sobota 9. marca 2013

Zákony o čarodejníctve (stredovek)

Počas storočí tradične označovaných ako stredovek sa nedajú zákony týkajúce sa čarodejníctva ľahko oddeliť od tých odsudzujúcich magické praktiky a presvedčenia alebo prežívajúce pohanské zvyky. Na rozdiel od zákonov neskorších storočí, stredoveké zákony boli často zamerané nie na odsudzovanie čarodejníc ale skôr tých, ktorí verili, že ich schopnosti boli skutočné.
Zákony tvorili jeden z lepších zdrojov pre štúdium mágie a čarodejníctva počas raného stredoveku. Takmer všetky z nich spadajú do jedného z dvoch kategórií: svetské germánske legálne kódexy a cirkevnú legislatívu. K prvým patria všetky kódexy zostavené v rozličných európskych regiónoch počas vlád utvorených s prispením germánskych a latinských elementov. U tých druhých existujú početné ustanovenia (kánony, synodálne uznesenia, dekréty, penitenciály) zostavené Cirkvou počas jej pôsobenia ako oficiálneho štátneho náboženstva v prvých storočiach. Nie všetky z nich mali rovnaký účel: Niektoré mali význam vo vynucovaní alebo zákaze zvykov; iné iba iniciovali tresty. Až v dvanástom storočí vydaním tzv. Concordantia discordantium canonum (Zosúladenie  kánonov, lepšie známe ako Decretum) mnícha Graciána, sa objavila revízia ktorá harmonizovala celú cirkevnú legislatívnu tradíciu.
Nie je ľahké v týchto ranných písomných prameňoch presne zistiť čo znamenalo “čarodejníctvo” pretože väčšina z nich vyjadrovala v latinčine koncepty pochádzajúce z germánskej (a niekedy keltskej alebo dokonca ázijskej) kultúry. Dlhotrvajúcim výsledkom vzájomných ovplyvňovaní medzi týmito mnohými tradíciami napokon viedlo k utvoreniu ranomoderného konceptu čarodejníctva, obsahujúceho myšlienku diabolského paktu alebo prinajmenšom nejakého pôsobenia Diabla. Ale ranná legislatíva sa potýkala s komplexom tradícií ohľadne smrteľných zaklínadiel, poveternostnej mágie, zvyškov pohanských kultov a mužov a žien domnievajúcich sa že majú isté moci nad vecami alebo ľudmi; mnohé z týchto zákonov sa nedajú ľahko dešifrovať a dotýkajú sa kultúrnych kontextov, ktoré dokážeme odhaliť.
Ranokresťanský svet zdedil dve hlavné tradície o čarodejníctve: jednu pochádzajúcu z Svätého Písma, ďalšiu pochádzajúcu z legislatívy Rímskej ríše. Obidve považovali prax čarodejníctva skôr za reálnu než podvodnú. V Biblii, presnejšie v knihe Deuteronómium (18, 10–12) sa odsudzujú všetky formy mágie ako ohavnosti: 10: “Nech niet medzi vami nikoho, kto by kázal svojmu synovi alebo dcére prejsť ohňom, aby sa očistili, alebo kto by sa vypytoval hádačov, dával pozor na sny a na znamenia; nech niet čarodejníkov,” 11: “zaklínačov, nikoho, kto by sa radil duchov alebo veštcov, alebo by sa pýtal mŕtvych na pravdu.” 12: “Všetky tieto veci sa ošklivia Pánovi a pre tieto nešľachetnosti ich vyhubí.” (Sväté Písmo) Kúzelníci a čarodejnice si za svoje praktiky zasluhujú smrť, ako sa explicitne píše v Exodus (22, 17: “Čarodejnicu nenecháš nažive”) a znovu potvrdzuje v Levitiku (20:27: “Ak niektorý muž alebo žena bude mať v sebe schopnosť vyvolávať duchov alebo schopnosť vykladačstva, musia umrieť. Ukameňujú ich a ich krv bude na nich.”). Celý príbeh o Saulovej návšteve čarodejnice z Endoru (1 Kr 28; teraz 1 Sam 28) predpokladá skutočnosť vyvolania ducha Samuela.
Rísmka cisárska legislatíva namierená voči tzv. maleficia (škodlivej mágii) bola rovnako krutá, vykazujúca rovnakú úrovneň viery v realitu moci čarodejníc. V treťom storočí n.l. bolo potrestanie upálením za živa určené ako trest pre ľudí, ktorí mali vyprovokovať niekoho smrť pomocou zaklínadiel. Prvé kresťanské koncily, konané v neskorej antike, spojili rímske s biblickými tradíciami a brali čarodejníctvo s rovnakou vážnosťou. Napríklad kánon č. 6 koncilu v Elvíre (306) odmietal viatikum tým, ktorí zabili človeka  per maleficium (pomocou škodlivej mágie), dodávajúc k tomu, že takýto zločin sa nedá páchať “bez idolatrie”: Klaňanie sa pohanským modlám bolo už stotožnené s klaňaním sa diablovi, ako sa stalo všeobecne rozšíreným v nasledujúcich storočiach. Taktiež kánon č. 24 koncilu v Ankare (314) udeľoval päť rokov pokánia pre menší zločin hľadania pomoci u mágov. Ale toto pravidlo ako sa zdá odkazuje na prežívanie pohanských praktík a presvedčení, najmä v mestských usadlostiach. Máme mnoho takýchto náznakov: Počas raného stredoveku koncily konajúce sa po celej Európe poskytujú dôkazy, že sedliaci, a to aj tí, ktorí boli pokrstení, stále uctievali stromy, kamene a vodné pramene predtým spájané s nejakým božstvom. Mnohí “mešťania” taktiež vyžadovali pomoc od figúrok, ktoré naše pramene, sledujúce Rimanov, nazývali sortilegi (kúzelníkmi), auguri (augurmi), arioli (veštcami) a incantatores (zaklínačmi). Ale postoj cirkevných koncilov voči týmto presvedčeniam bol vo všeobecnosti “odkúzľujúci”: Bolo to považované skôr za “povery” než ako reálne ohrozenia.
Počas raného stredoveku mnohé germánske kráľovstvá si zaopatrili písané kódexy, zvyčajne zozbierané z bežných tradícií a viac či menej ovplyvnenými rímskou legislatívou. Niektoré z týchto kódexov trestali magické praktiky a čarodejníctvo, ale tiež obsahovali zákon ktorý iba káral tých, ktorí verili že tieto praktiky majú skutočné účinky alebo tých, ktorí obviňovali niekoho z toho, že je čarodejnica lebo kúzelník. Napríklad v sálskom zákone vydanom Frankami, tí usvedčení z konania maleficia mali zaplatiťšesťdesiatdva a pol zlatých solidi (mincí; všetky nemecké kódexy odkazujú na toto opatrenie, prevzaté z rímskeho sveta, hoci zlaté mince neboli už viac vyrábané a všade v Európe ich mali nahradiť strieborné mince); trest sa zvýšil na 200 zlatých solidi pre čarodejnicu (malefica) ktorá zjedla človeka. Moc čarodejníc bola považovaná za skutočnú a  nedokázané obvinenie z toho, že je niekto čarodejnica vynieslo pokutu osemdesiatsedem zlatých mincí.
Vizigótský kódex bol tvrdší pretože nie vždy dovoľoval Wergild (“cena človeka” tj. finančné škody ako jediné potrestanie za zločiny): Tí, ktorí sa dopúšťali nebezpečného maleficia mohli stratiť svoju slobodu stať sa otrokmi; ak maleficium malo spôsobiť niekomu smrť, páchateľ mohol dostať trest smrti. Poveternostná mágia so zlými dôsledkami, vyvolávania a klaňanie sa Diablovi boli trestané tvrdým zbičovaním (až 200 úderov) a verejným ponížením. Lombardské zákony vykazovali  menšie obavy o reálne účinky magických úkonov, iba odsudzovali tých, ktorí nazývali ženu menami ako striga alebo masca (jasne obidve výrazy pre “čarodejnicu”, hoci druhý bol predtým neznámy); musíme predpokladať, že lombardskí zákonodarci chceli odradiť od akýchkoľvek prejavov povier tohto druhu.
Mnohé kódexy vytvorené v karolínskej ére ukazujú majú uniformitu. Koncil v Lipsku (743) predpísal pokutu iba pätnásť solidi pre tých, ktorí boli usvedčení z konania maleficium. Ďalší koncil, konajúci sa v Paderborne (785) sa vyjadril oveľa detailnejšie, i keď toto vyjadrenie bolo čiastočne sebaodporujúce. Kúzelníčky boli odsudzované na podriadenie sa ako otrokyne Cirkvi, ale tie, ktoré zaslepené diablom a infikované pohanskými omylmi, zadržiavali ďalšiu osobu ako čarodejnicu, ktorá jedla ľudské mäso a ktorá ju preto úpálila, zje jej telo alebo ho poskytne iným ako jedlo by samotné mali byť potrestané smrťou. Mali by sme poznamenať, že tieto opatrenia boli určené pre konkrétny región, nedávno dobytý Karolom Veľkým: Sasovia, ktorí tu žili, boli stále pohania a silne odolávali konverzii na kresťanstvo.
Medzi zákonmi vydanými priamo franskými kráľmi, nazvanými tzv. capitularia (kapituláriá), niektoré odsudzovali prežívajúce pohanské tradície; tieto sa zmieňovali o božských kúzelníčkach, čarodejniciach, ktoré vyvolávali búrky (tempestarii) a, čo je zvláštne “ženy, ktoré jedli mesiac a vytrhávali ľudské srdcia” (Monumenta Germaniae Historica 1883, I, n. 108, p. 223).
V dlhotrvajúcom zápase Cirkvi proti prežívajúcim pohanským zvykom, zoslabnuté staroveké kulty mohli byť niekedy znevažované ako bezcenné povery, vrátane presvedčení a praktík týkajúcich sa čarodejníctva. Stredoveké penitenciáre sa zameriavali na rozličné spôsoby ako si kresťanstvo chcelo podmaniť pohanstvo. V írskom svete, ukazovali penitenciáre Finiána (napísaného v polovici šiesteho storočia  v Írsku) a sv. Kolumbána (napísaného trošku neskôr v Európe írskym autorom) isté zmiernenie: štyridsať dní pôstu bolo predpísané pre tých, ktorí sa podieľali na pohanských alebo diabolských rituáloch; tí, ktorí opakovali rovnaký hriech mali konať pokánie počas troch pôstnych období; trojročné pokánie bolo určené pre tých, ktorí zotrvávali vo svojich zločinných skutkoch. Ako je zvykom u týchto prameňoch, tresty pre kresťanských klerikov boli tvrdšie: dvojnásobné pre diakonov, trojnásobné pre kňazov. Jeden rok pokánia bol cenou za vyrobenie nápoja lásky a vyvolanie abortu magickými úkonmi mohlo stáť až šesť pôstnych období alebo pokánia trvajúceho polrok iba o chlebe a vode (plus dva roky bez vína alebo mäsa).
V Anglicku neskorého siedmeho storočia penitenciár Theodora, arcibiskupa z Canterbury, hrozil tromi rokmi pokánia tým, ktorí obetovali démonom (pravdepodobne odkazujúc na pohanské prežitky),ale v najnebezpečnejších prípadoch, sa pokánie zvýšilo na desať rokov. Ak žena vykonávala diabolské vzývania alebo veštenia, bola odsúdená na pokánie v trvaní jedného roka. Ďalší anglický penitenciár, pomenovaný podľa Bedu Ctihodného (Venerable Bede), ale pravdepodobne patriaci do ôsmeho storočia, predpisoval päť ročné pokánie pre klerikov a tri až päť rokov pre laikov, ktorí vykonávali rozličné formy mágie, ako napr. vyrábanie amuletov alebo dopytovanie sa veštíc. Francúzsky penitenciár z raného deviateho storočia nazvaný ako pôvodom “z Halitgaru”, obsahoval zaujímavé detaily, pretože mnohé z týchto predpisov zahrňovalo prežívajúce pohanské tradície: Kúzelník usvedčený z toho, že vyvolávaním démonov spôsobil človeku stratu rozumu bol odsúdený na pokánie v trvaní päť rokov; vyvolávač búrok dostal ešte tvrdšie pokánie v trvaní sedem rokov, z ktorých tri o chlebe a vode alebo presne tak isto ako pre tých, ktorí vykonávaním magických úkonov spôsobili niekomu smrť. Španielsky penitenciár zo Silosu zo začiatku deviateho storočia bol ešte krutejší: Tí, ktorí vyrábali obrázky démonov alebo sa ich dopytovali boli odsúdení na osemročné pokánie a žena, ktorá spálila obilné pole, kde mal zomrieť človek, hľadajúci úľavu od zdravého života, mala konať pokánie jeden rok.
Postkarolínska spoločnosť vyprodukovala málo písaných právnych kódexov. Niekedy môžeme odhaliť zločiny a tresty nepriamo: Napríkladv anglosaskom Anglicku desiateho storočia za vlády kráľa Edgara bola žena a jej syn odsúdení na smrť utopením pretože mali používať magické figúrky alebo defixiones. Pápež Gregor VII. napísal kráľovi Haraldovi z Dánska v roku 1080 zakazujúc mu odsudzovať na smrť tých, ktorí verili, že spôsobovali búrky, škodili úrode alebo rozširovali nákazu. V tejto dobe náš najdôležitejší legislatívny korpus pochádza od troch uhorských kráľov: Štefana I. (997–1038), Ladislava I. (1077–1095) a Kolomana (1095–1116). Ich zákony oddeľovali magické praktiky trestateľné svetskou legislatívou (ako sú tie, spojené s travičstvom alebo maleficia) od tých, ktoré zahrňujú vyvolávanie démonov alebo veštenie, ktoré boli ponechané na posúdenie Cirkvi. Taktiež je dôležité pripomenúť, že kráľ Koloman, hlboko zapojený do boja proti stále veľmi rozšíreným pohanským praktikám medzi svojím ľudom, odmietol vydať zákony odsudzujúce čarodejnice (hoci je nejasné čo presne pod týmto slovom myslel) pretože bol presvedčený, že čarodejnice neexistujú.
Po desiatom storočí naše pramene začínajú vykazovať spoločnú tématiku—tzv. “hru Diany”—ktorá sa stáva dôležitou pri utváraní obrazu modernej čarodejnice. Objavuje sa v penitenciáli známom ako De ecclesiasticis disciplinis (O cirkevnej disciplíne) ktorého autorstvo je pripisované Reginovi z Prümu a datuje sa do prvej dekády desiateho storočia. Medzi zvyčajné ustanovenia namierené proti magickým praktikám author vložil text neskôr známy ako Canon Episcopi, ktorý zamieta vieru, že ženy, zvedené ilúziami démonov, nasledujú Satana a jazdia nocou na zvieratách spolu s pohanskou bohyňou Dianou. O niečo viac než jedno storočie neskôr ďalší penitenciál tzv. Decretorum libri XX (Dvadsať kníh o rozhodnutiach) Burcharda, biskupa z Wormsu (okolo r. 1015) vracajúci sa k tejto téme vo svojej devätnástej knihe často známej oddelene ako tzv. Corrector et medicus (Opravár alebo Lekár). Burchard obracia svoju pozornosť na mnohé formy mágie, vrátane  magických nápojov, ktoré dokážu spôsobovať impotenciu alebo potrat abortion, obrady na vyvolanie plodnosti a kúzla lásky. Ale taktiež odmietol realitu nočných letov vzduchom, spolu s vyvolávaním blesku, dažďa a slnečného svitu, pretvorenie človeka na zviera a pohlavný styk tzv. incubi a succubi s ľudskými bytosťami (narozdiel do toho, čo scholastici bežne zastávali v neskorších storočiach). Presvedčenia odsudené Reginom a Burchardom napriek tomu čoskoro našli prijatie v iných legislatívnych prameňoch, ako napr. anglický penitenciál Bartolomeja Iscanusa, z druhej polovice dvanásteho storočia. Autor, ako sa zdá, uznáva realitu niektorých magických síl; napríklad, tí, ktorí inému zničia zásoby mlieka alebo medu alebo iných vecí akýmkoľvek zaklínaním boli odsúdení na pokánie v trvaní troch rokov; vyvolávači búrok alebo tí, ktorí s pomocou vyvolávania démonov uviedli niekoho do stavu bláznovstva mali konať päťročné pokánie. Ale tí ľudia, ktorí verili v nočné lety alebo v premenu mužov a žien na vlkov dostali jeden rok resp. desať dní pokánia.
Mnoho zo zmätených noriem, ktoré sa mali zozbierať počas obdobia raného stredoveku bolo prehodnotených a preusporiadaných v dvanástom storočí mníchom Graciánom. Jeho Decretum zahrňovalo časť venovanú skutkom kúzelníctva (De sortilegiis), ktorá bola oddelená od časti o heréze, kde bola zahrnutá viera v nočné lety s Dianou. Medzitým v tom istom čase vzostup pápežskej inkvizície započalo nové obdobie pre legislatívu o čarodejníctve. Hoci v roku 1258 pápež Alexander IV. prehlásil, že inkvizítori by sa vo svojich aktivitách mali obmedziť na prípady týkajúce sa jasného predpokladu heretickej viery, bolo často ťažké oddeliť herézu od čarodejníctva. Napríklad o niekoľko rokov neskôr v roku 1233 pápež Gregor IX. vydal bulu Vox in Rama (Hlas v Ráme) podnecujúcu križiacku výpravu proti Stedingom, sedliakom z severo germánskej oblasti (Stedingu), ktorí odmietali platiť desiatok arcibiskupovi z Brém. Pápež Stedingov exkomunikoval a obvinil ich z herézy a magických praktík, medzi ktorými boli aj orgie; uctievanie Diabla v podobe zvierat (čiernej mačky a žaby) rozličnými spôsobmi, vrátane tzv. osculum infame (bozku hanby, obscénneho bozku); a znesväcovanie posvätnej hostie.
Pretože inkvizítori sa čoraz viac potýkali s prípadmi spojenými s magickými presvedčeniami a praktikami pápež Alexander IV. prehlásil v r. 1258 ako aj v r. 1260, že mali by starostlivo zvážiť takéto obvinenia a že jediné zločiny týkajúce sa veštenia a kúzlenia—zrejme považované za využívajúce Diabla—by mali byť súdne stíhané. Následne v Toulouse v r. 1275 kde bola silná katarská heréza, súdne stíhania končili s odsúdením ženy; bola upálená na hranici za to, že porodila stvorenie po pohlavnom styku s démonmi a kŕmila ho telíčkami detí, ktoré si získavalal počas svojich nočných letov. Štrnáste storočie bolo svedkom ďalšieho rozšírenia právomocí inkvizítorov, hoci nie bez značnej opozície: Kráľ Filip IV. z Francúzka zakázal inkvizítorom vyšetrovať zločiny mágie. Za vlády pápeža Jána XXII. sa inkvizičná autorita nad mágmi a čarodejníctvom stala takmer bezhraničnou. Vďaka jeho bule Super illius specula (Pod jeho strážnou vežou)  z roku 1326 pápež Ján XXII. exkomunikoval všetkých, ktorí vykonali pakt s Diablom.
V štrnástom a pätnástom storočí sa mnohí právnici, najmä v Taliansku a vo Francúzsku, vyslovili o realite magických schopností. Malo by sa zaznamenať, že najznámejší z nich, talian Bartolo zo Sassoferrata (1313–1357), profesor na univerzite v Perugii a poradca cisára sv. rímskej ríše Karola IV. poskytol tzv. consilium (právnu radu) pre biskupa a inkvizítora z Novary počas ich procesu so ženou, ktorá sa mala priznať, že uctievala Diabla, znesvätila svätý kríž a počarovala dieťa, ktoré preto zomrelo. Bartolo naznačil, že si zaslúži trest smrti za jej heretické zločiny (dokiaľ nebude konať pokánie), ako sa písalo v rímskom Lex Cornelia de sicariis et veneficiis (Zákone Kornélia o vrahoch a travičoch/kúzelníkoch, 81 p.n.l.), ale spochybnil to, že tieto ženy dokážu zabíjať iba svojimi pohľadmi a dotykmi, kvôli ich paktu s Diablom.
Zvýšená inkvizičná aktivita proti mágii tiež podnietila mnoho autorít k tomu, aby zahrnuli zákony proti magickým aktivitám do svojich kódexov—hoci väčšina sa viac obávala o podvody než o skutočné škody, ktoré tieto praktiky môžu napáchať a nik z nich konkrétne nešpecifikoval tresty proti čarodejníctvu. Jeden z najrannejších pochádza z mesta Florencia spolu s tzv. Constitutiones jej biskupa Antonio degli Orsiho z rokov 1310–1311. V tom čase inkvizícia mala vo Florencii mnoho problémov a nezačala účinne robiť svoju prácu až do polovice storočia. Pozornosť kladená Konštitúciami na magické praktiky pravdepodobne ponúkala spôsob ako zvládnuť situáciu bez vonkajšieho vplyvu. Kapitola o skutkoch kúzelníctva (De sortilegiis) odsudzovala zločiny dosahované pomocou mágie, veštenia, travičstva zameraného na zraňovanie alebo zabitie (veneficia) a amulety (brevia). Neskoršie zbierky zákonov (statuta) vydávané v rozličných mestách obsahovali podobné predpisy.
V pätnástom storočí sa legislatíva ohľadne čarodejníctva stávala tvrdšou. Svetské autority začali súdiť skutky čarodejníctva ako odlišné od iných druhov magických praktík. Táto situácia sa jasne ukazuje z procesu so ženou nazvanou Matteuccia, konajúceho sa v Todi v roku 1428 bez intervencie inkvizítora, ktorý žil blízko v Perugii. Počas procesu s ňou bola obvinená z mnohých magických skutkov, ale taktiež špecificky že je strega alebo čarodejnica a z lietania do južného mesta Benevento s inými ženami, kde sa stretávali s Diablom mali s ním sexuálny styk, premieňali sa na zvieratá a chodili okolo Todi a blízkych dedinách zabíjajúc deti v ich kolískach. Matteuccia bola uznaná vinnou a upálená.
V roku 1451 pápež Mikuláš V. vydal bulu, ktorá obracajúc precedenty z predchádzajúceho storočia, explicitne vyzývala inkvizítorov aby sa sami zainteresovali do prípadov čarodejníctva i keď spojenie s herézou nebolo jasné. Cesta vedúca k čarodejníckym procesom bola takto vydláždená a vyvrcholila v bule Summis desiderantes affectibus (Celou dychtivosťou žiadajúci) vyhlásenej Inocentom VIII. v roku 1484.
Použitá a odporúčaná literatúra:
Attenborough, Frederick Levi. 1974. The Laws of the Earliest English Kings. 3rd ed. New York: AMS.
Cardini, Franco. 1979. Magia, stregoneria, superstizioni nell’ Occidente medievale. Florence: Nuova Italia.
Conrat, Max von. 1963. Breviarium Alaricianum. Aalen: Scientia.
Drew, Katherine Fischer. 1976. The Lombard Laws. Philadelphia: University of Pennsylvania Press.
Dumville, David. 1997. Councils and Synods of the Gaelic Early and Central Middle Ages. Cambridge: Cambridge University Press.
Flint, Valerie I. J. 1991. The Rise of Magic in Early Medieval Europe. Princeton: Princeton University Press.
Habiger-Tuczay, Christa. 1992. Magie und Magier im Mittelalter. Munich: Diederichs.
Hansen, Joseph. 1963. Quellen und Untersuchungen zur Geschichte des Hexenwahns und der Hexenverfolgungen im Mittelalter. 2nd ed. Hildesheim: Olms.
———. 1964. Zauberwhan, Inquisition und Hexenprozess im Mittelalter, und die Entstehung der grossen Hexenwerfolgung. 2nd ed. Aalen: Scientia.
Kieckhefer, Richard. 1976. European Witch Trials: Their Foundations in Popular and Learned Culture, 1300–1500. London: Routledge.
Lea, Henry Charles. 1986. Materials Toward a History of Witchcraft in the Middle Ages. 3rd ed. New York: AMS.
McNeill, John, and Helena M. Thomas-Gamer. 1990. Medieval Handbooks of Penance. 3rd ed. New York: Columbia University Press.
Montesano, Marina. 1999. Supra acqua et supra ad vento: “Superstizioni, maleficia e incantamenta nei predicatori francescani osservanti (Italia, sec. XV). Rome: Istituto Storico Italiano per il Medio Evo.
Monumenta Germaniae historica Leges. Capitularia regum Francorum. 1883. Hanover.
Peters, Edward. 1978. The Magician, the Witch and the Law. Philadelphia: University of Pennsylvania Press.
Rivers, Theodore John. 1986. Laws of the Salian and Ripuarian Franks. New York: AMS.
Roberton, Agnes Jane. 1974. The Laws of the Kings of England from Edmund to Henry I. 2nd ed. New York: AMS.
Russel, Jeffrey Burton. 1972. Witchcraft in the Middle Ages. Ithaca, NY, and London: Cornell University Press.
Scott, Samuel Parsons. 1982. The Visigothic Code. 2nd ed. Littleton: F. B. Rothman.
Vogel, Cyrille. 1974. “Pratiques superstitieuses au début du XIe siècle d’après le ‘Corrector sive Medicus’ de Burchard, évêque de Worms (965–1025).” Pp. 751–761 in Etudes de civilisation médiévale (IX–XII siècles): Mélanges offerts à Édmond-René Labande. Poitiers: Centre d’Etudes Supérieurs de Civilisation Médiévale.
———. 1978. Les “libri paenitentiales.” Turnhout: Brepols.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára