utorok 12. marca 2013

Zákony o čarodejníctve (ranomoderné)

Hoci sa len nedávno tvrdilo, že zákony o čarodejníctve tvorili “právnu revolúciu” v ranomodernom období (Ankarloo 2002, 63–64 ), takto to jasne nie je. Čarodejníctvo sa dá považovať za jeden z najstarších zločinov v histórii ľudstva, zachádzajúci až do najstarších dejín ako môžeme vidieť. Z najstaršieho zachovaného právneho kódexu (1792–1750 p.n.l.) pochádzajúceho zo starovekej Mezopotámie, vzdelané spoločnosti s kodifikovaným právom mali kruto trestať kúzelníctvo alebo čarodejníctvo. Kódex Chammurapiho vynucuje vodný ordál (test ponorením do vody) ak sa nedajú takéto obvinenia dokázať prostredníctvom svedkov. Toto poskytovalo účinný prostriedok proti príliš častým obvineniam: Podľa princípu odplaty - (oko za oko, zub za zub, lat. talionis), žalobca mal čeliť rovnakému trestu, ktorý by si odniesol obžalovaný, ak by ordál zlyhal pri dokázaní viny podozrivého. V prípadoch čarodejníctva to bol trest smrti.
Vieme o podobných zákonoch platných v stredoasýrskej ríši a mohli by sme predpokladať, že trest smrti bol aplikovaný na čarodejníkov ako aj na čarodejnice po celom starovekom Strednom Východe (Thomsen 2001, 25–26). Najrozsiahlejšia množina textov týkajúca sa zápasu proti čarodejníctvu pozostávajúca z približne 100 zaklínaní a modlitieb zostavených počas panovania kráľa Esarhaddona (680–669 p.n.l.), kvôli návodu ako zaobcházať s čarodejnicami nesú príznačný názov: Maqlu, ktoré doslovne znamená “Upálenie”. Zákony Hebrejov obsahujú ustanovenie, že čarodejnice (alebo travičky) musia byť zabité (Ex 22,17), že tí dopytujúci sa duchov zomrelých by mali byť ukameňovaní na smrť (Lv 20, 27) a vo všeobecnosti veštci a proroci by mali byť zabití (Dt 13, 5). Biblický zákon zostával najdôležitejším legálnym prameňom pre čarodejníctvo počas celých kresťanských dejín v Európe.
Do akej miery boli európske vnímania čarodejníctva taktiež utvárané pomocou dlho platného svetského zákona sa dá dokonale jasne vidieť na pozadí starovekého Ríma. Od najstarších rímskych právnych kódexov (okolo r. 450 p.n.l.) až k neskorej rímskej legislatíve, bola možnosť mágie vo všeobecnosti pripúšťaná a jej zneužitie (maleficium) penalizované (Luck 1990, 147–151). Čarodejnícke paniky vytvorili vzrastajúcu uvedomelosť v rímskom zákone, počínajúc Lex Cornelia de sicariis et veneficiis (Kornéliov zákon o vrahoch a travičoch/kúzelníkoch), promulgovanom Luciom Kornéliom Sullom (138–178 p.n.l.), jedným z najdôležitejších prameňov európskeho zákona o čarodejníctve v neskorom stredoveku a ranomodernom období (Ferrary 1991, 417–434).
Podľa dekrétu cisára Diokleciána (vládol v r. 284–305 n.l.), škodliví kúzelníci mali byť upálení zaživa, ale tí, ktorí praktikovali prospešnú mágiu mali zostať nepotrestaní. Od neskorého štvrtého storočia stotožnenie zločinov veneficium (otrávenie), maleficium (škodlivá mágia) a veštenia vydlážidlo cestu pre kolektívne opatrenia proti týmto zločincom v Rímskom impériu. V knihe č. 16, kapitole č.8 Ammianus Marcellinus (330–ca. 395 n.l.) vo svojej Rímskej histórii uvádza kúzelnícku hystériu konanú počas vlády cisára Konštancia II. (vládol v rokoch 337–361 n.l.) počas obdobia hladomorov a epidémií: “Ak niekto navštívi veštca . . . , alebo ak využije kúzlo starých žien na uľavenie si od bolesti . . . , bol udaný vďaka niektorým ľuďom o ktorých by to ani nepovedal, predvedený k súdu a potrestaný smrťou” (Neskoré rímske impérium, kniha 16, kapitola 8).
Narozdiel od grécko-rímskeho rozlišovania medzi zlou a dobrou resp. čiernou a bielou mágiou kresťania spochybnili účinnosť mágie ako celku, ale tiež považovali akýkoľvek druh kúzelníctva za diabolský. Počas éry cisára Konštancia II. boli mágovia označovaní za “nepriateľov ľudského pokolenia” (humani generis inimici) a trest smrti bol ustanovený rovnako za čiernu ako aj pre bielu mágiu sérii zákonov z roku 357 (Lex Nemo; Lex Multi) a v roku 358 (Fögen 1997, 223–232). Tento posun paradigmy mal čoskoro nato ďalšie dôsledky. Keď synoda v Zaragoze (380) odsúdila učenca Prisciliána ako heretika, bol taktiež podrobený cisárskemu vyšetrovaniu. Keďže bol usvedčený z konania magických praktík on a jeho šesť nasledovníkov bolo odsúdených na smrť kvôli malefíciu. Prvý usvedčený a odsúdený kresťanský heretik bol takto v skutočnosti potrestaný za mágiu a napriek protestu niekoľkých biskupov, popravený v roku 385. Dôsledky sa dajú vidieť v takých neskoro rímskych kódexoch ako je tzv. Codex Theodosianus cisára Teodózia I. (vládol v rokoch 379–395) alebo v tzv. Codex Justinianus Justiniána I. (vládol v rokoch 527–565). Spolu s recepciou rímskeho práva v stredovekej Európe boli tieto cisárske dekréty dlhotrvajúcim dedičstvom. Ich dopad bol posilnený semiotickou teóriou mágie vyvinutou sv. Augustínom (Harmening 1979, 303–308).
Ranostredoveké trestné kódexy vynášali tvrdé tresty za čarodejníctvo, napríklad Sálské právo “ak tzv. stria bude jesť človeka a bude to dôkazom proti nej .  .  .” (Hansen 1900, 58–59). Legislatíva zrejme zostávala protikladná; franské, lombardské a alemanské zákony všetky pristupovali k tématike čarodejníctva odlišne. Alemanské právo zostavené okolo roku 600 n.l. zakazovalo upaľovať strigae (čarodejnice), čo pravdepodobne naznačovalo, že to bol obvyklý postup. Podobne lombardský kráľ Rothari nariadil v roku 643, že kresťania by nemali veriť tomu, že ženy jedia ľudské bytosti (“ut mulier hominem vivum intrinsecus possit comedere”) a preto údajné strigae by nemali byť zabíjané alebo odsudzované na súde. Kapitulárium Karola Veľkého (vládol v rokoch 768–814) platné pre Sasov v roku 787 nariaďoval udeliť trest smrti a upáliť tých, ktorí ako pohania veria, že niekto môže byť striga, ktorá je ľudí. Okolo roku 800 írska synoda podobne odsúdila vieru v čarodejnice a obzvlášť tých, ktorí očierňujú ľudí z toho, že sú tzv. lamiae (čarodejnice; “que interpretatur striga”). Jasne tu počas karolínskeho obdobia bol nárast v oficiálnom skepticizme dokonca umožnilo zvýšenie čo do počtu zachovaných prameňov.
Najdôležitejším textom o téme čarodejníctva bol tzv. Canon Episcopi, oficiálne pripisovaný cirkevnému koncilu zo štvrtého storočia, ale v skutočnosti formulovaný a pravdepodobne vypracovaný opátom Reginom z Prümu v penitenciáli zo začiatku desiateho storočia, ktorý radí biskupom (episcopi) ako postupovať voči kúzelníkom/čarodejniciam v ich diecézach. Neskôr bol prijatý vtedajšími najdôležitejšími autoritami, najprv biskupom Burchardom z Wormsu a neskôr okolo roku 1140 Graciánom z Bologne. Reginonov kánon bol dôležitý nielen kvôli svojmu odmietnutiu účinnosti kúzelníctva, ale taktiež kvôli svojmu popieraniu určitých čarodejníckych presvedčení. Po úvodnom odstavci o potrebe bojovať proti kúzelníkom, mužským ako aj ženským, naznačujúcom mierne rozsudky, Reginon vložil dlhý odstavec o ženách, ktoré verili, že zakúšali nočné lety s pohanskou bohyňou Dianou. Odsúdil veriacich v takéto fantastické príbehy kvôli implicitnému prijímaniu konkurečnej nadprirodzenej moci voči Bohu. Biskupi mali bojovať s takýmito presvedčeniami pomocou svojich kňazov a mali jasne ukázať, že tieto lety nie sú skutočné, ale len sny a diabolské ilúzie. Kánon sa stal súčasťou tzv. Corpus Juris Canonici, cirkevného práva latinskej Christianitas a počas nasledujúcich storočí sa ukázal ako vplyvným. Tvrdé účinky mojžišovského zákona (Ex 22, 17: “Nenecháš čarodejnicu na žive”) boli znovu interpretované takými karolínskymi teológmi ako bol arcibiskup Rabanus Maurus z Mainzu, ktorý naznačil ako trest iba vylúčenie z komunity namiesto fyzického vyhladenia (Haustein 1990, 69). Zdá sa presvedčivá myšlienka, že “oficiálny postoj Cirkvi ohľadne mágie sa presunul od démonickej spojitosti s pohanstvom k démonickej spojitosti s herézou” (Jolly 2002, 21).
Samozrejme stredoveká realita bola omnoho zložitejšia. Škodlivá mágia bola považovaná za diabolskú: Podľa sv. Augustína z nej vyplýval démonický pakt a podľa rímskeho práva si zasluhovala smrť. Obidve tradície ovplyňovali vývoj európskeho práva. Napríklad zákony Alfréda Veľkého z Wessexu (vládol v rokoch 871–899) jasne používali rovnaké biblické pramene ako Rabanus Maurus na vynášanie trestu smrti pre ženy, ktoré často vystupovali ako kúzelníčky alebo magičky: Tu bolo čarodejníctvo považované za reálne. Ani to neznelo ako “skepticizmus keď karolínsky kráľ Karol II. nariadil v roku 873, že čarodejníci—rovnako muži ako aj ženy—mali spôsobovať chorobu a smrť v rozličných častiach jeho ríše a mali byť odsudzované na smrť, spolu s ich komplicmi a podporovateľmi. Zabíjanie čarodejníc bolo otvorene praktizované medzi germánskym ľudom. Zákony Frankov, Ostrogótov a Vizigótov odmietali iba vieru v tzv. strigae, len zriedkavo spochybňovali nebezpečenstvo škodlivej mágie. “Karolínsky skepticizmus” nevyjímajúc, Karol Veľký bol úplne jasný ohľadne trestania tzv. malefícia. V svojom Admonitio Generalis (Všeobecnom napomenutí) z roku 789 budúci vládca, komentujúci niekoľko pápežských nariadení od Hadriána I. (vládol v rokoch 772–795), nariadil, aby sa netolerovali kúzelníci a čarodejnice (maleficii, incantatores a incantatrices), explicitne narážajúc na mojžišovský zákon; v neskorších verziách tohto zoznamu boli pridané tzv. tempestarii (čarodejnice, ktoré spôsobujú búrky) (Hansen 1900, 63–64).
Vo franskom a anglo-saskom práve bola škodlivá mágia často dávaná na jednu rovinu s vraždou, čo dáva dokonalý zmysel ak vezmeme do úvahy dnešné myšlienky v Afrike o čarodejníctve. Podľa tzv. Lex Salica (Sálskeho zákonníka) tí, ktorí nedokážu zaplatiť za svoje magické zločiny by mali byť upálení (“certe ignem tradatur”) (Hansen 1900, 55–56). Mnohé ustanovenia pochádzajúce z neskoršieho karolínskeho obdobia nariaďovali trest smrti za škodlivé kúzelníctvo. Takéto kúzelníčky mali podstúpiť hrdelný trest podľa normanskej vlády v Anglicku (Ewen 1933, 26) rovnako ako na Sicílii. Benátska republika vydala drakonické zákony proti malefíciu v roku 1181, rovnako tak urobili mnohé talianské mestá v trinástom storočí. Stredoveké germánske právne kódexy nariaďovali upálenie na hranici ako obvyklý trest za škodlivú mágiu. Tzv. Schwabenspiegel (Švábske právne zrkadlo; okolo r. 1240), jedna z najvplyvnejších stredovekých zbierok ríšskeho práva, naznačovalo, že kúzelníctvo znamenalo apostázu a pakt s Diablom (Hansen 1900, 387). Autor, pravdepodobne jurista blízky františkánom v Augsburgu, iba spojil svetské právo s kresťanskou teológiou. Démonické čarodejníctvo nebolo žiadnym novým vynálezom, ale vyžadovalo len základnú znalosť teológie. V známom právnom posudku z roku 1398 Jean Gerson a univerzita v Paríži prišla k presne rovnakému záveru (Hansen 1900, 283–284).
Rozhodujúcim krokom k masovým perzekúciám čarodejníc v Európe bol konštrukt kumulatívneho konceptu čarodejníctva počas neskoršieho štrnásteho a začiatkom pätnásteho storočia, keď došlo k prvým honom na čarodejnice veľkého rozsahu a hlavným perzekúciám v niektorých alpských údoliach. Iba okolo roku 1400 sa rozličné aspekty čarodejníctva a herézy zlúčili do špecificky európskeho konceptu čarodejníctva, ktorý umožnil konanie čarodejníckych honov s predtým bezprecedentnou krutosťou. Škodlivá mágia spolu s paktom s Diablom utvorila  jadro nového kumulatívneho zločinu, prvý aspekt životne dôležitý pre svetské právo, druhý pre jeho kvalifikáciu ako herézy. Okolo týchto zložiek vykryštalizovala skupina toho, čo boli aj z pohľadu stredoveku exotické obvinenia: odpadlíctvo, let vzduchom na nočné zhromaždenia na vzdialené miesta, tanec čarodejníc, sexuálny styk s démonmi a klaňanie sa Diablovi.
V právnej praxi sa obvinenia z nočných letov ukázali ako najdeštruktívnejšie, pretože podozriví boli vyslýchaní, aby menovali svojich komplicov, ktorých údajne stretli na týchto zhromaždeniach. Spolu s použitím tortúry takéto otázky mali vytvoriť reťazové reakcie, čo malo za následok masívne čarodejnícke procesy pripomínajúce podobné udalosti v rímskej antike. Inkvizičný postup bol dedičstvom rímskeho práva, ktorý sa zachoval v rámci latinskej Cirkvi; najprv obnovený kvôli nastoleniu disciplíny medzi vyšším klérom, neskôr bol použitý v procesoch kvôli heréze. Na štvrtom Lateránskom koncile (1215) prijala rímska Cirkev tortúru v procesoch vykonávaných inkvizítormi za účelom získania výpovedí od podozrivých, zatiaľčo zakázala archaické rituály ako ordály vykonávané horúcim železom alebo studenou vodou (plávajúci test). Hoci ordály boli teda ilegálne napriek tomu k nim dochádzalo pri lynčovaní po celej severnej a východnej Európe a boli príležitostne dokonca nariaďované nižšími súdmi.
Pretože cieľom legálnej tortúry bolo dosiahnuť materiálnu pravdu skôr racionálne než cez mystickú intervenciu ako pri ordáloch spočiatku to bolo považované za vylepšenie právneho postupu. Musíme mať na pamäti, že význam legálnej tortúry sa rozhodujúco odlišovalo od moderných náhľadov. Hoci mučenie malo znamenať nahradenie ordálov, v praxi sudcovia niekedy používali neobmedzené mučenie akoby to bol ordál, obzvlášť pri heretických procesoch. Zmes fyzického prinútenia, systematizujúce všetky druhy  skutočnej alebo falošnej informácie a púhej fantázie alebo projekcie viedla k myšlienke, že disidenti prináležia k diabolskej sekte a uctievajú Diabla.
Skutočná mágia a heréza boli poprvýkrát zliate do nového kumulatívneho zločinu čarodejníctva v Savojsku za vlády vojvodu Amadea VIII. (vládol v rokoch 1416–1451). Tento nový stav dominoval vo východných Alpách. Keď sa vojvoda Amadeus cítil očarovaný, začalo sa prenasledovanie Židov, valdénskych a čarodejníc. Bolo to v Savojsku, kde došlo k splynutiu heréyy, antijudaizmu a kúzelníctva a vznikol nový kumulatívny koncept zločinu čarodejníctva. Právny kódex ambiciózneho Amadea VIII. z roku 1430 tzv. Statuta Sabaudie (Štatúty zo Savojska) zdôrazňovali zločin kúzelníctva, hoci stále v tradičnom jazyku. O desať rokov neskôr čarodejníctvo vystúpilo na povrch v omnoho prominentnejšej forme, keď pápež Eugen IV. (vládol v rokoch 1431–1447) sa vo svojom dekréte zmienil o tom, že v Savojsku sa to len tak hemží s “stregule vel stregones seu Waudenses”—ženskými a mužskými čarodejníkmi alebo valdénskymi (Hansen 1900, 18–19).
V Savojsku podporovali kúzelnícke procesy procesy s heretikmi a eventuálne počínajúc  koncom 20-tych rokov 15. storočia vytvorili hony na čarodejnice veľkého rozsahu. Persekúcia v susednom Dauphiné nikdy nedosiahla takúto masívnu úroveň, ale bola charakterizovaná stálym tokom  procesov “malej paniky”. Jedno vysvetlenie pre takýto rozpor by mohol byť odlišný súdny systém. V Dauphiné, ktoré bolo pod vládou Francúzska od roku 1349, za čarodejnícke procesy boli zodpovedné iba svetské súdy spolu so sudcami odkazujúcimi výlučne na svetské právo, na francúzskych juristov alebo rímske právo. Preto ignorovali lety čarodejníc aj synagógy alebo sabaty, ktoré boli stále považované za diabolské ilúzie. Niekoľko neskoro stredovekých teritórií prijalo služby pápežských inkvizítorov, ale, s malými výnimkami, vo všeobecnosti prihliadali na existujúce resp. zvykové zákony o čarodejníctve. Keď Tyrolsko, nezávislé vojvodstvo svätej rímskej ríše, čelilo pokusu Heinricha Kramera iniciovať veľký hon na čarodejnice v roku 1485, vláda ako aj parlament boli mimoriadne skeptickí pri prijímaní udaní vo veci čarodejníctva. “Čarodejníctvo” v skutočnosti nebolo nikdy spomínané v týchto právnych kódexoch a keď  “kúzelníctvo” bolo poprvýkrát spomínané v tzv. Tiroler Landesordnung (Nariadení Tyrolskej vlády) z roku 1544, bolo klasifikované ako forma podvodu. Podobne ríšske mesto Norimberg definovalo čarodejníctvo ako podvod až do roku 1536.
Španielské a nemecké tradície sa zlúčili do legislatívy cisára svätej rímskej ríše Karola V. (vládol v rokoch 1519–1556), popredného vládcu svojej doby. Jeho kriminálny kódex z roku 1532 uzákonený ako Constitutio Criminalis Carolina (kódex Karolína) mal byť dohadovaný dlhšie predtým medzi ríšskymi kniežatstvami. Tento kódex, ktorý zostával skutočne nezmenený až do roku 1806, kedy sa celá svätá rímska ríša rozpadla, ignorovala kumulatívny zločin čarodejníctva ako bol definovaný v spise Malleus Maleficarum (Kladivo na čarodejnice, 1486). Obsahuje paragraf namierený proti škodlivej mágii (par. 109), spracovanie ktorého bolo škurpulózne regulované v troch paragrafoch o procedurálnom práve (par. 21, 44, 52). Hrdelný trest bol predpísaný pri prípadoch kde sa škodlivá mágia bez pochýb dala dokázať, zatiaľčo neškodná mágia akéhokoľvek druhu bola ponechaná na ľubovoľný úsudok súdov.
Inkvizičný postup kódexu Karolína sa vyhýba najhrozneším skratkám inkvizičných súdov poskytnutím podozrivým jasne definované práva a vylúčením ľubovoľného použitia násilia. Za účelom vyhnutia sa ľubovoľným aktom miestnych súdov, mal byť každý hrdelný rozsudok zaslaný na vyšší súd alebo na právnickú fakultu. V rámci hraníc tzv. processus ordinarius (riadneho postupu),ako ho nazvali neskorší juristi, mohla byť tortúra použitá len v prípadoch evidentnej viny, keď už bol podozrivý usvedčený dvomi nezávislými svedkami alebo v prípadoch priameho dôkazu. Tortúra sa nemohla využívať za účelom vynútenia priznaní výlučne na základe púhej denunciácie alebo podozrenia.
Neskorší lovci čarodejníc si sťažovali, že za týchto podmienok by ťažko mohol byť niekto usvedčený z čarodejníctva. Naozaj toto muselo byť jediným účelom tejto legislatívy. Jej hlavný autor frankoniánsky barón Johann von Schwarzenberg (1463–1528) humanistický prekladateľ Cicera a raný nasledovník Lutherovej reformácie v roku 1521, sa stal jedným z prvých vládcov, ktorý na svojom území zakázali katolícke rituály—mal patriť k sprievodu cisára Maximiliána I. v neskorších 80-tych rokoch 15. storočia a bol pravdepodobne oboznámený s diskusiami dotýkajúcimi sa škandalózneho inkvizítora Heinricha Kramera, autora spisu Malleus. V kontraste so skorším právnym kódexom navrhnutým Schwarzenbergom pred reformáciou v kódexe Karolína teraz eliminoval akúkoľvek zmienku o miešaní sa zlých či dobrých duchov a akejkoľvek stopy po heretických zákonoch. Kódex Karolína jasne signalizoval svoj nesúhlas s inkvizičnými súdmi, ktorých aktivity už neboli tolerované nemeckými kniežactvami, takto vyznačujúc jasné odlíšenie od Španielskych a talianskych teritórií cisára Karola V. Kódex Karolína bol prijatý dokonca v najvzdialenejších kútoch svätej rímskej ríše, napríklad vo Švajčiarsku alebo španielskom Holandsku.
Podobne ako vo svätej rímskej ríši, mnoho iných štátov zaviedlo čarodejníctvo do svojich trestných kódexov počas šestnásteho storočia, buď za účelom obmedzenia moci cirkevných súdov alebo k podčiarknutiu úspechov protestantskej reformácie. Aj v krajinách, kde rímske právo nebolo nikdy aplikované sa dajú nájsť stopy takéhoto vývoja. V tudorovskom Anglicku bol v roku 1563 promulgovaný nový Witchcraft Act. Nahradil skorší pokus z roku 1542, ktorý mal byť odvolaný po piatich rokoch (Sharpe 2001, 99–100). Podobne ako trestný kódex Karola V. sa alžbetínsky čarodejnícky štatút zameriaval na škodlivú mágiu, ale taktiež poskytol rozsiahlejšie detailné informácie o menších trestoch za prípady mágie spôsobujúce škodu menšiu než smrť alebo dokonca nespôsobujúce vôbec žiadnu škodu. Zákon mal byť už uvedený do Snemovne poslancov v roku 1559 a dostal sa do druhého čítania v Snemovni Lordov pred tým než bol znovuzavedený v roku 1563 v kontexte protestantskej reštaurácie po nástupe Alžbety I. na trón. Hoci historici doposiaľ neobjavili k tomu anglické procesy až do roku 1566, môžeme predpokladať, že zákon nebol vydaný bez dôvodu. Na ostrovoch v Lamanšskom prielive (Channel Islands) sa prvé zaznamenané tresty smrti za čarodejníctvo vyskytli práve v tomto čase v Jersey roku 1562 a v Guernsey v roku 1563. Anglický zákon proti čarodejníctvu celkom pekne zapadol do všeobecného obrazu zvyšujúceho sa povedomia o čarodejníctve v Európe počas 60-tych rokov 16. storočia. V Škótsku bola legislatíva taktiež zavedená v roku 1563 sprevádzaná kalvínskou reformáciou a náhlym zvýšením počtu obvinení. Tvrdenia, že škótsky Witchcraft Act mohol naznačovať skepticizmus (Larner 1981, 66) sú nezmyselné. Ich znenie jasne udáva, že podľa božského zákona, tí ktorí používajú čarodejníctvo, kúzelníctvo alebo nekromantiu musia dostať trest smrti (Normand a Roberts 2000, 89), rovnako ako ho musia dostať tí, ktorí hľadajú pomoc u čarodejníc, kúzelníkov alebo nekromantov. Po roku 1563 mnohé zákony sa potýkali s poverou, kúzelníctvom a čarodejníctvom vo všeobecnosti; bude ťažké poskytnúť obsiahly zoznam pre všetky európske oblasti.
Naviac po roku 1563 mnohé zákony a nariadenia sa potýkali s určitými aspektami čarodejníckych procesov. V auguste 1563 koncil v Luxemburgu vyhlásil nariadenie zo dňa 13. augusta 1563 za účelom obmedzenia prebiehajúcich súdnych stíhaní v tejto provincii španielskeho Holandska. Zákony o čarodejníctve sa stali omnoho početnejšími v nasledujúcich rokoch zvyčajne pokúšajúc sa o zamedzenie legálnych zneužití v čarodejníckych procesoch alebo zastaviť aktuálne hony na čarodejnice. Masívne hony na čarodejnice vystrašili vládu v Luxemburgu natoľko, že promulgovali ďalšie zákony o čarodejníctve v roku 1570 a 1573 a často počínajúc od apríla 1591. Dekréty kráľa Filipa II. určené pre španielske Holandsko  v rokoch 1592, 1595 a 1606 taktiež ovplyvnili oblasti Franche-Comté a Luxemburg.
Pokračujúca legislatíva o aspektoch čarodejníckych procesov nebola v žiadnom prípade obmedzená len na katolícke vlády. Kráľ Frederik II. z Dánska (vládol v rokoch 1559–1588) sa pokúšal obmedziť popravy za čarodejníctvo pomocou dekrétu z roku 1576 vytvárajúceho z ratifikácie takých rozsudkov vyššieho súdu povinnosť, hoci tu neexistovali žiadne náznaky, že tento zákon mal nejaké ďalšie účinky než neskoršie dánske dekréty. Mnohé nemecké teritoriálne kniežactvá sa snažili zamedziť perzekúciám údajných čarodejníc, dokonca aj štáty s masívnymi prenasledovaniami ako boli arcibiskupstvo-elektorát v Trieri, ktoré v roku 1591 a  znovu v roku 1630 sa pokúšalo zredukovať moc dedinských výborov prenasledujúcich čarodejnice. Početné dekréty napríklad v elektorátnom Mainzi v roku 1612 alebo v kniežacom biskupstve vo Würzburgu v roku 1627 obmedzilo mieru konfiškácií majetku odsúdených čarodejníc. Ďalšie zákony ako v cisárskom slobodnom meste Kaufbeuren v roku 1591 alebo kniežacom biskupstve Bamberg v roku 1627 a 1628 snažilo obmedziť perzekúcie čarodejníc trestajúc roznášanie klebiet. Ale ďalšie teritóriá, ako napríklad Sasko-Coburgské kniežatstvo v roku 1629 sa jednoducho snažilo regulovať súdne postupy za účelom vyhnutia sa nepokojom počas čarodejníckych procesov.
Tretia kategória legislatívy o čarodejníctve sa pokúšala redefinovať zločintried  v duchu sv. Augustína. Nie je prekvapením, že tento vývoj započal vo vojvodstve Württemberg, bašte luteránskej ortodoxie, na ktorej reformátora Johanna Brenza mal zaútočiť Johann Weyer v roku 1563 za nekonzistentnosť pri diskusii o čarodejníctve. Podobne ako Weyer, Brenz tvrdil, že čarodejníctvo bolo neúčinné, ale Brenz napriek tomu chcel vidieť čarodejnice upálené na hranici kvôli ich apostáze. Legislatívny proces zjavne započal po tom, čo  Weyer vysmial Brenza zdôraznením toho, že apostáza v svetskom zákone nebola zločinom. Nie je prekvapením, že v novom právnom kódexe Württembergu (Landrecht) z roku 1567 už nebola škodlivá mágia potrebná keď sa definoval zločin čarodejníctva. O niekoľko rokov neskôr táto radikálna reinterpretácia bola prijatá inými luteránskymi štátmi. V roku 1572 nový trestný kódex luteránskeho kniežatstva-elektorátu Saska (Kursächsische Kriminalordnung) posunulo dôraz úplne na duchovné aspekty čarodejníctva: Dohoda čarodejnice s diablom teraz stála v jadre zločinu. Táto redefinícia explicitne popierala dôležitosť škodlivej mágie a implicitne popierala význam starovekého ako  aj moderného ríšskeho zákona (Behringer 1988, 79).
Saskí právnici načrtli dôsledky predĺženej protestantskej debaty o účinnosti škodlivej mágie, stavajúc na zdravom rozume ako aj teologickej tradícii  tzv. Canon Episcopi. Na rozdiel od naštvaných  Württemberských Sasi argumentovali priamo proti Weyerovi ktorého argumenty považovali za bezcenné, pretože bol doktorom medicíny a nie práva. Saský kódex bol oveľa konzistentnejší kúsok luteránskej legislatívy, pretože na usvedčenie nevyžadoval žiadny dôkaz škodlivej mágie. Vtedajší luteránsky electorálny Palatinát nasledoval v roku 1582 (Kurpfälzisches Landrecht), ale čoskoro sa vrátil ku kalvínizmu a tým sa stal prvým kalvínskym štátom so špirituálnou definíciou čarodejníctva vo svojom právnom kódexe. Ďalšie protestantské trestné kódexy vykazovali podobné spiritualistické tendencie, umožňujúce nám tak identifikovať celkovú tendenciu. V Nórsku podriadenom Dánsku získal luteránsky klérus kráľovské schválenie štatútu z roku 1584, ktorý vynášal trest smrti za poveru. Tento trest bol znížený na exil v následnom rozsiahlom dánskom čarodejníckom štatúte z roku 1617 (Ankarloo 2002, 69), zatiaľčo tí, ktorí vykonali pakt s Diablom mali byť upálení. Tento dánsky štatút bol rozšírený na Island v 30-tych rokoch 17. storočia. Podobne známy anglický Witchcraft Act z roku 1604 vynášal trest smrti nielen pri pakte čarodejnice, ale taktiež za škodlivú mágiu; tento zahrňoval širšie možnosti škody než štatút z roku 1563. Ale bol tu jasný posun v dôraze z maleficium na démonolatrie v rámci zákonníkov protestanskej Európy.
Podobné tendencie sa dajú nájsť taktiež v katolíckych štátoch. V roku 1588 protireformačné teritórium Baden-Baden (vtedy pod bavorskou ochranou  kvôli menšine jej vládcu) na trest smrti už ďalej nevyžadoval dôkaz malefícia, zameriavajúce sa namiesto toho na apostázu a pakt s Diablom. Čo je zaujímave, jeho vláda prevzala toto znenie z kódexu z roku 1582 kalvínskeho Palatinátu (Kurpfälzisches Landrecht), hoci pridala niekoľko “katolíckych” pojmov (ako je let čarodejníc) do dodatku, ktorý obsahoval rozsiahle výsluchy. Bavorské vojvodstvo v praxi nasledovalo v roku 1590 a de jure v roku 1612; elektorátny Kolín nasledoval v roku 1607 a kniežacie biskupstvo Bamberg v roku 1610.
Bavorský štatút promulgovaný vojvodom Maximiliánom I. v r. 1612 ponúkol doposiaľ najrozsiahlejší príklad legislatívy o čarodejníctve, pokrývajúci nie menej než štyridsať tlačených stránok (Behringer 1988, 165–191). Bavorskí právnici argumentovali, že pretože vláda zlyhala pri vysvetlení, čo naozaj znamená čarodejníctvo, bol v princípe nepotrestateľný. Takže tento extenzívny zákon poprvé vysvetlil, prečo musí byť čarodejníctvo potrestané (1–7), následne definovalo čarodejníctvo ako opak kúzelníctva a jednoduchej povery (8–29) a nakoniec, uviedlo sankcie pre všetky formy čarodejníctva, kúzelníctva a povery (30–40). Hoci sa to môže zdať z nášho moderného pohľadu bláznivé, jasne to predstavovalo odhodlaný pokus vynútiť si nejaký poriadok v chaose súčasných pohľadov na čarodejníctvo. Naviac, pokúsilo sa ochrániť poverčivých sedliakov pred prenasledovaním protireformačnými zelótmi. Zatiaľčo démonológovia ako Peter Binsfeld a Martín Del Rio tvrdili, že podľa augustínovskej teológie nosenie amuletov značí implicitný pakt s Diablom, bavorské právo považovalo jasne takéto zvykové povery za úplne oddelené od čarodejníctva. Poprvýkrát publikované v roku 1612, tento čarodejnícky štatút bol znovuvydaný v roku 1665 a znovu až v 1746—vtedy už známy ako typický príklad bavorskej tvrdohlavosti a spiatočníctva.
Podobne ako kriminalizácia čarodejníctva, odvolanie čarodejníckych zákonov v Európe ešte nebolo dostatočne preskúmané na porovnateľnej úrovni. So mimoriadnou výnimkou britského witchcraft act z r. 1736 (Bostridge 1997, 180–203), nemáme k dispozícii podrobné štúdie. Je jasné, že formálne britské odvolanie pomocou  rozhodnutia parlamentu bolo jedinečné. Králi Francúzska a Pruska, ruský cár a cisárovná Mária Terézia v Rakúsko-Uhorsku potlačili čarodejnícke procesy bez zmien v legislatíve, podobne ako španielska inkvizícia a Spojené holandské provincie urobili už predtým. V tomto kontexte by sme mali poznamenať, že po masívnych čarodejníckych procesoch z 20-tych rokov 17. storočia mali mnohé nemecké kniežatá a kniežatá-biskupi jednoducho zakázať ďalšie čarodejnícke procesy, napríklad, Karl Gaspar von der Leyen, arcibiskup-elektor z Triera v roku 1659 (Rummel 1991, 246). Prvá európska vláda, ktorá začala s tlmením obvinení z čarodejníctva už v roku 1572: elektorátny Palatinát, napriek svojmu nespokojnému kléru a svojmu trestnému kódexu z roku 1582, nikdy nevydal rozsudok smrti za čarodejníctvo. Ale keďže takýto postup sa dá odhaliť namiesto publikovaných právnych kódexov len prečítaním archívnych prameňov, môže v budúcnosti prísť k ďalším objavom.
Iba krátko predtým než Francúzska revolúcia zaznamenala prenikavý úspešný štart. V roku 1766 Mária Terézia rozhodujúco intervenovala v Uhorsku. Čarodejnícke zákony boli odvolané v Poľsku v r. 1776 a vo Švédsku v roku 1779. Švajčiarska “justičná vražda” z roku 1782 vyprovokovala akciu v Nemecku. V roku 1787 cisár Jozef II. jednoducho vynechal všetky články o kúzelníctve resp. čarodejníctve zo svojho nového kriminálneho kódexu pre rakúsko-uhorskú monarchiu. Francúzske zákony namierené proti magie et sortilège (mágii a čarodejníctvu) zostávali v platnosti, i keď obmedzené  kráľovským ediktom z roku 1682. Samozrejme Francúzsko zakúšalo procesy takmer až do obdobia osvietenstva, v ktorých Diabol zohrával dôležitú úlohu (Bostridge 1997, 227–231); iba počas Francúzskej revolúcie v roku 1791, boli tieto crimes imaginaires (imaginárne zločiny) opustené.
Niektoré štáty nikdy formálne nezaviedli zákony proti kúzelníctvu alebo čarodejníctvu a preto ich nikdy  nepotrebovali odstrániť, ale väčšina krajín sa týchto zákonov zbavila práve počas sociálnych a politických nepokojov okolo roku 1800, keď nové kriminálne právne kódexy boli zavedené vo víre všeobecných reforiem, často v takých novovytvorených štátoch ako napr. bavorské kráľovstvo (1813). Neskoršie odvolanie čarodejníckych zákonov nič neznamenalo. Takáto legislatíva zostávala neporušená najdlhšie v európskej krajine s najmenším známym počtom popráv za čarodejníctvo: Witchcraft Act v Írsku z roku 1587 zostávalo v účinnosti až do roku 1821. Verejné debaty o jeho zrušení nám pripomínajú, že dokonca aj na britských ostrovoch menšina pokračovala vo viere v čarodejníctvo a boli presvedčení, že čarodejnice musia byť potrestané.
Európska legislatíva o čarodejníctve bola exportovaná počas dlhotrvajúceho obdobia európskej expanzie, dokonca aj cez také ideológie ako marxizmus, funkcionalizmus a teória modernizácie. Sovietski vládcovia Ruska a Číny, snažiaci sa nanútiť presvedčenie svojim poddaným  podobne ako to robili predchádzajúci vládcovia týchto ríš, sa snažili súčasne vyhladiť vieru v čarodejníctvo, šamanizmus a oficiálne náboženstvo. Ale oveľa častejšie bola neviera v čarodejníctvo uvedená pod zahraničným koloniálnym panstvom—v oboch Amerikách, Austrálii a rozsiahlych oblastiach Afriky a Ázie.
Samozrejme moderná európska legislatíva o čarodejníctve nebola vítaná alebo univerzálne prijímaná a často dokonca vytvárala značné problémy. Nasledujúc kresťanskú tradíciu, ako sú koloniálne zákony nielenže zakázala prenasledovanie zlých čarodejníc ale taktiež kriminalizovala zaklínačov. Keď bola v Indonézii v roku 1905 zavedená holandská legislatíva alebo v roku 1922 vo východnej Afrike britská legislatíva, mnoho domorodcov ich chápalo ako zákony na ochranu čarodejníc; Európske právo prevrátilo tradičné hodnoty. Pretože európske elity mali zastaviť vieru v čarodejníctvo a mali exportovať svoje zákony do kolónii, legálne súdne stíhanie sa náhle stalo nemožným spolu s rituálnym zabíjaním čarodejníc klasifikovaným ako vražda. Ordály otrávením a orákulá boli zakázané, zaklínači boli súdne stíhaní ako páchatelia trestných činov, zatiaľčo čarodejnice boli chránené. Kolonizovaní obyvatelia nedokázali uveriť týmto prevrátením noriem: Prečo by mali ich zahraniční vládcovia ochraňovať zlé čarodejnice?
Niektoré postkoloniálne africké krajiny započali s legalizáciou čarodejníckych perzekúcií. V roku 1965 nová nezávislá Uganda zaviedla legislatívu, ktorá vymenila koloniálny čarodejnícky výnos za “Act to Make Provision for the Prevention of Witchcraft and the Punishment of Persons Practising Witchcraft - Zákon zabezpečujúci prevenciu čarodejníctva a potrestanie osôb praktizujúcich čarodejníctvo” Tento zákon kládol značný dôraz na “dobrú povesť” ako platný dôkaz. Toto odvolanie mohlo povzbudiť následné čarodejnícke hony v severnej Ugande, ktoré sa spustili v domovskej oblasti prezidenta Miltona Oboteho (vládol v rokoch 1962–1971, 1980–1985) počas obdobia keď sa rozhodol zničiť tradičnú ugandskú monarchiu a zaviesť socialistické reformy. Oboteho podporovatelia prevzali jeho Päťročný ekonomický plán z rokov 1966/1967 ako model pre “päťročný protikúzelnícky plán” a začali zhromažďovať podozrivé čarodejnice, z ktorých mnohé boli vzdelané alebo bohaté (Abrahams 1985, 32–45).
V Kamerune a Malawi na súde svedčili proti podozrivým čarodejniciam veštci. Stalo sa prijateľným rozhodovať prípady podozrenia z čarodejníctva pomocou takých okultných praktík ako veštenie, pričom obžalovaní riskovali fyzické tresty a rozsudky odňatia slobody. Ak mohli byť čarodejnice oficiálne obvinené a súdené nebolo už potrebné zabíjať ich utajene. Počas konca 70-tych rokov 20. storočia za vlády prezidenta Ahmadou Ahidjo z Kamerunu oficiálny tribunál východnej provincie (domov ľudu kmeňa Maka) pravidelne odsudzoval obvinené čarodejnice, niekedy aj bez ich priznania viny. Tradiční liečitelia, tzv. nganga, svedčili o vine čarodejníc pomocou svojich mystických znalostí; na tomto základe súdy vydávali rozsudky vo výške až desaťon rokov väzenia, právne maximum podľa trestného zákonníka z roku 1965. Zaujímavý aspekt je ten, že tento zákon bol podobný anglickému Witchcraft Act z roku 1736 a koloniálnym právnym kódexom, ktoré mali trestať zaklínačov. Samozrejme legálna prax ich význam úplne prevrátila naruby.

Použitá a odporúčaná literatúra:

Abrahams, Ray. 1985. “A Modern Witch Hunt.” Cambridge Anthropology 10: 32–45.
Ankarloo, Bengt. 2002. “Witch-Trials in Northern Europe, 1450–1700.” Pp. 53–96 in The Period of the Witch Trials, vol 4 of The Athlone History of Witchcraft and Magic in Europe. Edited by Bengt Ankarloo and Stuart Clark. London and Philadelphia: Athlone and University of Pennsylvania Press.
Behringer, Wolfgang. 1988. Mit dem Feuer vom Leben zum Tod: Hexengesetzgebung in Bayern. Munich: Hugendubel.
———. 2004. Witches and Witch Hunts: A Global History. Cambridge: Polity.
Bostridge, Ian. 1997. Witchcraft and Its Transformations, ca. 1650–ca. 1750. Oxford: Oxford University Press.
Ewen, Cecil L’Estrange. 1933. Witchcraft and Demonianism: A Concise Account Derived from Sworn Depositions and Confessions Obtained in the Courts of England and Wales. London: Heath Cranton.
Ferrary, J. 1991. “Lex Cornelia de sicariis et veneficiis.” Athenaeum 69: 417–434.
Fögen, Marie Theresa. 1997. Die Enteignung der Wahrsager. Frankfurt am Main: Suhrkamp.
Hansen, Joseph. 1900. Zauberwahn, Inquisition und Hexenprozess im Mittelalter und die Entstehung der grossen Hexenverfolgung. Munich: Oldenbourg.
Harmening, Dieter. 1979. Superstitio. Berlin: E. Schmidt.
Haustein, Jörg. 1990. Martin Luthers Stellung zum Zauber-und Hexenwesen. Stuttgart: W. Kohlhammer.
Jolly, Karen. 2002. “Medieval Magic.” Pp. 1–72 in The Middle Ages, vol. 3 of The Athlone History of Witchcraft and Magic in Europe. Edited by Bengt Ankarloo and Stuart Clark. London and Philadelphia: Athlone and University of Pennsylvania Press.
Lambrecht, Karen. 1995. Hexenverfolgungen und Zaubereiprozesse in den schlesischen Territorien. Cologne and Vienna: Böhlau.
Larner, Christina. 1981. Enemies of God: The Witch-Hunt in Scotland. London: Chatto and Windus.
Lorenz, Sönke, ed. 1994. Hexen und Hexenverfolgung im deutschen Südwesten.Ostfildern: Cantz.
Luck, Georg. 1990. Magie und andere Geheimlehren der Antike. Munich: Kröner.
Merzbacher, Friedrich. 1971. “Schwarzenberg.” Fränkische Lebensbilder 4: 173–185.
Muchembled, Robert. 1993. Le roi et la sorcière. Paris: Desclée.
Normand, Lawrence, and Gareth Roberts. 2000. Witchcraft in Early Modern Scotland. Exeter: University of Exeter Press.
Paravy, Pierrette. 1993. De la Chrétienté romaine à la Réforme en Dauphiné: Evêques, fidèles, et déviants (vers 1340–vers 1530). 2 vols. Rome: Ecole Française de Rome.
Peters, Edward. 1985. Torture. Philadelphia: University of Pennsylvania Press.
Rummel, Walter. 1991. Bauern, Herren, Hexen. Göttingen: Vandenhoeck and Ruprecht.
Sharpe, James. 2001. Witchcraft in Early Modern England. 2nd ed. London: Longmans.
Thomas, Keith. 1971. Religion and the Decline of Magic. London: Weidenfeld and Nicolson.
Thomsen, Marie-Louise. 2001. “Witchcraft in Ancient Mesopotamia.” Pp. 1–95 in Witchcraft and Magic in Europe: Biblical and Pagan Societies. Edited by Bengt Ankarloo and Stuart Clark. Philadelphia: University of Pennsylvania Press.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára