piatok, 5. apríla 2013

Svätice alebo čarodejky?

Na začiatku bol hrozivý príbeh krvavého zverstva, spáchaného v susedstve benediktínskeho opátstva Sv. Štefana blízko Freisingu v Bavorsku. V tom čase bola biskupská stolica Freisingu uprázdnená kvôli voličskému sporu a tým pádom tu nebolo účinnej cirkevnej autority. K tomuto hroznému krviprelievaniu došlo nasledovne:
"Obyvatelia Vottingu (dediny na úpätí hory Sv. Štefana) boli hnaní závisťou a rozpálení diabolskou zúrivosťou voči trom úbohým ženám, ktorých podozrievali, že boli travičkami, zodpovednými za zničenie úrody a zabitie ľudí. Preto sa ich hneď a zaraz zmocnili násilím, ešte keď boli v posteli a podrobili ich testu vodou, pomocou ktorého ale nedokázali ich vinu. Tak ich kruto zbičovali a pokúšali sa z nich násilím vymámiť priznanie k istým zločinom, ktoré im neprávom predhadzovali, ale nepodarilo sa im to. Takže potom odišli k ľuďom vo Freisingu a spôsobili, že Rudolf a Konrád (pravdepodobne miestni šľachtici) zvolali zhromaždenie ľudu. A tento dav zaútočil na ženy, uväznil ich a odvliekol ich do Freisingu. Znovu ich zbičovali, ale nedokázali ich prinútiť k priznaniu sa k travičstvu. Preto ich zavliekli k brehom rieky Isar a upálili ich tam všetky tri zaživa. Jedna z nich bola tehotná. A takýmto spôsobom podľali mučeníckou smrťou upálením dňa 18. júna a boli pochované pokrvným príbuzným tu na brehu rieky. Neskôr kňaz a dvaja mnísi preniesli ich ostatky a pochovali ich v preddvorí svätoštefanského kláštora v nádeji, že naozaj boli hodné úcty ako sväté mučeníčky."
Ako to? Upálené ako čarodejnice a napriek tomu uctievané ako mučeníčky? Čo vlastne hovorila k spôsobu myslenia a jednania oboch mníchov z príbehu cirkev? A čo inkvizícia?
Tá vtedy ešte neexistovala. K tejto udalosti totiž došlo 18. júna 1090, naproti tomu inkvizícia bola založená až v 13. storočí. Udalosť z Freisingu však dokladá jedno: vtedajší ľudia skalopevne verili, že existujú čarodejníci a čarodejnice, zlí aj dobrí.
Už tu môžeme vidieť prvky neskoršej viery v čarodejníctvo, ktoré boli prítomné v neskorších čarodejníckych procesoch: obvinenie z tajného páchania škôd na majetku ako aj voči ľuďom, najmä pomocou jedu; nenávisť obyčajného ľudu; použitie "testu vodou" ako ordálu; pokus o vynútené priznanie; použitie mučenia; neschopnosť obvinených brániť sa; smrť upálením. Všimnime si však, že nie každý sa podieľal na tejto kolektívnej delúzii. Mnísi z kláštora sv. Štefana neverili tomu, že tieto ženy boli vinné i keď im neboli schopní účinne pomôcť. Všetko to, čo však boli mohli spraviť, spravili: poskytli nešťastným ženám posmrtnú rehabilitáciu tým, že im neskôr vykonali slávnostné pohrebné obrady na posvätnej pôde. Dokonca ich prirovnali ku kresťanským mučedníkom.
Aký bol oficiálny postoj cirkvi v stredoveku voči ženám, obviňovaným susedmi a poštvaným davom sfanatizovaných pokrstených pohanov z toho, že sú čarodejnicami? Nie je ľahké sa dopátrať sa k nemu. Avšak môžeme ho nepriamo ilustrovať aj tým, že uvedieme stanovisko pápeža z Ríma, ktorý sa už veľmi skoro postavil na stranu týchto nevinne prenasledovaných žien. Pápež Gregor VII., známy z Canossy, varoval koncom 11. storočia dánskeho kráľa Haralda, aby nerobil z misionárov vinníkov za kadejaké pohromy. A ďalej písal: "Okrem toho si nemyslite, že sa smiete prehrešovať voči ženám, ktoré sú z toho istého dôvodu rovnako neľudsky odsudzované podľa barbarského zvyku. Hľadajte skôr pokáním od seba odvrátiť boží trest, ktorý si zaslúžite, než na seba ešte viacej privolávať hnev boží, keď tieto nevinné ženy uvrhujete do záhuby!" Pápežský list teda odkazuje na ešte staršie formy kolektívneho obviňovania z nešťastia a odsudzuje "barbarský zvyk" dávania viny zaň ženám. V protiklade k naším súčasným očakávaniam vidíme tu teda pápeža, predstaviteľa údajne myzogýnneho kléru, ako neútočí na slabšie pohlavie v tomto dánskom prípade, ale skôr chráni ženy voči upadnutiu do predkresťanskej diskriminácie voči ženám.

(Pokračovanie)

Literatúra:

  1. Breuers, Dieter, Ve jménu ďábla, Praha: Brána, 2008, 304s.
  2. Decker, Rainer, Witchcraft and the Papacy, University of Virginia Press, Charlottesville and London, 2008

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára