streda 30. novembra 2011

Citát dňa - Kryštof Kolumbus a "Plochá zem"

Kolumbus : Zem nie je plochá, Otče, ale guľatá!
Prior kláštora : Nehovor tak!
Kolumbus : Je to pravda; nie je to mlynská nádrž pokrytá ostrovmi, je to guľa. 
Prior kláštora : Nie, nevyslovuj to; to je rúhanie.

utorok 29. novembra 2011

Citát dňa - O šifrování a utajování: Stručně o šifrátorech

Už jsem vzpomínal a psal o čs. šifrátoru MAGDA (původně vynalezen ve Švédsku a za války užíván např. armádou USA nebo Francie) a o německém šifrátoru ENIGMA, užívaným Němci za války a pak v naší armádě v padesátých letech minulého století. Byly to stroje přenosné, s vlastní tvorbou hesla, usnadňující ruční šifrování.
Ještě je třeba vzpomenout německého šifrovacího stroje (šifrátoru) ANNA, což bylo zařízení zapojované mezi dálnopis a linku na dálnopisných stanicích. Šifranti u něj prováděli základní nastavení utajovacích prvků, což byla souprava oboustranných disků různého průměru s pérovými kontakty, každý s jiným schématem vnitřního propojení. Na discích se nastavovalo nepravidelné krokování překlápěcími prvky podle stanovevé tabulky nastavení. Obsluha dálnopisu pak navázala přímé dálnopisné spojení, oznámila smluveným způsobem nastavení polohy jednotlivých disků a po přepnutí na šifrování docházelo při psaní textu na dálnopisu automaticky k záměně textu dopravovaného linkovým signálem tak, že přijímací stanice dostávala opět otevřený text. Tak se spolu mohli oprávnění funkcionáři diktátem obsluze přes dálnopis nebo osobním dopisováním navzájem utajeně domlouvat. Výsledná páska se nalepovala na tiskopis nebo do sešitu. Tento šifrovací stroj byl v ČS(L)A používán asi do r. 1956, kdy se podařilo heslo prolomit.
Kolem r. 1960 byla pracoviště ŠO postupně vybavována čs. šifrovacím strojem (šifrátorem) ŠD-1 s vkládaným heslem na děrné pásce. Princip stroje byl jednoduchý. Podobně jako šifrátor ANNA se ŠD-1 zapojoval mezi koncový dálnopis a linku na protějších stanicích. Do každého stroje musel být založen kotouč děrné pásky s totožným obsahem s očíslovanými úseky. Stroj sám měl vedle sebe dva typové koše podobné jako u dálnopisu. Jeden byl ovládán snímaným heslem a druhý psaným textem koncového dálnopisu. Zvláštní relé pak oba signály mixovaly a výsledkem byl utajený text přenášený linkou. Přenos vyžadoval bezporuchové spojení. Často byl tento šifrátor užíván k osobním hovorům (diktátem šifrantovi) velitele divize a armády Čtecí zařízení heslové pásky mělo řezačku použitého hesla.
Na podobném principu byly kolem r. 1965 na bázi čs. dálnopisu Dalibor vyvinuty Zvláštní správou MV šifrátory ŠD-3. Šifrovou službu tam řídil slovenský vědec Ing. pplk. Lorenc, nechvalně proslavený pozdější generál velící zásahu r. 1989 na Národní třídě. Opět se užívala vkládaná heslová děrná páska k přímému šifrování po lince, ale stroj mohl být používán i pro tzv. předběžné šifrování (bez připojení na linku). Uměl tisknout zašifrovaný text do písmenových skupin na lepicí pásce. Měl vlastní klávesnici s přepínačem, číselnici k volbě protější stanice přes automatickou ústřednu a na zadní straně zásuvku nahražující při předběžném šifrování linku. Po levé straně byla připravena zásuvka pro snímač předděrovaného otevřeného textu k zašifrování, nebo naděrovaného došlého šifr. textu k odšifrování. Soustavou desítek relé docházelo ke konečné úpravě mixem s heslem na děrné pásce (opět s číslovanými úseky a řezačkou). Nedodaný snímač předděrované pásky jsem si upravil sám a dobře mi sloužil. Tyto šifrátory byly užívány ještě v době mého odchodu z GŠ do penze r. 1984.
Kolem r. 1970 byly do ČSLA dodávány šifrátory M-125 Fialka ze SSSR. Měly (podobně jako Enigma) sadu 10 výměnných disků které mohly podle nastavení krokovat vpřed i zpět a několik nastavovacích prvků, hlavně děrnou kartu 30x30, čím bylo dosahováno úctyhodného počtu možných výsledků záměny. Užívaly lepicí pásku i děrnou pětistopou pásku. Stroj mohl sloužit jak k přímému šifrování po dálnopisné lince, tak i pro předběžné šifrování a předávání zpráv jakýmikoli pojítky. Sám jsem prodělal opravářský kurs k tomuto šifrátoru a zpracoval kompletní českou uživatelskou dokumentaci a mnohde jsem vyškolil obsluhy. Tyto šifrátory mohly sloužit i jako součinnostní prostředek mezi armádami VS. Postupně byly dodávány vylepšené verze těchto šifrátorů. Měly např. výměnná typová kolečka pro různé abecedy. V naší armádě sloužily hlavně v oblasti zásobování, ale místy i na stupni divize – pluk.


Viac na: J. Knížek, O šifrování a utajování, Fórum Vojsko.net

pondelok 28. novembra 2011

Citát dňa - Náboženstvo a prírodný zákon podľa sira Arthura S. Eddingtona

Predpokladajme, že pripustíme najextravagantnejšie tvrdenia ktoré sa môžu vyniesť o prírodnom zákone tak že dovolíme aby sa podľa neho chovali aj myšlienkové procesy; účinok tejto výsady je iba v tom, že zdôrazní fakt, že myseľ má výhľad, ktorý presahuje prírodný zákon, podľa ktorého funguje. Ak napríklad pripustíme že každá myšlienka v mysli je v mozgu reprezentovaná charakteristickou konfiguráciou atómov potom za predpokladu, že prírodný zákon určuje spôsob akým konfigurácie atómov vzájomne za sebou nasledujú, budeme môcť súčasne určiť spôsob, akým v mysli za sebou postupne nasledujú myšlienky. Teraz si môžme predstaviť, že myšlienka "7 krát 9" v mysli chlapca nie je jednoducho nasledovaná myšlienkou "65". Čo je tu nesprávne? V intervenujúcich momentoch premýšľania sa všetko riadi podľa prírodných zákonov ktoré sú neporušiteľné. Napriek tomu trváme na tom, že niečo je tu nesprávne. Akokoľvek bližšie sa môžme snažiť asociovať myšlienku s fyzikálnym ústrojenstvom mozgu, spojenie sa preruší akonáhle uvážime základnú vlastnosť myšlienky - že môže byť správna alebo nesprávna. Stroj može prísť s hocičím, len nie s nesprávnou myšlienkou. Hovoríme, že mozog ktorý vytvára "7 krát 9 je 63" je lepší než mozog ktorý vytvára myšlienku "7 krát 9 je 65"; ale toto nie je akoby služobník prírodného zákona, ktorý je lepší. Náš súhlas s prvým mozgom nemá nič spoločné s prírodným zákonom; to je určené druhom myšlienky, ktorú vytvára a ktorá v sebe obsahuje odhaľovanie oblasti iného druhu zákona -- zákonov ktoré by mali byť dodržiavané ale možu byť porušené. Opustime teda ideu, že prírodný zákon môže pohltiť náboženstvo; veď ten si nedokáže ani sám poradiť s násobilkou.

nedeľa 27. novembra 2011

Rozlúštite tajné správy!


Na svete je hra v kryptoanalýze šifier o ceny! Hra pod názvom Rozlúšti šifru!, je organizovaná poľskými štátnymi inštitúciami regiónu Wielkopolska a Úradu pre vojnových veteránov. Samotná hra začína 10 decembra 2011, ale trojčlenné tímy sa už môžu zaregistrovať a stať sa tak súčasťou tejto výzvy.
Táto hra bola vytvorená z dôvodu pripomenutia a oslávenia úspechov poľských kryptoanalytikov pri rozbití nemeckého šifrovacieho stroja Enigma pred II. svetovou vojnou. Dva najlepšie tímy budú bojovať vo finále v Poľsku. Cestovné náklady sú hradené usporiadateľmi a hlavná cena pre víťaza je vysoko kvalitná elektronika.
Informácie o tom, ako sa zapojiť a postupovať v súťaži je už dostupná na webovej stránke. Ako súčasť každého súťažného kola bude na webstránke uverejnená odborná lekcia, ktorá sa tématicky týka kryptografie.Prvá odborná lekcia oboznamujúca všetky potenciálne tímy s lúštením šifier a kódov a so súťažou je už dostupná z riadiaceho panela súťaže. Pre viac informácií o tejto velkolepej iniciatíve nech sa páči navštívte ich webovskú stránku codebreakers.eu.
Ak sa domnievate, že ste tí praví lúštitelia, ktorým sa to podarí, nemajte obavy a prihláste sa! Dajte dokopy trojčlenný tím a zaregistrujte sa pred 10. decembrom, keď sa táto súťaž začína. Všetkým prajem veľa šťastia v lúštení!

sobota 26. novembra 2011

Citát dňa

"Je ľahké predpovedať budúcnosť, keďže ľudia vynikajú v opakovaní svojich chýb z minulosti"

piatok 25. novembra 2011

Citát dňa

"Je ťažké odčiniť svoje vlastné poškodenie a odvolať sa k našej vlastnej prítomnosti, najmä keď sme vyzvaní na odchod. Je ťažké znesvätiť vlastný hrob a zmeniť svoju myseľ. Zahasili sme horiaci krík a nedokážeme ho znovu zapáliť. Sme horiace zápalky vo vetre pod každým zeleným stromom. Môže byť vietor plačúci a vrchy hlasito žiadať o modlitbu? Teraz sa reč hynie z pomedzi pozemských vecí bez života a tie živé len nemnohým hovoria aj tak veľmi málo... A doposiaľ to bolo tak, že kdekoľvek sa ešte niečo hýbe je len šum a keď vdychuje a plieska sa o vodu a kdekoľvek kde je ticho je jemný, malý hlas, Boh hovoriaci cez víchricu, starú pieseň a tanec prírody, úkaz cez ktorý prechádzame z mesta...To čo robíme všetky tie storočia je len pokusom zavolať Boha späť k hore lepšie povedané pokúsiť sa nakrátko nahliadnuť do niečoho čo je iné ako my? Aký je rozdiel medzi katedrálou a fyzikálnym laboratóriom? Nie je to snáď tak, že obidve tieto priestory hovoria: Ahoj?"
Teaching a Stone to Talk: Expeditions and Encounters

štvrtok 24. novembra 2011

Osudová chyba československého odbojového hnutia

Po okupácii Československa nemeckými vojenskými silami, česká vláda na čele s Benešom odletela do Londýna a pomocou spravodajskej služby začala aktivizovať agentúrne siete v tejto krajine. Nemci dokázali čítať zašifrované správy týchto sietí a získali tak životne dôležité informácie. Jedna z týchto správ obsahovala mená a adresy mnohých čs. agentov. Prečo vlastne bola takáto správa vysielaná rádiom? Zo strany čs. tajnej služby to bola koniec-koncov fatálna chyba.


Z odtajnených materiálov NSA, pod názvom European Axis Signals Intelligence vol 4 (Európske zachycovanie a kryptoanalýza mocností Osi, zv. 4) - Vrchné velenie armády, služba zachycovania a kryptoanalýzy - Army High Command Signal Intelligence Service , s.177:
91. Práca na čs. šifrovej agentúrnej prevádzke - Vauckova sekcia pracovala na agentúrnej rádiovej prevádzke československého zahraničného odboja. Mettig veril, že rozlúštenie dvoch spojení na prelome rokov 1942/43 z Anglicka umožnilo zatknutie britských agentov v Československu. Najväčším uspechom bol odposluch rádioveho spojenia ústredia čs. zahraničného odboja v Londýne. Toto bol jediný prípad v ktorom si je Metting istý, že sa Vauckovmu oddeleniu podarilo odhaliť agentúrnu sieť čisto kryptoanalytickými prostriedkami a toto sa dialo výhradne cez závažné narušenie bezpečnosti zo strany čs. šéfa tajnej služby. Potom čo bol systém rozlúštený, našla sa kniha používaná na šifrovanie a odhalil sa použitý kľúč. V septembri 1942 českoslováci sa rozhodli prejsť k novému systému, ale boli dostatočne pochabí aby sa zmienili v starom systéme o knihe, ktorá sa mala používať pri šifrovaní novým systémom. Obsahy vylúštených správ pri tomto spojení sa takmer vždy týkali správ o politickej situácii a o aktivitách čs. zahraničného odboja a boli tak dôležité, že rádiotelegrafická prevádzka mohla nerušene pokračovať ďalej.

Podobnú (ale nie identickú) verziu poskytol Wilhelm Fenner - veliteľ divízie B OKW/Chi (Kryptoanalýza)
Z dokumentu Ticom I-200 ‘’Výsluch Wilhelma Fennera z OKW/Chi - Interrogation of Min Rat Wilhelm Fenner of OKW/Chi’’ ,s.9:

Československí agenti.
Počas vojny čítali rádiové vysielanie československých agentov keď boli odhalené kľúče. V r. 1943-44 prečítali približne 20 správ, ktoré boli v Ceasare prijímané od SD prostredníctvom Abwehru; nemôže si spomenúť na žiadne detaily o použitom systéme. Domnieva sa, že musel byť zajatý jeden z agentov  a že agentúrna sieť pokračovala v používaní kompromitovaných kľúčov. Nikdy nezachytili žiadne správy ale získavali kópie a kľúče s pečiatkou SD. Spomína si, že jedna správa poskytovala dlhý zoznam mien a adries čs. agentov. Nevie o žiadnej čs. diplomatickej rádiovej prevádzke zachytenej počas vojny.
Preložené z anglického jazyka, blog Christos military and intelligence corner pod názvom
Fatal mistake by the Czechoslovak resistance movement. O Dr. Wilhelmovi Vauckovi (8.10.1896-8.12.1958), gymnaziálnom profesorovi matematiky a za 2. sv. vojny kryptoanalytik v Funkabwehre - In 7/VI., tzv. referát Vauck, sa možno dozvedieť viac v kryptogalérii č.48 na blogu pána Jiřího Janečka, bývalého vojenského kryptoanalytika.



streda 23. novembra 2011

Citát dňa - Biblia, násilie a vojna



62. Čo znamenalo pre biblického človeka „byť vyhladený“?
Hovoríte tu o treste, ktorý sa v Tóre často spomína. Ktokoľvek zje kvasený chlieb v čase paschy, má byť „vyhladený z Izraela“ (Ex 12, 15). Ten, kto znesväcuje sobotu, si zaslúži smrť a paralelou k tomuto tvrdeniu je verdikt, že ktokoľvek pracuje v sobotu, „bude vyhubený spomedzi svojho ľudu“ (Ex 31, 14). V Numeri 15, 27-31 sa rozlišuje medzi zlým skutkom „neúmyselným“ (či z neopatrnosti) a „úmyselným“ (tj. so zdvihnutou rukou). Druhý z výrazov sa vzťahuje na priamy a vzdorovitý odchod Izraelitov z Egypta (Ex 14, 8; Nm 33, 3). Keby sa niekto postavil proti Bohu úmyselne, znamenalo by to istý druh vyhlásenia vojny, a taký človek musí byť „vyhladený“ spomedzi svojho ľudu. V Biblii nájdeme mnoho ďalších odkazov na trest vyhladením, len v samotnej Tóre sa spomína 21-krát. Nejednoznačnosť tohoto slova vyplýva z dvoch možností jeho výkladu: môže znamenať Boží trest (Boh zahubí líniu jeho potomstva), alebo tu môže ísť o trest smrti, ktorý sa má vykonať nejakou formou popravy (pozri Nm 15, 30-36, kde sa hovorí o smrti ukameňovaním pre toho, kto porušil zákon o sobote).
84. Nebol pohľad Knihy Deuteronómium na vojnu krutý a neľudský?
Vaša otázka sa dotýka toho, čo nazývame svätou vojnou, v ktorej sú protivníci „určení k záhube“ alebo „uvrhnutí do kliatby“ (hebrejsky chérem). Prvú zmienku o totálnej vojne nachádzame v Dt 2,32-34, keď Izrael poráža Sehona: „Zaujali sme všetky jeho mestá a rozšírili sme kliatbu záhuby na všetky mestá, na mužov, ženy a deti. Nenechali sme nikoho.“ Rovnaké zaobchádzanie postihne aj Oga, kráľa Bášanu (Dt 3,4). Explicitne sa tu hovorí, že hmotný majetok a vojnovú korisť si privlastňujú Izraeliti. Toto však nebolo v súlade s pravidlami „prekliatej vojny“, aspoň nie takej, ktorú praktizovali proti Kanaánčanom (pozri prípad Achana v Joz 7). „Teória“ totálnej vojny tak, ako ju možno nazvať, je obsiahnutá hlavne v Dt 20. V prvom rade je uistením, že Pán bude s Izraelitmi proti akejkoľvek presile. Toto uistenie mal predniesť kňaz (Dt 20,2-4). Pripúšťajú sa aj výnimky: od vojenskej služby sú oslobodení tí, ktorí si postavili domy, avšak sa v nich ešte doposiaľ neusadili, alebo takí, ktorí vysadili vinohrad, ale nezberali ešte prvú úrodu. Platilo to i pre čerstvo zasnúbených. Skôr než Izrael vstúpil do vojny, mal žiadať o mier, no pokiaľ nedôjde k dohode, Pán zabezpečí víťazstvo pre Izrael: muži majú byť zabití a ženy, deti, dobytok a vojnová korisť majú patriť víťazom. No v tomto prípade je tomu inak. Hore uvedené pravidlá platia pre vzdialené mestá, ale v prípade tých, ktoré sú obsadené Kanaánčanmi, nemá zostať nažive nik. To je zvlášť jasné z Dt 7, 1-4, kde sa menovite spomína sedem typických „nepriateľov“ Izraela žijúcich v zasľúbenej zemi. Dôvodom ich úplného vyhubenia je snaha zabrániť, aby tieto národy nenavádzali Izraelitov k službe iným bohom. Čo povedať o tomto marsovskom duchu? Prikázal takýto druh masakry samotný Pán? Nie. Ide o interpretáciu Izraela, o deuteronomický výklad Božej vôle. Môžeme poukázať na skutočnosť, že takéto vojny boli súčasťou kultúry vtedajších čias (napr. Moab uplatňuje kliatbu pre svojho boha, Kemóša). Ale toto nemá nič spoločné so zodpovednosťou, ktorá je ľudská, a nie božská. Po druhé, sú správy o takomto hromadnom vraždení dôveryhodné? Ak pozorne čítame 7. kapitolu Knihy Deuteronómium, z verša 7,3 jasne vyčítame, že Kanaánčania prežili kliatbu vďaka tomu, že tam existoval zákon proti uzatváraniu vzájomných manželstiev. Z toho môžeme následne vyvodiť, že prekliata vojna bola viac teóriou ako skutočnosťou. Je možné, že takáto prax pramenila z prísahy, ktorú skladali vojaci, a potom sa na ňu pozerali ako na záväzok, ktorý mali splniť tým, že žili podľa podmienok, ktoré určili. Keď sa pozrieme na záznam o víťazstve, máme sklon sa pýtať, prečo existovalo toľko požiadaviek pre vojnu s obyvateľmi Kanaánu. Prečo bola škola deuteronomických pisateľov tak neústupná, keď išlo o tento typ vojny? Pretože si boli dobre vedomí odpadania ľudu od viery v ich dejinách, ktoré bolo späté s modloslužobníctvom, praktizovaným Kanaánčanmi. Prinajmenšom v ich ideológii mohli pobádať ľud k vernosti vo svetle minulých víťazstiev, ktoré pre Izrael vybojoval Pán. Spomeňme si len, aký dôsledok to bude mať na exilových čitateľov deuteronomickej tradície; dochádza jednoducho k idealizácii minulosti. A na dôvažok, v poexilovom období neexistovalo prakticky žiadne nebezpečenstvo vojny. Napriek tomu nemožno poprieť skutočnosť, že Izrael chápal svojho Pána ako toho, kto nebude váhať uskutočniť takýto druh vojny. Dnes si to môžeme vysvetľovať len ako určitú limitáciu v zjavení, danom Izraelu. Božie schválenie tohoto druhu nemožno hľadať v našej dobe a ak už nič iné, tak aspoň križiacke výpravy so svojím mottom „Boh to chce“ sú dobrým príkladom, z ktorého by sa mali kresťania poučiť. Nám, súčasníkom, pripadá povinnosť jasne si uvedomiť, že vojna je barbarská v každom veku a že Izrael nebol o nič barbarskejší než jeho susedia či dnešné armády. Je jednoduchšie zniesť z povrchu zeme celé národy stlačením jedného gombíka s takou výkonnosťou zbraní, ako máme dnes. Ale nie je to o nič menej barbarské. Ľudia, ktorí sa pohoršujú nad prekliatou vojnou alebo obsahom žalmu 137, by si mali spomenúť na prax svojej vlastnej civilizácie.
z knihy Murphy, R. E.: Tóra – 101 otázok a odpovedí, Trnava: Dobrá kniha, 2001, s.121-122, s. 152-155:

utorok 22. novembra 2011

Citát dňa - Tajná správa o ukrytom poklade kapitána Kidda

Dobré sklo v biskupově dvoře v čertově sedlejedenačtyřicet stupňů a třináct minutseverovýchodně a severněhlavní větev sedmá odnož východněvystřel z levého oka umrlčí hlavypřímo od stromu skrz trefu padesát stop ven.
Edgar Allan Poe, Zlatý skarabeus 

pondelok 21. novembra 2011

Citát dňa - Ludwig Wittgenstein o zmŕtvychvstaní Krista

"Čo núti veriť, dokonca aj mňa, v zmŕtvychvstanie Krista? Je to pre spôsob, ako sa ja pohrávam s myšlienkami. -- Ak On nevstal z mŕtvych, potom je pravdou, že sa rozložil v hrobe ako akýkoľvek iný človek. Je teda mŕtvy a podrobený posmrtnému rozkladu. V tom prípade je učiteľom ako každý druhý a už nikomu nemôže pomôcť; a znovu ako sme boli vždy pred ním, sme sirotami a osamotení. Takže sa musíme uspokojiť sami so sebou s múdrosťou a špekuláciou. Nachádzame sa v istom druhu pekla, v ktorom nemôžeme robiť nič iné len snívať, zastrešení ako doposiaľ a oddelení od neba."
Ludwig Wittgenstein, Kultúra a hodnota 

nedeľa 20. novembra 2011

Citát dňa - Sherlock Holmes, Údolie strachu a knižná šifra


A Holmes znova narovnal papír na nepoužitém talíři. Vstal jsem, naklonil
jsem se nad ním a upřel jsem oči na prapodivný text:
 534 II 13 127 36 31 4 17 21 41 DOUGLAS 109 293 5 37 BIRLSTONE 26 BIRLSTONE 9 127 171 
"Jak tomu rozumíte, Holmesi?"
 "Jde zřejmě o pokus sdělit nám tajnou informaci."
 "K čemu ale je dobrá šifrovaná zpráva, když neznáme šifru?"
 "V tomhle případě k ničemu."
 "Proč říkáte ,v tomhle případě'?"
 "Poněvadž je spousta šifer, které dokážu přečíst stejně hladce jako
zkratky ve společenských rubrikách denních listů. Takové primitivní
hříčky bystří rozum a neunaví ho. Tohle je ale něco jiného. Šifra zřejmě
odkazuje ke slovům na stránce nějaké knihy. Dokud se nedovím, o kterou
stránku a o jakou knihu jde, jsem bezmocný."
 "Proč je tam ale to ,Douglas' a ,Birlstone'?"
 "Zřejmě proto, že ta dvě slova se na zmíněné stránce nevyskytují."
 "Proč tedy tu knihu neurčil?"
 "Vaše vrozená vychytralost, milý Watsone, ten důvtip, který je vám
vlastní a přináší takové potěšení vašim přátelům, by vám jistě nikdy
nedovolil vložit šifru do jedné obálky se zprávou. Kdyby se dopis někam
zatoulal, byl byste zničen. Takhle by ale musely padnout do nepovolaných
rukou dvě obálky, aby mohlo dojít k maléru. Druhá roznáška pošty se dnes
nějak opozdila a velice bych se divil, kdyby nám nepřinesli buď další
dopis na vysvětlenou, nebo, což je pravděpodobnější, rovnou tu knihu, na
kterou se ta čísla odvolávají."
 Holmesův odhad se potvrdil za pár minut, kdy se objevil doručovatel
Billy s očekávaným dopisem.
 "Totéž písmo," poznamenal Holmes, když otvíral obálku, "a dokonce je tu
i podpis," dodal rozjásaně, když dopis rozevřel. "Pojďte, s tímhle se
dostaneme o kousek dál, Watsone."
 Sotva však přelétl obsah dopisu, svraštil obočí.
 "Hrome, to je tedy zklamání! Obávám se, Watsone, že jsme si dělali
přehnané naděje. Doufám, že z toho ten Porlock vyjde se zdravou kůží."
 Vážený pane Holmesi, píše, nemohu už v té věci pokračovat. Je to příliš
nebezpečné. Podezírá mě. Je mi jasné, že mě podezírá. Přišel ke mne zcela
nečekaně, právě když jsem napsal na tuto obálku adresu s úmyslem poslat
vám klíč k šifře. Stačil jsem ji ale schat. Kdyby ji byl uviděl, zle by
se mi bylo vedlo. Vyčetl jsem mu však z očí, že mě podezírá. Spalte,
prosím, tu šifrovanou zprávu, poněvadž teď už vám stejní nemůže nijak
prospět. - Fred Porlock.
 Holmes chvíli seděl, mačkal dopis mezi prsty, mračil se a zíral do ohně.
 "Koneckonců," řekl posléze, "možná že vůbec o nic nešlo. Mohlo to být
jen jeho špatné svědomí. Ví sám o sobě, že je zrádce, a tak se mu zdálo,
že čte v očích toho druhého obžalobu."
 "Předpokládám, že ten druhý byl profesor Moriarty, ne?"
 "Samozřejmě. Když někdo z té společnosti řekne ,on', můžete si být jistý,
koho tím myslí. Pro všechny existuje jen jediný ,on', který jim vládne."
 "Co ale může udělat?"
 "Hm! To je široká otázka. Když má člověk proti sobě jeden z nejlepších
mozků v Evropě, podporovaný navíc všemi temnými silami, jsou ty možnosti
nekonečné. Tak či onak, náš přítel Porlock je zřejmě strachy bez sebe.
Porovnejte si laskavě písmo dopisu s písmem na obálce, kterou nadepsal,
jak nám sděluje, ještě před tou zlověstnou návštěvou. Jedno je jasné a
pevné; druhé sotva čitelné."
 "Proč pak ale vůbec psal? Proč to radši celé nenechal plavat?"
 "Poněvadž má strach, že bych po něm v tom případě mohl začít pátrat a
dostat ho tak do nějakých nepříjemností."
 "To jistě," řekl jsem. "Ovšem," - vzal jsem do ruky původní šifrovanou
zprávu a sklonil se nad ní - "je to opravdu k vzteku, když pomyslím, že
tenhle kousek papíru možná skrývá důležité tajemství a že není v lidských
silách přijít mu na kloub."
 Sherlock Holmes odstrčil snídani, které se ani nedotkl, a zapálil si ne
právě libovonnou dýmku - nerozlučnou společnici jeho nejhlubších meditací.
 "Kdoví," řekl, zvrátil se do křesla a zahleděl se na strop, - "možná že
tu existuji jisté body, které unikly vašemu machiavelistickému intelektu.
Zvažme ten problém z čistě rozumového hlediska. Ten člověk se odvolává na
nějakou knihu; z toho můžeme vyjít."
 "To je poněkud mlhavé východisko."
 "Zkusme tedy, zda bychom je nedokázali upřesnit. Když se na to
jaksepatří soustředím, nezdá se mi to tak docela beznadějné. Jaké bližší
údaje o té knize máme?"
 "Žádné."
 "No - tak špatně na tom přece jen zas nejsme. Šifrovaná zpráva začíná
vysokým číslem 534, ne? Můžeme tedy přijmout pracovní hypotézu, že číslo
534 označuje stránku, na kterou se šifra odvolává. V tom okamžiku už víme,
že jde o nějakou velkou knihu, což znamená jistý úspěch. Jaké další údaje
o charakteru té velké knihy máme? Následující značka je II. Jak si ji
vysvětlujete, Watsone?"
 "Druhá kapitola - nepochybně."
 "To sotva, Watsone. Jistě se mnou budete souhlasit, že když máme číslo
stránky, není už kapitola důležitá. A také, že kdyby stránka 534 byla
teprve v druhé kapitole, musela by být první kapitola věru nesnesitelně
dlouhá."
 "Pak to je sloupec!" zvolal jsem.
 "Výtečně, Watsone! Dnes po ránu váš duch opravdu jiskří. Jestli to není
sloupec, musel bych se moc a moc mýlit. Takže, jak vidíte, začíná se před
námi vynořovat velká kniha, tištěná ve dvou sloupcích, které jsou oba
značně dlouhé, poněvadž jedno z těch slov má v našem dokumentu číslo 293.
Vyčerpali jsme už všechny možnosti, které nám rozum může poskytnout?"
 "Obávám se, že ano."
 "Zcela jistě křivdíte sám sobě. Jen ještě jediný záblesk důvtipu,
Watsone. Jediný zážeh mozkové energie! Kdyby šlo o nějakou výjimečnou
knihu, byl by mi ji poslal. Jenomže on měl v úmyslu poslat mi klíč v
téhle obálce - než byl jeho plán zmařen. V dopise to přece říká. Což
naznačuje, že jde o běžnou knihu, o níž se domnívá, že si ji mohu snadno
opatřit. On tu knihu má a domníval se, že já ji budu mít také. Jde o
velice běžnou knihu Watsone."
 "To zní jistě přesvědčivě, když to takhle říkáte."
 "Zúžili jsme tedy pole pátrání na velkou knihu, tištěnou ve dvou
sloupcích a běžně používanou."
 "Bible!" zvolal jsem vítězoslavně.
 "Dobře, Watsone, dobře! Ale ne zas tak docela dobře, když dovolíte. I
kdybych to sám pro sebe pokládal za kompliment, sotva bych mohl uvést
knihu, o níž je méně pravděpodobné, že ji má jeden z Moriartyho kumpánů
stále po ruce. Kromě toho Písmo svaté existuje v tolika vydáních, že
stěží může předkládat, že dva exempláře mají stejné stránkování. Tady jde
zřejmě o nějakou přísně standardní knihu. Ví s jistotou, že jeho stránka
534 bude přesně totožná s mou stránkou 534."
 "Takovou podmínku ale splňuje jen velmi málo knih."
 "Správně. A to je právě naše spása. Naše pátrání se zužuje na standardní
knihy, o nichž lze předpokládat, že je má každý."
 "Bradshawův jízdní řád!"
 "To naráží na jisté potíže, Watsone. Slovník Bradshawova jízdního řádu
je sice jadrný a výstižný, ale přece jen omezený. Výběr slov by sotva
posloužil k zaslání zprávy obecného charakteru. Bradshawův jízdní řád
vyloučíme. A obávám se, že slovník je nepřípustný z téhož důvodu. Co tedy
zbývá?"
 "Nějaká ročenka."
 "Znamenitě, Watsone! Musel bych se moc mýlit, jestli jste netrefil do
černého. Ročenka! Uvažme, jak by našim předpokladům odpovídala
Whitakerova ročenka. Je všeobecně rozšířená, každý ji vlastní. Má i
potřebný počet stránek. Je vytištěna dvousloupcovou sazbou. Její původní
slovník byl sice velmi rezervovaný, ale v poslední době, jestli mě nemýlí
paměť, je téměř užvaněná." Zvedl svazek ročenky z psacího stolu. "Tady
máme stránku 534, druhý sloupec. Značná část textu, jak vidím, je
věnována obchodu s Britskou Indií a jejím přírodním zdrojům.
Poznamenávejte si slova, Watsone. Číslo třináct je ,Mahratta'. To bohužel
není příliš povzbudivý začátek. Číslo 127 jest ,vláda', což dává aspoň
nějaký smysl, i když se to jaksi netýká ani nás, ani profesora Moriartyho.
Zkusme to dál. Co dělá mahrattská vláda? Běda, další slovo je ,štětiny'.
Jsme v koncích, můj milý Watsone! S tím se dál nehneme." Říkal to
žertovným tónem, ale stažená hustá obočí prozrazovala jeho zklamání a
podráždění. Seděl jsem bezradný a celý nešťastný; civěl jsem do ohně.
Dlouhé ticho pojednou přerušil Holmesův výkřik. Vrhl se ke skříni, odkud
vylovil jiný svazek ve žlutých deskách.
 "Náš trest za to, že jsme příliš pořádní, Watsone," zvolal. "Nejsme tak
liknaví jako většina lidí a za to se zpravidla pyká. Poněvadž je dnes
sedmého ledna, máme už zcela řádně na stole novou ročenku, ale je víc než
pravděpodobné, že Porlock psal svou zprávu ještě podle staré. Jistě by
nám to byl sdělil, kdyby byl napsal očekávaný dopis na vysvětlenou.
Podívejme se, co máme na stránce 534 tady. Číslo třináct zní ,hrozí', což
se zdá mnohem slibnější. Číslo 127 zní: ,velké' - Hrozí velké," Holmesovi
svítily oči vzrušením a ohýbal tenké, nervózní prsty, když počítal slova,
",nebezpečí'. Ha! Ha! Báječné! Pište to, Watsone.,Hrozí velké nebezpečí -
může - nastat - třeba - velmi - brzo.' Pak tu máme jméno ,Douglas' - ,bohatý - venkovský - teď - v - Birlstone - zámek - Birlstone -
důvěřovat - je - naléhavé.' Tak co, Watsone? Co řeknete o čistě rozumovém
hledisku a plodech, které přináší? Kdyby zelinář prodával něco jako
vavřínové věnce, hned bych si k němu Billyho pro jeden poslal."
 Zíral jsem na zvláštní zprávu, kterou jsem nadrápal na koleně na kus
papíru, jak ji Holmes luštil.
 "Vyjadřuje se prapodivně nesouvisle!" řekl jsem.
 "Naopak, počínal si překvapivě dobře," řekl Holmes. "Když hledáte v
jediném sloupci slova, jimiž byste vyjádřil to, co chcete říct, sotva
můžete čekat, že tam najdete všechno, co potřebujete. V lecčems se musíte
spolehnout na důvtip adresáta. Smysl je ale naprosto jasný. Nějaké
darebáctví se chystá proti nějakému Douglasovi, ať už to je kdokoli,
který jakožto bohatý venkovský gentleman bydlí na uvedené adrese. Porlock
věří - ,důvěřovat' bylo nejpodobnější slovo, které dokázal najít
místo ,věřím' nebo ,věřit' - že to je naléhavé. Tak vypadá náš výsledek.
A je to opravdu pěkná ukázka kvalifikované analýzy." 
z knihy Doyle, Arthur C.: Údolí strachu, Praha: Mladá fronta, 1974, Edice Máj, 330s. - s.167-170

sobota 19. novembra 2011

Citát dňa - Ja, Claudius a šifra:)


"V obavách z úkladů o život se Tiberius snažil znovu a znovu získat přístup k matčiným kriminalistickým záznamům. Livia však stále předstírala, že se dešifrovací klíč ztratil. Tiberius jí na Seianův návrh řekl, že tedy nemají pro nikoho žádnou cenu, a tak je spálí. Ona mu odpověděla, ať si klidně poslouží, ale že by bylo moudřejší přece jen si je nechat, pro případ, že by se klíč třeba jednou našel. Možná že si naň sama jednou vzpomene. "Nuže dobrá, matko," řekl, "já si je zatím vezmu k sobě. A než si vzpomeneš, budu se po večerech pokoušet přijít na ten klíč sám." Vzal si tedy záznamy do svého pokoje a zamkl je do truhly. Lámal si hlavu luštěním klíče, ale nestačil na to. V systému běžných šifer se psalo prostě latinské E místo řeckého alfa, latinské F místo řeckého beta, G místo gama, H místo delta a tak dále. Ale klíč pro zvláštní šifry snad bylo nemožné rozluštit. Byl totiž založen na první stovce veršů první knihy Íliady, které se musely číst souběžně s psaním šifer, a každému písmenu psaného textu odpovídal počet písmen v abecedě mezi ním a příslušným písmenem v Homérovi. Tak například první písmeno verše první knihy Íliady je mí. Předpokládejme, že první písmeno prvního slova nějakého tajného záznamu by bylo ypsilon. V řecké abecedě je mezi mí a ypsilon sedm písmen, takže místo ypsilon by se psalo 7. V tom plánu je třeba představit si abecedu v kruhovém uspořádání, po posledním písmenu omega následuje první alfa, takže vzdálenost mezi ypsilon a alfa by byla 4, kdežto mezi alfa a ypsilon 18. Tento klíč vynalezl Augustus a jistě to trvalo hodně dlouho, než se nějaká zpráva takto napsala a zase dešifrovala, ale častým opakováním si už jistě zapamatovali vzdálenost mezi jakýmikoli dvěma písmenky abecedy, aniž museli počítat, čímž se hodně času ušetřilo. A jak to všechno vím? Protože o mnoho let později, když záznamy přešly do mého vlastnictví, jsem šifru vyluštil sám. Náhodou jsem našel svitek první Homérovy knihy, napsaný na pergamenu z jehněčí kůže, zařazený mezi ostatní svitky. Bylo jasné, že si někdo důkladně pročítal jenom prvních sto veršů, protože na začátku byl pergamen celý ušpiněný a zakecaný inkoustem, kdežto dál úplně čistý. Když jsem se podíval blíž a spatřil jsem drobná číslička - 6, 23 12 - slabě načrtnutá pod písmeny prvního verše, nebylo už těžké spojit si to s šifrou. Překvapilo mě, že Tiberius tenhle klíč přehlédl." 
 Graves, R.: Já, Claudius, Praha: Odeon, 1984. - 394s., - s.197-196,

piatok 18. novembra 2011

Citát dňa - Ammianus Marcellinus o kresťanoch


Ammianus Marcellinus bol posledným z rímskych historikov a svojím dielom Dejiny, v českom preklade vyšli ako Soumrak římské říše bol svedkom brutality Ríma. Naproti tomu bol aj svedkom verejného pôsobenia kresťanov.  Na konci 4. storočia Marcellinus napísal:
"Žiadne divoké šelmy nie sú  pre človeka takým nebezpečenstvom ako sú kresťania k sebe navzájom."

štvrtok 17. novembra 2011

Citát dňa - Seneca

"Chcem ti ukázať, čo chýba veľkým pánom a čoho majú nedostatok tí, ktorí majú všetko: tých, ktorí by im povedali pravdu."
Seneca

streda 16. novembra 2011

Citát dňa - Slzy pokánia


Slzy pokánia

Dňa 12. marca 2000 bol v Bazilike sv. Petra pápež a kríž.
- Ak raz bude evanjeliový pápež, tak sa skloním a pobozkám mu nohy, - povedal raz Martin Luther. Azda preto bol jeho duch v ten deň prítomný v bazilike. Tam, vo vatikánskej bazilike, v chráme očierňovanom veľkým reformátorom, stál konečne pápež, ktorý ľutoval, modlil sa a trpel za hriechy spáchané kresťanmi všetkých storočí. Bol to evanjeliový pápež: človek evanjeliového mýtnika, ktorý sa pred Pánom bil v prsia. Bol deň prosby Cirkvi o odpustenie.
Duch veľkého reformátora si azda pamätal, že tento istý pápež sa pred rokmi počas slávnostného ekumenického zhromaždenia v nemeckom Paderborne odvolal na postavu Luthera, dejinnú príčinu rozdelenia kresťanov, no zároveň povedal: 
- Všetci sme vinní. Preto sa všetci musíme usilovať o pokánie a všetci vždy znovu a znovu potrebujeme, aby nás Pán očistil.
Ten istý pápež si ešte dávnejšie v evanjelickom kostole v Ríme vybral práve tú modlitbu za jednotu kresťanov, ktorú zložil Luther: „Prosíme ťa, Pane, žiadame ťa my úbohí hriešnici, aby si prostredníctvom tvojho Ducha opäť spojil to, čo je rozbité, zjednotil to, čo je rozdelené, a urobil zo všetkého jedno.”
Skoro pred päťsto rokmi pápež Hadrián VI., pôvodom z Holandska (posledný „cudzinec” pred Poliakom Jánom Pavlom II.), pred záplavou protestantskej reformy uznal, že „vo Svätej stolici sa stali hrozné veci” a vymenoval ich: „prestupovanie posvätných vecí, zneužívanie prikázaní”. A sľuboval radikálnu reformu. Napriek tomu v jeho slovách nezaznela prosba o odpustenie.
O päťsto rokov pápež prichádzajúci z Východu rozšíril uvedený zoznam na celé dejiny Cirkvi tohto zapadajúceho tisícročia.
Vo veľkej Bazilike sv. Petra, postavenej na zvýraznenie víťazstiev Rímskej cirkvi, pápež, zhrbený bolesťou a pokáním, odetý do fialovej farby pokánia, sa v mene Krista ponižoval a zvolával: 
- Nikdy viac urážky žiadneho národa, nikdy viac utiekanie sa k násiliu, nikdy viac diskriminovanie, vylučovanie, útlak, opovrhovanie chudobnými a poslednými. Nikdy viac rozdeľovanie kresťanov, nikdy viac nepriateľstvo k ostatným náboženstvám.
Pápežove slová padali do ticha zástupu kardinálov a biskupov.
Pápež zvýšil hlas: 
- Kresťania sú vinní, že pripustili diskrimináciu rás a národov. Nespoznali Krista v tom, kto je hladný a smädný, kto je prenasledovaný, uväznený, nemá nijaké možnosti a nemôže sa brániť.
K pápežovi jeden po druhom prichádzali siedmi kardináli, zástupcovia Rímskej kúrie, a každý prinášal vlastné bremeno hriechov. 
- Modlime sa, aby naše vyznanie a našu ľútosť viedol Duch Svätý, - začal africký kardinál.
- Aj ľudia Cirkvi v mene viery a morálky nie vždy používali evanjeliové spôsoby, - vyznal druhý. A pokračovalo sa ďalej: 
- Jednota Kristovho tela bola zničená.
- Uznávame hriechy spáchané proti Židom, proti ľudu zmluvy.
- Aj kresťania súhlasili s porušovaním ľudskej dôstojnosti.
- Nasledovníci Krista sa nechali preniknúť pýchou, nenávisťou, túžbou po moci.
Po vyznaní šiel každý zapáliť sviečku na sedemramenný svietnik, znak jednoty medzi Starým a Novým zákonom, zatiaľ čo po každom vyznaní pápež na kolenách prosil o odpustenie:
- Bože, Otče náš, prosíme ťa o odpustenie, zmiluj sa nad nami a prijmi našu ľútosť.
V tých vyznaniach bolo vymenované všetko zlo, ktoré kresťania v dejinách spôsobili. Zahŕňali krivdu Galileimu, upaľovanie počas inkvizície, obchod s africkými otrokmi, ktorý robili kresťania, vyvražďovanie Indiánov počas kresťanského dobývania Latinskej Ameriky, zatváranie Židov najskôr do get a potom odsudzovanie na holokaust, procesy a exkomunikácie s pravoslávnymi, neznášanlivosť voči „heretikom”, potupy, ktoré kresťanské dejiny uvalili na ženu.
Ani jeden pápež nevypracoval taký dlhý a dramatický zoznam chýb a hrôz, ktorých sa dopustili veriaci v Krista, a to na vrchole Cirkvi i na jej posledných miestach. No bolo to viac ako zoznam hriechov. Pred tým dramatickým historickým kresťanským horizontom v Bazilike sv. Petra stála postava evanjeliového pápeža, ktorý sa modlil, ľutoval, odpúšťal a prosil o odpustenie. Prosil o odpustenie Boha aj ľudí.
Žiadal si odpustenie pred veľkým krížom, ktorý stál vedľa neho - antickým krvácajúcim zosobneným obrazom najvyššieho utrpenia. Ukrižovaný bol obťažený všetkými neprávosťami ľudí nie preto, aby ich odsúdil, ale aby za nich priniesol božskú obetu vykúpenia.
Pápež mu pobozkal nohy. Pobozkal ich v mene všetkých kresťanov, v pokání všetkých kresťanov, lebo chcel ukázať, že Ježiša na drevo kríža nepribili nepriatelia Boha, nepriatelia Cirkvi, nie tí, ktorí prenasledovali kresťanov. Pribili ho samotní veriaci v Krista, ľudia, ktorých vyhlasovali a ktorí sa vyhlasovali za kresťanov.
Tie klince počas storočí pribíjali nehodní predstavitelia Krista; ruky násilných ohlasovateľov viery; ruky sebeckých a nespokojných reformátorov; ruky mocných sveta, ktorí uchvátili symbol kríža; ruky tvrdých sudcov, ktorí zabúdali na kresťanské milosrdenstvo; ruky bohatých, ktorí utláčali chudobných; ruky chudobných, ktorí si vyvolili násilie.
V minulosti ukrižovali Krista kresťanské ruky. No evanjeliový pápež, ktorý Ukrižovanému bozkával nohy, pripomínal, že aj v čase končiaceho sa storočia sú tu kresťanské ruky, ktoré naďalej udierajú do klincov a prerážajú Kristov bok.
Existovala voda, aby sa tie ruky dali umyť? Pápež pripomínal slová svätého Augustína: „Cirkev má vodu a slzy: vodu krstu a slzy pokánia.”
Práve ten deň Jubilea bol časom sĺz pokánia.


Z knihy Domenico Del Rio, Karol Veľký, Vydavateľstvo: Spolok svätého Vojtecha, 2011

utorok 15. novembra 2011

Citát dňa - C.S. Lewis o kresťanstve a ateizme

"Ak ste ateista, mali by ste veriť, že základná podstata všetkých náboženstiev je jednoducho jeden obrovský omyl. Ak ste kresťan, máte slobodu myslieť si, že všetky tieto náboženstvá, dokonca aj tie najčudesnejšie, obsahujú prinajmenšom nejaké vodítko k pravde. Keď som bol ja ateistom, poskúšal som sa sám seba presvedčiť, že väčšina ľudstva sa vždy mýlila o otázke, ktorá ich najväčšmi zamestnávala; keď som sa stal kresťanom bol som schopný dospieť k oveľa slobodnejšiemu pohľadu."
Clive Staples Lewis (1898-1963), anglický spisovateľ a kresťanský mysliteľ

pondelok 14. novembra 2011

Citáty dňa - Cirkev a heretici - Od presviedčania k donucovaniu a späť

Na tomto mieste je uvedených niekoľko príkladov výrokov kresťanských autorít z Písma a významných predstaviteľov Katolíckej Cirkvi, jej z počiatku priaznivý postoj k náboženskej slobode a slobode svedomia, neskôr sa z rôznych príčin tento postoj radikálne zmenil až prišlo nakoniec v r. 1965 na II. vatikánskom koncile v konštitúcii Dignitatis humanae k návratu k pôvodnému, evanjeliovému postoju.
Bohužiaľ tí, nespočetní "veľkí i malí" duchovia svojej doby, ktorí boli behom tisícročia neprávom umlčaní, nás už nemôžu na tomto svete obohatiť svojimi darmi. Niektorí synovia a dcéry Cirkvi, aj na tých najvyšších miestach v hierarchii, tak svojim chovaním oddialili príchod parúzie, a to je vážna vec. Preto sa nedajú naše (nás kresťanov) chyby minulosti obchádzať len lacnou výhovorkou, že to bola iná doba. Násilná a koniec koncov zbytočná strata života je vždy krutá, a nejde ju už nikdy vrátiť späť a napraviť. Preto je nutné aj dnes zvelaďovať empatiu voči ľudskému utrpeniu, nech sa deje kdekoľvek, a nedovoliť, aby v nejakej inej rafinovanej podobe sa zasa vynorilo v spoločnosti na povrch a zotročilo nás.
Nemožno nič také, čo sa dialo slepo obhajovať, skôr sa snažíme pochopiť jeden z najbolestnejších prvkov dejín cirkvi a nájsť príčiny tohoto javu, jeho vzniku a trvania. Pochopenie neprináša ospravedlnenie, ale skôr varovanie do budúcna. Nie je ani odmietnutím hodnotenia alebo pokusom relativizovať ho. Ak však hodnotíme, zvlášť keby sa malo jednať o konkrétne osoby, je potrebné sa vystríhať ako chyby opierať sa viac o mýtus než o historické fakty, tak omylu ahistorického myslenia, ktoré vrhá späť naše vlastné morálne a náboženské kategórie v tomto storočí. Evanjelium je jediné, to je pravda. Ale jeho chápanie je rôzne v rôznych epochách, podmienené predovšetkým mierou rozvoja jednotlivca (ale nielen jeho) i celej cirkvi v každej z nich.
Tieto smutné príklady dolu neuvádzam z radosti, ale patrí sem skôr ako poučenie do budúcna, varovanie proti strachu a výzva odvážiť sa vystúpiť proti zlu, ešte keď je v zárodku.


Herézy sú také staré ako sama Cirkev. Čo sa dá ľahko doložiť z citátov z Biblie, napr.:
Predovšetkým počúvam, že sú medzi vami roztržky, keď sa schádzate v cirkvi. A sčasti tomu aj verím. Lebo musia byť medzi vami aj rozkoly, aby sa ukázalo, kto z vás sa osvedčí.
Sv. Pavol, 1. List Korinťanom 11, 18-19
Bludárovi sa po prvom a druhom napomenutí vyhýbaj. Veď vieš, že takýto je prevrátený, hreší a odsudzuje sám seba.
List Títovi 3, 10-11
Keď sa tvoj brat prehreší proti tebe, choď a napomeň ho medzi štyrmi očami. Ak ťa počúvne, získal si svojho brata. Ak ťa nepočúvne, priber si ešte jedného alebo dvoch, aby bola každá výpoveď potvrdená ústami dvoch alebo troch svedkov. Keby ani ich nepočúvol, povedz to cirkvi. A keby ani cirkev nechcel poslúchnuť, nech ti je ako pohan a mýtnik.
Ježis Kristus, Mt 3, 15-17 
 "Nie všetky svetské záležitosti boli dané kráľovi a nie všetko, čo v  živote dostávame, dostávame od kráľa." 
Origenes, Proti Celsovi,
"Staráme sa vždy a pred všetkými platiť dane a poplatky Vašim úradníkom,  práve tak, ako nás naučil Kristus: 'Dávajte, čo je cisárovo cisárovi, a čo je božieho, Bohu.'  Tak sa teda so všetkou úctou klaniame Bohu, ale so všetkým odhodlaním konečne slúžime Vám,  uznávame Vás ako cisára a vládcu nad ľuďmi a pre to sa modlíme, aby súčasne s cisárskou mocou  z vás vyžaroval rozum."
sv. Justín, Apologia
Najkrásnejší a najdojímavejší úryvok o tolerancii a náboženskej slobode pochádza z pera Lactancia, starokresťanského apologétu (Divine Institutes V:20):
"Nie je skutočnej obete vtedy, keď je vykonaná pod nátlakom. Nespontánna obeť, ktorá neplynie z úprimného srdca, je dokonca svätokrádežou. (...) Náboženstvo je jediným pojmom, ktorý si slobodu vybral za svoj príbytok. (...) Je treba brániť náboženstvo bez zabíjania, ale umrieť zaň: nie ukrutnosťou, ale utrpením: nie zabíjaním, ale vierou. Pretože ak chceš brániť náboženstvo krvou, mučením a zlom, nebrániš ho, ale špiníš, činíš na ňom násilie."
 Názory sv. Augustína na štátnu pomoc, teda na silu, sa takmer proporcionálne sprísňovali so stupňovaním brutálnych výstrelkov, spojených s donatistickou schizmou v severnej Afrike. Zpočiatku od úradu očakával iba zaistenie bezpečnosti katolíckeho obyvateľstva pred útokmi donatistov. Čoskoro však prišiel k záveru, že schizma a heréza majú podliehať súdnictvu štátu rovnako každý iný kriminálny zločin. Nielenže rozvracajú spoločenský poriadok, je tiež možné pripočítať ich k priestupkom rovnakej kategórie ako cudzoložstvo a travičstvo (Contra epistolam Parmeniani, r.400). Buďme presní – násilie Augustín pripúšťal u kacírov, ale až do konca života bol proti jeho uplaňovaniu pri obracaní pohanov! Nikdy nesúhlasil s trestom smrti alebo so zvlášť tvrdým mučením. Písal:
„... Je to pravda, nikto nemôže byť proti svojej vôli nútený prijať vieru. Všeobecne sa však prijíma, že riadiac sa tvrdosťou, alebo – lepšie povedané – Božím milosrdenstvom, je potrebné vyhladiť zradu trstenicou útlaku (...) Pretože i keď nikto nevykonáva sám od seba dobro, ktoré si nevybral a nezamiloval slobodnou vôľou, napriek tomu strach z trestu zadržuje zlé túžby, aby neprekračovali hranice, vymedzené im rozumom.“
Hovorí teda skôr ako pedagóg, ktorý niečo vie o užívaní „trstenice“. Argumenty  mu dodáva skúsenosť – niekoľko donatistov skutočne pod vplyvom „prstenca strachu“ zanechalo bludu, ktorého sa vraj i tak pridržovali viac zo zvyku než z presvedčenia. „Nechceli sa učiť pravdu. Teraz sa tešia, že ju poznali“, a ďakujú Bohu, že „ich vytrhol z nedbalosti“.
Teologické zdôvodnenie oprávnenosti používať vo vzťahu k heretikom „vykupujúceho násilia“ objavil Augustín v Kristovom podobenstve o pozvaných na hostinu (Lk 14, 15-24). Evanjeliový Hospodár, znevážený pozvanými hosťami, prikazuje najprv otvoriť svoje dvere „chudobným, zmrzačeným, slepým a chromým“, a keď sa ukazuje, že „je ešte miesto“, posiela svojho sluhu: „Vyjdi za ľudmi na cesty a k ohradám a prinúť ich, nech prídu, aby sa môj dom naplnil.Compelle intrare! – Prinúť ich, nech vojdú. V liste Bonifaciovi, miestodržiteľovi Afriky (r.417), Cirkevný otec písal:
„S určitosťou je lepšie (kto by o tom pochyboval?) privádzať ľudí k bohu učením, než ich nútiť bolesťou a strachom pred trestom (poenae vel timore compelli): ale to, že tí prví (tzn. Kazatelia, učitelia) majú lepšie prostriedky (doslova: sú lepší), neznamená, že tí, ktorí nimi nie sú, majú zanedbať prostriedky im dostupné.“
Úloha tých prvých pripadla apoštolom, ktorí znakmi a slovom mnohých spomedzi Židov a pohanov uviedli na Pánovu hostinu. Tak splnili prvý príkaz Hospodára:
"Vyjdi rýchle na námestia a do ulíc mesta a priveď sem chudobných a mrzákov, slepých a chromých!"
Teraz, keď "Boh obdaroval Cirkev mocou vďaka zbožnosti a viere kráľov", tí - pokračujúc v diele budovania jednoty Cirkvi - sú povolaní vypĺňať druhý rozkaz uvedený v podobenstve: "prinútiť vojsť tých, čo sa nachádzajú na cestách a popri ohradách", to znamená v herézach a schizmách.
Existuje nespravodlivá perzekúcia, ktorej sa dopúšťajú bezbožní proti Kristovej cirkvi a existuje spravodlivá perzekúcia, ktorej sa dopúšťajú cirkvi Kristove proti bezbožníkom.... Cirkev perzekuuje z lásky a bezbožní z krutosti.
Cirkevný učiteľ sv. Augustín, biskup z Hippo, Alžírsko, v liste tribúnovi Bonifácovi (417), nadlho jediný "povolený" Cirkevný Otec, bez výhrad nasledovaný a hojne citovaný pre jeho postoj voči zaobchádzaniu s heretikmi!!!


"Nikomu neprislúcha verejne argumentovať o náboženstve, diskutovať o ňom alebo radiť. Ktokoľvek to urobí...musí byť skrotený pokutou a potrestaný. Všetky herézy sú zakázané božským a cisárskym zákonom..."
Rímsky cisár Theodosius II.,Theodosiov kódex, r.438
"Či už ich usvedčia z omylu, alebo sami uznajú vinu, katari nesmú byť usmrtení, pokiaľ sa zdržujú ozbrojených útokov proti Cirkvi. Veď apoštol hovorí, že kacírovi, ktorý zostáva kacírom aj po treťom napomenutí, sa treba vyhýbať, nie ho zabiť. Uväzni ho, ak chceš, ale nevydávaj ho katovi."
Peter Cantor, +1197, ("Verbum abbreviatum", c. lxxviii, in P.L., CCV, 231)
"(Fides suadenda est, non imponenda.) Viera musí byť prijatá slobodne, nie nanútená zvonku. Kacírov treba lapiť argumentami a nie silou (capiantur non armis, sed argumentis), neústupčivých exkomunikovať a ak je nutné obmedziť ich styk s ostatnými (aut corrigendi sunt ne pereant, aut, ne perimant, coercendi)."
Sv. Bernard z Clairvaux, pobúrený Kolínskou epizódou z r. 1143




 Uvedieme tiež slová Waza, biskupa z Liége, jedného z najváženejších teológov tej doby, vyslovené v rámci jeho korešpondencie s Rogerom II., biskupom z Chalons sur Marne (1043-1062), na tému zachádzania s kacírmi:
"Nasledujúc nášho Spasiteľa, ktorý ako mierny a pokorný srdcom neprišiel zvyšovať hlas ani bojovať, ale skôr trpieť násilie, posmech, bitie až po smrť na kríži, máme povinnosť takých tolerovať." 

Ako dôvod múdry biskup uviedol Kristovo rozprávanie o pšenici a kúkoli, ktorým Pán žatvy dovolil, navzdory netrpezlivosti svojich služobníkov, rásť dohromady až do žatvy (porov. Mat. 13, 24-30, 36-43). A pokračuje:
"Čo chcel Pán vyjaviť týmito slovami, ak nie svoju trpezlivosť, ktorú si praje, aby tiež jeho kazatelia prejavovali svojím blúdiacim blížnym? A zvlášť ak tí, ktorí dnes sú kúkoľom, zajtra, obrátení, sa môžu stať pšenicou. (...) Pán si nepraje smrť hriešnika, ani sa neteší zničením smrteľných, ale vďaka svojej trpezlivosti vie, ako priviesť hriešnikov k pokániu. (...) Tiež my nehľadajme, ako s pomocou meča svetskej vlády zbaviť života tých, ktorí Boh Tvorca a Spasiteľ - takých, ako ich poznal - chcel ušetriť."
Nakoniec Waso pripomína evanjelijový paradox - môže sa ukázať, že tí, ktorí sa teraz dopúšťajú činov hodných odsúdenia, získajú v nebi významnejšie miesto než tí, ktorí teraz, spoliehajúc sa na svoju pravovernosť, sa ich osmeľujú odsudzovať. Štefan, prvomučeník, teší sa iste v nebi chválou Šavla, kedysi rúhača a svojho vraha. ktorý - ako sv. Pavol - ho nepochybne prevýšil svojou apoštolskou dôstojnosťou.
V poslednom odstavci svojho listu Wazo svojim spolubratom stavia pred oči počiatok ich služby:
 "Musíme si pamätať, že my, ktorí sme nazývaní biskupmi, sme pri obrade vysvätenia nedostali do ruky meč, ktorý náleží svetskej moci. Jedinou zbraňou, ku ktorej môže siahať vážnosťou situácie prinútený biskup (a to nie ani tak s cieľom zničiť kacírov, ale skôr pre ochranu pravovernej väčšiny pred jeho zhubným vplyvom), je vyobcovanie (exkomunikácia)."
Biskup Wazo z Liége, Gesta episcoporum Leodiensium, 1048-1250 
Nariaďuje biskupom ustavovať inkvizície proti heréze.
Papež Lucius III., Ad Abolendam, 1184
Majetok heretikov konfiškovať a jejich deti podrobovať večnému pocitu ochudobnenia (deprivatio) za hriechy svojich rodičov...
Papež Innocent III., Vergentis in Senium, r.1199
Prehlasujeme ako večný zákon, že akýkoľvek heretik....má byť zatknutý a predaný sekulárnemu - civilnému súdu a potrestaný podľa zákona. Všetok jeho majetok má byť predaný... Jeho dom má byť zborený a nikto ho nemá znovu postaviť...
Pápež Innocent III., Cum ex Officii Nostri, r.1207
Exkomunikujeme a preklíname akúkoľvek herézu, ktorá sa pozdvihuje proti svätej, pravovernej a katolíckej viere.... Svetské autority, nech držia akýkoľvek úrad, majú byť napomenuté a nabádané, a keď to je nutné, prinútené cirkevnou cenzúrou, pokiaľ chcú byť považované a počítané medzi verné, že na obranu viery musia verejne skladať prísahu, že budú v dobrej viere usilovať a s najlepšou schopnosťou vyhladzovať na svojich panstvách, ktoré sú pod ich jurisdikciou, všetkých heretikov, ktorých im označí cirkev...
Pápež špecifikuje pre nekajúcnych (inadversario debita) heretikov najvyšší trest - smrť.
Pápež Gregor IX, Excomunicamus, r.1231

Ešte v 13. storočí sv. Tomáš Akvinský, keď rozoberá analógiu medzi vzťahom kráľa k poddaným a tým, čo spája Krista s Cirkvou, píše:
"Nech si je kráľ vedomý, že prijal taký úrad ako duša v tele a ako Boh vo svete. Ak bude o tom horlivo rozmýšľať, z jednej strany sa zanieti horlivosťou pre spravodlivosť, z druhej sa zas naplní dobrotivosťou a zhovievavou láskavosťou, lebo jednotlivých poddaných bude považovať za svoje údy."
V súlade s rovnakou logikou, odstraňujúcou hranice medzi duchovným a svetským a tým, čo je náboženské a čo je štátne, ktorá vo svojom dôsledku takmer naplno zveruje osud cirkvi rozhodnutiu kráľa (a prostriedkom, ktorými kráľ disponuje), ten istý Tomáš napíše:
„ Heretici sa dopúšťajú hriechu, pre ktorý si  zasluhujú byť nielen vylúčení z cirkvi vyobcovaním, ale rovnako tak vymazaní zo sveta prostredníctvom smrti. Pretože zničenie viery, zaisťujúcej vykúpenie duše, je omnoho ťažší hriech než falšovanie peňazí, ktoré uľahčujú časný život. A teda, ak sú falšovatelia peňazí alebo iní zločinci bezodkladne a spravodlivo trestaní svetskými vládcami trestom smrti, tým skôr majú byť tí, ktorým je heréza dokázaná, nielen byť prekliati, ale celkom oprávnene majú byť odsúdení k smrti.“
A ďalej:
„Duchovný život znamená viac než život telesný. Ak teda sú vrahovia trestaní smrťou, keď berú ľuďom telesný život, tým skôr zasluhujú trest smrti kacíri, ktorí ľuďom berú duchovný život. (...) Heréza je nákazlivý prečin. (...) Heretici môžu byť oprávnene (licite) odsudzovaní na smrť svetským súdom a ich majetok zkonfiškovaný, dokonca aj keď svojimi bludmi nenakazili iných, keď sa rúhajú Bohu vyznávaním falošnej viery. Majú byť viac potrestaní než tí, ktorí urážajú kráľovský majestát, alebo tí, ktorí falšujú menu.“ 


Sv. Tomáš Akvinský, Summa TheologiaeSS Q[11] A[3] 
"Vladárovi sa nariaďuje prinútiť všetkých heretikov k vyznaniu a vyzradeniu ich spolupáchateľov a mučiť ich len natoľko, aby im bol zachovaný život a neboli zranené údy, podobne ako sa to deje zlodejom a lupičom. Heretici sú totiž praví zlodeji a vrahovia duší a lupiči sviatostí Božích..."
Pápež Inocent IV., Ad Extirpanda, 1252


"Knihy Martina Luthera, ktoré obsahujú tieto chyby, majú byť preskúmané a spálené... Dávame Martinovi 60 dní, behom ktorých sa musí podrobiť..."
Pápež Lev X., Exsurge Domine, 1520


Pápež zavrhuje "tie chybné názory, ktoré obzvlášť zraňujú katolícku cirkev a spásu duší, označené naším předchodcom Gregorom XVI. šialeným pustošením, totiž že sloboda svedomia a sloboda bohoslužby sú vlastné práva každej osoby a že majú byť vyhlásené v každej, riadne ustavenej spoločnosti."
Pápež bl. Pius IX., Quanta Cura, 1864 (blahoslavený Jánom Pavlom II. v septembri 2000)


"Tvrdenie, že štát má byť odlúčený od cirkvi je absolútne falošné, je to najzhubnejší omyl."
Pápež sv. Pius X. Vehementer Nos, 1906 (prehlásený svätým Piom XII.)


(Ale v západnom svete sú to dnes napr. práve Spojené štáty, kde táto odluka existuje, a kde počet veriacich podstatne prevyšuje všetky štáty západnej Európy, vrátane Talianska, kde táto väzba cirkev - štát existuje, a cirkev tam má privilégiá.)
"Nikto nesmie byť nútený prijať katolícku vieru proti svojej vôli...je to proti učeniu apoštolov...".
Pápež Pius XII. Mystici Corporis Christi, 1946, citujúci kánon z cirkevného práva: 
Každý má právo " uctievať Boha podľa správnych noriem svojho svedomia, ako aj súkromne i verejne vyznávať svoje náboženstvo...".
Pápež bl. Ján XXIII., Pacem in Terris, 1963
Tento vatikánsky snem vyhlasuje, že ľudská osoba má právo na náboženskú slobodu...
.... A hoci v živote Božieho ľudu, putujúceho uprostred premenlivosti ľudských dejín, sa občas vyskytli spôsoby, ktoré sa menej zhodovali ba až priamo odporovali duchu evanjelia, predsa vždy zostalo v platnosti učenie Cirkvi, že nikoho nemožno nútiť, aby veril.... ".
2. Vatikánsky koncil, Deklarácia o náboženskej svobode, 1965 (vydaná za Pavla VI.)
Iná bolestivá kapitola dejín, ku ktorej sa synovia a dcéry cirkvi musia vrátiť v duchu pokory, je v prejavení súhlasu v istých storočiach s netoleranciou a dokonca používaním násilia v službe pravdy...".
Ján Pavol II., Tertio Millenio Adveniente, 1994


Na záver, aby sme sa podobných žalostných zlyhaní a excesov pri vytváraní cirkvi budúcnosti vyvarovali, uveďme  slová Petrovho nástupcu:
"Tvárou tvár nádhere toho bez úsilia získaného daru, ktorým je zjavenie sa Boha v Kristovi, ako pokorne a rozvážne náleží naslúchať hlasu svedomia! Ako veľmi je potrebné nedôverovať obmedzenému svetlu vlastného poznania, s akým odhodlaním je treba sa učiť a ako zdržanlivo haniť! Jedným z pokušení, ktoré sa vracia vo všetkých dobách tiež medzi kresťanmi, je považovať seba za studnicu pravdy (...). Avšak známkou človeka žijúceho v pravde je pokorne milovať. Tak nás poučuje slovo Božie: pravda je činená v láske (...) všetci sú povinní šetriť svedomie každého a nie usilovať o vnucovanie vlastnej "pravdy" nikým, to však neruší právo vyznávať ju bez pohŕdania nikým, kto zmýšľa odlišne. Upierať osobnosti úplnú slobodu svedomia a obzvlášť slobodu hľadať pravdu alebo činiť pokusy vnútiť určitý zvláštny spôsob chápania pravdy je v rozpore s jej najzákladnejším právom..."
                                         Ján Pavol II., Posolstvo na Svetový deň mieru, 1991

nedeľa 13. novembra 2011

Citát dňa - Ako kadet Biegler prechytračil hejtmana Ságnera

Ve štábním vagoně, kde seděli důstojníci pochodového praporu, panovalo ze začátku jízdy podivné ticho. Většina důstojníků byla zahloubána do malé knihy v plátěné vazbě s nadpisem „Die Sünden der Väter. Novelle von Ludwig Ganghofer“ a všichni byli současně zabráni do čtení stránky 161. Hejtman Ságner, batalionní velitel, stál u okna, v ruce držel tutéž knížku, maje ji taktéž otevřenu na stránce 161.
Díval se na krajinu a přemýšlel, jak vlastně by všem co nejsrozumitelněji vysvětlil, co mají s tou knihou dělat. Bylo to vlastně nejpřísněji důvěrné.
Důstojníci zatím přemýšleli o tom, že se plukovník Schröder zbláznil nadobro. Byl sice už dávno potrhlý, ale přec nedalo se očekávat, že ho to chytne tak najednou. Před odjezdem vlaku dal si je zavolat k poslednímu „bešprechungu“, při kterém jim sdělil, že každému patří po knize „Die Sünden der Väter“ od Ludvíka Ganghofera, které dal odnésti do batalionní kanceláře.
„Pánové,“ řekl se strašně tajuplným výrazem, „nezapomeňte nikdy na stránku 161!“ Zahloubáni do té stránky, nemohli si z toho ničeho vybrat. Že nějaká Marta, na té stránce, přistoupila k psacímu stolu a vytáhla odtud nějakou roli a uvažovala hlasitě, že obecenstvo musí cítit soustrast s hrdinou role. Potom se ještě objevil na té stránce nějaký Albert, který neustále se snažil mluvit žertovně,což vytrženo z neznámého děje, který před tím předcházel, zdálo se takovou hovadinou, že nadporučík Lukáš překousl vzteky špičku na cigarety.
„Zbláznil se, dědek,“ myslili si všichni, „s ním už je konec. Teď ho přeloží do ministerstva vojenství.“
Hejtman Ságner se zvedl od okna, když si to v hlavě všechno dobře zkomponoval. Neměl přílišného pedagogického nadání, proto mu tak dlouho trvalo, než sestavil si v hlavě celý plán přednášky o významu stránky sto šedesáté prvé.
Než začal vykládat, oslovil je „Meine Herren“, jako to dělal dědek plukovník, ačkoliv dřív, ještě než vlezli do vlaku, říkal jim „Kameraden“.
„Also meine Herren...“ A jal se přednášet, že včera večer dostal od plukovníka instrukce týkající se stránky 161 v „Die Sünden der Väter“ od Ludvíka Ganghofera.
„Also meine Herren,“ pokračoval slavnostně, „zcela důvěrné informace týkající se nového systému šifrování depeší v poli.“ Kadet Biegler vytáhl zápisník a tužku a řekl neobyčejně přičinlivým tónem: „Jsem hotov, pane hejtmane.“
Všichni se podívali na toho hlupáka, jehož přičinlivost ve škole jednoročních dobrovolníků hraničila s blbostí. Šel dobrovolně na vojnu a vykládal hned při první příležitosti veliteli školy jednoročních dobrovolníků, když se seznamoval s domácími poměry žáků, že jeho předkové se psali původně Büglerové z Leutholdů a že měli v erbu čapí křídlo s rybím ocasem.
Od té doby ho pojmenovali po jeho erbu a „Čapí křídlo s rybím ocasem“ bylo krutě pronásledováno a stalo se rázem nesympatickým, poněvadž to nijak nešlo dohromady k poctivému obchodu jeho otce se zaječími i králičími kůžemi, ačkoliv ten romantický nadšenec se poctivě přičiňoval, aby sežral celou vojenskou vědu, vynikl pilností a znalostí nejen všeho, co se mu k učení předkládalo, nýbrž ještě si sám hlavu zabedňoval čím dál tím více študiem spisů o vojenském umění a historii válečnictví, o čem vždy navazoval rozhovor, dokud nebyl usazen a zničen. V důstojnických kruzích považoval sám sebe za rovnocenného s vyššími šaržemi.
„Sie, Kadett,“ řekl hejtman Ságner, „dokud vám nedovolím mluvit, tak mlčte, poněvadž se vás nikdo na nic neptal. Ostatně vy jste zatraceně chytrý voják. Nyní vám předkládám zcela důvěrné informace, a vy si je zapisujete do svého zápisníku. Při ztrátě notesu očekává vás polní soud.“
Kadet Biegler měl ještě ke všemu ten zlozvyk, že se vždy snažil každého přesvědčit nějakou výmluvou, že to myslí dobře.
„Poslušně hlásím, pane hejtmane,“ odpověděl, „že i při eventuelní ztrátě zápisníku nikdo nerozluští, co jsem napsal, neboť to stenografuji a mé zkratky nikdo po mně nepřečte. Užívám anglického systému stenografie.“
Všichni se na něho podívali opovržlivě, hejtman Ságner máchl rukou a pokračoval ve své přednášce.
„Zmínil jsem se již o novém způsobu šifrování depeší v poli, a jestli vám snad bylo nesrozumitelným, proč právě vám byla odporučena z novel Ludvíka Ganghofera: ,Die Sünden der Väter’, str. 161., jest to, pánové, klíč k nové šifrovací methodě, platné na základě nového nařízení štábu armádního sboru, ku kterému jsme přiděleni. Jak vám známo, je mnoho method šifrování důležitých sdělení v poli. Nejnovější, které my používáme, jest číselná methoda doplňovací. Tím také odpadají minulého týdne doručené vám od štábu pluku šifry a poučení k jich odšifrování.“
„Erzherzogs Albrechtsystem,“ zamumlal pro sebe snaživý kadet Biegler, „8922 = R, převzatý z methody Gronfelda.“
„Nový systém jest velice jednoduchý,“ zněl vagonem hlas hejtmanův. „Osobně obdržel jsem od pana plukovníka druhou knihu i informace. Máme-li například dostat rozkaz: ,Auf der Kote 228, Maschinengewehrfeuer linksrichten,’ obdržíme, pánové, tuto depeši: ,Sache - mit - uns - das - wir - aufsehen - in - die - versprachen - die - Martha - dich - das - ängstlich - dann - wir - Martha - wir - den - wir - Dank - wohl - Regiekollegium - Ende - wir - versprachen - wir - gebessert - versprachen - wirklich - denke - Idee - ganz - herrscht - Stimme - letzten.’ Tedy náramně jednoduché beze všech zbytečných kombinací. Od štábu po telefonu na batalion, batalion po telefonu na kumpanie. Obdržev velitel tuto šifrovanou depeši, rozluští ji tímto způsobem. Vezme Die Sünden der Väter, otevře si str. 161. a začne seshora hledat na protější straně 160. slovo ,Sache’. Prosím, pánové. Poprvé jest ,Sache’ na str. 160. ve větním pořadí 52. slovem, tedy na protější straně 161. vyhledá se dvaapadesáté písmeno seshora. Všimněte si, že je to ,A’. Dalším slovem v depeši je ,mit’. Jest to na stránce 160. ve větním pořadí 7. slovo, odpovídající 7. hlásce na stránce 161., písmence ,u’. Potom přijde ,uns’, t. j., sledujte mě prosím bedlivě, 88. slovo, odpovídající 88. písmence na protější 161. straně, kterým jest ,f’, a máme rozluštěno ,Auf’. A tak pokračujeme, až zjistíme rozkaz: ,Na kótě 228 řídit oheň strojních pušek nalevo.’ Velice důmyslné, pánové, jednoduché a nemožné rozšifrovat bez klíče: 161. str., Ludvík Ganghofer: ,Die Sünden der Väter’.“
Všichni mlčky prohlíželi si nešťastné stránky a nějak se nad tím povážlivě zamyslili. Panovalo chvíli ticho, až najednou vykřikl ustaraně kadet Biegler: „Herr Hauptmann, ich melde gehorsam: Jesus Maria! Es stimmt nicht!“
A bylo to opravdu velice záhadné.
Ať se namáhali jak chtěli, nikdo kromě hejtmana Ságnera nenašel na stránce 160. ona slova a na protější straně 161., kterou začínal klíč, jemu odpovídající písmeny.
„Meine Herren,“ zakoktal hejtman Ságner, když se přesvědčil, že zoufalý výkřik kadeta Bieglera odpovídá pravdě, „co se to jen stalo? V mém Ganghoferovi „Die Sünden der Väter“ je to, a ve vašem to není?“
„Dovolte, pane hejtmane,“ ozval se opět kadet Biegler. „Dovoluji si upozornit, že román Ludvíka Ganghofera má dva díly. Račte se prosím přesvědčit na první titulní straně: ,Roman in zwei Bänden’. My máme I. díl a vy máte II. díl,“ pokračoval důkladný kadet Biegler, „je proto na bíle dni, že naše 160. i 161. stránka neodpovídají vaší. My tam máme zcela něco jiného. První slovo rozšifrované depeše má být u vás ,Auf’, a nám vyšlo ,Heu’!“
Všem bylo nyní zcela jasno, že Biegler není snad přece jen takový hlupák.
„Já mám II. díl ze štábu brigády,“ řekl hejtman Ságner, „a patrně se zde jedná o omyl. Pan plukovník objednal pro vás I. díl. Dle všeho,“ pokračoval tak, jako by to bylo přesné a jasné a on to věděl už dávno předtím, než měl svou přednášku o velmi jednoduchém způsobu šifrování, „spletli to ve štábu brigády. Neudali pluku, že jde o II. díl, a tak se to stalo.“
Kadet Biegler se mezitím díval vítězně po všech a poručík Dub pošeptal nadporučíkovi Lukášovi, že to ,Čapí křídlo s rybím ocasem’ zjelo Ságnera jaksepatří.
„Podivný případ, pánové,“ ozval se opět hejtman Ságner, jako by chtěl navázat rozmluvu, poněvadž to ticho bylo velice trapné. „V brigádní kanceláři jsou obmezenci.“
„Dovoluji si podotknout,“ ozval se opět neúnavný kadet Biegler, který opět se chtěl pochlubit svými rozumy, „že podobné věci důvěrného, přísně důvěrného rázu neměly by od divise jít kanceláří brigády. Předmět týkající se nejdůvěrnější záležitosti armádního sboru mohl by být oznámen přísně důvěrným oběžníkem jedině velitelům částí divisí i brigád, pluků. Znám systémy šifer, které byly používány ve válkách o Sardinii a Savojsko, v anglo-francouzské kumpanii u Sevastopolu, při povstání boxerů v Číně i za poslední rusko-japonské války. Systémy tyto byly předávány...“
„Nám starého kozla na tom záleží, kadete Bieglere,“ s výrazem opovržení a nelibosti řekl hejtman Ságner; „je jisto, že systém, o který šla řeč a který jsem vám vysvětloval, je nejen jeden z nejlepších, ale můžeme říct nedostižitelných. Všechna oddělení pro protišpionáž našich nepřátelských štábů mohou jíti na hrnec. Kdyby se rozkrájeli, nepřečtou naše šifry. Jest to něco zcela nového. Tyto šifry nemají předchůdce.“
Snaživý kadet Biegler významně zakašlal.
„Dovoluji si,“ řekl, „pane hejtmane, upozorniti na knihu Kerickhoffovu o vojenském šifrování. Knihu tu může si každý objednat ve vydavatelstvu ,Vojenského naučného slovníku’. Jest tam důkladně popsána, pane hejtmane, methoda, o které jste nám vypravoval. Vynálezcem jejím je plukovník Kircher, sloužící za Napoleona I. ve vojsku saském. Kircherovo šifrování slovy, pane hejtmane. Každé slovo depeše se vykládá na protější stránce klíče. Methoda ta zdokonalena nadporučíkem Fleissnerem v knize ,Handbuch der militärischen Kryptographie’, kterou si každý může koupit v nakladatelství vojenské akademie ve Víd. Novém Městě. Prosím, pane hejtmane.“ Kadet Biegler sáhl do ručního kufříku a vytáhl knížku, o které mluvil, a pokračoval: „Fleissner udává týž příklad, prosím račte se všichni přesvědčit. Tyž příklad, jak jsme slyšeli:

Depeše: Auf der Kote 228. Maschinengewehrfeuer linksrichten.

Klíč: Ludwig Ganghofer ,Die Sünden der Väter’. Zweiter Band.

A podívejte se, prosím, dále. Šifra: ,Sache mit uns das wir aufsehen in die versprachen die Martha...’ a tak dále. Právě jak jsme před chvílí slyšeli.“

Proti tomu se nedalo nic namítat. To usmrkané „Čapí křídlo s rybím ocasem“ mělo pravdu.
Ve štábu armády si někdo z pánů generálů ulehčil práci. Objevil Fleissnerovu knihu o vojenském šifrování, a už to bylo hotovo.
Po celou tu dobu bylo vidět, že nadporučík Lukáš přemáhá jakési divné duševní rozčilení. Kousal se do pysku, chtěl něco říct, ale nakonec počal mluvit o něčem jiném, než bylo jeho prvním úmyslem.
„Nesmí se to brát tak tragicky,“ řekl s podivnými rozpaky, „během našeho pobytu v lágru v Brucku nad Litavou změnilo se již několik systémů šifrováni depeší. Nežli přijedeme na frontu, tak zas budou nové systémy, ale myslím, že v poli není čas na luštění takových kryptogramů. Než by kdokoliv z nás rozluštil podobný šifrovaný příklad, dávno už by bylo po kumpanii, batalionu i po brigádě. Praktického významu to nemá!“
Hejtman Ságner velice nerad přikývl hlavou. „V praxi,“ pravil, „alespoň pokud se týče mých zkušeností ze srbského bojiště, neměl nikdo času na luštění šifer. Neříkám, že by šifry neměly významu při delším pobytu v zákopech, když se zakopáme a čekáme. Že se šifry mění, je také pravda.“
Hejtman Ságner ustupoval na celé čáře: „Velkou část viny na tom, že se dnes od štábů na posici čím dále tím méně používá šifer, je to, že naše polní telefony nejsou přesné a nereprodukují, zejména při dělostřeleckém ohni, jasně jednotlivé slabiky. Vy prostě neslyšíte ničeho a způsobuje to zbytečný chaos.“ Odmlčel se.
„Zmatek je to nejhorší, co může být v poli, pánové,“ dodal ještě prorocky a odmlčel se.
„Za chvíli,“ řekl dívaje se oknem, „jsme v Rábu. Meine Herren! Mužstvo zde dostane po 15 dkg uherského salámu. Půl hodiny rast.“
Podíval se na maršrútu: „Ve 4.12 se odjíždí. Ve 3.58 všechno ve vagonech. Tedy vystupuje se po kumpaniích. Jedenáctá a tak dále. Zugsweise, Direktion Verpflegungsmagazin No 6. Kontrola při vydávání: kadet Biegler.“
Všichni se podívali na kadeta Bieglera s pohledem: Budeš mít vojnu, holobrádku.
Ale snaživý kadet Biegler vytáhl již z kufříku arch papíru, pravítko, nalinkoval si arch, rozdělil na maršové roty a tázal se velitelů jednotlivých rot po stavu mužstva, z kterých žádný to nevěděl nazpaměť a mohli Bieglerovi dát požadované číslice dle nejasných poznámek ve svých notesích.
Hejtman Ságner mezitím počal ze zoufalství číst nešťastnou knihu Hříchy otců, a když vlak stanul na nádraží v Rábu, sklapl přečtené stránky a poznamenal: „Tenhle Ludwig Ganghofer nepíše špatně.“
Nadporučík Lukáš první vyřítil se, ze štábního vagonu a šel k vagonu, kde nalézal se Švejk.

Citát z knihy Hašek J.: Osudy dobrého vojáka Švejka za světové války, Díl III-IV., Praha: Odeon, 1968, ss.23-30

sobota 12. novembra 2011

Citát dňa - Inkvizícia II.


 INKVIZÍCIA II.
Villiam Judák

Príčinou vzniku inkvizície nebol fakt, že niekto zastával iné názory, ale skutočnosť, že boli namierené proti spoločnosti. Náboženský problém sa takto menil na politický. A spoločnosť v tomto období vedela tvrdo
trestať nielen heretikov a schizmatikov, ale zakročila aj voči delikventom v iných oblastiach kriminality (zlodeji, peňazokazci …) pokojná cesta k riešeniu sa osvedčila len čiastočne. Cirkev i vtedajšia spoločnosť bola nútená hľadať aj iný, nepopulárny spôsob riešenia.


(pokračovanie z predchádzajúceho čísla)
Pod vplyvom šíriacich sa nepokojov vyvolávaných členmi rôznych heretických spoločenstiev i jednotlivcov pápež Gregor IX. (1227 – 1241) nariadil biskupom zobrať si na pomoc proti heretikom ľudových kazateľov (biskupská inkvizícia). Túto inštitúciu poznal aj IV. lateránsky koncil aj na základe už predtým vydaného dekrétu o biskupskej inkvizícii Ad abolendam. Gregor IX. vošiel do histórie ako otec inkvizície. Bol prvým z cirkevnej hierarchie, kto oficiálne súhlasil so smrťou heretika upálením, nakoľko žiadne z predchádzajúcich opatrení nemohli zabrániť veľkému nebezpečenstvu bludárov, ktorí hrubo narúšali čistotu viery a spoločenský poriadok. Roku 1231 vydáva inkvizičnú bulu Excommunicamus, ktorá dovoľuje potrestať vinníka smrťou.Keďže svetské kniežatá sledovali svojím opatrením proti kacírom isté politické ciele, ktoré im boli často bližšie než ciele náboženské, Gregor IX. neponechal vyhľadávanie kacírov štátnym úradníkom, ale roku 1232 zriadil pápežskú inkvizíciu. Pápež poveril predovšetkým členov dominikánskej rehole, aby svojou činnosťou čelili nebezpečenstvu vtedajšej doby. Podriadená bola Svätej stolici.
Ďalšia inkvizičná bula Inocenta IV. (1243 – 1254) Ad exstirpandum (presnejšie Ad extirpanda, pozn.) z roku 1252 bola zhrnutím predchádzajúcich nariadení voči heretikom. Dovoľovala mučenie ako prostriedok na zistenie viny (na rozdiel od 9. stor., kedy Mikuláš I. vo svojich Responsa ad consulta Bulgarorum  z r. 866 odmietol mučenie ako previnenie proti Božiemu i ľudskému zákonu). V inkvizičnom procese sa však nesmelo mučenie aplikovať na deti a na tehotné ženy, nesmelo b použité dvakrát v tom istom delikte. Dôležité je tiež, že priznanie vyslovené počas mučenia sa muselo nasledujúceho dňa zopakovať bez donucovania, inak bolo považované za neplatné.
Inkvizičný postup vyšetrovania bol neobyčajne precízny a čím bol detailnejší, tým väčšmi boli garantované práva obvineného. Všetko je samozrejme relatívne, lebo vtedajší súdny systém nedokázal poskytnúť všetky garancie ľudských práv tak, ako je to teoreticky možné dnes. Historici si môžu dokonca všimnúť až prepiatu úzkostlivosť zo strany inkvizítorov. A tak, ako v každom systéme, aj tu došlo k istým prehmatom. Pápeži protestovali proti takýmto zneužitiam (každý odsúdený sa mohol odvolať k pápežovi). Známe sú prípady, že pápeži zneplatňovali rozsudky inkvizítorov (napr. Inocent VIII. zneplatnil počas jedného roku okolo 200 rozsudkov, a Alexander VI. 250 rozsudkov iba v jednom roku 1498). To však neoslobodzuje, ako je jasné, cirkevnú autoritu od zodpovednosti za inkvizičné konanie, dovoľuje to však objektívnejšie hodnotiť historickú skutočnosť a zohľadniť všetky podmienenia doby.


POSTUP INKVIZÍTOROV


Ak posudzujeme inkvizičný proces nezaujato, musíme uznať, že aj napriek tomu, že veľa nedostatkov, znamenal pokrok v jurisdikčnej praxi tých čias. Zistenie viny nebolo ponechané svojvôli alebo náhode, ale vzdelaným členom dominikánskej rehole, ktorí vôbec neboli krvilační, ako ich často predstavuje neskoršia literatúra.
Inkvizitátor mal predovšetkým povinnosť vyzv všetkých (robilo sa to zvyčajne kázňou na námestí), ktorí sa cítili vinnými herézou, aby  sa sami dostavili k súdu. Keď uplynula lehota na dobrovoľné priznanie, ktorá trvala asi jeden mesiac, boli prijímané udania. Obžalovaný mal právo sa brániť a ešte pred začiatkom procesu mohol uviesť mená svojich osobných nepriateľov. Ak sa tie nachádzali medzi žalobcami, žaloba bola neplatná. Aby svedkovia nezneužili svoje postavenie inkvizícia vyšetrovala ich mravnú bezúhonnosť. Pred vynesením rozsudku sa inkvizitátori mali radiť s tzv. boni viri (dobrí muži) alebo periti (znalci), obyčajne aj s biskupom. Ak obvinený priznal svoju vinu, boli mu uložené kajúce skutky (modlitba, bičovanie, pôst, almužna, púť, nosenie zvláštneho označenia na odeve, väzenie alebo vyhnanstvo). Ak mu však bola dokázaná vina, ktorú on nepriznal, bol vydaný tzv. svetskému ramenu (svetskej moci) , ktorá vykonávala trest smrti upálením.

ŽALOBCA I SUDCOM

Odborník v tejto oblasti Malcolm Lambert sa na adresu inkvizitátora vyjadril: Tento úrad vystavoval človeka tisícerým pokušeniam...“ Inkvizícia ako súdny proces zverovala jednej a tej istej osobe aj úrad žalobcu aj sudcu. Násilie, implicitne obsiahnuté v kárnom sysme, a z druhej strany túžba uzdraviť dušu človeka, čo bolo zmyslom sysmu založeného na dobrovoľnom priznaní a vykonaní sakramentálneho pokánia, sa prelínali v absolútnej nejasnosti. Priebeh celej procedúry v maximálnej miere závisel od čestnosti osoby, ktorá viedla daný proces. Aj keď treba brať do úvahy, že napätie medzi stavovskou  nedôverčivosťou inkvizitátora-prokurátora a stavovskou dôverou spovedníka múdreho lekára duší“ - ktorého povinnosťou je veriť penitentovi – to bol obraz oveľa zložitejší ako obraz inkvizitátora, ktorý vytvorila literatúra 18. a 19. storočia ako človeka krvilačného a bezuzdného. To však neznačí, že inkvizičné procesy sa stali najobjektívnejšou súdnou procedúrou v Európe a inkvizitátori výberovým okruhom ľudí s „čistými rukami.“
Nemonžno obísť napríklad rozhodnutie všeobecného koncilu vo Vienne (1311 – 1312) smerom ku inkvizitátorom v dekrétoch č. 26. a 27.:

(…) v mene svätej poslušnosti a pod hrozbou večného zatratenia prikazujeme biskupom, inkvizitátorom a ich splnomocnencom, aby diskrétne a pohotovo postupovali voči všetkým podozrivým z herézy,
ale aj aby zlomyseľne nevsugerovali tento ohavný čin nevinným ľuďom a ani ich neobviňovali (…) Ak by sa vedení nenávisťou, dobrodením, citom, snahou získať peniaze, alebo pozemskú hodnosť vo svojom postupe spreneverili spravodlivosti a hlasu svedomia podľahnú trestu (tak biskup ako aj inkvizitátor) suspenzie na tri roky (…) rezervovanej samému Rímskemu biskupovi.“

Koncil vo Vienne tiež určil vek pre inkvizitátora, ktorý nemal byť nižší ako 40 rokov. Inkvizitátor nesmel nosiť zbraň. Predpisy predovšetkým zaväzovali spolupracovať inkvizitátora s miestnym biskupom. Podrobiť niekoho mučeniu vyžadovalo súhlas biskupa. Tiež odsúdenie do cirkevného väzenia vo forme núteného pobytu v kláštore muselo byť potvrdené obidvoma autoritamiKoncil vo Vienne bol posledným cirkevným snemom, ktorý sa zaoberal inkvizíciou. V 14.storočí boj proti heréze prestal byť hlavným problémom Cirkvi. Aj keď sa objavujú nové prúdy: wicklefizmus, husitizmus, reformácia, riešia sa zväčša na všeobecných konciloch (Kostnica, Bazilej, Trident) zastúpených vyslancami z celého sveta.

ŠANCA PRE HERETIKOV

Ani zďaleka nezodpovedá historickej pravde, ako to často zvykla tvrdiť vylepšená“ historiografia, aj dnes, že každý obvinený skončil na hranici. Svedčia o tom niektoré zo zachovaných záznamov. Napríklad z 930 rozsudkov za 15 rokov, ktoré vyniesol inkvizítor Bernard Gul (Gui) krátko po roku 1300 bolo odsúdených na trest smrti 42 heretikov. Jacques Fournier v Montaillou počas 370 dní vykonal 578 výsluchov (418 výsluchov obvinených, 160 výsluchov svedkov). Sformuloval obvinenia voči 98 osobám; svetskej moci bolo odovzdaných („na vykonanie trestu smrti“) 5 osôb; ostatní dostali tresty s kajúcim charakterom.
Bernard de Caux v rokoch 1245 – 1246 viedol spolu so svojimi pomocníkmi inkvizičné vyšetrovanie. Toto vetrovanie obsiahlo 39 obcí; vypočutých bolo spolu 5471 osôb. Z toho 23 obvinených bolo odsúdených do väzenia, (trest smrti sa tu neuvádza) 184 dostalo typický trest pokánia, napríklad nosiť na vrchnom odeve našitý žltý kríž. Archiválie zachované z druhej polovice 13. storočia z inkvizičných vyšetrovaní v Toulouse ukazujú, že rozsudky trestu smrti, ktoré vyniesli, tvorili 1 % všeobecného počtu rozsudkov, rozsudky doživotného väzenia – 15 %. Na základe týchto archiválií tiež vieme, že - ako píše Jean- Pierre Dedieu -  heretici sa obávali inkvizície, „pretože dokázala odstrániť ich lokálne protekcie, ktoré ich chránili, a ktoré často blokovali činnosť iných súdov.“ Čo sa týka počtu obetí trestu smrti z celkového počtu inkvizičných konaní, pre neúplnosť správ sa rozchádzajú. Objavujú sa počty v rozmedzí 2% - 5% všetkých inkvizičných procesov. Historik Joseph Leclercq poukazuje, že inkvizícia, ktorú zostavil Gregor IX., ukázala sa z jednej strany splnomocnením“ trestať herézu ako kriminálny priestupok, z druhej strany však - brzdou“, ktorá zdržiavala lynčovanie (samosúdy) ako aj arbitrárne rozsudky miestnych vlád, ktorým nepredchádzalo vecné vyšetrenie. Znalec v oblasti inkvizície Silvan Seidel Menchi charakterizuje Rímsku inkvizíciu v porovnaní s inými súdmi ako „pozoruhodne korektnú a svedomitú inštitúciu, ktorá pracovala vysoko korektne a nepartajne a ako model právnej precíznosti a prísnosti predvídala už určitými hľadiskami moderné chápanie kriminálnej justície.“ Americký profesor John Tedeschi charakterizuje Sväté ofícium, ktoré je pokračovaním inkvizície v Ríme od 16. storočia ako „pioniera justičnej reformy“ a to nielen jeho záujem, ako priviesť delikventa k polepšeniu, čo bolo dôležitejšie ako potrestanie. A Reiner Decker v tomto smere konštatuje: „Sväté ofícium poskytovalo (…) pomerne čestné konanie, v ktorom obžalovaní mali dobrú šancu, pomôcť pravde k víťazstvu () Už teraz sa ukazuje, že činnosť inkvizície z dnešného pohľadu netreba posudzovať len negatívne.“

ŠPANIELSKA INKVIZÍCIA

Inkvizícia počas jednotlivých období nadobúdala rôzne formy. Zvláštnu skupinu v dejinách inkvizície tvorí španielska inkvizícia, ktorú zriadil v roku 1478 s povolením pápeža Sixta IV. (1471-1484) španielsky kráľ Ferdinand Katolícky (1479-1516) a kráľovná Izabela Kastílska (1474-1504). Cieľ tejto inkvizície bol viac politický než náboženský. Mnohí pokrstení židia a mohamedáni sa dostávali do vysokých cirkevných aj štátnych služieb; v podstate ostali pri svojom náboženstve, hoci navonok vystupovali ako kresťania. Pre Španielsku korunu boli takto nebezpeční, preto úlohou tejto inkvizície ich bolo vyhľadávať. 
Aj tu sa používalo mučenie, nebolo však pravidlom. Napríklad v oblastnom inkvizičnom tribunále v Granade v rokoch 1573-1577 z 256 obvinených bolo mučených 18 osôb, oblastnom tribunále v Seville v rokoch 1606-1612 zo 184 obvinených bolo mučených 21 osôb. Čo sa týka rozsudkov, napr. v rokoch 1575-1610 tribunál v Tolede súdil takýto počet jednotlivých prípadov:


Sexuálne delikty (bigamia, sodomia apod.) a usmrtenie – 264. Vykonávanie moslimských praktík – 190.
Pridŕžanie sa židovských zvykov – 174. Čarodejníctvo – 62.
Zvádzanie žien – 52. Rúhanie – 46.

Za tieto delikty boli vynesené nasledujúce rozsudky: V 207 prípadoch došlo k zmiereniu; 186 odsúdených nosilo kajúce rúcho na určitý čas; 185 vinníkov bolo pozbavených majetku; 175 sa ocitlo vo väzení a 167 vo vyhnanstve. Bičovaných bolo 133 a na desať rokov galejí odsúdených 91 obvinených. 56 bolo napomenutých, 51 oslobodených, v 18 prípadoch sa spálil ich odev alebo symboly, ktoré používali pri svojej činnosti a 15 ich z tohto počtu čakal najvyšší trest upálenie na hranici.

POHĽAD DO ARCHÍVOV

Archívy prezrádzajú, že za takmer 300-ročné pôsobenie inkvizície na území Španielska bolo v dôsledku jej činnosti popravených pravdepodobne 3-4 tisíc osôb (pri viac ako 200 tisíc procesoch), pretože presný počet nemožno pre nedostatok archívnych materiálov určiť. Štyri pätiny odsúdenia na smrť sa uskutočnili za prvých 30 rokov pôsobnosti inkvizície, kedy bola inkvizícia v Španielsku najaktívnejšia. Ostatní boli prepustení, alebo vich prípadoch boli použité iné tresty: konfiškácia majetku, väzenie, vyhnanstvo, palicovanie, púť, nosenie hanebného obleku (sanbenito). Aj keď v žiadnom prípade nemožno ospravedlňovať toto obdobie a nemožno ho objektívne porovnávať s inými, predsa pre porovnanie za tri roky vlády ľavice v Španielsku v roku 1936-1939 jej stúpenci zavraždili vyše 50-tisíc ľudí často po krutej tortúre, bez toho, aby títo porušili zákony. Asi polovica z nich bola zavraždená z náboženských dôvodov (z toho asi 7-tisíc kňazov a rehoľníkov). Celkový počet obetí komunizmu v 20.storočí sa priblížil k hranici 100 miliónov mŕtvych (z toho v ZSSR 20 miliónov, v Číne 65 miliónov mŕtvych)Portugalská inkvizícia vznikla opol storočia neskoršie. Jej vznik podnietil masový príliv „conversores“, ktorí unikali pred španielskou inkvizíciou (od r.1478) a neskôr židov, ktorí boli vypovedaní zo Španielska roku 1492. Roku 1506 došlo v Lisabone k masovému zmasakrovaniu „nových kresťanov“. Politická inkvizícia pokračovala aj za vlády Joao III. Od dvadsiatych rokov 16. storočia. Počas 200 ročného pôsobenia viedla 30 tisíc procesov, zktorých bolo odsúdených na smrť 1175 ob; ďalších 633 bolo odsúdených na smrť in effigie čiže na upálenie ich obrazu – figuríny, ktorá symbolizovala vinníka.


AGENDA ČARODEJNÍC


Zvláštne procesy boli zavedené proti bosorkám a čarodejniciam, ktoré boli praktizované období reformácie (aj zo strany protestantských spoločenstiev). Odstránilo ich až osvietenstvo v 18. storočí. Predsudku, že inkvizícia na svedomí milióny čarodejníc, každý výskum protirečí. Svedčí o tom aj nedávno vydaný zborník vedeckých prednášok Inquisition, Index, Zensur, Wissenskulturen der Neuzeit im Widerstreit v redakcii cirkevného historika z Munsteru Huberta Wolfa. Jeden zo spolupracovníkov na zborníku Claus Arnold sa vyjadril, že novší bezpredsudkový výskum inkvizície „v porovnávajúcom spôsobe uvažovania môže viesť k naskrze apologeticky použiteľným výsledkom". Nový pohľad na tento problém sa prejavil tiež pri otváraní výstavy o upaľovaní bosoriek v Dánskej akadémii v Ríme. Dánsky etnológ a historik Gustáv Henningsen, pri príležitosti Jubilejného roku 2000, ktorý vo svojej prednáške poukázal na to, že prenasledovanie bosoriek si vyžiadalo oveľa menej obetí ako sa všeobecne udáva. V 400-ročnom období procesov tohto druhu sa uvádzalo 9 mil. obetí, kým dnes toto číslo sa reálne pohybuje okolo 50 tisíc. Aj keď si uvedomujeme, že každý ľudský život hodnotu, ktorú nemožno kvalifikovať v číslach.
Prof. Henningsen, autor viacerých diel z tohto odboru, vysvetľoval ďalej, že údaje o smrti v tomto prenasledovaní v katolíckych krajinách sú zvlášť, čo do počtu, nízke. Od polovice 16. storočia až do konca 18. storočia pre viac ako 12 tisíc procesoch s bosorkami v Španielsku, Portugalsku a Taliansku nasledovalo spolu 36 popráv. V cirkevnom štáte sa čarodejnice nikdy neupaľovali, potvrdil nedávno kardinál Jozef Ratzinger, ktorý stojí na čele kongregácie, ktorá je dedičkou Svätého Ofícia, samozrejme v celkom inom postavení. Hoci pápež Inocent VIII. bulou z roku 1484 "napomohol" najmä v Nemecku vyšetrovaniu podozrivých osôb z čarovania, proti týmto procesom bol už pápež Alexander IV. a to dvakrát (r.1258 a 1260). Bosorovanie bolo v rímskych procesoch považované za zločin zasluhujúci si trest smrti od roku 1623, teda až po "vrchole" európskeho honu na čarodejnice. Väčšina upálení pripadá na európske kraje, v ktorých Rímska inkvizícia nebola aktívna. Historička Agnes Hallinger udáva v celej Európe (teda nielen tam, kde pôsobila inkvizícia) v honbe proti bosoráctvu, v neskorom stredoveku a v prvej časti novoveku, 60 tisíc obetí pri 110 000 procesoch. 
Roku 1486 bol uverejnený spis Malleus Maleficarum (Kladivo na čarodejnice), ktorého autormi boli dvaja dominikánski inkvizítori Heinrich Kramer a Jacob Sprenger. V nasledujúcich 25 rokov sa jeho rozšírenie opakovalo v 14 vydaniach, čo poukazuje, ako správne uvažuje cirkevný historik Bernard Hamilton, že to treba skôr považovať za symptóm než za príčinu“  vzrastajúcej histérie na prelome stredoveku a novoveku, ktorá sa v 16. a 17. storočí pretvorila na lavínovitý „hon na čarodejnice“ (vrcholiaci roku 1620) do takej miery akú stredovek vôbec nepoznal. 
Panuje nesprávna mienka, že upaľovali len ženy. Predovšetkým v Škandinávii odsúdili často ako bosorákov aj mužov, na Islande dokonca výhradne len mužov.

OSPRAVEDLNENIE PÁPEŽA

V roku 1998 bolo vo Vatikáne otvorené medzinárodné sympózium vedeckých štúdií o tejto problematike. Zúčastnili sa na ňom významní odborníci, a to bez ohľadu na náboženské presvedčenie či príslušnosť k nejakej historickej škole. Uskutočnilo sa na podnet pápeža Jána Pavla II., ktorý sa verejne ospravedlnil za viny a chyby Cirkvi v jej dejinách na Prvú pôstnu nedeľu v roku 2000. Medzi vyznaním nechýbala ani mea culpa za inkvizíciu. Zodpovednosť za priebeh podujatia prevzal kardinál Roger Etchegaray, predseda výboru pre prípravu Jubilea roku 2000. Odznelo tu aj to, že Vatikán nemá obavy z historického zhodnotenia inkvizície, naopak, skôr si želá, aby sa otvorením Vatikánskych archívov a ich sprístupnením vedcom a historikom, očistila tragická spomienka na tento úsek histórie. V otváracom prejave sa kardinál Etchegaray ospravedlnil za pojem inkvizícia, ktorý sa používa v singulári, a nie v pluráli, čím chcel naznačiť, že sa nevieme oslobodiť od chýb, ktoré sa stali za vlády napríklad španielskych a portugalských kráľov. Keďže inkvizícia mala na potlačenie herézy súdnictvo, vykonávala funkciu cirkevného tribunálu. Súčasne, ako zdôraznil páter Agostino Borromeo, ukázala na tú dobu pokrok, lebo sudca bol povinný svoju prácu začínať rozsiahlym skúmaním. V histórii práva na Západe to naozaj bola novinka, keď vyšetrovanému boli dané právne garancie, ktoré inkvizítori museli dodržiavať. Známe boli totiž početné masakre, ktorých sa dopúšťal dav na podozrivých bez dokázania viny. Vytvorenie cirkevného tribunálu, ktorý mal konať v zásadných otázkach náboženstva, znamenalo obranu viery. Inkvizičná procedúra bola vetrovacou procedúrou a pátraním po kacíroch. Došla však až tak ďaleko, že Cirkev prevzala právo vynášať rozsudky smrti, pričom vykonanie rozsudku prenechala svetskej moci. O tom svedčí aj proces s Janou z Arku († 1431), ktorý možno však považovať za príliš spolitizovaný. Dnes možno, v jej prípade, považovať za jediný skutočne kanonický inkvizičný až proces z roku 1456, ktorý ju rehabililitoval a neskoršie bola vyhlásená za svätú.

OTVORENIE TAJNÝCH ARCHÍVOV

Vatikánsky tajný archív Svätého oficia ostal zatvorený až do konca 20. storočia. Sprístupnil ho pre výskum až pápež Ján Pavol II. 22.1.1998. Kardinál Jozef Ratzinger sa k tomu vyjadruje: „Nie je to obava pred pravdou, alebo bázeň pred stratou "panstva", ale predovšetkým vecné dôvody.“ Kongregácia pre vieru, prípadne jej predchodkyne totiž mali často do činenia aj s tzv. "delicta graviora", teda s morálnymi deliktami. ktorých utajenosť pre sviatostnú povahu (spovedné tajomstvo) ostávajú aj po smrti penitenta, či spovedníka pod pečaťou utajenia. Stredoveká inkvizícia je výsledkom dobových pomerov na konci 12. a začiatkom 13. stor., ktoré je špecifické prepojením medzi Cirkvou a štátom. Pre stredovekého človeka bol náboženský bludár zároveň politickým revolucionárom, ktorý napáda základy kresťanskej spoločnosti, a tým existencie Cirkvi a štátu. 
Inkvizícia sa javí ako záležitosť čisto dobová, ktorá nemá žiaden dogmatický podklad. Za daných okolností bola inkvizícia, podľa vtedajšieho chápania, jediným účinným prostriedkom k potlačeniu hnutia, ktoré ohrozovalo trvanie cirkevného a štátneho poriadku.
Vysvetliť uspokojivo inkvizíciu je z hľadiska pohľadu človeka na začiatku 21.storočia veľmi ťažké. Profesor Emil van der Vekene v roku 1983 vydal odvážne dielo Biblioteca inquisitionis, v ktorom zahrnul 4808(!) kníh, dosiaľ vydaných o inkvizícii, ale riešenie problému ostáva stále otvorené. Aj pri hodnotení tejto dobovej záležitosti, ako i ďalších treba mať na zreteli zásadu objektívnych historikov: Tempora respice! (pozerať sa na udalosti očami vtedajšej doby). Nemožno totiž hodnotiť tieto dobové záležitosti z hľadiska dnešných kritérií. V tom prípade by sme museli posadiť na lavicu obžalovaných napr. aj apoštola Pavla. Mohli by sme ho obžalovať z chybného chápania dôstojnosti a slobody človeka, keď v prípade otroka-zbeha Onezima, ktorého väznený Pavol pokrstil. Žiada ho však, aby sa vrátil k svojmu otrokárovi Filoménovi a neumožnil mu slobodu (porov. Flm 1-25).
Z hľadiska zásad kresťanského náboženstva - milosrdenstva a lásky - však treba stredovekú inkvizíciu odmietnuť ako metódu, ktorú evanjelium neponúka.


cit. článok Judák, V., INKVIZÍCIA II., In HR, č.5, Roč. XIV, 2003, s.15-18: