 |
| Na začiatku 14. storočia sú Templári, obvinení zo sodomie a herézy, zaživa upaľovaní na hranici pred zrakom francúzskeho kráľa Filipa IV. Pekného, na iluminácii z 15. storočia pochádzajúcej z Grandes Chroniques de France. (Newscom/British Library/akg-images) |
VOJNA PROTI HERÉZE
autor R.I. Moore
Vydaná vo vydavateľstve Harvard University Press, cena $35
Dávno pradávno a čo najďalej, v krajinách dnes známych ako južné Francúzsko a severné Taliansko, mnoho ľudí považovaných cirkvou za “zlých” žilo v malých dedinkách roztrúsených po celej krajine. Boli známi pod rozličnými názvami -- katari, valdénski, manichejci, albigénski a donatisti. To čo všetci mali spoločné bolo, že ich myšlienky boli považované za nesprávne, za hrozbu pre jednotu kresťanskej Európy.
Preto mali byť vysliedení.
Takto tomu bolo v 11., 12. a 13. storočí. Ich zločinom bola heréza -- veriť alebo vyjadrovať myšlienku protirečiacu tomu, čo učila Rímskokatolícka cirkev a odmietať “poopraviť” túto “nesprávnu” ideu. Odmietnuť znamenalo byť súdený, usvedčený a zabitý -- zvyčajne upálený zaživa na hranici postavenej na tento účel na námestí ako príklad pre tých, ktorí by mohli zotrvávať na tom, že budú mať svoje vlastné myšlienky.
Všetko toto sa dialo podľa nariadenia cirkvi. Pápeži, ktorí už predtým posielali križiakov do Svätej Zeme aby znovu dobyli Jeruzalem, pravidelne mali organizovať miestnu križiacku výpravu namierenú do južného Francúzska.
Ale to bolo pred viac než 800 rokmi a nič takéto sa dnes už nemohlo udiať. Je to jasné?
Dobre, pre historika R.I. Moora, emeritného profesora stredovekej histórie na Univerzite Newcastle v Anglicku je to vybavené len čiastočne. Moorovou intelektuálnou výzvou v knihe Vojna proti heréze je objasniť čitateľovi tieto udalosti -- čo je veľmi ťažké podujatie.
Väčšina čo vieme o tom, čo sa stalo počas týchto storočí sústavných čistiek pochádza od inkvizítorov samotných, ktorí si hľadeli svoje záujmy -- politické, teritoriálne a ekonomické -- ohrozované rozmachom “neortodoxných” ideí. Nie je vôbec zložité predstavovať si akým spôsobom možno aplikovať takúto stredovekú “jurisprudenciu” na tzv. waterboarding, mimoriadne zatýkanie ba dokonca Abu Ghraib.
Inkvizítori z 11. až 13. storočia využívali rastúcu náboženskú diverzitu ako zámienku na konfiškáciu majetku a ustanovovanie miestnych kniežactiev pod vládou správcov lojálnych cirkvi. Ale ako niekto mohol rozpoznať heretika?
Autor Moore ponúka čiastočný zoznam výbušných myšlienok za ktoré hrozilo súdne stíhanie a smrť:
Bol to Diabol, a nie Boh, ktorý stvoril svet;
Človek, ktorí spí so svojou ženou nemôže byť spasený (Katari údajne zastávali extrémne sexuálne názory);
Boh, ktorý dal zákon Mojžišovi, bol zlomyseľný darebák pretože zavrhol 99 percent mužov a žien, ktorých stvoril;
Cirkev by nemala mať žiadny majetok (nikdy by nemala vládnuť);
Liturgia je nezrozumiteľná;
Akýkoľvek dobrý človek má rovnaké zásluhy ako sv. Peter;
Tí svetskí služobníci, ktorí odsudzujú ľudí na smrť sú vrahovia;
Kristus, Mária a evanjelista Ján prišli priamo z neba a nemali ľudské telá;
Telá mŕtvych sa nikdy neoživia.
Tí, ktorí zastávali tieto pozície ako osoby mali byť oznámené inkvizítorom. Keď už boli usvedčení ich životy mohli byť ušetrené ak denuncovali všetkých svojich spoluveriacich a zmenili svoje presvedčenie.
Moore tvrdí, že údajní “nepriatelia” domácich križiakov boli v mnohých aspektoch, napriek svojim chybným ideám, lepšími kresťanmi než pápeži, biskupi a vojaci, ktorí ich zatýkali a mučili, podpaľovali ich domovy a mestá a masakrovali ich po tisíckach. Napr. pre tzv. “heretikov” boli hlavnými hriechmi simónia a konkubinát a príslušníci kléru boli v tomto naozaj veľkí hriešnici.
Pre čitateľa prešlo už viac než 200 rokov ako pápeži a cisári zomreli a Raymonda V. z Toulouse nahradili Raymond VI. a Raymond VII. Po prvom Lateránskom koncile nasledoval druhý, tretí a štvrtý. Náboženské rády cisterciánov nahradili dominikáni a františkáni -- a cez toto všetko chápe dnešný čitateľ z 21. storočia z tohto vývoja len málo. Masakrovanie -- v súčasnosti by sme to zrejme nazvali genocída -- pokračuje.
Moore nie je žiadna Barbara Tuchman.
Pápež Inocent III. je popisovaný ako okúzľujúci muž s dynamickou víziou, ktorý taktiež “mal vznešenejšiu koncepciu moci svojho úradu než akýkoľvek iný pápež od Gregora VII.” Ale z väčšej stránky pápeži a králi prichádzaju a strácajú sa zo stránok nezhmotnení fyzickými popismi alebo farbistými profilmi. Jadro knihy spočíva v krvavých zločinoch a trestoch znázornených v pôvodných dokumentoch.
Keď Raymond VI. z Toulouse sa zdráha súdne stíhať miestnych heretikov, pápežov legát ho dal vyzliecť do spodkov, zbičovať a kolenačky ísť ku oltáru kostola a prinútil ho prisahať podporu križiackej výprave.
Legát, Arnold Amalrich pritiahol do Beziers v južnom Francúzsku s vojskom čítajúcom 8000 mužov a 20 000 ľudí zahynulo mečom. Zámerom križiakov, ako tvrdí Moore, bolo vládnuť pomocou teroru, živenom vzájomnou démonizáciou, ktorá odhaľovala ideologické spory.
Pri jednej z najznámejších masakier 20 rokov trvajúcich albigénskych vojen vo Francúzsku Šimon z Montfortu zaujal v r. 1210 hrad Bram. Namiesto toho aby jeho obrancov zabil, boli im odseknuté nosy a vylúpnuté oči. Nasledujúci rok pri Lavaure pre zmenu dal pozabíjať všetkých obrancov. “Hradná pani”, ktorá sympatizovala s heretikmi bola zhodená z veže do priekopy a ukameňovaná a de Montfort “s veľkým potešením” na lúke upálil 400 údajných heretikov.
Všetko toto spolu so štvrtým Lateránskym koncilom v r. 1215 bola príležitosť pápeža Inocenta III. vynútiť vojnu proti heréze rozšírením úlohy kléru — v skratke sa to stalo chartou pre klerikalizáciu spoločnosti. Trestala tých, ktorí prejavili heretikom pohostinstvo, konfiškovala majetok heretikov a ich deti zbavovala dedičstva. Keď Inocent v r. 1216 zomrel, jeho telo bolo cez noc vyzlečené a zbavené jeho veľkolepého pohrebného ošatenia ponechané len tak hniť v katedrále a takmer nahé. Za pontifikátu jeho nasledovníkov perzekúcie pokračovali vo forme presláveného procesu s templárskymi rytiermi v r. 1314.
Moore uzatvára svoju knihu konštatovaním, že priame dôkazy o veľkej populácii heretikov sú skromné. Preto vojny Inocenta III. a inkvizícií dosiahli dva ciele: centralizáciu moci vďaka rozbitiu malých komunít, ktoré mohli odolávať a praxou démonizácie akýchkoľvek hniezd odporu ako dôkazov univerzálneho spiknutia, ktoré ohrozuje spoločnosť a božský poriadok.
Ak súčasní čitatelia počujú ozveny týchto “kruciát” v McCarthyovských honoch na čarodejnice, “vojne proti terorizmu”, v tom ako súčasní politici značkujú svojich pokrokových oponentov ako “socialistov” alebo v súčasnych sporoch v rámci cirkvi, môžu tak slobodne robiť. Ale posledné slovo patrí katolíckemu rytierovi z Toulouse, ktorý keď sa ho biskup opýtal prečo nevyhnal miestnych heretikov, odpovedal takto: “Ako by sme mohli? Vyrástli sme predsa spolu. Sme krajania. Dennodenne vidíme ako úctyhodne a čestne medzi nami žijú”.
[Jezuita Fr. Raymond A. Schroth je literárnym editorom magazínu America.]
Preklad recenzie z novín NCR (National Catholic Reporter):
The medieval church’s ideological warfare
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára