streda, 2. januára 2013

Giambattista Della Porta (okolo r. 1535–1615)

Della Porta, neapolský a skeptický lekár venoval v r. 1558 svoju knihu o prírodnej mágii Magiae naturalis, sive de miraculis rerum naturalium libri IIII (O prírodnej mágií alebo štyri knihy o zázrakoch prirodzených vecí), v ktorej oznámil známy experiment vykonaný s pomocou ženy považovanej za čarodejnicu španielskemu kráľovi Filipovi II. Bol to štart skvelej kariéry: Della Porta sa stal jedným z najvplyvnejších a často citovaných prírodných mágov v Európe. Bol to nekonformista, ktorý jasne odhalil tradičnú aristotelovskú teóriu ako nevyhovujúcu a nahradil dualizmus za jeho štyri prvky. Della Portov koncept, ústredný bod pre celú tradíciu prírodnej mágie, bol v tom, že všetky prírodné efekty pochádzajú buď z príťažlivosti (“sympatia”) alebo odpudivosti (“antipatia”) (Clark 1997, 47).

V svojom diele Magiae naturalis sa Della Porta pokúsil znovu oživiť význam mágie. Táto nemá démonický pôvod, ale namiesto toho ponúka príležitosť vysvetliť skryté príčiny prírodných javov, poznanie pokrývajúce všetok vedecký výskum. Prírodná mágia sa teda stala naturalis philosophiae consummatio (dovŕšenie prírodnej filozofie), najvyššia úroveň ľudského poznania prírodných účinkov. Mág spája toto poznanie so schopnosťou reprodukovať pozorovaný jav.
Kapitola 26 prvého vydania Della Portovej druhej knihy prináša jeho notoricky známy experiment testujúci vieru, že čarodejnice vyvolávajú let tak, že sa namažú masťou. Najal dobre známu čarodejnicu, ktorá mu prisľúbila informácie o jej sabatoch. Každého prinútila odísť z miestnosti, ale on na ňu dohliadal cez škáru vo dverách. Videl ako sa vyzliekla do naha a namastila sa dôkladne, najprv potierala svoju pokožku až kým nebola červená, tým sa otvorili póry a následne energicky natierala naňu masť. Uspávacie lieky ju pohrúžili do hlbokého spánku, z ktorého ju nebolo možné vzbudiť ani vyšľahaním bičom. Po znovu nadobudnutí vedomia rozprávala dlhý príbeh o putovaní po horách a moriach. Podľa Della Portu jej trvanie na tom, že mala cestovať na sabat dokazuje, že v skutočnosti dochádzalo len k snovým zážitkom—snom vytvoreným výlučne prirodzenými prísadami v jej masti ku ktorým sa pridala skutočnosť, že takéto ženy jedli len zeleninovú potravu ako napríklad repu, gaštany alebo listovú zeleninu. Della Porta poskytol recept pre  zloženie jej masti: Jej aktívne ingrediencie zmiešané s detským tukom zahŕňali prilbicu, eleoselnium, frondes populneae, sadzu, pentaphyllon, netopieriu krv a ľuľkovec zlomocný.
Reakcie na túto pasáž, rozšírenú po celej Európe vďaka šestnástim vydaniam v latinčine, dvadsiatim vo francúzštine a dvom v holandštine, boli rozpruplné. Skeptický nemecký lekár Johann Weyer ju citoval v plnom znení vo svojom diele De praestigiis daemonum (O klamoch démonov, 1563) a vo svojom pojednaní De lamiis (O čarodejniciach, 1577). Oveľa typickejšia odpoveď prišla od francúzskeho démonológa Jeana Bodina, ktorý nazval Della Portu zlovestným mágom a podnecovateľom ľudového čarodejníctva v kapitole č. II druhej knihy v diele De la démonomanie des sorciers (O démonománií čarodejníc, 1580). Della Porta čoskoro nato odstránil túto známu pasáž zo svojich talianskych vydaní. Napriek tomu však zakúsil ťažkosti zo strany inkvizície; neapolský tribunál ho vypočúval v roku 1586 ohľadne jeho astronomických názorov.
Della Porta pracoval viac než tridsať rokov na revidovanej a rozšírenej verzii, ktorá sa napokon objavila v roku 1589. Jeho nové dielo Magiae naturalis (O prírodnej mágii) v dvadsiatich knihách sa zameriavalo na pôvod prírodných účinkov. Jej cieľom bolo priniesť magickú tradíciu na rovnakú úroveň ako má veda. Optika (Kniha 17) a magnetizmus (Kniha 7) si získali prepracovanú pozornosť; práca tvorila encyklopédiu poznania, vrátane botaniky, zoológie, fyziky, chémie a alchýmie. Jej úvod vyvrátila Bodinove výpady bez toho aby ho menovala (odkazujúc na tzv. Gallus quidam, istého Francúza).
Della Porta následne pripravil tretie vydanie svojej knihy. Dúfajúc že sa tak vyhne cenzúre venoval jú kardinálovi Frederikovi Boromejskému; ale po tom čo si ju dôkladne prezrela Kongregácia Indexu, zostalo z jej plánovaných jedenásť kníh len tri: Kniha 4, Liber medicus (Medicínska kniha) obsahujúca zoznam liekov, väčšinou založených na organických medikamentov, proti všetkým druhom chorôb; Kniha 5,Criptologia (Kryptografia) z väčšej časti popisujúca ceremoniálnu mágiu umocnenú démonickou intervenciou; a Kniha 6, De mirabili numerorum potestate (O zázračnej moci čísel) o kvalite a magických vlastnostiach čísel v architektúre, poľnohospodárstve, hudbe, optike a astronómii.
Po celý zvyšok svojho života Della Porta zápasil s inkvizíciou, aby získal schválenie uverejniť svoje knihy. V roku 1592, keď sa pokúšal publikovať talianske vydanie svojej knihy o ľudskej fyziognómii inkvizícia zakročila. Podľa nariadení Svätého Ofícia v Ríme benátska inkvizícia zastavila tlač práce a pod trestom exkomunikácie a pokutou 500 dukátov zakázala Della Portovi čokoľvek publikovať bez výslovného povolenia rímskeho najvyššieho tribunálu. Della Porta zastával názor, keďže démonické sily sú prirodzené, preto je legitímne vyšetrovať a dokonca ich využívať pokiaľ sa dotyčný človek vyhne rituálom s nimi spojeným. Bol presvedčený, že jeho výskumný program by mohol viesť k vyvráteniu povier, nie pomocou prenasledovania, ale pomocou odhalenia falošných predstáv obklopujúcich skutočné, prirodzené javy.  Della Porta si myslel, že najpresvedčivejším spôsobom ako odhaliť podvod démonov bolo odhalenie prirodzenej pravdy za poverami ľudovej mágie a demonštrovať tieto skutočnosti vytváraním divov prirodzeným spôsobom. Zrejme by však takáto radikálna pozícia ohľadne diabolizmu nikdy nezískala súhlas Cirkvi.
Ale Della Portov pokročilý vek, veľká sláva a zrejmá ochota podriadiť sa inkvizícii po tom, čo bol v roku 1598 odvolaný zákaz mu v jeho zostávajúcich rokoch takmer zaručil pokoj. Ako laický brat jezuitov a člen rímskej Accademia dei Lincei sa vo svojich posledných rokoch zameral na komédie, vojenské inžinierstvo a poľnohospodárstvo a taktiež zdokonalil tzv. camera obscura (temnú komoru).

Použitá a odporúčaná literatúra:
Bonomo, Giuseppe. 1959. Caccia alle streghe: La credenza nelle streghe dal secolo XIII al XIX con particolare riferimento all’Italia. Palermo: G. B. Palumbo.
Bosco, Giovanna. 1994. “Giovan Battista Della Porta (1535?–1615).” Pp. 141–143 in Bibliotheca Lamiarum. Documenti e immagini della stregoneria dal Medioevo all’Età Moderna. Ospedaletto: Pacini.
Clark, Stuart. 1997. Thinking with Demons: The Idea of Witchcraft in Early Modern Europe. Oxford: Clarendon.
Davis, Scott L. “Omar. Giambattista Della Porta: Natural Magick (Magiae naturalis).” http://www.faculty.umb.edu/gary_zabel/Courses/Phil%20281b/Philosophy%20of%20Magic/Natural_Magic/jportat5.html
Della Porta, Giambattista. 1558. Magiae naturalis, sive de miraculis rerum naturalium libri IIII. Naples: Mattia Cancro.
Eamon, William. 1994. Science and the Secrets of Nature: Books of Secrets in Medieval and Early Modern Culture. Princeton, NJ: Princeton University Press.
Thorndike, Lynn. 1941. A History of Magic and Experimental Science. Vol. 6. New York: Columbia University Press.
Zaccaria, R. 1989. “Della Porta, Giovambattista.” Pp. 170–179 in Dizionario Biografico degli Italiani. Vol. 3. Rome: Società Grafica Romana.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára