Rímske zákony o čarodejníctve

Rímske právo tvoria spísané a promulgované zákony Rímskej republiky a Impéria, počínajúc od Dvanástich tabúľ pochádzajúcich z polovice piateho storočia pr. n. l. až po kodifikáciu vydanú cisárom Teodóziom II. v r.  438 n. l. a Justiniánom (vládol v r. 527–565) medzi rokmi 530 a 534. Hoci Teodoziánsky kódex slúžil ako model pre mnohé z germánskych zbierok zákonov zostavených medzi piatym a deviatym storočím, systematické štúdium, výučba a aplikovanie rímskeho práva v západnej Európe začalo so štúdiom Justiniánových Ustanovení, Kódexu a Zbierky v neskorom jedenástom storočí a pokračovalo až do konca osemnásteho storočia.  Dvanásť tabúľ malo byť zrekonštruovaných z iných prameňov, pretože žiadny pôvodný text sa nezachoval. Právne zbierky Teodózia a Justiniána využívajú mnoho starších zákonov. Záujem o právo zo strany rímskych životopiscov, historikov, encyklopedistov a ďalších samozrejme vytvára možnosť získať rozšírené pochopenie fungovania zákona. Texty Rímskeho práva týkajúce sa mágie a kúzelníctva informujú o učených legálnych diskusiách o mágii a čarodejníctve v Európe až do raného osemnásteho storočia. Tabuľa č. VIII z Dvanástich Tabúľ nehovorí nič o neškodlivej mágii, ale odsudzuje na smrť osobu, ktorá vyslovuje zlovoľné kúzlo, ktoré iného zraní alebo ktoré zničí úrodu obilia z poľa niekoho iného. Toto odráža obmedzenú ideu škodlivej mágie a zohľadňuje škodu spôsobenú magickými prostriedkami. Neskorsí republikánsky zákon zakázal v r. 186 pr. n. l. tajné, nočné bakchanálne rituály, znovu zdôrazňujúc pri tejto aktivite zlý úmysel. V r. 81 pr. n. l., diktátor Lucius Cornelius Sulla vydal tzv. Lex Cornelia de sicariis et veneficiis (Kornéliov zákon o vrahoch a travičoch/kúzelníkoch), ktorého interpretácia bola neskôr rozšírená na rôzne druhy škodlivej resp. zakázanej mágie a bola zahrnutá do Justiniánovej kodifikácie (Ustanovenia 4.18.5, Kódex 9.16, a Zbierka 48.8).

Príklady nového a širšieho konceptu mágie, ktorý ho spojuje s učením a magickými knihami a reflektuje magické idey širšieho helenistického sveta, boli široko rozšírené v latinskej literatúre raného cisárstva, hlavne kniha č. 30 zo Prírodnej histórie Plínia Staršieho (24–79 n.l.) a v spisoch rímskych juristov, z ktorých mnohé sú zozbierané v Justiniánovej Zbierke. Odkazy na právo v neprávnických písomných prameňoch  naznačujú, že mnohí jednotlivci boli súdne stíhaní a usvedčení podľa Lex Cornelia a a iných právnych štatútov, vrátane jedného, ktorý odsudzoval vyučovanie mágie ako aj vlastnenie magických kníh.

Najznámejším jedinečným prípadom z hľadiska cisárskeho rímskeho práva bol  prípad severoafrického filozofa Apuleia z Madaury, ktorý bol súdne stíhaný a zbavený viny podľa Lex Cornelia z veštenia a kúzelníctva v rokoch 156–158 n.l. Prípad je známy z Apuleiovho prepracovania jeho  orácia nachádzajúceho sa v jeho vlastnej obhajobe, ktorá ponúka širší portrét navzájom protikladných názorov o mágii v druhom storočí.

V cisárskom  rímskom práve, kúzelník, nelegálny veštec a všeobecne mág sú všetci označení pojmom maleficii (zločinci), označením, ktoré prežilo a bolo dokonca používané výlučne na diabolských kúzelníkov a čarodejnice počínajúc od pätnásteho storočia. V Teodoziánskom Kódexe z roku 438, knihe č. 9, titule č. 16, pod ktorým boli zorganizované cisárske zákony týkajúce sa mágie, je De maleficiis et mathematicis et ceteris similibus (Ohľadne Mágov, Astrológov a ďalších im podobných). Hádači a tí, ktorí sa ich pýtali alebo ich ochraňovali boli podrobení prísnemu potrestaniu. Tí, ktorí spôsobili ujmu iným pomocou mágie (vrátane erotickej mágie) boli označené ako nepriatelia ľudskej rasy. Mágovia boli pravidelne zahrňovaní medzi tých usvedčených zločincov, ktorým nemalo byť nikdy odpustené a boli považovaní za vinných z výnimočných zločinov (crimina excepta).

Ako sa rímske impérium kristianizovalo počas štvrtého storočia, tak si do cisárskej legislatívy a praxe našlo cestu mnoho špecificky kresťanských ideí týkajúcich sa démonickej mágie, obzvlášť do Interpretácií, ktoré boli pripojené ako dodatky k zákonom Teodoziánskeho kódexu. Neskoršie kresťanské autority považovali učené rímske právo v tomto ohľade za dokonale kompatibilné s kresťanskou teológiou a kanonickým právom.

Edward Peters

Použitá a odporúčaná literatúra:

Brown, Peter. 1972. “Sorcery, Demons and the Rise of Christianity: From Late Antiquity into the Middle Ages.” Pp. 119–146 in Religion and Society in the Age of Saint Augustine. Edited by Peter Brown. New York and Evanston, IL: Harper and Row.

Graf, Fritz. 1997. Magic in the Ancient World. Cambridge, MA: Harvard University Press.

MacMullen, Ramsay. 1966. Enemies of the Roman Order: Treason, Unrest, and Alienation in the Empire. Cambridge, MA: Harvard University Press.

Pharr, Clyde. 1932. “The Interdiction of Magic in Roman Law.” Transactions and Proceedings of the American Philological Association 53: 269–295.