sobota, 12. novembra 2011

Citát dňa - Inkvizícia II.


 INKVIZÍCIA II.
Villiam Judák

Príčinou vzniku inkvizície nebol fakt, že niekto zastával iné názory, ale skutočnosť, že boli namierené proti spoločnosti. Náboženský problém sa takto menil na politický. A spoločnosť v tomto období vedela tvrdo
trestať nielen heretikov a schizmatikov, ale zakročila aj voči delikventom v iných oblastiach kriminality (zlodeji, peňazokazci …) pokojná cesta k riešeniu sa osvedčila len čiastočne. Cirkev i vtedajšia spoločnosť bola nútená hľadať aj iný, nepopulárny spôsob riešenia.


(pokračovanie z predchádzajúceho čísla)
Pod vplyvom šíriacich sa nepokojov vyvolávaných členmi rôznych heretických spoločenstiev i jednotlivcov pápež Gregor IX. (1227 – 1241) nariadil biskupom zobrať si na pomoc proti heretikom ľudových kazateľov (biskupská inkvizícia). Túto inštitúciu poznal aj IV. lateránsky koncil aj na základe už predtým vydaného dekrétu o biskupskej inkvizícii Ad abolendam. Gregor IX. vošiel do histórie ako otec inkvizície. Bol prvým z cirkevnej hierarchie, kto oficiálne súhlasil so smrťou heretika upálením, nakoľko žiadne z predchádzajúcich opatrení nemohli zabrániť veľkému nebezpečenstvu bludárov, ktorí hrubo narúšali čistotu viery a spoločenský poriadok. Roku 1231 vydáva inkvizičnú bulu Excommunicamus, ktorá dovoľuje potrestať vinníka smrťou.Keďže svetské kniežatá sledovali svojím opatrením proti kacírom isté politické ciele, ktoré im boli často bližšie než ciele náboženské, Gregor IX. neponechal vyhľadávanie kacírov štátnym úradníkom, ale roku 1232 zriadil pápežskú inkvizíciu. Pápež poveril predovšetkým členov dominikánskej rehole, aby svojou činnosťou čelili nebezpečenstvu vtedajšej doby. Podriadená bola Svätej stolici.
Ďalšia inkvizičná bula Inocenta IV. (1243 – 1254) Ad exstirpandum (presnejšie Ad extirpanda, pozn.) z roku 1252 bola zhrnutím predchádzajúcich nariadení voči heretikom. Dovoľovala mučenie ako prostriedok na zistenie viny (na rozdiel od 9. stor., kedy Mikuláš I. vo svojich Responsa ad consulta Bulgarorum  z r. 866 odmietol mučenie ako previnenie proti Božiemu i ľudskému zákonu). V inkvizičnom procese sa však nesmelo mučenie aplikovať na deti a na tehotné ženy, nesmelo b použité dvakrát v tom istom delikte. Dôležité je tiež, že priznanie vyslovené počas mučenia sa muselo nasledujúceho dňa zopakovať bez donucovania, inak bolo považované za neplatné.
Inkvizičný postup vyšetrovania bol neobyčajne precízny a čím bol detailnejší, tým väčšmi boli garantované práva obvineného. Všetko je samozrejme relatívne, lebo vtedajší súdny systém nedokázal poskytnúť všetky garancie ľudských práv tak, ako je to teoreticky možné dnes. Historici si môžu dokonca všimnúť až prepiatu úzkostlivosť zo strany inkvizítorov. A tak, ako v každom systéme, aj tu došlo k istým prehmatom. Pápeži protestovali proti takýmto zneužitiam (každý odsúdený sa mohol odvolať k pápežovi). Známe sú prípady, že pápeži zneplatňovali rozsudky inkvizítorov (napr. Inocent VIII. zneplatnil počas jedného roku okolo 200 rozsudkov, a Alexander VI. 250 rozsudkov iba v jednom roku 1498). To však neoslobodzuje, ako je jasné, cirkevnú autoritu od zodpovednosti za inkvizičné konanie, dovoľuje to však objektívnejšie hodnotiť historickú skutočnosť a zohľadniť všetky podmienenia doby.


POSTUP INKVIZÍTOROV


Ak posudzujeme inkvizičný proces nezaujato, musíme uznať, že aj napriek tomu, že veľa nedostatkov, znamenal pokrok v jurisdikčnej praxi tých čias. Zistenie viny nebolo ponechané svojvôli alebo náhode, ale vzdelaným členom dominikánskej rehole, ktorí vôbec neboli krvilační, ako ich často predstavuje neskoršia literatúra.
Inkvizitátor mal predovšetkým povinnosť vyzv všetkých (robilo sa to zvyčajne kázňou na námestí), ktorí sa cítili vinnými herézou, aby  sa sami dostavili k súdu. Keď uplynula lehota na dobrovoľné priznanie, ktorá trvala asi jeden mesiac, boli prijímané udania. Obžalovaný mal právo sa brániť a ešte pred začiatkom procesu mohol uviesť mená svojich osobných nepriateľov. Ak sa tie nachádzali medzi žalobcami, žaloba bola neplatná. Aby svedkovia nezneužili svoje postavenie inkvizícia vyšetrovala ich mravnú bezúhonnosť. Pred vynesením rozsudku sa inkvizitátori mali radiť s tzv. boni viri (dobrí muži) alebo periti (znalci), obyčajne aj s biskupom. Ak obvinený priznal svoju vinu, boli mu uložené kajúce skutky (modlitba, bičovanie, pôst, almužna, púť, nosenie zvláštneho označenia na odeve, väzenie alebo vyhnanstvo). Ak mu však bola dokázaná vina, ktorú on nepriznal, bol vydaný tzv. svetskému ramenu (svetskej moci) , ktorá vykonávala trest smrti upálením.

ŽALOBCA I SUDCOM

Odborník v tejto oblasti Malcolm Lambert sa na adresu inkvizitátora vyjadril: Tento úrad vystavoval človeka tisícerým pokušeniam...“ Inkvizícia ako súdny proces zverovala jednej a tej istej osobe aj úrad žalobcu aj sudcu. Násilie, implicitne obsiahnuté v kárnom sysme, a z druhej strany túžba uzdraviť dušu človeka, čo bolo zmyslom sysmu založeného na dobrovoľnom priznaní a vykonaní sakramentálneho pokánia, sa prelínali v absolútnej nejasnosti. Priebeh celej procedúry v maximálnej miere závisel od čestnosti osoby, ktorá viedla daný proces. Aj keď treba brať do úvahy, že napätie medzi stavovskou  nedôverčivosťou inkvizitátora-prokurátora a stavovskou dôverou spovedníka múdreho lekára duší“ - ktorého povinnosťou je veriť penitentovi – to bol obraz oveľa zložitejší ako obraz inkvizitátora, ktorý vytvorila literatúra 18. a 19. storočia ako človeka krvilačného a bezuzdného. To však neznačí, že inkvizičné procesy sa stali najobjektívnejšou súdnou procedúrou v Európe a inkvizitátori výberovým okruhom ľudí s „čistými rukami.“
Nemonžno obísť napríklad rozhodnutie všeobecného koncilu vo Vienne (1311 – 1312) smerom ku inkvizitátorom v dekrétoch č. 26. a 27.:

(…) v mene svätej poslušnosti a pod hrozbou večného zatratenia prikazujeme biskupom, inkvizitátorom a ich splnomocnencom, aby diskrétne a pohotovo postupovali voči všetkým podozrivým z herézy,
ale aj aby zlomyseľne nevsugerovali tento ohavný čin nevinným ľuďom a ani ich neobviňovali (…) Ak by sa vedení nenávisťou, dobrodením, citom, snahou získať peniaze, alebo pozemskú hodnosť vo svojom postupe spreneverili spravodlivosti a hlasu svedomia podľahnú trestu (tak biskup ako aj inkvizitátor) suspenzie na tri roky (…) rezervovanej samému Rímskemu biskupovi.“

Koncil vo Vienne tiež určil vek pre inkvizitátora, ktorý nemal byť nižší ako 40 rokov. Inkvizitátor nesmel nosiť zbraň. Predpisy predovšetkým zaväzovali spolupracovať inkvizitátora s miestnym biskupom. Podrobiť niekoho mučeniu vyžadovalo súhlas biskupa. Tiež odsúdenie do cirkevného väzenia vo forme núteného pobytu v kláštore muselo byť potvrdené obidvoma autoritamiKoncil vo Vienne bol posledným cirkevným snemom, ktorý sa zaoberal inkvizíciou. V 14.storočí boj proti heréze prestal byť hlavným problémom Cirkvi. Aj keď sa objavujú nové prúdy: wicklefizmus, husitizmus, reformácia, riešia sa zväčša na všeobecných konciloch (Kostnica, Bazilej, Trident) zastúpených vyslancami z celého sveta.

ŠANCA PRE HERETIKOV

Ani zďaleka nezodpovedá historickej pravde, ako to často zvykla tvrdiť vylepšená“ historiografia, aj dnes, že každý obvinený skončil na hranici. Svedčia o tom niektoré zo zachovaných záznamov. Napríklad z 930 rozsudkov za 15 rokov, ktoré vyniesol inkvizítor Bernard Gul (Gui) krátko po roku 1300 bolo odsúdených na trest smrti 42 heretikov. Jacques Fournier v Montaillou počas 370 dní vykonal 578 výsluchov (418 výsluchov obvinených, 160 výsluchov svedkov). Sformuloval obvinenia voči 98 osobám; svetskej moci bolo odovzdaných („na vykonanie trestu smrti“) 5 osôb; ostatní dostali tresty s kajúcim charakterom.
Bernard de Caux v rokoch 1245 – 1246 viedol spolu so svojimi pomocníkmi inkvizičné vyšetrovanie. Toto vetrovanie obsiahlo 39 obcí; vypočutých bolo spolu 5471 osôb. Z toho 23 obvinených bolo odsúdených do väzenia, (trest smrti sa tu neuvádza) 184 dostalo typický trest pokánia, napríklad nosiť na vrchnom odeve našitý žltý kríž. Archiválie zachované z druhej polovice 13. storočia z inkvizičných vyšetrovaní v Toulouse ukazujú, že rozsudky trestu smrti, ktoré vyniesli, tvorili 1 % všeobecného počtu rozsudkov, rozsudky doživotného väzenia – 15 %. Na základe týchto archiválií tiež vieme, že - ako píše Jean- Pierre Dedieu -  heretici sa obávali inkvizície, „pretože dokázala odstrániť ich lokálne protekcie, ktoré ich chránili, a ktoré často blokovali činnosť iných súdov.“ Čo sa týka počtu obetí trestu smrti z celkového počtu inkvizičných konaní, pre neúplnosť správ sa rozchádzajú. Objavujú sa počty v rozmedzí 2% - 5% všetkých inkvizičných procesov. Historik Joseph Leclercq poukazuje, že inkvizícia, ktorú zostavil Gregor IX., ukázala sa z jednej strany splnomocnením“ trestať herézu ako kriminálny priestupok, z druhej strany však - brzdou“, ktorá zdržiavala lynčovanie (samosúdy) ako aj arbitrárne rozsudky miestnych vlád, ktorým nepredchádzalo vecné vyšetrenie. Znalec v oblasti inkvizície Silvan Seidel Menchi charakterizuje Rímsku inkvizíciu v porovnaní s inými súdmi ako „pozoruhodne korektnú a svedomitú inštitúciu, ktorá pracovala vysoko korektne a nepartajne a ako model právnej precíznosti a prísnosti predvídala už určitými hľadiskami moderné chápanie kriminálnej justície.“ Americký profesor John Tedeschi charakterizuje Sväté ofícium, ktoré je pokračovaním inkvizície v Ríme od 16. storočia ako „pioniera justičnej reformy“ a to nielen jeho záujem, ako priviesť delikventa k polepšeniu, čo bolo dôležitejšie ako potrestanie. A Reiner Decker v tomto smere konštatuje: „Sväté ofícium poskytovalo (…) pomerne čestné konanie, v ktorom obžalovaní mali dobrú šancu, pomôcť pravde k víťazstvu () Už teraz sa ukazuje, že činnosť inkvizície z dnešného pohľadu netreba posudzovať len negatívne.“

ŠPANIELSKA INKVIZÍCIA

Inkvizícia počas jednotlivých období nadobúdala rôzne formy. Zvláštnu skupinu v dejinách inkvizície tvorí španielska inkvizícia, ktorú zriadil v roku 1478 s povolením pápeža Sixta IV. (1471-1484) španielsky kráľ Ferdinand Katolícky (1479-1516) a kráľovná Izabela Kastílska (1474-1504). Cieľ tejto inkvizície bol viac politický než náboženský. Mnohí pokrstení židia a mohamedáni sa dostávali do vysokých cirkevných aj štátnych služieb; v podstate ostali pri svojom náboženstve, hoci navonok vystupovali ako kresťania. Pre Španielsku korunu boli takto nebezpeční, preto úlohou tejto inkvizície ich bolo vyhľadávať. 
Aj tu sa používalo mučenie, nebolo však pravidlom. Napríklad v oblastnom inkvizičnom tribunále v Granade v rokoch 1573-1577 z 256 obvinených bolo mučených 18 osôb, oblastnom tribunále v Seville v rokoch 1606-1612 zo 184 obvinených bolo mučených 21 osôb. Čo sa týka rozsudkov, napr. v rokoch 1575-1610 tribunál v Tolede súdil takýto počet jednotlivých prípadov:


Sexuálne delikty (bigamia, sodomia apod.) a usmrtenie – 264. Vykonávanie moslimských praktík – 190.
Pridŕžanie sa židovských zvykov – 174. Čarodejníctvo – 62.
Zvádzanie žien – 52. Rúhanie – 46.

Za tieto delikty boli vynesené nasledujúce rozsudky: V 207 prípadoch došlo k zmiereniu; 186 odsúdených nosilo kajúce rúcho na určitý čas; 185 vinníkov bolo pozbavených majetku; 175 sa ocitlo vo väzení a 167 vo vyhnanstve. Bičovaných bolo 133 a na desať rokov galejí odsúdených 91 obvinených. 56 bolo napomenutých, 51 oslobodených, v 18 prípadoch sa spálil ich odev alebo symboly, ktoré používali pri svojej činnosti a 15 ich z tohto počtu čakal najvyšší trest upálenie na hranici.

POHĽAD DO ARCHÍVOV

Archívy prezrádzajú, že za takmer 300-ročné pôsobenie inkvizície na území Španielska bolo v dôsledku jej činnosti popravených pravdepodobne 3-4 tisíc osôb (pri viac ako 200 tisíc procesoch), pretože presný počet nemožno pre nedostatok archívnych materiálov určiť. Štyri pätiny odsúdenia na smrť sa uskutočnili za prvých 30 rokov pôsobnosti inkvizície, kedy bola inkvizícia v Španielsku najaktívnejšia. Ostatní boli prepustení, alebo vich prípadoch boli použité iné tresty: konfiškácia majetku, väzenie, vyhnanstvo, palicovanie, púť, nosenie hanebného obleku (sanbenito). Aj keď v žiadnom prípade nemožno ospravedlňovať toto obdobie a nemožno ho objektívne porovnávať s inými, predsa pre porovnanie za tri roky vlády ľavice v Španielsku v roku 1936-1939 jej stúpenci zavraždili vyše 50-tisíc ľudí často po krutej tortúre, bez toho, aby títo porušili zákony. Asi polovica z nich bola zavraždená z náboženských dôvodov (z toho asi 7-tisíc kňazov a rehoľníkov). Celkový počet obetí komunizmu v 20.storočí sa priblížil k hranici 100 miliónov mŕtvych (z toho v ZSSR 20 miliónov, v Číne 65 miliónov mŕtvych)Portugalská inkvizícia vznikla opol storočia neskoršie. Jej vznik podnietil masový príliv „conversores“, ktorí unikali pred španielskou inkvizíciou (od r.1478) a neskôr židov, ktorí boli vypovedaní zo Španielska roku 1492. Roku 1506 došlo v Lisabone k masovému zmasakrovaniu „nových kresťanov“. Politická inkvizícia pokračovala aj za vlády Joao III. Od dvadsiatych rokov 16. storočia. Počas 200 ročného pôsobenia viedla 30 tisíc procesov, zktorých bolo odsúdených na smrť 1175 ob; ďalších 633 bolo odsúdených na smrť in effigie čiže na upálenie ich obrazu – figuríny, ktorá symbolizovala vinníka.


AGENDA ČARODEJNÍC


Zvláštne procesy boli zavedené proti bosorkám a čarodejniciam, ktoré boli praktizované období reformácie (aj zo strany protestantských spoločenstiev). Odstránilo ich až osvietenstvo v 18. storočí. Predsudku, že inkvizícia na svedomí milióny čarodejníc, každý výskum protirečí. Svedčí o tom aj nedávno vydaný zborník vedeckých prednášok Inquisition, Index, Zensur, Wissenskulturen der Neuzeit im Widerstreit v redakcii cirkevného historika z Munsteru Huberta Wolfa. Jeden zo spolupracovníkov na zborníku Claus Arnold sa vyjadril, že novší bezpredsudkový výskum inkvizície „v porovnávajúcom spôsobe uvažovania môže viesť k naskrze apologeticky použiteľným výsledkom". Nový pohľad na tento problém sa prejavil tiež pri otváraní výstavy o upaľovaní bosoriek v Dánskej akadémii v Ríme. Dánsky etnológ a historik Gustáv Henningsen, pri príležitosti Jubilejného roku 2000, ktorý vo svojej prednáške poukázal na to, že prenasledovanie bosoriek si vyžiadalo oveľa menej obetí ako sa všeobecne udáva. V 400-ročnom období procesov tohto druhu sa uvádzalo 9 mil. obetí, kým dnes toto číslo sa reálne pohybuje okolo 50 tisíc. Aj keď si uvedomujeme, že každý ľudský život hodnotu, ktorú nemožno kvalifikovať v číslach.
Prof. Henningsen, autor viacerých diel z tohto odboru, vysvetľoval ďalej, že údaje o smrti v tomto prenasledovaní v katolíckych krajinách sú zvlášť, čo do počtu, nízke. Od polovice 16. storočia až do konca 18. storočia pre viac ako 12 tisíc procesoch s bosorkami v Španielsku, Portugalsku a Taliansku nasledovalo spolu 36 popráv. V cirkevnom štáte sa čarodejnice nikdy neupaľovali, potvrdil nedávno kardinál Jozef Ratzinger, ktorý stojí na čele kongregácie, ktorá je dedičkou Svätého Ofícia, samozrejme v celkom inom postavení. Hoci pápež Inocent VIII. bulou z roku 1484 "napomohol" najmä v Nemecku vyšetrovaniu podozrivých osôb z čarovania, proti týmto procesom bol už pápež Alexander IV. a to dvakrát (r.1258 a 1260). Bosorovanie bolo v rímskych procesoch považované za zločin zasluhujúci si trest smrti od roku 1623, teda až po "vrchole" európskeho honu na čarodejnice. Väčšina upálení pripadá na európske kraje, v ktorých Rímska inkvizícia nebola aktívna. Historička Agnes Hallinger udáva v celej Európe (teda nielen tam, kde pôsobila inkvizícia) v honbe proti bosoráctvu, v neskorom stredoveku a v prvej časti novoveku, 60 tisíc obetí pri 110 000 procesoch. 
Roku 1486 bol uverejnený spis Malleus Maleficarum (Kladivo na čarodejnice), ktorého autormi boli dvaja dominikánski inkvizítori Heinrich Kramer a Jacob Sprenger. V nasledujúcich 25 rokov sa jeho rozšírenie opakovalo v 14 vydaniach, čo poukazuje, ako správne uvažuje cirkevný historik Bernard Hamilton, že to treba skôr považovať za symptóm než za príčinu“  vzrastajúcej histérie na prelome stredoveku a novoveku, ktorá sa v 16. a 17. storočí pretvorila na lavínovitý „hon na čarodejnice“ (vrcholiaci roku 1620) do takej miery akú stredovek vôbec nepoznal. 
Panuje nesprávna mienka, že upaľovali len ženy. Predovšetkým v Škandinávii odsúdili často ako bosorákov aj mužov, na Islande dokonca výhradne len mužov.

OSPRAVEDLNENIE PÁPEŽA

V roku 1998 bolo vo Vatikáne otvorené medzinárodné sympózium vedeckých štúdií o tejto problematike. Zúčastnili sa na ňom významní odborníci, a to bez ohľadu na náboženské presvedčenie či príslušnosť k nejakej historickej škole. Uskutočnilo sa na podnet pápeža Jána Pavla II., ktorý sa verejne ospravedlnil za viny a chyby Cirkvi v jej dejinách na Prvú pôstnu nedeľu v roku 2000. Medzi vyznaním nechýbala ani mea culpa za inkvizíciu. Zodpovednosť za priebeh podujatia prevzal kardinál Roger Etchegaray, predseda výboru pre prípravu Jubilea roku 2000. Odznelo tu aj to, že Vatikán nemá obavy z historického zhodnotenia inkvizície, naopak, skôr si želá, aby sa otvorením Vatikánskych archívov a ich sprístupnením vedcom a historikom, očistila tragická spomienka na tento úsek histórie. V otváracom prejave sa kardinál Etchegaray ospravedlnil za pojem inkvizícia, ktorý sa používa v singulári, a nie v pluráli, čím chcel naznačiť, že sa nevieme oslobodiť od chýb, ktoré sa stali za vlády napríklad španielskych a portugalských kráľov. Keďže inkvizícia mala na potlačenie herézy súdnictvo, vykonávala funkciu cirkevného tribunálu. Súčasne, ako zdôraznil páter Agostino Borromeo, ukázala na tú dobu pokrok, lebo sudca bol povinný svoju prácu začínať rozsiahlym skúmaním. V histórii práva na Západe to naozaj bola novinka, keď vyšetrovanému boli dané právne garancie, ktoré inkvizítori museli dodržiavať. Známe boli totiž početné masakre, ktorých sa dopúšťal dav na podozrivých bez dokázania viny. Vytvorenie cirkevného tribunálu, ktorý mal konať v zásadných otázkach náboženstva, znamenalo obranu viery. Inkvizičná procedúra bola vetrovacou procedúrou a pátraním po kacíroch. Došla však až tak ďaleko, že Cirkev prevzala právo vynášať rozsudky smrti, pričom vykonanie rozsudku prenechala svetskej moci. O tom svedčí aj proces s Janou z Arku († 1431), ktorý možno však považovať za príliš spolitizovaný. Dnes možno, v jej prípade, považovať za jediný skutočne kanonický inkvizičný až proces z roku 1456, ktorý ju rehabililitoval a neskoršie bola vyhlásená za svätú.

OTVORENIE TAJNÝCH ARCHÍVOV

Vatikánsky tajný archív Svätého oficia ostal zatvorený až do konca 20. storočia. Sprístupnil ho pre výskum až pápež Ján Pavol II. 22.1.1998. Kardinál Jozef Ratzinger sa k tomu vyjadruje: „Nie je to obava pred pravdou, alebo bázeň pred stratou "panstva", ale predovšetkým vecné dôvody.“ Kongregácia pre vieru, prípadne jej predchodkyne totiž mali často do činenia aj s tzv. "delicta graviora", teda s morálnymi deliktami. ktorých utajenosť pre sviatostnú povahu (spovedné tajomstvo) ostávajú aj po smrti penitenta, či spovedníka pod pečaťou utajenia. Stredoveká inkvizícia je výsledkom dobových pomerov na konci 12. a začiatkom 13. stor., ktoré je špecifické prepojením medzi Cirkvou a štátom. Pre stredovekého človeka bol náboženský bludár zároveň politickým revolucionárom, ktorý napáda základy kresťanskej spoločnosti, a tým existencie Cirkvi a štátu. 
Inkvizícia sa javí ako záležitosť čisto dobová, ktorá nemá žiaden dogmatický podklad. Za daných okolností bola inkvizícia, podľa vtedajšieho chápania, jediným účinným prostriedkom k potlačeniu hnutia, ktoré ohrozovalo trvanie cirkevného a štátneho poriadku.
Vysvetliť uspokojivo inkvizíciu je z hľadiska pohľadu človeka na začiatku 21.storočia veľmi ťažké. Profesor Emil van der Vekene v roku 1983 vydal odvážne dielo Biblioteca inquisitionis, v ktorom zahrnul 4808(!) kníh, dosiaľ vydaných o inkvizícii, ale riešenie problému ostáva stále otvorené. Aj pri hodnotení tejto dobovej záležitosti, ako i ďalších treba mať na zreteli zásadu objektívnych historikov: Tempora respice! (pozerať sa na udalosti očami vtedajšej doby). Nemožno totiž hodnotiť tieto dobové záležitosti z hľadiska dnešných kritérií. V tom prípade by sme museli posadiť na lavicu obžalovaných napr. aj apoštola Pavla. Mohli by sme ho obžalovať z chybného chápania dôstojnosti a slobody človeka, keď v prípade otroka-zbeha Onezima, ktorého väznený Pavol pokrstil. Žiada ho však, aby sa vrátil k svojmu otrokárovi Filoménovi a neumožnil mu slobodu (porov. Flm 1-25).
Z hľadiska zásad kresťanského náboženstva - milosrdenstva a lásky - však treba stredovekú inkvizíciu odmietnuť ako metódu, ktorú evanjelium neponúka.


cit. článok Judák, V., INKVIZÍCIA II., In HR, č.5, Roč. XIV, 2003, s.15-18:

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára