katkryptolog

Biblia, svätá kniha kresťanstva, známa Kniha kníh a široko ďaleko rešpektovaná ako morálny kódex či základ pre hodnoty civilizácie. Bola a je často využívaná a povedzme si, že aj zneužívaná na ospravedlňovanie všetkého na čo si len vieme spomenúť: otroctva, podradného postavenia žien, slobody a ľudských práv. Dnes sa zameriame na jeden z najvypuklejších problémov minulosti. A ním je mágia a jej odsudzovanie kresťanským učením. Z pasáží, ktoré sa zaoberajú mágiou bol pravdepodobne najčastejšie citovaným textom v neskorostredovekom a ranomodernom období verš Exodus 22,18: " Maleficos non patieris vivere. "/Čarodejnicu/ nenecháš  nažive." Tento text, často citovaný spoločne neskoršími teológmi a lovcami čarodejníc v jeho doslovnom zmysle, sa v 1. a až do dvanásteho storočia prekvapujúco nepovažoval za jednoznačný "Boží príkaz" odsudzujúci čarodejnicu na smrť. V kresťanskej literatúre venovanej mágii a jej škodlivému pôsobeniu v rukách človeka sa téma akým s...

Ako sme videli v predchádzajúcej časti nášho miniseriálu podľa citovaného názoru spisu Canon Episcopi  popieralo sa v ňom reálne konanie extatických letov vzduchom, čo bol značný rozdiel od predstáv prevládajúcich v neskorších storočiach renesancie a humanizmu. Samozrejme aj v tom čase minimálne niekoľko žien muselo naozaj veriť, že skutočne mali takéto schopnosti. Cirkev na toto vo svojom stanovisku ponúkla dve vysvetlenia: jedno, racionálne vysvetlenie, že tieto boli iba púhymi snovými ilúziami; druhé, čo bolo v podstate teologické vyhlásenie o tom, že sa jednalo o ilúzie, vyvolané diablom. V ani jednom prípade neboli takéto ženy úplne nevinné, pretože zjavne verili v realitu toho, čo bolo v skutočnosti len iluzórne a otvorene hovorili o ich výletoch a týmto spôsobom sa prepožičiavali pohanskej bohyne Diane a diablovi, ktorý stál za ňou. Do tejto miery bolo potrebné potrestať ich hriech. Ak sa chceme bližšie pozrieť na to, aký bol skutočný postoj stredovekej cirkvi k škodlivej m...

V predchádzajúcej časti sme skončili pri Canon Episcopi , poďme si teda odcitovať príslušnú pasáž, ktorá odráža explicitne postoj cirkvi k čarodejniciam, platný až do 12. storočia: "Existujú zločinné ženy - zvedené predstieraním a našeptávaním satana -, ktoré veria a doznávajú, že v noci spolu s pohanskou bohyňou Dianou alebo Herodias a spolu s nespočítateľným množstvom iných žien tajne a vo všetkej tichosti jazdia na istých zvieratách cez zeme mnohých pánov, poslúchajú Dianu ako svoju vládkyňu a sú jej počas určitých nocí k službám. Tieto ženy si však svoju nešťastie prinášajúcu zvrátenosť nenechali pre seba. Tak sa stalo, že sa mnohí ľudia, oklamaní falošnou domnienkou, že tieto veci sú pravdou, odvrátili od pravej viery a oddali sa pohanskému bludu, keď usúdili, že okrem boha existuje ešte iná nadpozemská moc. Preto sú kňazi povinní obciam, ktoré sú im zverené, z kazateľníc dôrazne vštepovať, že to všetko je klam a mámenie, ktorý nepramení z ducha božieho, ale od zlého. Satan...

Viera v mágiu nebola zvláštnosťou neskorostredovekého alebo ranomoderného európskeho kresťanstva. Môžeme ju nájsť vo všetkých predindustriálnych spoločnostiach. Napríklad v Nemecku, napr. v bavorskom ľudovom práve, ktoré pochádza zrejme z 8. storočia, sa ustanovuje, že ten, kto kúzlami poškodí susedovi úrodu, musí zaplatiť dvanásť šilingov. A na inom mieste sa hovorí, že dokonca štyridsať šilingov musí zaplatiť ten, kto čarovaním (nech už akýmkoľvek spôsobom) "odprevadí zo sveta" koňa alebo dobytok. Uhranutie alebo začarovanie vtedy teda nebolo zrejme ničím zvláštnym. Avšak všetkým veriacim bolo od počiatku jasné, že existujú zvláštni bohovia a tí - nech už to boli bohovia alebo duchovia - boli buď výkvetom dobra alebo zla. Že je to historicky doložiteľné, ukazuje aj jeden príbeh. Jedna z franských kráľovien dynastie Merovejcov (vládli od 5. až do 8. storočia), Fredegunda, obvinila okolo roku 582 prefekta Mummolusa, že čarovaním usmrtil jedného z jej synov. A keď potom pri ...

Hoci sa len nedávno tvrdilo, že zákony o čarodejníctve tvorili “právnu revolúciu” v ranomodernom období (Ankarloo 2002, 63–64 ), takto to jasne nie je. Čarodejníctvo sa dá považovať za jeden z najstarších zločinov v histórii ľudstva, zachádzajúci až do najstarších dejín ako môžeme vidieť. Z najstaršieho zachovaného právneho kódexu (1792–1750 p.n.l.) pochádzajúceho zo starovekej Mezopotámie, vzdelané spoločnosti s kodifikovaným právom mali kruto trestať kúzelníctvo alebo čarodejníctvo. Kódex Chammurapiho vynucuje vodný ordál (test ponorením do vody) ak sa nedajú takéto obvinenia dokázať prostredníctvom svedkov. Toto poskytovalo účinný prostriedok proti príliš častým obvineniam: Podľa princípu odplaty - (oko za oko, zub za zub, lat. talionis), žalobca mal čeliť rovnakému trestu, ktorý by si odniesol obžalovaný, ak by ordál zlyhal pri dokázaní viny podozrivého. V prípadoch čarodejníctva to bol trest smrti. Vieme o podobných zákonoch platných v stredoasýrskej ríši a mohli by sme predpokl...

Počas storočí tradične označovaných ako stredovek sa nedajú zákony týkajúce sa čarodejníctva ľahko oddeliť od tých odsudzujúcich magické praktiky a presvedčenia alebo prežívajúce pohanské zvyky. Na rozdiel od zákonov neskorších storočí, stredoveké zákony boli často zamerané nie na odsudzovanie čarodejníc ale skôr tých, ktorí verili, že ich schopnosti boli skutočné. Zákony tvorili jeden z lepších zdrojov pre štúdium mágie a čarodejníctva počas raného stredoveku. Takmer všetky z nich spadajú do jedného z dvoch kategórií: svetské germánske legálne kódexy a cirkevnú legislatívu. K prvým patria všetky kódexy zostavené v rozličných európskych regiónoch počas vlád utvorených s prispením germánskych a latinských elementov. U tých druhých existujú početné ustanovenia (kánony, synodálne uznesenia, dekréty, penitenciály) zostavené Cirkvou počas jej pôsobenia ako oficiálneho štátneho náboženstva v prvých storočiach. Nie všetky z nich mali rovnaký účel: Niektoré mali význam vo vynucovaní alebo zá...

Zákony proti praktikovaniu mágie v antickom svete boli početnejšie, špecifickejšie a tvrdšie skôr v Ríme ako v Grécku. Staroveké grécke právo Zachovalo sa len niekoľko málo stôp o legislatíve akéhokoľvek druhu namierenej proti mágii platnej v akomkoľvek gréckom mestskom štáte. Naozaj zdá sa, že starovekí Gréci nikdy nepostavili mimo zákon (alebo definovali) mágiu ako kategóriu, hoci mohlo byť možné súdne stíhať škodlivé skutky mágie podľa omnoho všeobecnejších zákonov. Prevažným zdrojom nejednoznačnosti v starovekom práve, pre samotných starovekých ľudí ako aj pre moderných interpretov, bola trojzmyselnosť gréckeho slova  pharmakon  a jeho latinského ekvivalentu  venenum  s významom ako “jedu”, “lieku” a “kúzla”. Krátko po roku 479 p. n.l. v meste Teos nachádzajúcom sa v Malej Ázii bol zhotovený nápis známy ako  Dirae Teiorum  (Kliatby Teianov), ktorý začínal s prekliatím “Ak ktokoľvek zhotoví škodlivé kúzla/jedy [ pharmaka dêlêtêria ] proti Teianském...