streda, 23. novembra 2011

Citát dňa - Biblia, násilie a vojna



62. Čo znamenalo pre biblického človeka „byť vyhladený“?
Hovoríte tu o treste, ktorý sa v Tóre často spomína. Ktokoľvek zje kvasený chlieb v čase paschy, má byť „vyhladený z Izraela“ (Ex 12, 15). Ten, kto znesväcuje sobotu, si zaslúži smrť a paralelou k tomuto tvrdeniu je verdikt, že ktokoľvek pracuje v sobotu, „bude vyhubený spomedzi svojho ľudu“ (Ex 31, 14). V Numeri 15, 27-31 sa rozlišuje medzi zlým skutkom „neúmyselným“ (či z neopatrnosti) a „úmyselným“ (tj. so zdvihnutou rukou). Druhý z výrazov sa vzťahuje na priamy a vzdorovitý odchod Izraelitov z Egypta (Ex 14, 8; Nm 33, 3). Keby sa niekto postavil proti Bohu úmyselne, znamenalo by to istý druh vyhlásenia vojny, a taký človek musí byť „vyhladený“ spomedzi svojho ľudu. V Biblii nájdeme mnoho ďalších odkazov na trest vyhladením, len v samotnej Tóre sa spomína 21-krát. Nejednoznačnosť tohoto slova vyplýva z dvoch možností jeho výkladu: môže znamenať Boží trest (Boh zahubí líniu jeho potomstva), alebo tu môže ísť o trest smrti, ktorý sa má vykonať nejakou formou popravy (pozri Nm 15, 30-36, kde sa hovorí o smrti ukameňovaním pre toho, kto porušil zákon o sobote).
84. Nebol pohľad Knihy Deuteronómium na vojnu krutý a neľudský?
Vaša otázka sa dotýka toho, čo nazývame svätou vojnou, v ktorej sú protivníci „určení k záhube“ alebo „uvrhnutí do kliatby“ (hebrejsky chérem). Prvú zmienku o totálnej vojne nachádzame v Dt 2,32-34, keď Izrael poráža Sehona: „Zaujali sme všetky jeho mestá a rozšírili sme kliatbu záhuby na všetky mestá, na mužov, ženy a deti. Nenechali sme nikoho.“ Rovnaké zaobchádzanie postihne aj Oga, kráľa Bášanu (Dt 3,4). Explicitne sa tu hovorí, že hmotný majetok a vojnovú korisť si privlastňujú Izraeliti. Toto však nebolo v súlade s pravidlami „prekliatej vojny“, aspoň nie takej, ktorú praktizovali proti Kanaánčanom (pozri prípad Achana v Joz 7). „Teória“ totálnej vojny tak, ako ju možno nazvať, je obsiahnutá hlavne v Dt 20. V prvom rade je uistením, že Pán bude s Izraelitmi proti akejkoľvek presile. Toto uistenie mal predniesť kňaz (Dt 20,2-4). Pripúšťajú sa aj výnimky: od vojenskej služby sú oslobodení tí, ktorí si postavili domy, avšak sa v nich ešte doposiaľ neusadili, alebo takí, ktorí vysadili vinohrad, ale nezberali ešte prvú úrodu. Platilo to i pre čerstvo zasnúbených. Skôr než Izrael vstúpil do vojny, mal žiadať o mier, no pokiaľ nedôjde k dohode, Pán zabezpečí víťazstvo pre Izrael: muži majú byť zabití a ženy, deti, dobytok a vojnová korisť majú patriť víťazom. No v tomto prípade je tomu inak. Hore uvedené pravidlá platia pre vzdialené mestá, ale v prípade tých, ktoré sú obsadené Kanaánčanmi, nemá zostať nažive nik. To je zvlášť jasné z Dt 7, 1-4, kde sa menovite spomína sedem typických „nepriateľov“ Izraela žijúcich v zasľúbenej zemi. Dôvodom ich úplného vyhubenia je snaha zabrániť, aby tieto národy nenavádzali Izraelitov k službe iným bohom. Čo povedať o tomto marsovskom duchu? Prikázal takýto druh masakry samotný Pán? Nie. Ide o interpretáciu Izraela, o deuteronomický výklad Božej vôle. Môžeme poukázať na skutočnosť, že takéto vojny boli súčasťou kultúry vtedajších čias (napr. Moab uplatňuje kliatbu pre svojho boha, Kemóša). Ale toto nemá nič spoločné so zodpovednosťou, ktorá je ľudská, a nie božská. Po druhé, sú správy o takomto hromadnom vraždení dôveryhodné? Ak pozorne čítame 7. kapitolu Knihy Deuteronómium, z verša 7,3 jasne vyčítame, že Kanaánčania prežili kliatbu vďaka tomu, že tam existoval zákon proti uzatváraniu vzájomných manželstiev. Z toho môžeme následne vyvodiť, že prekliata vojna bola viac teóriou ako skutočnosťou. Je možné, že takáto prax pramenila z prísahy, ktorú skladali vojaci, a potom sa na ňu pozerali ako na záväzok, ktorý mali splniť tým, že žili podľa podmienok, ktoré určili. Keď sa pozrieme na záznam o víťazstve, máme sklon sa pýtať, prečo existovalo toľko požiadaviek pre vojnu s obyvateľmi Kanaánu. Prečo bola škola deuteronomických pisateľov tak neústupná, keď išlo o tento typ vojny? Pretože si boli dobre vedomí odpadania ľudu od viery v ich dejinách, ktoré bolo späté s modloslužobníctvom, praktizovaným Kanaánčanmi. Prinajmenšom v ich ideológii mohli pobádať ľud k vernosti vo svetle minulých víťazstiev, ktoré pre Izrael vybojoval Pán. Spomeňme si len, aký dôsledok to bude mať na exilových čitateľov deuteronomickej tradície; dochádza jednoducho k idealizácii minulosti. A na dôvažok, v poexilovom období neexistovalo prakticky žiadne nebezpečenstvo vojny. Napriek tomu nemožno poprieť skutočnosť, že Izrael chápal svojho Pána ako toho, kto nebude váhať uskutočniť takýto druh vojny. Dnes si to môžeme vysvetľovať len ako určitú limitáciu v zjavení, danom Izraelu. Božie schválenie tohoto druhu nemožno hľadať v našej dobe a ak už nič iné, tak aspoň križiacke výpravy so svojím mottom „Boh to chce“ sú dobrým príkladom, z ktorého by sa mali kresťania poučiť. Nám, súčasníkom, pripadá povinnosť jasne si uvedomiť, že vojna je barbarská v každom veku a že Izrael nebol o nič barbarskejší než jeho susedia či dnešné armády. Je jednoduchšie zniesť z povrchu zeme celé národy stlačením jedného gombíka s takou výkonnosťou zbraní, ako máme dnes. Ale nie je to o nič menej barbarské. Ľudia, ktorí sa pohoršujú nad prekliatou vojnou alebo obsahom žalmu 137, by si mali spomenúť na prax svojej vlastnej civilizácie.
z knihy Murphy, R. E.: Tóra – 101 otázok a odpovedí, Trnava: Dobrá kniha, 2001, s.121-122, s. 152-155:

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára