streda, 21. mája 2014

Moderné rozprávky o zázračnej knižnici alebo keby bolo keby, boli by sme na Jupiteri?

Neustále sa stretávam v diskusiách s rôznymi fanúšikmi postmodernej a ľavicovoliberálnej "rajskej záhrady". Mám ich naozaj v obľube, pretože sú často zdrojom nepreberného množstva rozprávok, legiend plných poloprávd, faktoidov založených na určitých historických udalostiach, ktoré sa nejako dostali do širokého povedomia verejnosti a dodnes vyvolávajú kontroverzie. Títo predstavitelia prosto prekrásneho nového sveta bez náboženstiev, povier a radostného pseudointelektuálneho poskakovania z jedného obláčika scientistického semiracionalizmu a selektívneho skepticizmu na druhý veľmi radi prichádzajú s veľmi zábavne vyfabulovanou historkou, síce s nostalgicko-tragickým nábojom, o nenávratnej újme pre ľudstvo a jeho vývoj pozitívnym smerom. Táto romantická a osvietensko-liberálna historka sa spája s osudom tzv. Veľkej Knižnice v Alexandrii. Poďme sa teda podujať na krátke rozpletenie pavučiny, z ktorej je táto moderná rozprávka starostlivo utkaná.
Aj keď myšlienka na to, že svet by bol nejakým spôsobom úplne odlišný, ak by sa zachovala alexandrijská knižnica, je naozaj lákavá, avšak v historickom ponímaní má veľmi chabý základ.  Poprvé treba poukázať na to, že rozsah knižnice bol starovekými spisovateľmi úplne nafúknutý do rôznych premrštených čísel, ktoré sa pohybovali od 400 000 (Seneca) až po 700 000 (Gellius).  Na počudovanie však niektorí moderní spisovatelia brali tieto nadsadené čísla seriózne, ale v samotnej knižnici neexistuje priestor, kde by sa mohli skladovať takéto množstvá kníh.  Je ďaleko pravdepodobnejšie, že celková jej zbierka kníh čítala desaťtisíc zvitkov, čo z nej aj tak robí najväčšiu knižnicu v starovekom svete.

Ale neutíchajúce presvedčenie, že strata Veľkej knižnice nejakým spôsobom zapríčinila zabrzdenie pokroku ľudstva o niekoľko storočínie je založené jednoducho na veľkosti knižnej zbierky, ale taktiež na predstave, že bola v skutku jedinečná a obsahovala práce, ktoré sa nedali nikde inde nájsť. Na podporu tohto však neexistuje žiadny dôkaz. Z doposiaľ zistených skutočností vyplýva, že zbierka zvitkov z tejto knižnice obsahovala viac-menej diela rovnakého žánru, ktoré nájdeme kdekoľvek v starovekom svete. A v týchto dielach sa nenachádza nič, čo by nasvedčovalo, že Gréci a Rimania boli na pokraji istého druhu vedeckej či technologickej revolúcie. Preto myšlienka, že by strata zbierok zvitkov z alexandrijskej knižnice nejako viedla k strate jedinečných pokročilých informácií, nenachádzajúcich sa nikde na svete je číročíra fantázia.

Tretím dôvodom, prečo takáto predstava je nezmyselná je ten, že predpokladá veľmi moderné a nedávne prepojenie medzi bádaním/vedou a technológiou, ktorá v starovekom svete jednoducho neexistovala. Napriek niektorými významnými výnimkam, grécki a rímski filozofi, ktorí pracovali na poli tzv. "prírodnej filozofie" (čo mi dnes nazývame vedou ) len veľmi zriedkavo nachádzali prepojenie medzi ňou a niečím takým praktickým ako je technológia.  Filozofia bola určená pre učenú elitu, ktorou bývali väčšinou aristokrati a tí, ktorí s nimi boli nejako spojení. Na druhú stranu, technológia bola vecou staviteľov, architektov, remeselníkov a zbrojárov a ostatných ľudí z nízkej spoločenskej úrovni, ktorí si svoje ruky kľudne zašpinili a nebol to ten druh vecí, ktorý by zaujal vtedajšieho namysleného študenta vedy. Veľká časť vedy v gréckej a rímskej ére sa vykonávala vo forme myšlienkových experimentov a reflexií o ideách, takže nešlo o praktický empiricizmus. Až do obdobia neskorého stredoveku, kedy sme svedkami prvých zábleskov praktickej, experimentálnej vedy a až do šestnásteho storočia, v ktorom pôvodná experimentálna veda urobila úplne reálne priame prepojenie medzi vedou a technológiou. Preto myšlienka, že toto (údajne) stratené jedinečné poznanie uložené v Alexandrijskej knižnici by malo viesť k oveľa skorším pokrokom v technológii je v rozpore s dostupnými dôkazmi - staroveká veda týmto spôsobom nefungovala.

O Alexandrijskej knižnici však existuje mnoho mýtov, z ktorých niektoré sa krútia okolo jej zničenia, príbehu vybaveného rozmanitými verziami, v ktorých hrajú  hlavnú úlohu vinníka rôzne historické osoby. Takmer určite mýtický príbeh o jej vypálení Arabmi sa síce v niektorých kruhoch neustále nekriticky preberá, ale verzia, ktorá zdá sa získala širokú popularitu, je tá, v ktorej bola Knižnica zničená rozvášneným kresťanským davom v roku 391 n.l.. Tento príbeh sa naozaj prekrásne vyníma v populárnej osvietensko-liberálnej rozprávke o zadubenosti triufujúcej nad racionalitou a zvyčajne sa rozpráva vedno s varovaním o tom, že tento incident  ľudstvo ako celok "zaviedol priamo do temného stredoveku" a často sa k nemu pripája populárny, ale vonkoncom nezmyselný dovetok, že "ak by nebola alexandrijská knižnica zničená, už by sme prinajmenšom kolonizovali Mars".  Ako prvý túto verziu príbehu pútavo vyrozprával Edward Gibbon a oveľa nedávnejšie bola spopularizovaná v pozmenenej verzií Carlom Saganom v televíznom seriáli Cosmos a ešte nedávno premietaným filmom Agora (Pred jeho premiérou v Cannes, podľa Tima ONeilla a aj na festivale v Toronte, podľa diskutéra troyfiz, práve to spomínal zjavne ovplyvnený C. Saganom, v úvodnej reči sám režisér Alejandro Amenábar).

Ako dôkaz tohto značne rozšíreného omylu možno uviesť aj citát z populárno-náučnej stránky Teach with Movies (Výučba pomocou filmov, zameraná dokonca na učiteľov dejepisu):

"Režisér/autor scenára filmu Agora, Alejandro Amenábar, ktorý pri tvorbe svojho filmu podrobne študoval históriu tej doby, cituje astronóma Carla Sagana, ktorý tvrdil, že k priemyselnej revolúcii by mohlo dôjsť o 1000 rokov skôr ak by sa znalosti a vedomosti nazhromaždené v Alexandrijskej knižnici neboli stratili. Ak by nebola Veľká knižnica/Múzeum zničená, neboli by sme už dnes na Marse?"

V skutočnosti neexistujú žiadne dôkazy o tom, že dcérska knižnica, ktorá bola uložená v Serapeu, chráme, ktorý bol zničený davom kresťanov v roku 391, stále existovala, keď k tomu došlo.  Žiadny z piatich opisov zničenia Serapea sa nikde nezmieňuje o akejkoľvek knižnici a skorší popis Serapea spísaný Ammianom Marcellinom odkazuje na knižnicu, ktorá tam predtým bola umiestnená, použitím minulého času.  Samotná veľká alexandrijská knižnica bola ako sa zdá napokon zničená už niekoľko storočí predtým a to buď požiarom, ktorý bol spôsobený vojenskými jednotkami Júlia Caesara v r. 47 pr. n.l. alebo pri ďalšom požiari, ktorý zničil celú štvrť Bruchreion, kde sa nachádzala aj knižnica, počas vyplienenia mesta pohanským rímskym cisárom Aureliánom v roku 273 n.l..

I keď musíme priznať, že veľké množstvo starovekých poznatkov bolo stratených a aj keď kópie mnohých z týchto stratených spisov mohli byť uchovávané v zbierke Veľkej knižnice, to čo sa nám zachovalo, neposkytuje žiadny náznak, žeby Gréci a Rimania boli na prahu istého druhu vedeckej revolúcie. Skôr, ako sa zdá je pravdou opak, keďže počínajúc dobou, v ktorej Aurelián vypálil do tla alexandrijskú štvrť Bruchreion a (pravdepodobne) aj Knižnicu, veda a učenosť vo všeobecnosti už po nejaký čas stagnovala a nasledujúce storočia občianskej vojny v rímskej ríši, ekonomický úpadok a barbarské nájazdy viedli k ďalšiemu úpadku. Keď tieto tlaky viedli ku kolapsu západorímskej ríše, došlo k opusteniu takmer všetkých intelektuálnych výdobytkov, ak nerátame s tým, čo bolo zachované Cirkvou a tak bolo stratených obrovské množstvo vedecko-technických znalostí.

Vo východorímskej ríši a niektorých oblastiach východu, ktoré sa podarilo obrátiť na nestoriánske kresťanstvo, sa zachovalo obrovské množstvo poznatkov starovekej vedy a poznania.  Títo kresťanskí učenci ich odovzdali Arabom aby si tieto následne našli cestu naspäť do Európy cez moslimskú Sicíliu a Španielsko, cez ktoré v stredovekej Európe v dvanástom storočí podnietili veľké znovuobnovenie vzdelanosti. A preto aj keď došlo k značnej strate, to čo sa zachovalo sa vrátilo naspäť do západnej Európy práve v čase, keď došlo k rozvoju prvých univerzít a viedlo k položeniu intelektuálnych základov neskoršej Vedeckej revolúcie a jej aplikácií v technológii.

Predstava, že strata Veľkej knižnice v Alexandrii zapríčinila, že rozvoj vedy a technológie spomalil o storočia je síce pekná rozprávka, ale z hľadiska historického skúmania v žiadnom prípade nie životaschopná. Gréci a Rimania z tohto hľadiska vôbec neboli pripravení na vedecko-technickú revolúciu ako je tá, ktorú poznáme z ranomodernej doby - ktorá si vyžaduje veľkú súhru množstva jedinečných okolností, ktoré v starorímskej ére jednoducho neboli prítomné. Je to naozaj úžasný príbeh, ale je to v podstate nezmysel.

Literatúra:


  1. David Lindberg, The Beginning of Western Science, The European Scientific Tradition in Philosophical, Religious, and Institutional Context, 600 B.C. to A.D. 1450. Chicago and London: University of Chicago Press, 1992. Pp. xviii + 455. ISBN 0-226-48231-6,kniha pojednáva o povahe starovekej vedy a prečo nebola úzko prepojená s technológiou.
  2.   Dr. James Hannam poskytuje celkom dobrý prehľad rôznych historických opisov o zničení Veľkej Knižnice v Alexandrii
  3. Medievalista Tim ONeill uvádza niekoľko chýb a prekrútení prítomných v nedávno premietanom filme režiséra Alejandra Amenabara "Agora":
  4. http://armariummagnus.blogspot.com/2009/05/agora-and-hypatia-hollywood-strikes.html
  5. http://armariummagnus.blogspot.com/2010/05/hypatia-and-agora-redux.html
  6. http://armariummagnus.blogspot.com.au/2012/03/geologist-tries-history-or-agora-and.html



3 komentáre:

  1. Marxistický diskutér s nickom WannabeeP píše, citujem:
    Nedávno objavený pergament - s prepísaným textom a to zdegenerovanými motlitbami k nikomu, obsahoval pod sebou infrasvetlom zistiteľný text , prevdepodobne Pythagorasa, kde boli základy integrálneho počtu. Po vypálení posledných zvyškov Alexandrijske knižnice, sme museli čakať na znovuobjavenie integrálneho počtu Leibnitzom a nezávisle Newtonom plných 1000 rokov.
    Kde mohla byť veda bez kresťanského výčinu? Kde mohol byť priemysel? Kde mohli byť najmodernejšie technológie? Kde mohlo byť ľudstvo ako celok? Bol to najodpornejší kopanec ľudstvu zo strany kresťanstva.
    http://www.aktuality.sk/diskusia/235198/alexander-velky/

    Ako je to s tým integrálnym výpočtom?

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Pýtate sa, ako je to s tým integrálnym výpočtom?

      Vami predstavený ľavicovo liberálny diskutér, žijúci vo svojom vysnenom svete bez náboženstva a povier, ale ochotne si nahradzujúci ich "žalostný" nedostatok vymyslenými faktoidmi, ktoré majú síce nepatrné, ale zrnko pravdy. Asi zrejme naráža na "pergamen", síce neobjavený "nedávno", ale už v minulom storočí v r. 1906, dánskym bádateľom Johanom Ludvigom Heinbergom a jeho autorom nebol Pythagoras, ale iný, známejší grécky učenec, Archimédes zo Syrakúz, žijúci v rokoch 287 - 212 pr.n.l. Pravdepodobne naráža aj na spôsob výpočtu čísla pí pomocou tzv. "exhaustívnej metódy" -- to jest, ako ohraničenie oblastí pravidelných n-uholníkov vpísaných do jednotkového kruhu (ktorého obsah je pí). Ale táto myšlienka má pôvod prinajmenšom už u Antifóna Sofistu, žijúceho v 5. storočí pr. n.l. a bola ďalej rozpracovaná Eudoxom z Knidu, ktorí obaja žili niekoľko storočí pred Archimédom. Volá sa tzv. Archimedov palimpsest. Tento zápisník bol kópiou ináč neznámej práce Archimeda, vyhotovenej v 10. storočí neznámym opisovačom. Jeho obsah bol mimoriadne dôležitý, pretože obsahoval informácie, ktoré sa nenašli v žiadnej z ostatných spisov ktoré sa nám od Archiméda zachovali, hlavne spis Metóda mechanických poučiek, obsahujúci po prvýkrát doložené použitie nedeliteľných veličín alebo tzv. infinitezimálov. Palimpsest je jediným miestom, kde nachádzame záznam Archimédovej metódy a myšlienkových procesov a nie len dokončené dôkazy.

      Niektoré z informácií a objavov na palimseste sa mali znovuobjaviť až o niekoľko storočí neskôr; problém a jeho riešenie popísané iba v Metóde je napríklad výpočet objemu valcového odseku a bol to výsledok, ktorý sa znovu objavil ako XVII. poučka (XIX. schéma) v Keplerovom spise Stereometria.

      Celé dielo bolo stratené a nájdené v kláštore v judejskej púšti. Obzvlášť dychtivý a usilovný tu pôsobiaci mních, keďže mu náhle došiel pergamen, ukoristil si tento neoceniteľný historický kúsok a znovu ho dal do obehu na použitie ako liturgický text.

      Každý dvojlist bol vyviazaný zo zápisníka, zoškrabaný alebo očistený, prerezaný na polovicu pozdĺž záhybu a každá polovica bola otočená o 90 stupňov a znovu zahnutá, aby sa tak pre liturgický text vytvorila nová stránka dvojlistu.

      Približne desať ročie trvalo zosnímanie a reštaurovanie údajov z Palimpsestu a je zaujímavé predstaviť si, čo by mohlo byť dnes iné ak by mníchovi pred 785 rokmi nedošiel pergamen, uvažujúc o niektorých matematických výsledkoch, ktoré obsahoval trvalo približne šesť storočí, aby sa nezávisle znovu objavilo v Keplerovej mysli.

      Pretože táto kniha obsahuje výpočty používajúce limitné postupy, je to v určitom zmysle raným príkladom myšlienok, na ktorých sa zakladá diferenciálny a integrálny počet. Preto dá sa položiť hypotetická otázka, či to môže znamenať, že s univerzálnym prístupom k tomuto textu by sme mohli vyvinúť tento počet niekedy v stredoveku? Síce je to teoreticky možné, ale v skutočnosti značne nepravdepodobné. Hoci formálne rozpracovanie ohraničujúcich procesov je hlavnou časťou diferenciálneho počtu a tvorí najzriedkavejšiu časť problematiky, ktorú vníma väčšina ľudí, skutočnou podstatou diferenciálneho a integrálneho počtu nie sú riemannovské súčty, ale tzv. základná veta infinitezimálneho počtu, bez ktorej použitie infinitezimálnej analýzy pri výpočtoch nie je obzvlášť užitočné. A Archimédes v žiadnom prípade na tento kľúčový fakt ani len nepomyslel.

      Je taktiež vhodné poznamenať, že Archimédes mal vážne obavy o presnosť jeho metód, vysvetľujúc tým, prečo ich publikoval len v tomto jedinom prameni a nie v iných svojich dielach, ktoré sa zachovali. (Mimochodom, Newton urobil čo sa týka integrálneho počtu takmer rovnakú vec o viac než tisíc rokov neskoršie!)

      Odstrániť
    2. Použitie matematiky ako meradla pokroku v tom, "čo by sme dnes nazvali vedou" taktiež nefunguje veľmi dobre, pretože väčšina z predmodernej vedy nebola vonkoncom spojená s matematikou. Hoci inovatívna myšlienka používania matematiky ako jazyka fyziky a astronómie bola poprvýkrát rozvinutá v ... a to si počkajte ... tom "hnusnom" stredoveku. Takže temný stredovek, že? Nech sa milí antikresťanskí sentimentalisti zamyslia.

      Zdá sa, že vôbec nevedia ani o Gerlandovi, Hermanovi z Reichenau, Gerbert d'Aurrilac (ináč pápežovi Silvestrovi II.), Adelardovi z Bathu, Leonardovi Bernaccim, Jánovi z Londýna, John z Tynemouth, Jordanusovi de Nemore, Petrovi z Dacie, Robertovi Grosseteste, Johnovi de Sacrobosco, Albertovi Veľkom, Rogerovi Baconovi, Campanovi z Novary, Williamovi z Occamu, Thomas Bradwardine, Simon Breda, William z Heytesbury, Richard z Wallingford, Nicolas Oresme, Jean Buridan, Richard Swineshead, John Dumbleton, Gerald z Bruselu, Jehan Adam, William Batecumbe, Mikulášovi z Cusy, Nicholas Chuquet, Regiomontanovi či Georgovi von Puerbach.

      Stredovek sa vo všeobecnosti považuje za obdobie, ktoré trvalo od piateho až po pätnáste storočie. Tzv. "Renesancia" bolo hnutie v umení a literatúre, ktoré sa rozšírilo do rozličných častí Európy v rozličných dobách, takže to nie je veľmi užitočný periodizačný pojem - väčšina historikov v súčasnosti označuje obdobie od 16. až 18. storočia ako ranomoderné. Preto napr. taký Regiomontanus bol stredovekým matematikom.

      Ak sa jedná o matematické objavy, môžem spomenúť, že Bradwardine vyvinul aritmetické vyjadrenie závislosti rýchlosti ako zlomku sily. Biskup Oresme rozvinul grafické znázornenia kinematických vzťahov. Dokonca aj vášniví čitatelia známeho ahistorického opusu Da Vinciho kód už niečo počuli o Fibonacciho postupnosti. Roger Bacon a Theodorik z Freibergu rozvinuli detailné geometrické znázornenie rozdielu medzi svetlom ako vnemom a vonkajším fyzikálnym pôsobením. Dumbleton používal algebraické vyjadrenia na preskúmanie intenzity svetla. Oresme vymyslel koncept mocnín zlomkov a nastolil pravidlá ako s nimi počítať.

      Stredovekí myslitelia sa taktiež pozerali na spôsoby ako využiť stroje k ešte oveľa radikálnejším myšlienkam. V polovici 11. storočia mních zvaný Eilmer z Malmesbury zhotovil lietajúci stroj a spustil sa s ním zo strechy kostola v jeho opátstve v Bury St. Edmunds a tým dosiahol prvý úspešný pokus o let s ľudskou posádkou v histórii záznamov, s doletom dĺžky niekoľkých futbalových ihrísk (predtým než narazil do stromu:). Anglický stredoveký učenec Roger Bacon špekuloval o používaní strojov na ešte významnejšie veci, ako napr. lode bez sťažňov alebo vesiel a vozidlá bez koňského pohonu. V jednom z naozaj fantastických návrhov z 15. storočia bolo uvedené použitie pušného prachu na riadenie piestov vo vysoko nepravdepodobnej, ale inovatívnej forme motora s vnútorným vznietením. Stredovekí ľudia boli veľmi zruční pri mechanizácii a používali ju aj pri výrobe kníh - tlačiarenský lis bol výsledkom viac stredovekého experimentovania s použitím stroja na vytvorenie niečoho rýchlejšie a lepšie.

      Obrovské pole technických inovácií a zlepšení, ktoré viedlo k základom moderného veku a z ktorých mnohé boli používané až do súčasnosti, boli objavené v stredoveku. Ktokoľvek kto už niekedy použil tlačidlo, nosí na očiach okuliare, číta tlačenú knihu, pozerá do zrkadla alebo sedí vedľa krbu s komínom by mal za to poďakovať stredovekým inovátorom. Stredovek, majúci ďaleko od niečoho temného a stagnujúceho, bol obdobím inovácií a experimentovania čo znamenalo, že od roku 1500 populácia a životný štandard stredovekého európana ďaleko predčil to, čo mali starovekí rimania a Európa mala napokon využiť niektoré zo stredovekých inovácií pri lodiach a navigácií, aby tak priniesla svoju technológiu do zvyšku sveta.

      Aby som to zhrnul, predstava, že stredovek bol niečo ako vedeckotechnickou "stratou času", je výmyslom, ktorý bol už dávnejšie vyvrátený historikmi vedy.

      Odstrániť