Napríklad v Nemecku, napr. v bavorskom ľudovom práve, ktoré pochádza zrejme z 8. storočia, sa ustanovuje, že ten, kto kúzlami poškodí susedovi úrodu, musí zaplatiť dvanásť šilingov. A na inom mieste sa hovorí, že dokonca štyridsať šilingov musí zaplatiť ten, kto čarovaním (nech už akýmkoľvek spôsobom) "odprevadí zo sveta" koňa alebo dobytok.
Uhranutie alebo začarovanie vtedy teda nebolo zrejme ničím zvláštnym. Avšak všetkým veriacim bolo od počiatku jasné, že existujú zvláštni bohovia a tí - nech už to boli bohovia alebo duchovia - boli buď výkvetom dobra alebo zla. Že je to historicky doložiteľné, ukazuje aj jeden príbeh. Jedna z franských kráľovien dynastie Merovejcov (vládli od 5. až do 8. storočia), Fredegunda, obvinila okolo roku 582 prefekta Mummolusa, že čarovaním usmrtil jedného z jej synov. A keď potom pri jednej epidémii prišla o dvoch ďalších synov, prehlásila, že jej nevlastný syn si objednal smrtiace urieknutie obidvoch u matky svojej milenky. Nešťastná žena bola upálená a niekoľko ďalších s ňou.
Ako podstatne umiernenejší sa prejavili Vizigóti. Tí síce taktiež verili na škodlivé urieknutie, ale uspokojovali sa iba s tým, že domnelým vinníkom ostrihali vlasy a zbavili ich tak cti. Niekedy dostali previnilci taktiež poriadny výprask. K energickému vysporiadavaniu sa s pozostatkami pohanských ľudských obiet a viery v tzv. stria (slov. strigy), údajne požierajúce ľudí sa cirkev a spoločnosť dopracovala až v karolínskej dobe.
V tzv. Capitulatio de partibus Saxoniae, vydanom patrne na ríšskom sneme v Paderborne roku 780, čítame:
"Ak niekto - po spôsobe pohanov - oklamaný diablom uverí, že nejaký muž alebo žena je striga požierajúca ľudí, a ak takéhoto muža či ženu kvôli tomu upália alebo ich mäso ponúkne ako jedlo alebo ich požije i sám, bude odsúdený k trestu smrti. Ak niekto obetuje nejakého človeka diablovi a ponúkol ho po spôsobe pohanov démonom, potom nech je vydaný na smrť!"Pápež sa v tej dobe k tématike čarodejníctva priamo nevyjadruje, pretože na to nemal vtedy ešte dosť kompetencií. Vysporiadavať sa s tým museli miestni kňazi, avšak klérus už vtedy bol podporovaný z najvyšších svetských miest. Franský majordóm Karolmann, najstarší syn Karola Martela, zvolal národný koncil, ktorý mimo iného vydal tento pokyn:
"Každý biskup má vo svojej diecéze s pomocou kniežat dbať na to, aby veriaci neprinášali žiadne pohanské pohrebné obete, nevykonávali predpovedanie budúcnosti alebo veštenie, nenosili amulety, neobracali sa na augurov, neusporadúvali pohanské obetné slávnosti ... a nezapaľovali ohne, ktoré by hanobili cirkev."Teraz budeme výnimočne obšírne citovať zo známeho Canon episcopi, ktorý na počiatku 9. storočia spísal Regino z Prumu pre trevírskeho arcibiskupa. Odráža sa v ňom totiž oficiálne stanovisko cirkvi k problému čarodejníc, ktoré platilo až do 12. storočia.
(Pokračovanie)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára