pondelok, 14. januára 2013

Zákony proti čarodejníctvu (antika)

Zákony proti praktikovaniu mágie v antickom svete boli početnejšie, špecifickejšie a tvrdšie skôr v Ríme ako v Grécku.

Staroveké grécke právo

Zachovalo sa len niekoľko málo stôp o legislatíve akéhokoľvek druhu namierenej proti mágii platnej v akomkoľvek gréckom mestskom štáte. Naozaj zdá sa, že starovekí Gréci nikdy nepostavili mimo zákon (alebo definovali) mágiu ako kategóriu, hoci mohlo byť možné súdne stíhať škodlivé skutky mágie podľa omnoho všeobecnejších zákonov. Prevažným zdrojom nejednoznačnosti v starovekom práve, pre samotných starovekých ľudí ako aj pre moderných interpretov, bola trojzmyselnosť gréckeho slova pharmakon a jeho latinského ekvivalentu venenum s významom ako “jedu”, “lieku” a “kúzla”.
Krátko po roku 479 p. n.l. v meste Teos nachádzajúcom sa v Malej Ázii bol zhotovený nápis známy ako Dirae Teiorum (Kliatby Teianov), ktorý začínal s prekliatím “Ak ktokoľvek zhotoví škodlivé kúzla/jedy [pharmaka dêlêtêria] proti Teianskému štátu alebo proti jeho jednotlivcom, mal by zomrieť, sám a jeho rodina s ním” (Meiggs a Lewis 1969, no. 30). Skutočnosť, že štát bol považovaný za predmet možného útoku zabezpečuje, že tieto tzv. pharmaka tu zahrňujú kúzla. Text všeobecne pripomína svojim štýlom, vzhľadom a použitou frazeológiou raný právny kódex a preto mohlo byť predpisovaný pri súdnych procesoch. Ale požiadavka, že rodina páchateľa by mala taktiež zomrieť naznačuje skutočne odstrašujúcu formu kúzla a vážnu magickú obranu voči nebezpečnému magickému útoku.
Niekedy sa špekulovalo o tom, že dotyčný poškodený si mohol hľadať nápravu voči škodlivej mágii v  Aténach  z piateho a štvrtého storočia pr. n. l. pomocou “verejného stíhania kvôli škode” (dikê blabês). Keď v tomto meste  Filoneova konkubína ho nechtiac údajne otrávila v dobrej viere, že mu dáva elixír lásky, bola, čisto a jednoducho obvinená z ( popravená) vraždy, podľa Antifóna. Okolnosti odsúdenia a popravy tejto "čarodejnice" (pharmakis) Theorisy zostávajú neznáme, ale obvinenie bolo formulované ako prečin bezbožnosti, ako nás oboznamuje Demosténes.
V prvom storočí pr. n. l. vnútorné stanovy náboženského kultu vo Filadelfii v Lydii vyžadovali od jej členov, medzi inými vecami, “zložiť slávnostnú prísahu na všetkých bohov nepoužiť nikdy podvod proti mužom alebo ženám, ani nevymyslieť či nezostaviť nebezpečné kúzlo [pharmakon] proti ľuďom, ani nebezpečné zaklínadlá [epôidai], ani elixíry lásky [philtron], ani abortíva, ani prostriedky proti počatiu” (Dittenberger 1915–1924, no. 985).
Okrem tohoto sa môžeme obrátiť na imaginárne pravidlá, ktoré zostavil Platón pre ideálny štát vo svojich  Zákonoch v štvrtom storočí pr. n. l. Poprvé predpísal, že tí ktorí boli vyhlásení vinnými z vyvolávania mŕtvych, alebo z pokúšania sa tlačiť na bohov pomocou kúzelníctva (goêteia) alebo pokúšania sa zničiť rodiny kvôli peniazom by mali byť zavretí do väzenia na doživotie a zbavení kontaktov so slobodnými ľuďmi; keď zomrú, ich telá by mali byť vyhodené na smetisko bez riadneho pochovania. Ale potom predpísal popravu pre tých, ktorí budú vyhlásení za vinných z vytvárania viazacích kúziel, čiar alebo zaklínadiel. Zostáva nejasné, či tieto zákony pripomínajú akýkoľvek zákonník z kníh štatútov gréckeho mestského štátu z doby keď žil Platón, ale nezdá sa žeby filozof bol obzvlášť nepriateľsky naladený voči kúzelníkom ktorých do istej miery považoval len za konkurenčných sociálnych inžinierov.
Samozrejme zdá sa, že mágia bola viacej používaná v spojení so právom. Boli objavené početné klasické aténske “jazyko-viazacie” zaklínacie tabuľky resp. defixiones, vyrábané proti protivníkom v občianskych súdnych sporoch, v obývanom centre mesta a v jeho cintoríne Ceramicus. Zo širšieho starovekého sveta sa taktiež zachovalo množstvo ochranných amuletov používaných pri súdnych sporoch.

Rímske právo

Rímske právo je omnoho plodnejšia oblasť štúdia. Pôvodný rímsky právny kódex z roku 451 p.n.l., tzv. Dvanásť tabúľ, obsahoval zákony namierené proti spievaniu zlých zaklínadiel (malum carmen) a proti čarodejnému prenášaniu úrody z jedného poľa na druhé (excantatio cultorum), ale nemáme žiadne náznaky o príslušných trestoch. Tu spomenutá špecifikácia “zlých” naznačuje, že neškodné obmeny zaklínadiel boli dovolené; iste  Cato Starší bol schopný uverejniť liečivé zaklínadlo vo svojom pojednaní De agricultura z doby okolo r. 160 pr. n.l. V prvom storočí n.l. Plínius Starší popisuje údajný príbeh o neúspešnom súdnom stíhaní čestného prepustenca Cresima kvôli očarovaniu úrody obilia vo svojej Naturalis Historia (Prírodovede) (77).
Hlavným zákonníkom proti mágii v neskorej republike a aj po nej ako sa zdá je Lex Cornelia de sicariis et veneficis (Kornéliov zákon proti vrahom a travičom/kúzelníkom)  Lucia Cornelia Sullu z roku 81 pr. n. l. Znovu je tu spomenutý kľúčový latinský výraz dvojznačný, ale neskorší juristi nás nenechávajú na pochybách o zámere tohto zákona; rovnako tiež špecifikujú, to čo je postavené mimo zákon, mimo iných vecí, predávanie, kupovanie, vlastnenie a podávanie škodlivých liekov. Zvyčajne sa verí, že to bola odpoveď na súdne stíhanie podľa tohto zákona, na základe ktorej zostavil Apuleius z Madaury známu ironickú Apológiu, resp. “obhajovaciu reč” na základe obvinenia z hrdelného zločinu v Sabrathe v rokoch 158–159 n.l. Apuleius mal prísť do severoafrického mesta Oea a presvedčiť najžiadanejšiu bohatú vdovu Pudentillu, aby si ho vzala za muža, napriek všeobecnému sklamaniu jej rodiny, ktorá si želala získať kontrolu nad jej peniazmi. Podľa toho ho zatiahli do súdneho procesu, hlavne na základe toho, že využil erotickú mágiu na zvedenie Pudentilly, ale prípad bol vybudovaný aj na mnohých ďalších obvineniach z magických praktík, ako napr. použitie voodoo bábik a vyvolávanie tranzu u chlapcov kvôli vešteniu. Rétorické cvičenie z druhého storočia n.l. zostavené Hadriánom z Týru by mohlo naznačovať, že bolo zvykom upaľovať čarodejnice na hranici, ako významnej predzvesti oveľa modernejšieho veku.
Udalosti tzv. bakchanálneho spiknutia, ktoré vyústilo do senátneho dekrétu o Bakchanáliách z r. 186  pr. n.l. a následnej popravy údajne až 5000 ľudí za kúzelníctvo (podľa Lívia) ukázalo ako rímske vládne autority poprvýkrát spojili mágiu, veštenie a cudzie kulty a považovali všetky doradu za ohrozenie štátu. Cassius Dio neskôr vykreslil imaginárneho Agrippu vysvetľujúceho vzťah nového cisára Augusta:
Mali by ste nenávidieť a trestať tých, ktorí zavádzajú do nášho náboženstva cudzie prvky . . . pretože ľudia tohto druhu pomocou uvádzania nových síl, presvedčujú mnoho ľudí, aby si brali cudzie zvyky a z tohto sa potom rodia spiknutia a zhromaždenia a tajné kluby, ktoré sú poslednou vecou ktorú monarchia potrebuje. Preto nedovoľte ľuďom, aby boli ateisti alebo kúzelníkmi [goêtes] . . . je vhodné, aby tu neboli vôbec žiadni mágovia [mageutai]. Pretože takíto ľudia často podnecujú mnohých k revoltám, buď hovorením pravdy alebo ešte častejšie pomocou rozširovania lží. (Rímske dejiny 52.36.1–2)
V tejto dobe sa stali častými popravy jednotlivcov alebo ich vyháňania z mesta, označovaných za “chaldejcov”, “astrológov”, “kúzelníkov” resp. “mágov” spoločne s pálením ich kníh. Veľké skupiny boli znovu cieľom za republiky v r. 139 pr. n.l. a za čias skoršieho cisárstva v roku 33 pr. n.l. (Augustus), v r. 45 n.l. (Tiberius), v r. 52 n.l. (Nero) a v r. 69 n.l. (Vitellius). Cisári boli obzvlášť citliví na konšpiratívne dôsledky veštieb vykonávaných jednotlivcami a veštieb vo veci smrti, obzvlášť ak to bola ich vlastná smrť. Augustus, Tiberius, Nero a Valens podnikli špeciálne opatrenia, aby toto zakázali.
V dobách kresťanského cisárstva (for the relevant laws of which see the ninth book of the Theodosian Code), Konštantín v r. 319 n.l. zaviedol zákony proti vešteniu budúcnosti a mágii, špeciálne sa zmieňujúc o vytváraní erotickej príťažlivosti, ale vynímajúc opatrenia brané kvôli liečeniu resp. kvôli poľnohospodárskemu ovládaniu počasia. V roku 357 n.l. Konštancius II. vydal zákony namierené proti hádačom, astrológom, veštcom, augurom, jasnovidcom, chaldejcom, mágom a vo všeobecnosti zločincom (maleficii). Účinky Konštanciovho zákonodarstva mali široký dopad. Jeho výsledkom ako nám ho sprostredkováva Ammianus Marcellinus bola poprava jednotlivcov len za nosenie amuletov alebo za nočné precházky pomedzi hrobmi. Ďalšie vydanie legislatívy nasledovalo za vlády Valentiniána medzi rokmi 368 až 389 n.l. a za Honória v roku 409.
Vo svojej Apológii Apuleius dôvtipne argumentuje tým, že neexistovali žiadne okolnosti, za akých by sa malo vznášať obvinenie z mágie: Ak bolo obvinenie falošné, nemalo by sa vznášať už len pre tento dôvod, ale ak bolo pravdivé, potom žalobca by sa mohol stať obeťou mágovej hrozivej moci, ktorá bola nevyhnutne väčšia ako tá, ktorú mal súd.
Daniel Ogden

Použitá a odporúčaná literatúra:
Clerk, Jean-Benoît. 1995. Homines magici: Etude sur la sorcellerie et la magie dans la société romaine impériale. Berne: Lang.
Collins, Derek. 2001. “Theoris of Lemnos and the Criminalization of Magic in Fourth-Century Athens.” Classical Quarterly 51: 477–493.
Dittenberger, Wilhelm, ed. 1915–1924. Sylloge inscriptionum graecarum. 3rd ed. 4 vols. Leipzig: Hirzel.
Gordon, Richard L. 1999. “Imagining Greek and Roman Magic.” Pp. 159–275 in Witchcraft and Magic in Europe: Ancient Greece and Rome. Edited by Bengt Ankarloo and Stuart Clark. Philadelphia: University of Pennsylvania Press.
Graf, Fritz. 1997. Magic in the Ancient World. Cambridge, MA: Harvard University Press.
Hunink, Vincent, ed. 1997. Apuleius of Madauros: Pro se de magia (Apologia). 2 vols. Amsterdam: Gieben.
Kippenberg, Hans G. 1997. “Magic in Roman Civil Discourse: Why Rituals Could Be Illegal.” Pp. 137–163 in Envisioning Magic: A Princeton Seminar and Symposium. Edited by Peter Schäfer and Hans G. Kippenberg. Studies in the History of Religions 75. Leiden: Brill.
Massoneau, Elaine. 1934. La magie dans l’antiquité romaine. Paris: Recueil Sirey.
Meiggs, Russel, and David Lewis. 1969. A Selection of Greek Historical Inscriptions. Oxford: Oxford University Press.
Ogden, Daniel. 2002. Magic, Witchcraft and Ghosts in the Graeco-Roman World. New York: Oxford University Press.
Pharr, Clyde. 1932. “The Interdiction of Magic in Roman Law.” Transactions of the American Philological Association 63: 269–295.
Phillips, C. R., III. 1991. “Nullum crimen sine lege: Socioreligious Sanctions on Magic.” Pp. 260–276 in Magika Hiera: Ancient Greek Magic and Religion. Edited by Christopher A. Faraone and Dirk Obbink. New York: Oxford University Press.
Xella, Paola, ed. 1976. Magia: Studi di storia delle religioni in memoria di Rafaella Garosi. Rome: Bulzoni.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára