bol použitý na označenie vecí ako Mccarthizmus z 50-tych rokov 20. storočia a rituálne satanistické vraždy zo začiatku 90.tych rokov 20. storočia. V tom prvom prípade, v Amerike mohlo existovať len málo komunistov, ale prinajlepšom boli nedostatočne organizovaní a isto neboli vážnou hrozbou pre náš spôsob života. Tak napríklad osobne si nemyslím, že ktokoľvek môže predložiť dôkazy o tom, že komunisti v Hollywoode vykonali, alebo sa mohli dopustiť, niečoho, čím by úspešne obhájili svetovú nadvládu Sovietskeho zväzu alebo poškodili patriotizmus či rozdelili Američanov.

Čo sa týka satanistických rituálnych vrážd FBI nedokázala nájsť akýkoľvek dôkaz o organizovanom komplote obetovania detí. Je isté, že deti sú v Amerike vraždené každý deň. Ale nie sú súčasťou celosvetového sprisahania na uctievanie Satana. Podobne v Amerike dochádza k sexuálnemu zneužívaniu detí. Ale rozšírené obvinenia o zločineckých sieťach na zneužívanie detí v centrách dennej starostlivosti sa taktiež ukázali ako falošné.  Ešte horšie títo ľudia boli cieľom vládnych predstaviteľov, boli často obviňovaní a odsudzovaní na základe výpovedí detí -- čo je nebezpečná politika ako ukázali historické hony na čarodejnice (pozri stránku o tzv. Syndróme falošnej pamäti - False Memory Syndrome http://www.fmsfonline.org/).

Ak je skupina organizovaná a skutočnou hrozbou pre spoločnosť, ako je to pri istých druhoch teroristov potom snahy prenasledovať túto skupinu nie sú "honom na čarodejnice", i keď vlády použijú protiprávne prostriedky, tortúru a zastrašovanie rovnako ako v pôvodných honoch.  Takže použiť v prenesenom zmysle výraz "hon na čarodejnice" na prenasledovanú skupinu si vláda nesie dôležitý podiel a skupina nemôže byť skutočnou hrozbou.

#10. Moderné čarodejníctvo/magika/wicca je priamym pokračovateľom tých praktík, ktoré ľudia konali počas honov na čarodejnice v období 1400-1800.

FAKT: Aj keď moderné čarodejnice a neopohania sa pokúsili o znovuzrodenie čarodejníckych aktivít popísaných lovcami čarodejníc, existuje len veľmi malá spojitosť medzi modernými čarodejnicami a tými pred rokom 1800.

KOMENTÁR: Historici nedokázali ustanoviť konkrétne spojenie medzi akoukoľvek populárnou ľudovou mágiou alebo čarodejníckymi tradíciami z obdobia pred rokom 1800 n.l. s modernými organizovanými čarodejníckymi hnutiami. Väčšina ako sa zdá bola inšpirovaná spismi Aleistera Crowleyho (1875-1947) a Geralda Brosseaua Gardnera (1884-1964), ktorí si sami pre seba vytvorili nové verzie čarodejníckych rituálov a organizácie založené na voľnej interpretácii moderných povier a historických legiend. Mnohí rozliční ľudia založili v 60-tych a 70-tych rokoch 20. storočia čarodejnícke spolky spolu s mnohými novými publikáciami a príručkami ktoré vyšli v neskoršej dekáde. I keď niektoré z týchto rozmanitých čarodejníckych krúžkov používali historický výskum na zistenie niektorých zo svojich myšlienok, väčšina z nich zdá sa si zakladá na veľkej dávke predstavivosti, fantázie a robustnom eklekticizme.

Preložené z angličtiny:


Pavlac, Brian A. "Ten Common Errors and Myths about the Witch Hunts, Corrected and Commented," Prof. Pavlac's Women's History Resource Site. (2 May 2012). URL: <http://departments.kings.edu/womens_history/witcherrors.html> (15.03.2013).

Citát dňa - Rozlúštenie tureckých kódov v čase vojny mocnosťami Osi a Spojencami

Turecká republika zostávala neutrálnou počas väčšiny trvania II. svetovej vojny, zatiaľčo v tom istom čase udržiavala úzke ekonomické vzťahy s Nemeckom. V rámci sústavných diplomatických jednaní s Nemeckom, Britániou a Sovietskym zväzom boli tureckí lídri úspešní pri ochrane teritoriálnej integrity svojej krajiny.
Napokon sa pripojili k Spojencom a vojnu Osi vyhlásili až vo februári 1945.
Počas vojny Turecko ako neutrálna mocnosť mala hlavnú výhodu keďže si mohla ponechať ambasády aj u Spojeneckých štátov ako aj v krajinách Osi. Toto poskytovalo tureckým predstaviteľom príležitosť získať cenné informácie od oboch strán. Z tohto dôvodu sa turecké diplomatické komunikácie stali cieľom pre spojeneckých ako aj kryptoanalytikov Osi.
Turci používali hlavne kódové knihy zostavené zo 4-miestnych číselných kódových skupín (INKILAP, ZAFER, SAKARYA, CANKAYA, INONU, ISMET) prešifrovávané s aditívnymi číselnými postupnosťami.
Na turecké šifrovacie systémy útočili mnohé nemecké agentúry. Diplomatické kódy boli lúštené organizáciou Pers Z, Forschungsamt a OKW/Chi. Vojenské systémy zasa OKL Chi Stelle, armádny Inšpektorát 7/VI a OKW/Chi.
Taliansko, Maďarsko a Fínsko taktiež počas vojny so značným úspechom čítalo tureckú rádiovú prevádzku.
Všetky mocnosti Osi získavali výhodu z faktu, že niektoré z tureckých kódových kníh boli jednoducho prestránkovaním ich predchádzajúcich vydaní.

Snaženie Nemecka

Kryptoanalytické oddelenie Ministerstva zahraničných vecí - Pers Z útočilo na turecké diplomatické systémy od roku 1934. Tieto boli nepretržite lúštené až do konca vojny. Existovalo tu zvláštne oddelenie, ktoré sa  špecializovalo na tureckú rádiovú prevádzku, ktorému šéfoval Dr. Hermann Scherschmidt.
Goeringov Forschungsamt taktiež čítal tureckú diplomatickú prevádzku, najmä tú pochádzajúcu z Moskvy.
Kryptoanalytické oddelenie Vrchného velenia ozbrojených síl - OKW/Chi sa potýkalo s tureckou vojenskou a diplomatickou prevádzkou s dobrými výsledkami. Turecký úsek mal približne 10 ľudí a šéfoval mu Dr. Locker. Podľa Mettiga, druhého na veliteľstve OKW/Chi v období 1943-45, rozlúštenie tureckej rádiovej prevádzky (najmä vysielanej z Londýna, Paríža a Moskvy) bol jedným z hlavných úspechov OKW/Chi počas vojny.
OKL Chi Stelle Luftwaffe monitorovala rádiovú prevádzku tureckých vzdušných síl. Podľa hlavného kryptoanalytika Ferdinanda Voegeleho boli predsunutými jednotkami rozlúštené tri jednoduché systémy.
pluk spojovacieho spravodajstva nemeckej armády KONA 4 monitoroval tureckú rádiovú prevádzku, vojenskú rovnako aj polície. Ústredná agentúra OKH/Inšpektorát 7/VI lúštila turecké systémy a vzájomne si vymieňala výsledky s Forschungsamtom. Jeden z vylúštených kódov používal turecký prezident, keď bol na palube jachty ‘Savarona’. Armádny kryptoanalytik Dettmann, hlava kryptoanalytickej sekcie Východného frontu, uviedol v správe DF-112, že výsledky konferencie v Jalte sa stali pre Nemcov známymi vďaka tureckým správam.

Snahy Talianska

Kryptoanalytické oddelenie talianskej armády, ktorému velil generál Gamba, úspešne zaútočil na turecké diplomatické kódy a kódy vojenských atašé. Tieto boli rozlúštené pomocou fyzickej kompromitácie ako aj kryptoanalýzou. Vojenská a policajná rádiová prevádzka bola zachycovaná a lúštená malým tímom pričleneným k odposluchovej stanici na ostrove Rodos. Taliani si cenili spravodajské informácie získané z tureckej rádiovej prevádzky, najmä informácie pochádzajúcej z moskovskej ambasády.

Snaženie Maďarska

Maďari kládli zvláštny dôraz na rozlúštenie tureckej rádiovej prevádzky a pričlenili svojho najlepšieho kryptoanalytika Titusa Vassa k tureckej sekcii.

Fínske snaženie

Fínske kryptoanalytické oddelenie vyčlenilo tretinu svojich kryptoanalytikov na tureckú rádiovú prevádzku čoho výsledkom bolo, že všetky 4-miestne kódy boli prečítané.

Snahy Spojencov

Západní Spojenci sa taktiež zaujímali o turecké diplomatické komunikácie.
Spojovacia spravodajská služba SSA(Signal Security Agency) americkej armády začala útočiť na tureckú a arabskú rádiovú prevádzku v r. 1942. V jej oficiálnych dejinách sa píše:

‘Neskôr v roku 1942 započala práca na systémoch tých vlády, ktoré používali arabské a turecké jazyky. Po veľmi skromnom začiatku bola prečítaná rádiová prevádzka nasledujúcich vlád: ‘Egypt, Etiópia, Irán, Irak, Libanon, Saudská Arábia, Sýria, Transjordánsko a Turecko. Z týchto doposiaľ najdôležitejším čo sa týka produkcie cenných informácií a rozširovania úlohy lúštenia boli turecké systémy’.

Británia mala čítať celé desaťročia tureckú rádiovú prevádzku a pokračovala v tom aj počas II. svetovej vojny. Na diplomatickej rádiovej prevádzke sa pracovalo nielen v známom stredisku v Bletchley Parku, ale aj v Diplomatickej sekcii, na Berkeley Street v Londýne. Monitorované ambasády boli Londýn, Kujbyšev, Teherán, Budapešť, Lisabon, Rím, Madrid, Štokholm, Berlín, Washington, Vichy, Južná Amerika, Helsinki, Bukurešť, Sofia a Tokio. Výsledky boli zdieľané s američanmi. Rozlúštené správy im dovoľovali sledovať situáciu v turecko-nemeckých vzťahoch a sovietske územné požiadavky.

Záver

Turecké kódy ako sa zdá sa podarilo rozlúštiť každému, kto bol ochotný investovať nutné zdroje na ich zdolanie. I keď Turecko nebolo tak ekonomicky alebo politicky dôležité, skutočnosť, že malo ambasády v hlavných mestách krajín Osi a Spojencov robila z ich rádiovej prevádzky neoceniteľný zdroj pre všetky hlavné strany vojnového konfliktu.
Mocnosti Osi získali informácie veľkej hodnoty najmä z moskovskej ambasády. Spojenci využili rozlúštené údaje na monitorovanie tureckej zahraničnej politiky vo vzťahu k Nemecku a na odvrátenie sovietskych snáh o zmenu právneho stavu tureckých úžin.
Pramene: Správy TICOM ozn. I-22, I-63, I-103, I-119, I-128, DF-187B, DF-112, ‘European Axis Signal Intelligence in World War II’ volumes 3,4,5,6,7 , článok z časopisu Intelligence and National Security: ‘No immunity: Signals intelligence and the European neutrals, 1939-45’, článok z časopisu International Journal of Intelligence and Counter-Intelligence: ‘Left in the Dust: Italian Signals Intelligence, 1915-1943’, 'In the Name of Intelligence: Essays in Honor of Walter Pforzheimer', ‘The Achievements of the Signal Security Agency (SSA) in World War II’, článok z časopisu Intelligence and National Security: ‘Diplomatic Sigint and the British Official Mind during the Second World War: Soviet claims on Turkey, 1940-45’
Poďakovania: Ďakujem Ralphovi Erskinovi za informácie o britskom lúštení tureckých kódov.
Zdroj: Wartime exploitation of Turkish codes by Axis and Allied powers

Zákony o čarodejníctve (ranomoderné)

Hoci sa len nedávno tvrdilo, že zákony o čarodejníctve tvorili “právnu revolúciu” v ranomodernom období (Ankarloo 2002, 63–64 ), takto to jasne nie je. Čarodejníctvo sa dá považovať za jeden z najstarších zločinov v histórii ľudstva, zachádzajúci až do najstarších dejín ako môžeme vidieť. Z najstaršieho zachovaného právneho kódexu (1792–1750 p.n.l.) pochádzajúceho zo starovekej Mezopotámie, vzdelané spoločnosti s kodifikovaným právom mali kruto trestať kúzelníctvo alebo čarodejníctvo. Kódex Chammurapiho vynucuje vodný ordál (test ponorením do vody) ak sa nedajú takéto obvinenia dokázať prostredníctvom svedkov. Toto poskytovalo účinný prostriedok proti príliš častým obvineniam: Podľa princípu odplaty - (oko za oko, zub za zub, lat. talionis), žalobca mal čeliť rovnakému trestu, ktorý by si odniesol obžalovaný, ak by ordál zlyhal pri dokázaní viny podozrivého. V prípadoch čarodejníctva to bol trest smrti.

Vieme o podobných zákonoch platných v stredoasýrskej ríši a mohli by sme predpokladať, že trest smrti bol aplikovaný na čarodejníkov ako aj na čarodejnice po celom starovekom Strednom Východe (Thomsen 2001, 25–26). Najrozsiahlejšia množina textov týkajúca sa zápasu proti čarodejníctvu pozostávajúca z približne 100 zaklínaní a modlitieb zostavených počas panovania kráľa Esarhaddona (680–669 p.n.l.), kvôli návodu ako zaobcházať s čarodejnicami nesú príznačný názov: Maqlu, ktoré doslovne znamená “Upálenie”. Zákony Hebrejov obsahujú ustanovenie, že čarodejnice (alebo travičky) musia byť zabité (Ex 22,17), že tí dopytujúci sa duchov zomrelých by mali byť ukameňovaní na smrť (Lv 20, 27) a vo všeobecnosti veštci a proroci by mali byť zabití (Dt 13, 5). Biblický zákon zostával najdôležitejším legálnym prameňom pre čarodejníctvo počas celých kresťanských dejín v Európe.

Do akej miery boli európske vnímania čarodejníctva taktiež utvárané pomocou dlho platného svetského zákona sa dá dokonale jasne vidieť na pozadí starovekého Ríma. Od najstarších rímskych právnych kódexov (okolo r. 450 p.n.l.) až k neskorej rímskej legislatíve, bola možnosť mágie vo všeobecnosti pripúšťaná a jej zneužitie (maleficium) penalizované (Luck 1990, 147–151). Čarodejnícke paniky vytvorili vzrastajúcu uvedomelosť v rímskom zákone, počínajúc Lex Cornelia de sicariis et veneficiis (Kornéliov zákon o vrahoch a travičoch/kúzelníkoch), promulgovanom Luciom Kornéliom Sullom (138–178 p.n.l.), jedným z najdôležitejších prameňov európskeho zákona o čarodejníctve v neskorom stredoveku a ranomodernom období (Ferrary 1991, 417–434).

Podľa dekrétu cisára Diokleciána (vládol v r. 284–305 n.l.), škodliví kúzelníci mali byť upálení zaživa, ale tí, ktorí praktikovali prospešnú mágiu mali zostať nepotrestaní. Od neskorého štvrtého storočia stotožnenie zločinov veneficium (otrávenie), maleficium (škodlivá mágia) a veštenia vydlážidlo cestu pre kolektívne opatrenia proti týmto zločincom v Rímskom impériu. V knihe č. 16, kapitole č.8 Ammianus Marcellinus (330–ca. 395 n.l.) vo svojej Rímskej histórii uvádza kúzelnícku hystériu konanú počas vlády cisára Konštancia II. (vládol v rokoch 337–361 n.l.) počas obdobia hladomorov a epidémií: “Ak niekto navštívi veštca . . . , alebo ak využije kúzlo starých žien na uľavenie si od bolesti . . . , bol udaný vďaka niektorým ľuďom o ktorých by to ani nepovedal, predvedený k súdu a potrestaný smrťou” (Neskoré rímske impérium, kniha 16, kapitola 8).

Narozdiel od grécko-rímskeho rozlišovania medzi zlou a dobrou resp. čiernou a bielou mágiou kresťania spochybnili účinnosť mágie ako celku, ale tiež považovali akýkoľvek druh kúzelníctva za diabolský. Počas éry cisára Konštancia II. boli mágovia označovaní za “nepriateľov ľudského pokolenia” (humani generis inimici) a trest smrti bol ustanovený rovnako za čiernu ako aj pre bielu mágiu sérii zákonov z roku 357 (Lex Nemo; Lex Multi) a v roku 358 (Fögen 1997, 223–232). Tento posun paradigmy mal čoskoro nato ďalšie dôsledky. Keď synoda v Zaragoze (380) odsúdila učenca Prisciliána ako heretika, bol taktiež podrobený cisárskemu vyšetrovaniu. Keďže bol usvedčený z konania magických praktík on a jeho šesť nasledovníkov bolo odsúdených na smrť kvôli malefíciu. Prvý usvedčený a odsúdený kresťanský heretik bol takto v skutočnosti potrestaný za mágiu a napriek protestu niekoľkých biskupov, popravený v roku 385. Dôsledky sa dajú vidieť v takých neskoro rímskych kódexoch ako je tzv. Codex Theodosianus cisára Teodózia I. (vládol v rokoch 379–395) alebo v tzv. Codex Justinianus Justiniána I. (vládol v rokoch 527–565). Spolu s recepciou rímskeho práva v stredovekej Európe boli tieto cisárske dekréty dlhotrvajúcim dedičstvom. Ich dopad bol posilnený semiotickou teóriou mágie vyvinutou sv. Augustínom (Harmening 1979, 303–308).

Ranostredoveké trestné kódexy vynášali tvrdé tresty za čarodejníctvo, napríklad Sálské právo “ak tzv. stria bude jesť človeka a bude to dôkazom proti nej .  .  .” (Hansen 1900, 58–59). Legislatíva zrejme zostávala protikladná; franské, lombardské a alemanské zákony všetky pristupovali k tématike čarodejníctva odlišne. Alemanské právo zostavené okolo roku 600 n.l. zakazovalo upaľovať strigae (čarodejnice), čo pravdepodobne naznačovalo, že to bol obvyklý postup. Podobne lombardský kráľ Rothari nariadil v roku 643, že kresťania by nemali veriť tomu, že ženy jedia ľudské bytosti (“ut mulier hominem vivum intrinsecus possit comedere”) a preto údajné strigae by nemali byť zabíjané alebo odsudzované na súde. Kapitulárium Karola Veľkého (vládol v rokoch 768–814) platné pre Sasov v roku 787 nariaďoval udeliť trest smrti a upáliť tých, ktorí ako pohania veria, že niekto môže byť striga, ktorá je ľudí. Okolo roku 800 írska synoda podobne odsúdila vieru v čarodejnice a obzvlášť tých, ktorí očierňujú ľudí z toho, že sú tzv. lamiae (čarodejnice; “que interpretatur striga”). Jasne tu počas karolínskeho obdobia bol nárast v oficiálnom skepticizme dokonca umožnilo zvýšenie čo do počtu zachovaných prameňov.

Najdôležitejším textom o téme čarodejníctva bol tzv. Canon Episcopi, oficiálne pripisovaný cirkevnému koncilu zo štvrtého storočia, ale v skutočnosti formulovaný a pravdepodobne vypracovaný opátom Reginom z Prümu v penitenciáli zo začiatku desiateho storočia, ktorý radí biskupom (episcopi) ako postupovať voči kúzelníkom/čarodejniciam v ich diecézach. Neskôr bol prijatý vtedajšími najdôležitejšími autoritami, najprv biskupom Burchardom z Wormsu a neskôr okolo roku 1140 Graciánom z Bologne. Reginonov kánon bol dôležitý nielen kvôli svojmu odmietnutiu účinnosti kúzelníctva, ale taktiež kvôli svojmu popieraniu určitých čarodejníckych presvedčení. Po úvodnom odstavci o potrebe bojovať proti kúzelníkom, mužským ako aj ženským, naznačujúcom mierne rozsudky, Reginon vložil dlhý odstavec o ženách, ktoré verili, že zakúšali nočné lety s pohanskou bohyňou Dianou. Odsúdil veriacich v takéto fantastické príbehy kvôli implicitnému prijímaniu konkurečnej nadprirodzenej moci voči Bohu. Biskupi mali bojovať s takýmito presvedčeniami pomocou svojich kňazov a mali jasne ukázať, že tieto lety nie sú skutočné, ale len sny a diabolské ilúzie. Kánon sa stal súčasťou tzv. Corpus Juris Canonici, cirkevného práva latinskej Christianitas a počas nasledujúcich storočí sa ukázal ako vplyvným. Tvrdé účinky mojžišovského zákona (Ex 22, 17: “Nenecháš čarodejnicu na žive”) boli znovu interpretované takými karolínskymi teológmi ako bol arcibiskup Rabanus Maurus z Mainzu, ktorý naznačil ako trest iba vylúčenie z komunity namiesto fyzického vyhladenia (Haustein 1990, 69). Zdá sa presvedčivá myšlienka, že “oficiálny postoj Cirkvi ohľadne mágie sa presunul od démonickej spojitosti s pohanstvom k démonickej spojitosti s herézou” (Jolly 2002, 21).

Samozrejme stredoveká realita bola omnoho zložitejšia. Škodlivá mágia bola považovaná za diabolskú: Podľa sv. Augustína z nej vyplýval démonický pakt a podľa rímskeho práva si zasluhovala smrť. Obidve tradície ovplyňovali vývoj európskeho práva. Napríklad zákony Alfréda Veľkého z Wessexu (vládol v rokoch 871–899) jasne používali rovnaké biblické pramene ako Rabanus Maurus na vynášanie trestu smrti pre ženy, ktoré často vystupovali ako kúzelníčky alebo magičky: Tu bolo čarodejníctvo považované za reálne. Ani to neznelo ako “skepticizmus” keď karolínsky kráľ Karol II. nariadil v roku 873, že čarodejníci—rovnako muži ako aj ženy—mali spôsobovať chorobu a smrť v rozličných častiach jeho ríše a mali byť odsudzované na smrť, spolu s ich komplicmi a podporovateľmi. Zabíjanie čarodejníc bolo otvorene praktizované medzi germánskym ľudom. Zákony Frankov, Ostrogótov a Vizigótov odmietali iba vieru v tzv. strigae, len zriedkavo spochybňovali nebezpečenstvo škodlivej mágie. “Karolínsky skepticizmus” nevyjímajúc, Karol Veľký bol úplne jasný ohľadne trestania tzv. malefícia. V svojom Admonitio Generalis (Všeobecnom napomenutí) z roku 789 budúci vládca, komentujúci niekoľko pápežských nariadení od Hadriána I. (vládol v rokoch 772–795), nariadil, aby sa netolerovali kúzelníci a čarodejnice (maleficii, incantatores a incantatrices), explicitne narážajúc na mojžišovský zákon; v neskorších verziách tohto zoznamu boli pridané tzv. tempestarii (čarodejnice, ktoré spôsobujú búrky) (Hansen 1900, 63–64).

Vo franskom a anglo-saskom práve bola škodlivá mágia často dávaná na jednu rovinu s vraždou, čo dáva dokonalý zmysel ak vezmeme do úvahy dnešné myšlienky v Afrike o čarodejníctve. Podľa tzv. Lex Salica (Sálskeho zákonníka) tí, ktorí nedokážu zaplatiť za svoje magické zločiny by mali byť upálení (“certe ignem tradatur”) (Hansen 1900, 55–56). Mnohé ustanovenia pochádzajúce z neskoršieho karolínskeho obdobia nariaďovali trest smrti za škodlivé kúzelníctvo. Takéto kúzelníčky mali podstúpiť hrdelný trest podľa normanskej vlády v Anglicku (Ewen 1933, 26) rovnako ako na Sicílii. Benátska republika vydala drakonické zákony proti malefíciu v roku 1181, rovnako tak urobili mnohé talianské mestá v trinástom storočí. Stredoveké germánske právne kódexy nariaďovali upálenie na hranici ako obvyklý trest za škodlivú mágiu. Tzv. Schwabenspiegel (Švábske právne zrkadlo; okolo r. 1240), jedna z najvplyvnejších stredovekých zbierok ríšskeho práva, naznačovalo, že kúzelníctvo znamenalo apostázu a pakt s Diablom (Hansen 1900, 387). Autor, pravdepodobne jurista blízky františkánom v Augsburgu, iba spojil svetské právo s kresťanskou teológiou. Démonické čarodejníctvo nebolo žiadnym novým vynálezom, ale vyžadovalo len základnú znalosť teológie. V známom právnom posudku z roku 1398 Jean Gerson a univerzita v Paríži prišla k presne rovnakému záveru (Hansen 1900, 283–284).

Rozhodujúcim krokom k masovým perzekúciám čarodejníc v Európe bol konštrukt kumulatívneho konceptu čarodejníctva počas neskoršieho štrnásteho a začiatkom pätnásteho storočia, keď došlo k prvým honom na čarodejnice veľkého rozsahu a hlavným perzekúciám v niektorých alpských údoliach. Iba okolo roku 1400 sa rozličné aspekty čarodejníctva a herézy zlúčili do špecificky európskeho konceptu čarodejníctva, ktorý umožnil konanie čarodejníckych honov s predtým bezprecedentnou krutosťou. Škodlivá mágia spolu s paktom s Diablom utvorila  jadro nového kumulatívneho zločinu, prvý aspekt životne dôležitý pre svetské právo, druhý pre jeho kvalifikáciu ako herézy. Okolo týchto zložiek vykryštalizovala skupina toho, čo boli aj z pohľadu stredoveku exotické obvinenia: odpadlíctvo, let vzduchom na nočné zhromaždenia na vzdialené miesta, tanec čarodejníc, sexuálny styk s démonmi a klaňanie sa Diablovi.

V právnej praxi sa obvinenia z nočných letov ukázali ako najdeštruktívnejšie, pretože podozriví boli vyslýchaní, aby menovali svojich komplicov, ktorých údajne stretli na týchto zhromaždeniach. Spolu s použitím tortúry takéto otázky mali vytvoriť reťazové reakcie, čo malo za následok masívne čarodejnícke procesy pripomínajúce podobné udalosti v rímskej antike. Inkvizičný postup bol dedičstvom rímskeho práva, ktorý sa zachoval v rámci latinskej Cirkvi; najprv obnovený kvôli nastoleniu disciplíny medzi vyšším klérom, neskôr bol použitý v procesoch kvôli heréze. Na štvrtom Lateránskom koncile (1215) prijala rímska Cirkev tortúru v procesoch vykonávaných inkvizítormi za účelom získania výpovedí od podozrivých, zatiaľčo zakázala archaické rituály ako ordály vykonávané horúcim železom alebo studenou vodou (plávajúci test). Hoci ordály boli teda ilegálne napriek tomu k nim dochádzalo pri lynčovaní po celej severnej a východnej Európe a boli príležitostne dokonca nariaďované nižšími súdmi.

Pretože cieľom legálnej tortúry bolo dosiahnuť materiálnu pravdu skôr racionálne než cez mystickú intervenciu ako pri ordáloch spočiatku to bolo považované za vylepšenie právneho postupu. Musíme mať na pamäti, že význam legálnej tortúry sa rozhodujúco odlišovalo od moderných náhľadov. Hoci mučenie malo znamenať nahradenie ordálov, v praxi sudcovia niekedy používali neobmedzené mučenie akoby to bol ordál, obzvlášť pri heretických procesoch. Zmes fyzického prinútenia, systematizujúce všetky druhy  skutočnej alebo falošnej informácie a púhej fantázie alebo projekcie viedla k myšlienke, že disidenti prináležia k diabolskej sekte a uctievajú Diabla.

Skutočná mágia a heréza boli poprvýkrát zliate do nového kumulatívneho zločinu čarodejníctva v Savojsku za vlády vojvodu Amadea VIII. (vládol v rokoch 1416–1451). Tento nový stav dominoval vo východných Alpách. Keď sa vojvoda Amadeus cítil očarovaný, začalo sa prenasledovanie Židov, valdénskych a čarodejníc. Bolo to v Savojsku, kde došlo k splynutiu heréyy, antijudaizmu a kúzelníctva a vznikol nový kumulatívny koncept zločinu čarodejníctva. Právny kódex ambiciózneho Amadea VIII. z roku 1430 tzv. Statuta Sabaudie (Štatúty zo Savojska) zdôrazňovali zločin kúzelníctva, hoci stále v tradičnom jazyku. O desať rokov neskôr čarodejníctvo vystúpilo na povrch v omnoho prominentnejšej forme, keď pápež Eugen IV. (vládol v rokoch 1431–1447) sa vo svojom dekréte zmienil o tom, že v Savojsku sa to len tak hemží s “stregule vel stregones seu Waudenses”—ženskými a mužskými čarodejníkmi alebo valdénskymi (Hansen 1900, 18–19).

V Savojsku podporovali kúzelnícke procesy procesy s heretikmi a eventuálne počínajúc  koncom 20-tych rokov 15. storočia vytvorili hony na čarodejnice veľkého rozsahu. Persekúcia v susednom Dauphiné nikdy nedosiahla takúto masívnu úroveň, ale bola charakterizovaná stálym tokom  procesov “malej paniky”. Jedno vysvetlenie pre takýto rozpor by mohol byť odlišný súdny systém. V Dauphiné, ktoré bolo pod vládou Francúzska od roku 1349, za čarodejnícke procesy boli zodpovedné iba svetské súdy spolu so sudcami odkazujúcimi výlučne na svetské právo, na francúzskych juristov alebo rímske právo. Preto ignorovali lety čarodejníc aj synagógy alebo sabaty, ktoré boli stále považované za diabolské ilúzie. Niekoľko neskoro stredovekých teritórií prijalo služby pápežských inkvizítorov, ale, s malými výnimkami, vo všeobecnosti prihliadali na existujúce resp. zvykové zákony o čarodejníctve. Keď Tyrolsko, nezávislé vojvodstvo svätej rímskej ríše, čelilo pokusu Heinricha Kramera iniciovať veľký hon na čarodejnice v roku 1485, vláda ako aj parlament boli mimoriadne skeptickí pri prijímaní udaní vo veci čarodejníctva. “Čarodejníctvo” v skutočnosti nebolo nikdy spomínané v týchto právnych kódexoch a keď  “kúzelníctvo” bolo poprvýkrát spomínané v tzv. Tiroler Landesordnung (Nariadení Tyrolskej vlády) z roku 1544, bolo klasifikované ako forma podvodu. Podobne ríšske mesto Norimberg definovalo čarodejníctvo ako podvod až do roku 1536.

Španielské a nemecké tradície sa zlúčili do legislatívy cisára svätej rímskej ríše Karola V. (vládol v rokoch 1519–1556), popredného vládcu svojej doby. Jeho kriminálny kódex z roku 1532 uzákonený ako Constitutio Criminalis Carolina (kódex Karolína) mal byť dohadovaný dlhšie predtým medzi ríšskymi kniežatstvami. Tento kódex, ktorý zostával skutočne nezmenený až do roku 1806, kedy sa celá svätá rímska ríša rozpadla, ignorovala kumulatívny zločin čarodejníctva ako bol definovaný v spise Malleus Maleficarum (Kladivo na čarodejnice, 1486). Obsahuje paragraf namierený proti škodlivej mágii (par. 109), spracovanie ktorého bolo škurpulózne regulované v troch paragrafoch o procedurálnom práve (par. 21, 44, 52). Hrdelný trest bol predpísaný pri prípadoch kde sa škodlivá mágia bez pochýb dala dokázať, zatiaľčo neškodná mágia akéhokoľvek druhu bola ponechaná na ľubovoľný úsudok súdov.

Inkvizičný postup kódexu Karolína sa vyhýba najhrozneším skratkám inkvizičných súdov poskytnutím podozrivým jasne definované práva a vylúčením ľubovoľného použitia násilia. Za účelom vyhnutia sa ľubovoľným aktom miestnych súdov, mal byť každý hrdelný rozsudok zaslaný na vyšší súd alebo na právnickú fakultu. V rámci hraníc tzv. processus ordinarius (riadneho postupu),ako ho nazvali neskorší juristi, mohla byť tortúra použitá len v prípadoch evidentnej viny, keď už bol podozrivý usvedčený dvomi nezávislými svedkami alebo v prípadoch priameho dôkazu. Tortúra sa nemohla využívať za účelom vynútenia priznaní výlučne na základe púhej denunciácie alebo podozrenia.

Neskorší lovci čarodejníc si sťažovali, že za týchto podmienok by ťažko mohol byť niekto usvedčený z čarodejníctva. Naozaj toto muselo byť jediným účelom tejto legislatívy. Jej hlavný autor frankoniánsky barón Johann von Schwarzenberg (1463–1528) humanistický prekladateľ Cicera a raný nasledovník Lutherovej reformácie v roku 1521, sa stal jedným z prvých vládcov, ktorý na svojom území zakázali katolícke rituály—mal patriť k sprievodu cisára Maximiliána I. v neskorších 80-tych rokoch 15. storočia a bol pravdepodobne oboznámený s diskusiami dotýkajúcimi sa škandalózneho inkvizítora Heinricha Kramera, autora spisu Malleus. V kontraste so skorším právnym kódexom navrhnutým Schwarzenbergom pred reformáciou v kódexe Karolína teraz eliminoval akúkoľvek zmienku o miešaní sa zlých či dobrých duchov a akejkoľvek stopy po heretických zákonoch. Kódex Karolína jasne signalizoval svoj nesúhlas s inkvizičnými súdmi, ktorých aktivity už neboli tolerované nemeckými kniežactvami, takto vyznačujúc jasné odlíšenie od Španielskych a talianskych teritórií cisára Karola V. Kódex Karolína bol prijatý dokonca v najvzdialenejších kútoch svätej rímskej ríše, napríklad vo Švajčiarsku alebo španielskom Holandsku.

Podobne ako vo svätej rímskej ríši, mnoho iných štátov zaviedlo čarodejníctvo do svojich trestných kódexov počas šestnásteho storočia, buď za účelom obmedzenia moci cirkevných súdov alebo k podčiarknutiu úspechov protestantskej reformácie. Aj v krajinách, kde rímske právo nebolo nikdy aplikované sa dajú nájsť stopy takéhoto vývoja. V tudorovskom Anglicku bol v roku 1563 promulgovaný nový Witchcraft Act. Nahradil skorší pokus z roku 1542, ktorý mal byť odvolaný po piatich rokoch (Sharpe 2001, 99–100). Podobne ako trestný kódex Karola V. sa alžbetínsky čarodejnícky štatút zameriaval na škodlivú mágiu, ale taktiež poskytol rozsiahlejšie detailné informácie o menších trestoch za prípady mágie spôsobujúce škodu menšiu než smrť alebo dokonca nespôsobujúce vôbec žiadnu škodu. Zákon mal byť už uvedený do Snemovne poslancov v roku 1559 a dostal sa do druhého čítania v Snemovni Lordov pred tým než bol znovuzavedený v roku 1563 v kontexte protestantskej reštaurácie po nástupe Alžbety I. na trón. Hoci historici doposiaľ neobjavili k tomu anglické procesy až do roku 1566, môžeme predpokladať, že zákon nebol vydaný bez dôvodu. Na ostrovoch v Lamanšskom prielive (Channel Islands) sa prvé zaznamenané tresty smrti za čarodejníctvo vyskytli práve v tomto čase v Jersey roku 1562 a v Guernsey v roku 1563. Anglický zákon proti čarodejníctvu celkom pekne zapadol do všeobecného obrazu zvyšujúceho sa povedomia o čarodejníctve v Európe počas 60-tych rokov 16. storočia. V Škótsku bola legislatíva taktiež zavedená v roku 1563 sprevádzaná kalvínskou reformáciou a náhlym zvýšením počtu obvinení. Tvrdenia, že škótsky Witchcraft Act mohol naznačovať skepticizmus (Larner 1981, 66) sú nezmyselné. Ich znenie jasne udáva, že podľa božského zákona, tí ktorí používajú čarodejníctvo, kúzelníctvo alebo nekromantiu musia dostať trest smrti (Normand a Roberts 2000, 89), rovnako ako ho musia dostať tí, ktorí hľadajú pomoc u čarodejníc, kúzelníkov alebo nekromantov. Po roku 1563 mnohé zákony sa potýkali s poverou, kúzelníctvom a čarodejníctvom vo všeobecnosti; bude ťažké poskytnúť obsiahly zoznam pre všetky európske oblasti.

Naviac po roku 1563 mnohé zákony a nariadenia sa potýkali s určitými aspektami čarodejníckych procesov. V auguste 1563 koncil v Luxemburgu vyhlásil nariadenie zo dňa 13. augusta 1563 za účelom obmedzenia prebiehajúcich súdnych stíhaní v tejto provincii španielskeho Holandska. Zákony o čarodejníctve sa stali omnoho početnejšími v nasledujúcich rokoch zvyčajne pokúšajúc sa o zamedzenie legálnych zneužití v čarodejníckych procesoch alebo zastaviť aktuálne hony na čarodejnice. Masívne hony na čarodejnice vystrašili vládu v Luxemburgu natoľko, že promulgovali ďalšie zákony o čarodejníctve v roku 1570 a 1573 a často počínajúc od apríla 1591. Dekréty kráľa Filipa II. určené pre španielske Holandsko  v rokoch 1592, 1595 a 1606 taktiež ovplyvnili oblasti Franche-Comté a Luxemburg.

Pokračujúca legislatíva o aspektoch čarodejníckych procesov nebola v žiadnom prípade obmedzená len na katolícke vlády. Kráľ Frederik II. z Dánska (vládol v rokoch 1559–1588) sa pokúšal obmedziť popravy za čarodejníctvo pomocou dekrétu z roku 1576 vytvárajúceho z ratifikácie takých rozsudkov vyššieho súdu povinnosť, hoci tu neexistovali žiadne náznaky, že tento zákon mal nejaké ďalšie účinky než neskoršie dánske dekréty. Mnohé nemecké teritoriálne kniežactvá sa snažili zamedziť perzekúciám údajných čarodejníc, dokonca aj štáty s masívnymi prenasledovaniami ako boli arcibiskupstvo-elektorát v Trieri, ktoré v roku 1591 a  znovu v roku 1630 sa pokúšalo zredukovať moc dedinských výborov prenasledujúcich čarodejnice. Početné dekréty napríklad v elektorátnom Mainzi v roku 1612 alebo v kniežacom biskupstve vo Würzburgu v roku 1627 obmedzilo mieru konfiškácií majetku odsúdených čarodejníc. Ďalšie zákony ako v cisárskom slobodnom meste Kaufbeuren v roku 1591 alebo kniežacom biskupstve Bamberg v roku 1627 a 1628 snažilo obmedziť perzekúcie čarodejníc trestajúc roznášanie klebiet. Ale ďalšie teritóriá, ako napríklad Sasko-Coburgské kniežatstvo v roku 1629 sa jednoducho snažilo regulovať súdne postupy za účelom vyhnutia sa nepokojom počas čarodejníckych procesov.

Tretia kategória legislatívy o čarodejníctve sa pokúšala redefinovať zločintried  v duchu sv. Augustína. Nie je prekvapením, že tento vývoj započal vo vojvodstve Württemberg, bašte luteránskej ortodoxie, na ktorej reformátora Johanna Brenza mal zaútočiť Johann Weyer v roku 1563 za nekonzistentnosť pri diskusii o čarodejníctve. Podobne ako Weyer, Brenz tvrdil, že čarodejníctvo bolo neúčinné, ale Brenz napriek tomu chcel vidieť čarodejnice upálené na hranici kvôli ich apostáze. Legislatívny proces zjavne započal po tom, čo  Weyer vysmial Brenza zdôraznením toho, že apostáza v svetskom zákone nebola zločinom. Nie je prekvapením, že v novom právnom kódexe Württembergu (Landrecht) z roku 1567 už nebola škodlivá mágia potrebná keď sa definoval zločin čarodejníctva. O niekoľko rokov neskôr táto radikálna reinterpretácia bola prijatá inými luteránskymi štátmi. V roku 1572 nový trestný kódex luteránskeho kniežatstva-elektorátu Saska (Kursächsische Kriminalordnung) posunulo dôraz úplne na duchovné aspekty čarodejníctva: Dohoda čarodejnice s diablom teraz stála v jadre zločinu. Táto redefinícia explicitne popierala dôležitosť škodlivej mágie a implicitne popierala význam starovekého ako  aj moderného ríšskeho zákona (Behringer 1988, 79).

Saskí právnici načrtli dôsledky predĺženej protestantskej debaty o účinnosti škodlivej mágie, stavajúc na zdravom rozume ako aj teologickej tradícii  tzv. Canon Episcopi. Na rozdiel od naštvaných  Württemberských Sasi argumentovali priamo proti Weyerovi ktorého argumenty považovali za bezcenné, pretože bol doktorom medicíny a nie práva. Saský kódex bol oveľa konzistentnejší kúsok luteránskej legislatívy, pretože na usvedčenie nevyžadoval žiadny dôkaz škodlivej mágie. Vtedajší luteránsky electorálny Palatinát nasledoval v roku 1582 (Kurpfälzisches Landrecht), ale čoskoro sa vrátil ku kalvínizmu a tým sa stal prvým kalvínskym štátom so špirituálnou definíciou čarodejníctva vo svojom právnom kódexe. Ďalšie protestantské trestné kódexy vykazovali podobné spiritualistické tendencie, umožňujúce nám tak identifikovať celkovú tendenciu. V Nórsku podriadenom Dánsku získal luteránsky klérus kráľovské schválenie štatútu z roku 1584, ktorý vynášal trest smrti za poveru. Tento trest bol znížený na exil v následnom rozsiahlom dánskom čarodejníckom štatúte z roku 1617 (Ankarloo 2002, 69), zatiaľčo tí, ktorí vykonali pakt s Diablom mali byť upálení. Tento dánsky štatút bol rozšírený na Island v 30-tych rokoch 17. storočia. Podobne známy anglický Witchcraft Act z roku 1604 vynášal trest smrti nielen pri pakte čarodejnice, ale taktiež za škodlivú mágiu; tento zahrňoval širšie možnosti škody než štatút z roku 1563. Ale bol tu jasný posun v dôraze z maleficium na démonolatrie v rámci zákonníkov protestanskej Európy.

Podobné tendencie sa dajú nájsť taktiež v katolíckych štátoch. V roku 1588 protireformačné teritórium Baden-Baden (vtedy pod bavorskou ochranou  kvôli menšine jej vládcu) na trest smrti už ďalej nevyžadoval dôkaz malefícia, zameriavajúce sa namiesto toho na apostázu a pakt s Diablom. Čo je zaujímave, jeho vláda prevzala toto znenie z kódexu z roku 1582 kalvínskeho Palatinátu (Kurpfälzisches Landrecht), hoci pridala niekoľko “katolíckych” pojmov (ako je let čarodejníc) do dodatku, ktorý obsahoval rozsiahle výsluchy. Bavorské vojvodstvo v praxi nasledovalo v roku 1590 a de jure v roku 1612; elektorátny Kolín nasledoval v roku 1607 a kniežacie biskupstvo Bamberg v roku 1610.

Bavorský štatút promulgovaný vojvodom Maximiliánom I. v r. 1612 ponúkol doposiaľ najrozsiahlejší príklad legislatívy o čarodejníctve, pokrývajúci nie menej než štyridsať tlačených stránok (Behringer 1988, 165–191). Bavorskí právnici argumentovali, že pretože vláda zlyhala pri vysvetlení, čo naozaj znamená čarodejníctvo, bol v princípe nepotrestateľný. Takže tento extenzívny zákon poprvé vysvetlil, prečo musí byť čarodejníctvo potrestané (1–7), následne definovalo čarodejníctvo ako opak kúzelníctva a jednoduchej povery (8–29) a nakoniec, uviedlo sankcie pre všetky formy čarodejníctva, kúzelníctva a povery (30–40). Hoci sa to môže zdať z nášho moderného pohľadu bláznivé, jasne to predstavovalo odhodlaný pokus vynútiť si nejaký poriadok v chaose súčasných pohľadov na čarodejníctvo. Naviac, pokúsilo sa ochrániť poverčivých sedliakov pred prenasledovaním protireformačnými zelótmi. Zatiaľčo démonológovia ako Peter Binsfeld a Martín Del Rio tvrdili, že podľa augustínovskej teológie nosenie amuletov značí implicitný pakt s Diablom, bavorské právo považovalo jasne takéto zvykové povery za úplne oddelené od čarodejníctva. Poprvýkrát publikované v roku 1612, tento čarodejnícky štatút bol znovuvydaný v roku 1665 a znovu až v 1746—vtedy už známy ako typický príklad bavorskej tvrdohlavosti a spiatočníctva.

Podobne ako kriminalizácia čarodejníctva, odvolanie čarodejníckych zákonov v Európe ešte nebolo dostatočne preskúmané na porovnateľnej úrovni. So mimoriadnou výnimkou britského witchcraft act z r. 1736 (Bostridge 1997, 180–203), nemáme k dispozícii podrobné štúdie. Je jasné, že formálne britské odvolanie pomocou  rozhodnutia parlamentu bolo jedinečné. Králi Francúzska a Pruska, ruský cár a cisárovná Mária Terézia v Rakúsko-Uhorsku potlačili čarodejnícke procesy bez zmien v legislatíve, podobne ako španielska inkvizícia a Spojené holandské provincie urobili už predtým. V tomto kontexte by sme mali poznamenať, že po masívnych čarodejníckych procesoch z 20-tych rokov 17. storočia mali mnohé nemecké kniežatá a kniežatá-biskupi jednoducho zakázať ďalšie čarodejnícke procesy, napríklad, Karl Gaspar von der Leyen, arcibiskup-elektor z Triera v roku 1659 (Rummel 1991, 246). Prvá európska vláda, ktorá začala s tlmením obvinení z čarodejníctva už v roku 1572: elektorátny Palatinát, napriek svojmu nespokojnému kléru a svojmu trestnému kódexu z roku 1582, nikdy nevydal rozsudok smrti za čarodejníctvo. Ale keďže takýto postup sa dá odhaliť namiesto publikovaných právnych kódexov len prečítaním archívnych prameňov, môže v budúcnosti prísť k ďalším objavom.

Iba krátko predtým než Francúzska revolúcia zaznamenala prenikavý úspešný štart. V roku 1766 Mária Terézia rozhodujúco intervenovala v Uhorsku. Čarodejnícke zákony boli odvolané v Poľsku v r. 1776 a vo Švédsku v roku 1779. Švajčiarska “justičná vražda” z roku 1782 vyprovokovala akciu v Nemecku. V roku 1787 cisár Jozef II. jednoducho vynechal všetky články o kúzelníctve resp. čarodejníctve zo svojho nového kriminálneho kódexu pre rakúsko-uhorskú monarchiu. Francúzske zákony namierené proti magie et sortilège (mágii a čarodejníctvu) zostávali v platnosti, i keď obmedzené  kráľovským ediktom z roku 1682. Samozrejme Francúzsko zakúšalo procesy takmer až do obdobia osvietenstva, v ktorých Diabol zohrával dôležitú úlohu (Bostridge 1997, 227–231); iba počas Francúzskej revolúcie v roku 1791, boli tieto crimes imaginaires (imaginárne zločiny) opustené.

Niektoré štáty nikdy formálne nezaviedli zákony proti kúzelníctvu alebo čarodejníctvu a preto ich nikdy  nepotrebovali odstrániť, ale väčšina krajín sa týchto zákonov zbavila práve počas sociálnych a politických nepokojov okolo roku 1800, keď nové kriminálne právne kódexy boli zavedené vo víre všeobecných reforiem, často v takých novovytvorených štátoch ako napr. bavorské kráľovstvo (1813). Neskoršie odvolanie čarodejníckych zákonov nič neznamenalo. Takáto legislatíva zostávala neporušená najdlhšie v európskej krajine s najmenším známym počtom popráv za čarodejníctvo: Witchcraft Act v Írsku z roku 1587 zostávalo v účinnosti až do roku 1821. Verejné debaty o jeho zrušení nám pripomínajú, že dokonca aj na britských ostrovoch menšina pokračovala vo viere v čarodejníctvo a boli presvedčení, že čarodejnice musia byť potrestané.

Európska legislatíva o čarodejníctve bola exportovaná počas dlhotrvajúceho obdobia európskej expanzie, dokonca aj cez také ideológie ako marxizmus, funkcionalizmus a teória modernizácie. Sovietski vládcovia Ruska a Číny, snažiaci sa nanútiť presvedčenie svojim poddaným  podobne ako to robili predchádzajúci vládcovia týchto ríš, sa snažili súčasne vyhladiť vieru v čarodejníctvo, šamanizmus a oficiálne náboženstvo. Ale oveľa častejšie bola neviera v čarodejníctvo uvedená pod zahraničným koloniálnym panstvom—v oboch Amerikách, Austrálii a rozsiahlych oblastiach Afriky a Ázie.

Samozrejme moderná európska legislatíva o čarodejníctve nebola vítaná alebo univerzálne prijímaná a často dokonca vytvárala značné problémy. Nasledujúc kresťanskú tradíciu, ako sú koloniálne zákony nielenže zakázala prenasledovanie zlých čarodejníc ale taktiež kriminalizovala zaklínačov. Keď bola v Indonézii v roku 1905 zavedená holandská legislatíva alebo v roku 1922 vo východnej Afrike britská legislatíva, mnoho domorodcov ich chápalo ako zákony na ochranu čarodejníc; Európske právo prevrátilo tradičné hodnoty. Pretože európske elity mali zastaviť vieru v čarodejníctvo a mali exportovať svoje zákony do kolónii, legálne súdne stíhanie sa náhle stalo nemožným spolu s rituálnym zabíjaním čarodejníc klasifikovaným ako vražda. Ordály otrávením a orákulá boli zakázané, zaklínači boli súdne stíhaní ako páchatelia trestných činov, zatiaľčo čarodejnice boli chránené. Kolonizovaní obyvatelia nedokázali uveriť týmto prevrátením noriem: Prečo by mali ich zahraniční vládcovia ochraňovať zlé čarodejnice?

Niektoré postkoloniálne africké krajiny započali s legalizáciou čarodejníckych perzekúcií. V roku 1965 nová nezávislá Uganda zaviedla legislatívu, ktorá vymenila koloniálny čarodejnícky výnos za “Act to Make Provision for the Prevention of Witchcraft and the Punishment of Persons Practising Witchcraft - Zákon zabezpečujúci prevenciu čarodejníctva a potrestanie osôb praktizujúcich čarodejníctvo” Tento zákon kládol značný dôraz na “dobrú povesť” ako platný dôkaz. Toto odvolanie mohlo povzbudiť následné čarodejnícke hony v severnej Ugande, ktoré sa spustili v domovskej oblasti prezidenta Miltona Oboteho (vládol v rokoch 1962–1971, 1980–1985) počas obdobia keď sa rozhodol zničiť tradičnú ugandskú monarchiu a zaviesť socialistické reformy. Oboteho podporovatelia prevzali jeho Päťročný ekonomický plán z rokov 1966/1967 ako model pre “päťročný protikúzelnícky plán” a začali zhromažďovať podozrivé čarodejnice, z ktorých mnohé boli vzdelané alebo bohaté (Abrahams 1985, 32–45).

V Kamerune a Malawi na súde svedčili proti podozrivým čarodejniciam veštci. Stalo sa prijateľným rozhodovať prípady podozrenia z čarodejníctva pomocou takých okultných praktík ako veštenie, pričom obžalovaní riskovali fyzické tresty a rozsudky odňatia slobody. Ak mohli byť čarodejnice oficiálne obvinené a súdené nebolo už potrebné zabíjať ich utajene. Počas konca 70-tych rokov 20. storočia za vlády prezidenta Ahmadou Ahidjo z Kamerunu oficiálny tribunál východnej provincie (domov ľudu kmeňa Maka) pravidelne odsudzoval obvinené čarodejnice, niekedy aj bez ich priznania viny. Tradiční liečitelia, tzv. nganga, svedčili o vine čarodejníc pomocou svojich mystických znalostí; na tomto základe súdy vydávali rozsudky vo výške až desaťon rokov väzenia, právne maximum podľa trestného zákonníka z roku 1965. Zaujímavý aspekt je ten, že tento zákon bol podobný anglickému Witchcraft Act z roku 1736 a koloniálnym právnym kódexom, ktoré mali trestať zaklínačov. Samozrejme legálna prax ich význam úplne prevrátila naruby.

Wolfgang Behringer

Použitá a odporúčaná literatúra:

Abrahams, Ray. 1985. “A Modern Witch Hunt.” Cambridge Anthropology 10: 32–45.

Ankarloo, Bengt. 2002. “Witch-Trials in Northern Europe, 1450–1700.” Pp. 53–96 in The Period of the Witch Trials, vol 4 of The Athlone History of Witchcraft and Magic in Europe. Edited by Bengt Ankarloo and Stuart Clark. London and Philadelphia: Athlone and University of Pennsylvania Press.

Behringer, Wolfgang. 1988. Mit dem Feuer vom Leben zum Tod: Hexengesetzgebung in Bayern. Munich: Hugendubel.

———. 2004. Witches and Witch Hunts: A Global History. Cambridge: Polity.

Bostridge, Ian. 1997. Witchcraft and Its Transformations, ca. 1650–ca. 1750. Oxford: Oxford University Press.

Ewen, Cecil L’Estrange. 1933. Witchcraft and Demonianism: A Concise Account Derived from Sworn Depositions and Confessions Obtained in the Courts of England and Wales. London: Heath Cranton.

Ferrary, J. 1991. “Lex Cornelia de sicariis et veneficiis.” Athenaeum 69: 417–434.

Fögen, Marie Theresa. 1997. Die Enteignung der Wahrsager. Frankfurt am Main: Suhrkamp.

Hansen, Joseph. 1900. Zauberwahn, Inquisition und Hexenprozess im Mittelalter und die Entstehung der grossen Hexenverfolgung. Munich: Oldenbourg.

Harmening, Dieter. 1979. Superstitio. Berlin: E. Schmidt.

Haustein, Jörg. 1990. Martin Luthers Stellung zum Zauber-und Hexenwesen. Stuttgart: W. Kohlhammer.

Jolly, Karen. 2002. “Medieval Magic.” Pp. 1–72 in The Middle Ages, vol. 3 of The Athlone History of Witchcraft and Magic in Europe. Edited by Bengt Ankarloo and Stuart Clark. London and Philadelphia: Athlone and University of Pennsylvania Press.

Lambrecht, Karen. 1995. Hexenverfolgungen und Zaubereiprozesse in den schlesischen Territorien. Cologne and Vienna: Böhlau.

Larner, Christina. 1981. Enemies of God: The Witch-Hunt in Scotland. London: Chatto and Windus.

Lorenz, Sönke, ed. 1994. Hexen und Hexenverfolgung im deutschen Südwesten.Ostfildern: Cantz.

Luck, Georg. 1990. Magie und andere Geheimlehren der Antike. Munich: Kröner.

Merzbacher, Friedrich. 1971. “Schwarzenberg.” Fränkische Lebensbilder 4: 173–185.

Muchembled, Robert. 1993. Le roi et la sorcière. Paris: Desclée.

Normand, Lawrence, and Gareth Roberts. 2000. Witchcraft in Early Modern Scotland. Exeter: University of Exeter Press.

Paravy, Pierrette. 1993. De la Chrétienté romaine à la Réforme en Dauphiné: Evêques, fidèles, et déviants (vers 1340–vers 1530). 2 vols. Rome: Ecole Française de Rome.

Peters, Edward. 1985. Torture. Philadelphia: University of Pennsylvania Press.

Rummel, Walter. 1991. Bauern, Herren, Hexen. Göttingen: Vandenhoeck and Ruprecht.

Sharpe, James. 2001. Witchcraft in Early Modern England. 2nd ed. London: Longmans.

Thomas, Keith. 1971. Religion and the Decline of Magic. London: Weidenfeld and Nicolson.

Thomsen, Marie-Louise. 2001. “Witchcraft in Ancient Mesopotamia.” Pp. 1–95 in Witchcraft and Magic in Europe: Biblical and Pagan Societies. Edited by Bengt Ankarloo and Stuart Clark. Philadelphia: University of Pennsylvania Press.