katkryptolog

V Ríme okolo r. 1620 bola zverejnená príručka, ktorú v rokoch 1593 až 1603 zostavil Giulio Monterenzi, právnik, guvernér Ríma, druhý muž pápežského štátu a neskorší biskup vo Faenze, pod dlhým názvom Instructio pro formandis processibus in causis Strigum, Sortilegiorum, et maleficorum  ( Inštrukcia pre vedenie súdneho procesu v prípade čarodejníc, kúzelníčok a škodlivých mágov ) . Keby sa boli touto inštrukciou riadili svetskí sudcovia v Nemecku, boli by tisícky žien ušetrené od hrôz mučenia a smrti v plameňoch. Pozoruhodný je už úvod, v ktorom sa medzi iným píše: "Skúsenosť, učiteľka všetkých vecí, zreteľne ukazuje, že pri vedení procesov proti čarodejniciam, ohavám a kúzelníčkam sa rôzni biskupovia v diecézach, vikári a inkvizítori dopúšťali dennodenne veľmi ošklivých chýb k najväčšej škode spravodlivosti, ale i obžalovaných žien, takže v kongregácii svätej, rímskej a univerzálnej inkvizície proti kacírskej neprávosti bolo pozorované už dávno, že takme...

Ako sme videli v predchádzajúcej časti nášho miniseriálu podľa citovaného názoru spisu Canon Episcopi  popieralo sa v ňom reálne konanie extatických letov vzduchom, čo bol značný rozdiel od predstáv prevládajúcich v neskorších storočiach renesancie a humanizmu. Samozrejme aj v tom čase minimálne niekoľko žien muselo naozaj veriť, že skutočne mali takéto schopnosti. Cirkev na toto vo svojom stanovisku ponúkla dve vysvetlenia: jedno, racionálne vysvetlenie, že tieto boli iba púhymi snovými ilúziami; druhé, čo bolo v podstate teologické vyhlásenie o tom, že sa jednalo o ilúzie, vyvolané diablom. V ani jednom prípade neboli takéto ženy úplne nevinné, pretože zjavne verili v realitu toho, čo bolo v skutočnosti len iluzórne a otvorene hovorili o ich výletoch a týmto spôsobom sa prepožičiavali pohanskej bohyne Diane a diablovi, ktorý stál za ňou. Do tejto miery bolo potrebné potrestať ich hriech. Ak sa chceme bližšie pozrieť na to, aký bol skutočný postoj stredovekej cirkvi k škodlivej m...

V predchádzajúcej časti sme skončili pri Canon Episcopi , poďme si teda odcitovať príslušnú pasáž, ktorá odráža explicitne postoj cirkvi k čarodejniciam, platný až do 12. storočia: "Existujú zločinné ženy - zvedené predstieraním a našeptávaním satana -, ktoré veria a doznávajú, že v noci spolu s pohanskou bohyňou Dianou alebo Herodias a spolu s nespočítateľným množstvom iných žien tajne a vo všetkej tichosti jazdia na istých zvieratách cez zeme mnohých pánov, poslúchajú Dianu ako svoju vládkyňu a sú jej počas určitých nocí k službám. Tieto ženy si však svoju nešťastie prinášajúcu zvrátenosť nenechali pre seba. Tak sa stalo, že sa mnohí ľudia, oklamaní falošnou domnienkou, že tieto veci sú pravdou, odvrátili od pravej viery a oddali sa pohanskému bludu, keď usúdili, že okrem boha existuje ešte iná nadpozemská moc. Preto sú kňazi povinní obciam, ktoré sú im zverené, z kazateľníc dôrazne vštepovať, že to všetko je klam a mámenie, ktorý nepramení z ducha božieho, ale od zlého. Satan...

Viera v mágiu nebola zvláštnosťou neskorostredovekého alebo ranomoderného európskeho kresťanstva. Môžeme ju nájsť vo všetkých predindustriálnych spoločnostiach. Napríklad v Nemecku, napr. v bavorskom ľudovom práve, ktoré pochádza zrejme z 8. storočia, sa ustanovuje, že ten, kto kúzlami poškodí susedovi úrodu, musí zaplatiť dvanásť šilingov. A na inom mieste sa hovorí, že dokonca štyridsať šilingov musí zaplatiť ten, kto čarovaním (nech už akýmkoľvek spôsobom) "odprevadí zo sveta" koňa alebo dobytok. Uhranutie alebo začarovanie vtedy teda nebolo zrejme ničím zvláštnym. Avšak všetkým veriacim bolo od počiatku jasné, že existujú zvláštni bohovia a tí - nech už to boli bohovia alebo duchovia - boli buď výkvetom dobra alebo zla. Že je to historicky doložiteľné, ukazuje aj jeden príbeh. Jedna z franských kráľovien dynastie Merovejcov (vládli od 5. až do 8. storočia), Fredegunda, obvinila okolo roku 582 prefekta Mummolusa, že čarovaním usmrtil jedného z jej synov. A keď potom pri ...

Rímske právo tvoria spísané a promulgované zákony  Rímskej republiky a Impéria, počínajúc od   Dvanástich tabúľ pochádzajúcich z polovice piateho storočia pr. n . l. až po kodifikáciu vydanú cisárom Teodóziom II. v r.  438 n. l. a Justiniánom (vládol v r. 527–565) medzi rokmi 530 a 534. Hoci Teodoziánsky kódex slúžil ako model pre mnohé z germánskych zbierok zákonov zostavených medzi piatym a deviatym storočím, systematické štúdium, výučba a aplikovanie rímskeho práva v západnej Európe začalo so štúdiom Justiniánových   Ustanovení, Kódexu a Zbierky  v neskorom jedenástom storočí  a pokračovalo až do konca osemnásteho storočia.   Dvanásť tabúľ  malo byť zrekonštruovaných z iných prameňov , pretože žiadny pôvodný text sa nezachoval. Právne zbierky Teodózia a Justiniána využívajú mnoho starších zákonov. Záujem o právo zo strany rímskych životopiscov, historikov, encyklopedistov a ďalších samozrejme vytvára možnosť získať rozšírené pochopenie fu...

Pojem “kouzlo" - racionálně neobjasnitelné ovládání sil - v sobě nese rozpor, neboť kouzlo může být prospěšné i škodlivé a jeho původce, kouzelník či kouzelnice, může s jeho pomocí ničit i napravovat. 333 ) Staří Germáni škodlivá kouzla trestali; 334 ) sálské a ripuárské zákoníky stanovují za podání očarovaného smrtícího nápoje pokutu 200 šilinků, sumu obvykle požadovanou za vraždu  (Wergeld);  v případě, že oběť po požití nápoje nezemřela, byla pokuta nižší. Sálský zákoník postihoval zaklínače a ženy, které jiným ženám podaly lék způsobující neplodnost. Také podle zákoníku langobardského krále Rothariho (636-652) platí travič  Wergeld.  Langobardský král Liutprand (712-744) zapověděl uctívání stromů a pramenů a pronášení zaříkadel pod pokutou poloviny částky za vraždu, splatné královskému paláci. Škodlivé čáry a kouzla byly tedy jako výraz pohanského smýšlení trestány peněžními pokutami. Burgundské právo uvádí prokázané ženino čarování jako legitimní důvod k rozvod...