Film Agora a historické fakty
Venujme sa však téme: Aké bolo postavenie ženy a do akej miery boli autonómne, aké mali možnosti vyučovať a aká bola ich moc resp. vplyv vo vtedajšej neskoroantickej spoločnosti. Možno povedať, že zobrazenie žien vo filme ako učiteliek je viacmenej historicky presné. Hypatia nebola prvou ženskou filozofkou v helénistickom svete. A ani nebola poslednou - pretože o generáciu neskôr pôsobila v Alexandrii ďalšia známa pohanská neoplatónska učiteľka, Edézia, ktorej sa však nič násilné zo strany kresťanov či iných známych antických "zloduchov" nestalo (Aedesia).Väčšina z toho, čo sa z filmu dozvedáme o pohanoch, kresťanoch a židoch má istý historický základ, pretože Alexandria bola už predtým dlhšie mestom častých násilných zrážok medzi rôznymi politickými frakciami a náboženskými skupinami. Vo filme sa nachádzajú isté posuny vo vzťahu k historickým faktom, ktoré ako sa zdá smerujú k tomu, aby usvedčovali kresťanov vedených biskupom Cyrilom ako hlavných zloduchov príbehu. Vo filme sa nachádza úplne vymyslený útok na Židov, ktorý údajne podnikla frakcia Cyrila, čo následne vyprovokuje ich reakciu. Ak sa na to pozrieme historicky, v skutočnosti to boli Židia, ktorí násilne udreli ako prví.
Vo filme sa objavia aj mnohé iné historické fabulácie a výmysly, čím sa z neho stáva niečo ako polemická agenda.
Pozrime sa na tie najdôležitejšie historické omyly bližšie. Prvá polovica filmu sa nesie v znamení veľkolepého rozprávania mýtu o "Veľkej Alexandrijskej knižnici" a v rámci neho zobrazuje Hypatiu ako v nej učí. V skutočnosti Alexandrijská knižnica vtedy, keď sa Hypatia prechádzala po alexandrijských uliciach, už dávno nejestvovala. Film sa pravdepodobne pokúša ukázať tzv."dcérsku knižnicu" v pohanskom chráme Serapeu, ale dobové historické dôkazy jasne dokladajú, že tento chrám bol v Hypatiinej dobe dávno opustený a ani žiadna knižnica tam už dávno nebola. Scény o tom, ako fanatický dav kresťanov plieni a ničí knižnicu sú fikciou a neexistuje žiadne dôkazy o tom, žeby vôbec mala Hypatia nejakú spojitosť s Serapeom.
Hypatia je zobrazená ako inovatívny mysliteľ prichádzajúci na nové objavy. V skutočnosti nemáme žiadne dôkazy o tom, žeby ním aj naozaj bola, hoci bola váženou neoplatónskou filozofkou a skúsenou matematičkou. Taktiež sa z jej zobrazenia vo filme do značnej miery môže zdať, že by bola ateistkou. Pretože však bola neoplatónska filozofka, je to nezmysel - táto jej filozofická škola presadzovala skôr silné a značne mystické presvedčenie v existenciu "Jedného", ktoré sa vo významnej miere podobalo kresťanskému a židovskému monoteizmu. Scény, v ktorých vykonáva experimenty so zotrvačnosťou a objavuje heliocentrizmus sú úplným výmyslom a je veľmi nepravdepodobné, žeby sa naozaj stali najmä kvôli jej filozofickej orientácii.
Vo filme sú tiež znázornené spory medzi alexandrijským prefektom Orestom a biskupom Cyrilom ako keby sa sústredili okolo Orestovej podpory pre Hypatiu a faktu, že je učenou ženou. Toto sa taktiež nenachádza v žiadnych dobových prameňoch. Súčasťou sporu medzi nimi bola len do tej miery, že bola známou politickou podporovateľkou Oresta. Jej vražda nebola motivovaná nenávisťou voči jej učenosti, ale jednoducho bola vyjadrením skôr aktu politickej odplaty za smrť jedného z Cyrilových podporovateľov. Tento zločin bol prejavom čisto (a typicky) politicky motivovaného pouličného násilia v Alexandrii.
Film sa snaží predstaviť divákom jej smrť ako umelecké vyjadrenie istého druhu podobenstva o násilnom strete ateistického rozumu a náboženského fundametalizmu. Avšak tohoto veľkolepého podniku dosahuje prekrucovaním určitých historických faktov. Násilná a tragická smrť Hypatie sa týkala politiky a nie učenosti či rozumu. Jej smrť neoznamovala vznešene úpadok vo vedách a dobu kresťanskej nevedomosti - Alexandria pokračovala ako centrum vedeckej učenosti a ako domov významných pohanských a kresťanských učencov ako boli Edísia, Hieroklés, Asklépios z Tralles, Olympiodoros Mladší, Amonius Hermiae a Hermias. Jej smrť taktiež nebola predzvesťou pádu Ríma a nástupu tzv."Doby Temna". Žila vo Východorímskej ríši. Ríšou, ktorá neskôr padla bola Západorímska a táto nemá nič spoločné s politickými prejavmi pouličného davového násilia vo vzdialenej Alexandrii, ktoré sa udiali o šesťdesiat rokov skôr. Východná časť Rímskej ríše, neskôr známa ako Byzantská ríša, po jej smrti pokračovala ešte ďalších 1000 rokov .
A preto aj pre film Agora platí dobrá rada, ako je to u každého (pseudo)historického filmu, berte historické reálie v ňom zobrazené s veľkou opatrnosťou a overujte si ich pomocou dobových prameňov. Amenábarov film sa pokúša o umeleckú výpoveď, ktorá sa týka náboženského fundamentalizmu, ale pri jej dosahovaní ukazuje značne prekrútený obraz udalostí doby, v ktorej žila Hypatia.
V rámci historických prameňov existuje niekoľko správ o tom, že Veľká Alexandrijská knižnica bola vypálená Juliom Caesarom v r. 47 p.n.l, ktoré však boli napísané po tom, čo už jeho dynastia nebola pri moci (čo je pochopiteľné) a to: Senecom, Plutarchom, Aulom Gelliom a Diom Cassiom. Je možné, že tento obrovský požiar a skaza nezničila celú zbierku zvitkov knižnice, ale keď v r. 20 p.n.l. Strabo navštívil Alexandriu a vo svojom diele síce popisuje detailne palác a Museion a iné veľké budovy v Bruchione, kráľovskej štvrti, v ktorej mala táto Veľká knižnica stáť, pritom o samotnej knižnici sa však vôbec nezmieňuje. Niektorí historici sú presvedčení, že sa nachádzala v Museióne samotnom. Ak je to pravda, potom všetko čo zostalo po Veľkej knižnici by mohlo byť zničené v roku 273 n.l., keď pohanský rímsky cisár Aurelian dal rozkaz svojim légiám vydrancovať mesto a pritom došlo k vypáleniu a zrovnaniu zo zemou celej štvrte Bruchion, vrátane Museiónu.
Je známe, že existovali jej menšie "dcérske knižnice", vrátane jednej, o ktorej sa zmieňuje Epifaneus zo Salamín, ktorá ako sám píše, bola umiestnená v Serapeu - chráme boha Serapisa, ktorý sa nachádzal mimo štvrte Bruchion. Serapeum bol neskôr v roku 391 n.l. zničený kresťanským rozvášeným davom a Edward Gibbon vďaka tejto udalosti započal rozširovať legendárny príbeh pozostávajúci zo siahodlhých tvrdení, že toto zničenie predstavovalo koniec "Veľkej Alexandrijskej knižnice". Avšak žiadne z piatich dochovaných historických rozprávaní o zničení Serapea sa o nejakej, aj menšej knižnici nezmieňuje a zdá sa, že chrám bol už v čase, keď došlo k jeho vydrancovaniu, nepoužívaný a opustený. Ammianus, ktorý ako sa zdá Egypt navštívil približne pred 50 rokmi, farbisto tento chrám popisuje, ale o jeho knižnici píše v minulom čase. Myšlienka, že táto knižnica bola v čase, keď bol chrám zničený, stále nedotknutá, sa vo všeobecnosti zdá ako mylná, hoci je neustále a opakovane predhadzovaná tými, ktorí sústavne a dookola vedú reči o tom, ako "tí zlí, zlí, zlí kresťania zničili Veľkú Alexandrijskú knižnicu".
Historické dôkazy sú síce nesúrodé, ale zdá sa, že najpravdepodobnejšiou verziou bude, že samotná Veľká knižnica bola zničená resp. podstatne znehodnotená ohňom v r. 47 p.n.l. a odvtedy sa o nej píše už len v minulom čase. Menšie dcérske knižnice, ako tá v Serapeu, pretrvali dlhšie, ale tieto sa s veľkou pravdepodobnosťou tiež postupne rozstratili, akonáhle zmizli ich podporovatelia. Tie knižnice, ktoré boli umiestené v chrámoch, by mohli byť na tento druh pomalého úpadku obzvlášť náchylné, keďže prijatie kresťanstva zbavilo pohanské kulty finančnej podpory a ich chrámy pod vplyvom nevyužívania a chátrania upadali. Knihy boli veľmi vzácne a hodnotné predmety, preto úpadok týchto menších knižníc by mohol znamenať, že ich obsah bol skôr vykradnutý, než zničený.
Ale myšlienka, že Veľká Alexandrijská knižnica bola nejakým depozitom učenosti, ktorý by sa nikde inde nenachádzal, je dokonalý mýtus.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára