sobota, 16. marca 2013

Desať najčastejšie sa vyskytujúcich omylov a mýtov o honoch na čarodejnice


Desať najčastejšie sa vyskytujúcich omylov a mýtov o honoch na čarodejnice, 

opravených a okomentovaných

profesorom histórie Brianom A. Pavlacom, Ph.D.

#1. Čarodejnice boli príkladom stredovekej krutosti a barbarizmu.

#2. Cirkev bola zodpovedná za čarodejnícke procesy.

#3. Pri honoch na čarodejnice boli hlavným terčom ženy.

#4. Čarodejnícke procesy boli pokusom o "femicídu" resp. "gendercídu" znamenajúcu prenasledovanie ženského pohlavia, ako ekvivalent genocídy.

#5. Čarodejnícke procesy boli všetky rovnaké.

#6. Vďaka honom na čarodejnice zomreli miliony ľudí.

#7. Ľudia odsúdení počas honov na čarodejnice boli upálení na hranici.

#8. Počas doby honov na čarodejnice naozaj existovali čarodejnice a prevádzkovali mágiu.

#9. V modernom používaní sa dá termín "hon na čarodejnice" použiť na ľubovoľné prenasledovanie skupiny ľudí.

#10. Moderné čarodejníctvo/mágia/wicca je priamym pokračovaním tých praktík, ktoré ľudia vykonávali počas honov na čarodejnice v rokoch 1400-1800.


Uvedenie na správnu mieru a komentár:

#1. Čarodejnice boli príkladom stredovekej krutosti a barbarizmu.

FAKT: Hony na čarodejnice, i keď boli často kruté, sa konali až po období stredoveku a boli vedené civilizovanými ľuďmi.

KOMENTÁR:  Kľúčový problém je použitie slova "stredoveký". Najprv, historici zvyčajne uvažujú o stredoveku, ktorý začal po páde západnej časti Rímskej ríše okolo roku 500 n.l. a jeho koniec bol ohraničený rokom 1500 n.l. Práve v tomto čase zmeny v ekonomickej situácií v rámci kapitalizmu, v kultúre v rámci renesancie a v náboženstve spojenom s reformáciou, vytvorili ranomoderné obdobie. V každom prípade však práve vtedy začínalo dochádzať k honom na čarodejnice, ktoré trvali až do konca 17. storočia.

Podruhé, výraz stredovek sa často používa v ľudovom ponímaní na odsudzovanie názorov ako podradných a nevzdelaných. Podľa môjho názoru toto preháňa najhoršie aspekty stredovekej doby (náboženský fanatizmus, primitívne zákony, ktoré umožňovali ľahko vykonávať násilie, nevedecké myslenie, zúfalo chudé ekonomické vrstvy a striktné spoločenské hierarchie) na úkor jej šľachetnejších vlastností (dôraz na vieru, kódexy spoločenského správania ako napr. rytierstvo, technologická inovácia, vzájomné povinnosti sociálnych tried).

A pretože západná civilizácia v 20. storočí viedla dve svetové vojny (spolu s typickou zákopovou vojnou, strategickým bombardovaním, ponorkami potápajúcimi konvoje, otravnými plynmi a propagandou), koloniálny imperializmus (s ktorým je spojené otrocké využívanie práce, nerovnosti medzi bohatými a chudobnými a kultúrna deštrukcia) alebo totalitárny komunizmus (s jeho kolektivizáciou, gulagmi a tajnou políciou) nemá skutočne žiadne  právo kritizovať stredovek ako "barbarský".

V každom prípade väčšinu týchto honov viedli ľudia pochádzajúci z tých najvzdelanejších, gramotných, vyškolených, mestkých elít. Všetky výdobytky Západnej civilizácie vytvorili hony na čarodejnice a táto musí prevziať za ne zodpovednosť.

#2. Cirkev bola zodpovedná za hony na čarodejnice.

FAKT: Aj keď kresťanstvo pre hony na čarodejnice zrejme vytvorilo rámec, avšak nedá sa viniť žiadna jednotlivá "Cirkev" a mnohí svetskí vládcovia prenasledovali čarodejnice v podstate z nenáboženských dôvodov.

KOMENTÁR: Keď hony na čarodejnice poprvýkrát okolo roku 1400 nabrali na intenzite, tak Západnej civilizácii dominovala jedna cirkevná hierarchia, ktorú ja nazývam latinská katolícka Cirkev. Samozrejme dokonca aj v rámci tejto jednej cirkvi nebola v plnej miere vynútená uniformita vo všetkých veciach týkajúcich sa viery a presvedčenia.

Počas stredoveku bol prevládajúcim kresťanským pohľadom na čarodejníctvo názor, že to bola ilúzia. Ľudia si mohli myslieť, že boli čarodejníkmi a čarodejnicami, ale buď tým klamali samých seba alebo ich oklamal Diabol. Väčšina cirkevných autorít sa domnievalo, že čarodejníctvo nedokáže spôsobiť žiadnu vážnu škodu, pretože nebolo skutočné. Na prevrátenie tejto tradičnej kresťanskej idei a odhalenie čarodejníctva ako nebezpečnej herézy bolo potrebných mnoho argumentov teológov, niekoľko inkvizítorských príručiek a série pápežských búl (písané listy plné stanovisiek a príkazov). Napokon v roku 1484 pápež Inocent VIII. vo svojej bule Summis desiderantes umožnil čarodejnice súdne stíhať inkvizíciou.

I keď tu existuje legitímna historická debata o tom, aký široký dopad mala táto bula v rámci cirkvi a koľko cirkevných autorít bolo skutočne  presvedčených, že čarodejnice boli vážnym nebezpečenstvom. V každom prípade približne práve v tom čase sa "Cirkev" vďaka Reformácii rozdelila. Zatiaľčo sa rímsky katolicizmus znovuobnovil pod pápežským magistériom, luteránizmus, kalvínizmus a Anglikanizmus našli iné zdroje pre božskú autoritu.

Prekvapujúco však protestantskí reformátori často súhlasili s Rímom, že čarodejnice sú jasným a všadeprítomným nebezpečenstvom. Všetky štyri hlavné západné kresťanské "cirkvi" (Rímskokatolícka, luteránska, kalvíska, anglikánska) do tej či onej miery prenasledovali čarodejnice. (Východné kresťanské resp. Ortodoxné cirkvi žiadne veľké hony na čarodejnice neiniciovali).

K žiadnym takýmto prenasledovaniam by samozrejme nemohlo dôjsť bez povolenia a spolupráce svetských vládcov. A to iba v niekoľkých malých oblastiach ako napríklad boli pápežské štáty a rozličné kniežactvá-biskupstvá v Nemecku, kde náboženskí a svetskí vládci boli jedni a tí istí. Ale v celom zvyšku Západnej Európy rozhodovali o tom, či sa budú alebo nebudú prenasledovať čarodejnice, napokon svetskí vládcovia. Ale aj tak, je pravdou, že náboženskí vodcovia nesú značný podiel viny za hony na čarodejnice, pretože svetské kniežatá často prenasledovali čarodejnice vďaka "dobrým" radám kléru.  Kniežatá prenasledovali čarodejnice pretože ich cirkevní vodcovia poučili, že čarodejnice boli narušitelia pokoja, ničitelia majetku a zabijaci zvierat a ľudí.

#3. Pri honoch na čarodejnice boli hlavným terčom ženy.

FAKT: I keď mnohí lovci čarodejníc išli po ženách, veľmi často sa obeťou honov na čarodejnice stávali aj muži.

KOMENTÁR:  Počas väčšiny písomne zaznamenaných dejín, vo väčšine civilizácií, až donedávna (približne posledných sto rokov), ženy bývali podriadené mužom. Mnoho lovcovi čarodejníc, obzvlášť autori spisu Malleus Maleficarum, zastávali názor, že ženy boli ďaleko viacej náchylnejšie pokušeniu Diabla a teda častejšie sa stávali čarodejnicami. Niektoré hony na čarodejnice sa takmer výlučne zameriavali na ženy, ich počet býval v percentuálnom vyjadrení až 95%. Ďalším zaujímavým faktom je, že členovia právneho systému, tj. všetci "sudcovia, súdni zriadenci, kňazi, policajti, žalárnici, doktori, vpichovači, mučitelia, porotcovia, popravcovia" boli takmer 100 percentne muži (Anne L. Barstow, Witchcraze: A New History of the European Witch Hunts: Our Legacy of Violence Against Women (San Francisco: Pandora/Harper Collins, 1994), 142).

Napriek tomu však boli často obviňovaní z toho, že sú čarodejníci a popravovaní aj muži. (Časté používanie označenia "warlock-čarodejník, kúzelník" na popísanie mužského čarodejníka je zväčša založené na dielach Hollywoodskych scenáristov, pracujúcich najmä pri filme z roku 1958 Bell, Book, and Candle alebo sitcomu 60-tych rokov 20. storočia Bewitched.)  V niektorých oblastiach ako napríklad v Rusku bola veľká väčšina obetí muži. Ďalej ženy sa na tomto systéme podieľali tiež, ako žalobkyne, svedkyne a niekedy ako ohľadávačky, vpichovačky, donášačky jedla a väzenský personál.

Existujú dôvody prečo môžeme hľadieť na určité aspekty honu na čarodejnice ako na zločin namierený voči ženám, i keď by sme nemali zachádzať až tak ďaleko, aby sme o ňom hovorili že bol iba o ženách. Súhlasím tu s Christine Larnerovou, ktorá píše, že "Čarodejníctvo nebolo sexuálne špecifické, ale s pohlavím súviselo".

#4. Hony na čarodejnice boli pokusom o "femicídu" resp. "gendercídu" znamenajúcu prenasledovanie ženského pohlavia, ako ekvivalent genocídy.

FAKT: I keď len sa malému počtu lovcov čarodejníc hnusili všetky ženy, nutnosť žien pre plodenie nášho druhu a nedostatok prostriedkov na vykonanie vyhladenia všetkých žien zabránilo všetkým realistickým snahám o genocídu.

KOMENTÁR: Pozri #3 vyššie, o ženách ako terčoch. V súčasnosti ako sa zdá je termín genocída vyťahovaný s takmer železnou pravidelnosťou vždy, keď jedna skupina má pocit, že je výnimočne prenasledovaná.

Podľa toho aj niektoré feministky využívajú takéto popisy honov na čarodejnice ako otvorenú výčitku, aby si sťažovali na aj dnes prebiehajúci mužský útlak. Ale je absurdné porovnávať hony na čarodejnice s naozajstným pokusom o genocídu, ako je Holokaust/Šoa/Konečné riešenie vykonávané nemeckou Treťou ríšou počas II. svetovej vojny. Nacisti mali prostriedky (vyhladzovacie tábory) a mali odhodlanie (antisemitskú ideológiu) vykonať genocídu.

Žiadnym mysliteľným spôsobom medzi rokmi 1400 a 1800 by nedokázali resp. by ani nemohli západoeurópania zabiť všetky ženy. Vyzabíjanie všetkých žien sa nedalo dosiahnuť ranomodernými spôsobmi popravy ani by všetky ženy neboli považované za hodné potrestania smrťou akoukoľvek vládnúcou autoritou. Neexistujú žiadne dôkazy, že by dokonca aj tí najkrutejší lovci čarodejníc chceli zabiť všetky ženy.

#5. Hony na čarodejnice sú alebo boli rovnaké.

FAKT: I keď hony na čarodejnice mali spoločné niektoré podstatné podobnosti, boli značne odlišné v závislosti na čase a mieste ich konania.

KOMENTÁR: Stručne pri väčšine honov na čarodejnice  sa vládnúce autority rozhodovali, či existuje problém s čarodejnicami. Zvyčajne sa nebezpečenstvo videlo v organizovanom spiknutí vedenom Diablom. Alebo bola obava z čarodejníc spôsobujúcich škody (maleficia) pomocou zaklínadiel: vyvolávanie búrok, zabíjanie ľudí alebo dobytka a/alebo vyvolávanie nešťastia. Autority následne vykonávali vyšetrovanie, ktoré často zahrňovalo tajných informátorov a mučenie, za účelom zistenia informácií a výpovedí. Konečne usvedčené čarodejnice bývali často popravované. Niektoré hony na čarodejnice spôsobili iba niekoľko odsúdení, ďalšie mohli spôsobiť vyhladenie stoviek obetí.

V niektorých častiach Európy zúrili mnohé intenzívne hony, ako napríklad provincie vo Francúzsku a Nemecku; iné zakúšali niekoľko miernych prenasledovaní, ako napríklad Anglicko alebo Uhorsko; v ďalších došlo k porovnateľne málo procesom, ako napr. v Španielsku alebo v Holadsku. Žiadny z honov na čarodejnice nebol sústavný počas celej dĺžky obdobia od 1400 až 1800, ale dochádzalo k nim v sústredeným obdobiam, výnimočne intenzívnym medzi rokmi 1550 a 1650.

Historici sa stále pokúšajú vysvetliť dôvody pre takúto veľkú rozmanitosť pri honoch na čarodejnice. Dôležitými faktormi by mali byť: moc centrálnej vlády; nezávislosť miestnych autorít; napätie vytvorené vojnou, zlyhávajúce ekonomiky alebo epidémie; a neistoty ohľadne náboženskej konformity.

Väčšou otázkou je prečo autority by mohli považovať čarodejnce za nebezpečenstvo (ako opak voči tradičným obetným baránkom ako sú Židia, heretici, homosexuáli, cudzinci alebo dokonca kúzelníci)?  Špecifické hony boli často závislé od zvláštnych okolností. Aj tak historici sa pokúsili prísť so všeobecnými vysvetleniami pre zložitý fenomén honov na čarodejnice. Mali by sme sa vystríhať pred autorom, ktorý naznačuje jednu príčinu pre všetky hony na čarodejnice. Ja rozlišujem desať všeobecných trendov, s ktorými sa niektorí historici pokúsili argumentovať, ako s príčinami honov na čarodejnice. Pozri Teórie pôvodu čarodejníc.

Všimnime si tiež súčasného konceptu "Honov na čarodejnice" - Mýtu č. 9 nižšie.

#6. Počas honov na čarodejnice zahynuli milióny ľudí.

FAKT: I keď nimi mohli byť ovplyvnené milióny ľudí, nedávne najlepšie odhady súčasných historikov hovoria o rozmedzí od 50000 do 200000 obetí.

KOMENTÁR: Predchádzajúce odhady, napríklad až príliš často uvádzané čísla 9 až 10 miliónov obetí, boli značne prehnané; nepodporuje ich už žiadny uznávaný historik. Súčasné čísla týkajúce sa počtu popravených čarodejníc sú založené na omnoho podrobnejšom skúmaní zachovaných historických záznamov spolu s rozumnými pravdepodobnostnými odhadmi a štatistickou analýzou pre tie oblasti a obdobia pre ktoré nie sú jasné pramene. Hony boli akékoľvek, len nie konštatné, systematické alebo časté.

To, že niektoré dediny boli vyhladené lovcami čarodejníc je taktiež značne prehnané tvrdenie. Pre takéto devastujúce udalosti existuje len málo dôkazov. Správy o zdá sa jedinom extrémnom prípade pochádzajú z roku 1589, kde po masívnom hone na čarodejnice v istej dedine v diecéze Trier zostali len dve ženy (Wolfang Behringer, ed. Hexen und Hexenprozesse in Deutschland, 4th ed. (Munich: Deutscher Taschenbuch Verlag, 2000), 205, #124). Ale zostali tu muži. V každom prípade takáto vytrvalosť a krutosť boli mimoriadne zriedkavé. Naviac v každej konkrétnej oblasti sa hony na čarodejnice objavovali nepravidelne a v mnohých regiónoch sa hony nekonali vôbec.

Aj to najmenšie číslo pod 50000 mŕtvych by malo znamenať, že súdené boli viac než stovky tisíc ľudí. Potom uvažujúc všetok personál pôsobiaci v justičnom systéme ako zamestnanci súdu a svedkovia, priatelia a rodinní príslušníci a tí, ktorí dokonca pocítili na svojej koži "strach" vyvolaný honmi na čarodejnice, kvôli ktorým sa mali zmeniť životy miliónom ľudí, zvyčajne k horšiemu.

#7. Všetci ľudia odsúdení počas konania honov na čarodejnice boli upálení na hranici.

FAKT: Aj keď je naozaj pravda, že vládcovia upálili mnoho čarodejníc na hranici, väčšina z nich boli popravené iným spôsobom.

KOMENTÁR: Obľúbeným neopohanským termínom označujúcim obdobie honov na čarodejnice je "Doba upaľovania". A to aj napriek tomu, že najčastejšie sa vyskytujúcou formou popravy bolo obesenie na šibenici. Musíme však pripustiť, že upálenie bolo v mnohých z týchto prípadov taktiež dôležitým prostriedkom, keďže malo ďalej ochrániť pred akýmkoľvek ďalším konaním zla zo strany mrtvej čarodejnice, preto následne autority často nechali spáliť telesné pozostatky. Ďalšími populárnymi spôsobmi popravy čarodejníc bolo sťatie, utopenie a lámanie na kolese. Čarodejnice bývali len zriedkavo pochované zaživa, uvarené zaživa, narazené na kôl, rozpílené na polovicu, stiahnuté z kože, zavesené a rozštvrtené alebo vykuchané ako bývali iní vtedajší zločinci.  Ďalšie vynášané tresty pre usvedčené čarodejnice boli zmrzačenie (napríklad odseknutie ruky alebo ucha), vypálenie znamenia, zbičovanie, topenie, zamknutie do veže, žalárovanie, pokutovanie, vyhnanstvo alebo predaj do otroctva.

Notoricky známy mýtus je ten, že údajné čarodejnice v Saleme v koloniálnom Massachusetts boli upálené. Všetci odsúdení počas honu na čarodejnice počas salemského honu na čarodejnice v roku 1692 zomreli na šibenici. Iné obete zomreli prirodzene pred odsúdením alebo popravou a Giles Corey bol zlisovaný na smrť. V skutočnosti v anglických kolóniách Severnej Ameriky neboli popravené upálením zaživa žiadne čarodejice. Anglické právo to nedovoľovalo.

#8. Počas doby honov na čarodejnice naozaj existovali čarodejnice a prevádzkovali mágiu.

FAKT: I keď niektorí ľudia mali o sebe tvrdiť, že dokážu vykonávať čarodejníctvo, neexistuje tu žiadny vedecký, empirický, rozumný dôkaz, že naozaj existovali nejaké čarodejnice resp. že mágia, o ktorej tvrdili, že ju praktizujú, skutočne konala to, čo mala údajne spôsobovať.

KOMENTÁR:  Pokúsim sa obmedziť môj komentár na európske hony na čarodejnice z rokov 1400 až 1800 a čo sa z nich dá historicky odvodiť. Pred rokom 1400 sa autority o čarodejnice nezaujímali. Medzi rokmi 1400 a 1800 nazerali autority na čarodejnice ako na reálnu hrozbu a odsudzovali ich za mnohé zločiny namierené voči komunite. Po roku 1800 už zasa neboli čarodejnice problém. Väčšina zločinov čarodejníc pochádzala z predstavivosti ich lovcov, šialených rečí bláznov a agónie zmučených. Dokonca aj tí, ktorí sa priznali k čarodejníckym zločinom nedokázali dokázať vzťah medzi príčinou a následkom a spojiť ich v rámci svojho čarodejníctva a skutočnými udalosťami.

Ja uznanlivo a otvorene preberám môj úsudok z svetonázoru, ktorý prijíma realitu vedeckého dokazu a platnosť historickej metódy. Niektorí ľudis (od dekonštrukcionistov až po fundamentalistov) môžu namietať proti takejto perspektíve, popierajúc účinnosť empirického a racionálneho vnímania vesmíru. Rovnako aj v súčasnosti niektorí ľudia o sebe tvrdia, že sú čarodejnice alebo veriaci v rozličné metafyzické systémy ako Wicca, neopohanstvo alebo satanizmus. Ja sám som v súčasnosti silným podporovateľom náboženskej slobody a tolerancie. A všetky náboženstvá, vrátane kresťanstva, majú prvky nezmyselnej, absurdnej a nepravdepodobnej povahy. Takže som presvedčený, že ktokoľvek, kto si chce o sebe myslieť, že je čarodejníkom alebo čarodejnicou alebo že čarodejníctvo dokáže ovplyvňovať materiálny svet má slobodu takto konať.

Ale nikto ešte doposiaľ nedokázal dokázať, že veci ako mágia/magika, paranormálne javy, okultné sily alebo dokonca zázraky majú akúkoľvek vedeckú platnosť. Všetky tieto nadprirodzené veci, počínajúc návštevami mimozemšťanov na Zemi až po diabla zmocňujúceho sa mladých dievčat sú nedostatočne podložené tomu zodpovedajúcimi faktami, a to ako historicky aj dnes. I keď mám rád čítanie a pozeranie vedecko-fantastických a fantazijných príbehov, poznám aké to je uveriť. I keď si beriem inšpráciu z Biblie a zo života svätých, viem že to závisí od viery(presvedčenia, ktoré sa nedá dokázať).

Ak si ktokoľvek praje diskutovať o objektívnej realite spirituálnych vecí, prosím nepíšte mi. Namiesto toho si nechajte akékoľvek metafyzické tvrdenia otestovať nadáciou Jamesa Randiho - Educational Foundation a získajte milión dolárov. Ako už povedal Carl Sagan: "Mimoriadne tvrdenia vyžadujú mimoriadne dôkazy".


#9. V modernom používaní sa dá termín "hon na čarodejnice" použiť na ľubovoľné prenasledovanie skupiny ľudí.

FAKT: Zatiaľčo označenie "Hon na čarodejnice" znamená prenasledovanie skupiny, táto skupina môže ale nemusí existovať v organizovanej podobe;  a vhodné použitie tohto označenia vyžaduje najmä to, že cieľová skupina nie je skutočnou hrozbou pre spoločnosť.

KOMENTÁR:  Doslovne "hon na čarodejnice" je organizovaným pokusom identifikovať a eliminovať ľudí, o ktorých sa verí, že dokážu využívať nadprirodzené sily na škodenie spoločnosti. Autority vykonávali mnohé hony v Európe medzi rokmi 1400 až 1800, ale historici dnes už zistili, že nikdy neexistovali žiadne čarodejnice so skutočnými schopnosťami, ktoré by dokázali ohrozovať spoločnosť. Jeden jediný fakt o európskych honoch na čarodejnice konajúcich sa v období medzi rokmi 1400 až 1800 bolo presvedčenie, že Diabol alebo Satan organizoval ľudí ako deštruktívnu silu pre spoločnosť.  Takéto diabolské/satanistické presvedčenie bolo chybné, keďže žiadne dôkazy nepreukázali, že čarodejnice boli organizované.

Veľká tragédia Honu na čarodejnice nespočíva len v tom, že neexistovalo žiadne spiknutie čarodejníc, ale aj keď by bolo, neznamenalo by to žiadnu vážnu škodu pre spoločnosť.  Pozri č. 8, vyššie.  Ďalším významným aspektom, ktorý napomohol vytvoriť európske hony na čarodejnice, bolo vo veľkom zapojenie vládnúcich autorít.  V súčasnosti v niektorých častiach sveta (najmä v Afrike, vrátane Ghany, Senegalu alebo Južnej Afriky), ľudia prenasledujú iných ľudí za to že sú domnelými čarodejnicami; ale vlády so zvýšeným záujmom takéto prenasledovania podporujú len zriedkavo, ak vôbec. Ak to robia, môžeme ich v skutočnom význame označiť za "hony na čarodejnice".  (Zimbabwe samozrejme v roku 2006 zrušilo zákaz kvôli čarodejníctvu prenasledovať ľudí a tak môžu začať hony na čarodejnice).

My v súčasnosti často používame pojem "hon na čarodejnice" v prenesenom slova zmysle, pod ktorým myslíme organizovanú perzekúciu skupiny, ktorá je v skutočnosti neškodná alebo dokonca ani neexistuje. V nedávnej americkej histórii pojem "hon na čarodejnice" už bol použitý na označenie vecí ako Mccarthizmus z 50-tych rokov 20. storočia a rituálne satanistické vraždy zo začiatku 90.tych rokov 20. storočia. V tom prvom prípade, v Amerike mohlo existovať len málo komunistov, ale prinajlepšom boli nedostatočne organizovaní a isto neboli vážnou hrozbou pre náš spôsob života. Tak napríklad osobne si nemyslím, že ktokoľvek môže predložiť dôkazy o tom, že komunisti v Hollywoode vykonali, alebo sa mohli dopustiť, niečoho, čím by úspešne obhájili svetovú nadvládu Sovietskeho zväzu alebo poškodili patriotizmus či rozdelili Američanov.

Čo sa týka satanistických rituálnych vrážd FBI nedokázala nájsť akýkoľvek dôkaz o organizovanom komplote obetovania detí. Je isté, že deti sú v Amerike vraždené každý deň. Ale nie sú súčasťou celosvetového sprisahania na uctievanie Satana. Podobne v Amerike dochádza k sexuálnemu zneužívaniu detí. Ale rozšírené obvinenia o zločineckých sieťach na zneužívanie detí v centrách dennej starostlivosti sa taktiež ukázali ako falošné.  Ešte horšie títo ľudia boli cieľom vládnych predstaviteľov, boli často obviňovaní a odsudzovaní na základe výpovedí detí -- čo je nebezpečná politika ako ukázali historické hony na čarodejnice (pozri stránku o tzv. Syndróme falošnej pamäti - False Memory Syndrome http://www.fmsfonline.org/).

Ak je skupina organizovaná a skutočnou hrozbou pre spoločnosť, ako je to pri istých druhoch teroristov potom snahy prenasledovať túto skupinu nie sú "honom na čarodejnice", i keď vlády použijú protiprávne prostriedky, tortúru a zastrašovanie rovnako ako v pôvodných honoch.  Takže použiť v prenesenom zmysle výraz "hon na čarodejnice" na prenasledovanú skupinu si vláda nesie dôležitý podiel a skupina nemôže byť skutočnou hrozbou.

#10. Moderné čarodejníctvo/magika/wicca je priamym pokračovateľom tých praktík, ktoré ľudia konali počas honov na čarodejnice v období 1400-1800.

FAKT: Aj keď moderné čarodejnice a neopohania sa pokúsili o znovuzrodenie čarodejníckych aktivít popísaných lovcami čarodejníc, existuje len veľmi malá spojitosť medzi modernými čarodejnicami a tými pred rokom 1800.

KOMENTÁR: Historici nedokázali ustanoviť konkrétne spojenie medzi akoukoľvek populárnou ľudovou mágiou alebo čarodejníckymi tradíciami z obdobia pred rokom 1800 n.l. s modernými organizovanými čarodejníckymi hnutiami. Väčšina ako sa zdá bola inšpirovaná spismi Aleistera Crowleyho (1875-1947) a Geralda Brosseaua Gardnera (1884-1964), ktorí si sami pre seba vytvorili nové verzie čarodejníckych rituálov a organizácie založené na voľnej interpretácii moderných povier a historických legiend. Mnohí rozliční ľudia založili v 60-tych a 70-tych rokoch 20. storočia čarodejnícke spolky spolu s mnohými novými publikáciami a príručkami ktoré vyšli v neskoršej dekáde. I keď niektoré z týchto rozmanitých čarodejníckych krúžkov používali historický výskum na zistenie niektorých zo svojich myšlienok, väčšina z nich zdá sa si zakladá na veľkej dávke predstavivosti, fantázie a robustnom eklekticizme.

Preložené z angličtiny:


Pavlac, Brian A. "Ten Common Errors and Myths about the Witch Hunts, Corrected and Commented," Prof. Pavlac's Women's History Resource Site. (2 May 2012). URL: <http://departments.kings.edu/womens_history/witcherrors.html> (15.03.2013).


Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára