štvrtok, 22. mája 2014

Celibát a hony na čarodejnice

Prednedávnom sa mi dostala do rúk veľmi zaujímavá knižná novinka o honoch na čarodejnice, pod názvom Bosorky, strigy, čarodejnice a ktorú vydalo vydavateľstvo Trio Publishing v roku 2013, vo veľkom formáte, vybavená celofarebnými obrázkami a prehľadnými tabuľkami počtov obetí protičarodejníckej hystérie. Jej autorka Tünde Lengyelová, známa feministická historička, spolupracuje so združením Aspekt, bola editorkou zborníka Žena a právo (vyd. 2004). Naozaj musím zdôrazniť, že je to ucelená publikácia a napísaná hutným a mimoriadne pútavým rozprávačským štýlom a aj keď sa v nej opravuje mnoho mýtov, napr. o miliónoch upálených čarodejníc a o úlohe Inkvizície, cirkevne vedených súdnych tribunáloch, v čarodejníckych procesoch, o relatívne kritickom postoji španielskej Supremy voči nim, mnoho ich aj ponecháva v platnosti, ako som vyššie uviedol prehnané zdôrazňovanie myzogýnneho aspektu v honoch na čarodejnice podporovaných celibátnym klérom . Autorstvo Mallea Maleficarum pripisuje, zrejme pod zjavným vplyvom zastaralej literatúry (v zozname použitej literatúry nachádzame napr. A. Rašla, Inkvizícia nezomiera) obidvom jeho "údajným" autorom: humanistickému učencovi, dominikánovi Jacobovi Sprengerovi, dekanovi teologickej fakulty Univerzity v Kolíne a Heinrichovi Kramerovi, lat. Institorisovi. Proti spolupráci týchto dvoch mužov, zjavne rozdielnych pováh, hoci len čiastočnej (Sprenger mal byť aj podľa neúnavného obhajcu - historika Mackaya zodpovedný len za jeho prvú časť, tzv. teologicko-scholastickú), totiž mnohí historici nazhromaždili niekoľko presvedčivých, i keď nepriamych dôkazov. "Čarodejnícku" bulu pápeža Inocenta VIII., ktorú si vyforsíroval sám Kramer po príchode do Ríma, dokonca niektoré jej časti sám spísal (čo dokazuje aj nedávno nájdená suplika, ním vlastnoručne vyhotovená vo Vatikánskych archívoch), po tom, čo sa vo vtedajšom Nemecku stretol vo svojej horlivej inkvizičnej činnosti namierenej proti čarodejniciam so značným odporom cirkevnej a svetskej vrchnosti. Nebol však uchránený od komplikácii ani pri jeho "bohumilom" organizovaní honov na bosorky, keď už ju mal v rukách. Pretože na spiatočnej ceste sa mu dostalo chladného prijatia aj pri jeho prvej zastávke v Kostnici. Po tomto prvom nezdare sa odobral do Innsbrucku, kde po počiatočnom milom prijatí sa podujal zatknúť a inkvizične súdiť  7 žien v októbri r. 1485. Tu sa mu postavili do cesty vojvoda Sigismund Tyrolský a Georg Golser, biskup z Brixenu, čo však spomína aj autorka knihy. Dal mu jasne najavo, že sa mu zdal byť detinským a aby ihneď opustil teritórium, vzdal sa inkvizície a naveky zostal vo svojom kláštore. Je známe, že frázu Summis desiderantes affectibus - slov. Celou dychtivosťou žiadajúci poprvýkrát použil pápež Eugen IV. vo svojej bule z roku 1434, ktorou znovupotvrdzuje zmocnenie inkvizítorov v južnom Francúzsku zasiahnuť proti "novým sektám" kresťanov a židov. Preto považovať uvedený spis a predmetnú bulu za východzí bod a príčinu pre rozšírenie mýtu čarodejníctva, spolu s letmi na metle v povetrí na Sabat, (čo sa v predmetnej bule vôbec nenachádza), v kresťanských krajinách nie je pri súčasných historických skúmaniach udržateľné. Je škoda, že podobne, ako autorka spomenula prekvapivý postoj Supremy voči čarodejníckej hystérii nepokračovala v tomto trende aj čo sa týka rímskeho Svätého Ofícia, založeného v r. 1542. Pretože jeho Inštrukcia pre vedenie procesov s čarodejnicami je rovnako prelomová a obsahuje výnimočne odvážne postavenie sa pápežskej Univerzálnej kongregácie za nevinné obete, ktoré bohužiaľ nedošlo až k sluchu niektorých "čarodejníckych" nemeckých kniežat-biskupov, nehľadiacich vo svojej zaslepenosti dokonca ani na najvyššiu autoritu pápeža Urbana VIII., neváhajúceho preto označiť ich za nezmieriteľných "zelótov". Takto by som síce mohol pokračovať, ale nechcel by som pôsobiť vo svojom náhľade len negatívne. Je to vzhľadom na knižnú produkciu u nás naozaj prelomové dielo, pretože knihy s podobnou tématikou v slovenčine možno spočítať na prstoch jednej ruky, môžem ho len doporučiť, avšak len s vyššie uvedenými výhradami. Autorka vo svojej práci ďalej tvrdí a prízvukuje to pri prezentácii v médiách (napr. Okamihy knihy v RTVS), že príčinou prenasledovania žien bol práve celibát kňazov. Avšak toto sa podľa výsledkov historického výskumu nedá potvrdiť.

Vplyv celibátneho kléru na podiel počtu obetí honov na bosorky. 

Spomedzi tých, ktorí boli obvinení z mágie v Taliansku bol podiel mužov prekvapujúco vysoký. Napríklad vo Friuli tvorili muži približne 50 percent všetkých podozrivých. Dokonca v niektorých oblastiach Ruska bola veľká väčšina obetí muži.  Toto však zjavne dobre nezapadá do všeobecne známeho stereotypného mýtu, ktorý zdôrazňuje myzogýniu kléru, ako sa to opakuje aj v nedávno vydanej knihe plnej neoprávneného rozhorčenia o Inkvizícii autorov Michaela Baigenta a Richarda Leigha: "Cirkev mala byť vždy viac než náchylná k myzogýnii. Kampaň proti čarodejníctvu jej poskytla mandát pre križiacku výpravu veľkého rozsahu proti ženám, proti všetkému ženskému." Samozrejme sa však už nedá len tak citovať pôvodne myzogýnny text spisu Malleus Maleficarum (hoci, ako ukázala nedávno, tj. v r.2006 feministická historička Tamar Herzig, obrázok jediného autora tohto "diela" o ženách nebol až tak úplne negatívny, pretože Kramer v skutočnosti vyjadroval veľké sympatie istým talianským ženským mystičkám tej doby) sa bolo by tu vhodné pýtať sa či Cirkev - alebo, lepšie, cirkvi - naozaj nasledovali tieto odporúčania. Jedna nedávno vydaná publikácia (Schulte, Hexenmeister, Frankfurt, 2001) prichádza k prekvapivému, ale dobre zdokumentovanému záveru, že podiel žien súdne stíhaných pre čarodejníctvo bolo v Nemecku vyššie na luteránskych (kde ako je známe pastori mali nie možnosť ba priam povinnosť sa oženiť) teritóriách než tých katolíckych. Zjednodušený a jednostranne zavádzajúci spôsob uvažovania, ktorý spája celibát so sexuálnou inhibíciou (alebo represiou), ktorá sa následne spája s myzogýniou a ešte ďalej s honom na čarodejnice je zdá sa viac než pochybným konštruktom. Pretože najväčšie hony na čarodejnice v Hornom Taliansku sa konali počas Renesancie, veku zmyslovej otvorenosti a nie ako v Nemecku počas morálne represívnej Protireformácie.
Pápeži, kardináli a väčšina inkvizítorov necítili voči ženám ani žiadny strach ani nenávisť. Avšak keď sa už cítili ohrození a vyzývaní, neboli to vôbec ženy, čo ich "reálne ohrozovalo", ale tzv. nekromanti, zneužívajúci konsekrované hostie na čierne omše a zhotovujúci voskové figúrky určené k "magickému vraždeniu" oponentov, čo boli prevažne muži a tvorili ich v prekvapujúco vysokom počte členovia nižšieho a aj vyššieho kléru. Keď takíto muži splietali plány na elimináciu pápeža za pomoci diabla a boli prichytení, nenašli žiadne milosrdenstvo či už v roku 1635 za pápeža Urbana VIII. rovnako ako za Jána XXII. v štrnástom storočí. Čo sa týka príslušnosti obetí týchto súdnych procesov z hľadiska pohlavia, treba ešte zvážiť aj ženský podiel spolupráce s týmto systémom. Muži síce justičný systém pri hone na čarodejnice vo veľkej miere kontrolovali, keďže legálne bolo zakázané žene zastávať úlohy sudcu, právnika, člena mestského magistrátu, univerzitného profesora či klerika. Ale samozrejme v rámci neho ženy pôsobili ako ohľadávačky pri vyzliekaní, rovnako ako dozorkyne vo väzení, kuchárky a upratovačky. Ešte dôležitejší bol dopad spoločenských očakávaní o úlohe ženy, ktorých sa vo veľkej miere stávali udržiavateľkami práve ženy. Susedky údajných čarodejníc-žien vzájomne o tom klebetili, formálne ich obviňovali, svedčili proti nim a zúčastňovali sa ich popráv. Využívanie pomoci diabla a škodlivých zaklínadiel nahradilo nepriateľské klebety a slovné a fyzické napádania. Niektorí historici hovoria o takomto konaní žien ako o napomáhaní pri utváraní a udržiavaní spoločenských a morálnych úloh, ktoré sa od nich navzájom očakávalo. Počas honov na čarodejnice asi ťažko by sme mohli očakávať niečo také ako dnešná myšlienka všeobecného ženského zapojenia sa do boja za oslobodenie z jarma mužskej nadradenosti. Namiesto toho tu vidíme skôr ako ženy odhodlane útočia proti tým príslušníčkam rovnakého pohlavia, ktoré podrývali prijaté ženské úlohy vo vtedajšej spoločnosti. Ženy obviňujúce ženy takto prijali za svoj hodnotový systém, ktorý ženy tlačil voči mužom do podradného postavenia. Ženy sa v prvom rade takýmto mechanizmom mohli zmocniť moci obžaloby a využívali ju proti ostatným ženám, pretože mužsky dominujúca spoločnosť im hocikde inde moc odoprela. Samozrejme obvinenia sa vždy mohli zvrhnúť a mať bumerangový efekt a tým pádom do siete vzájomného podozrenia z čarodejníctva zavliecť kohokoľvek. Existujú dôvody prečo môžeme hľadieť na určité aspekty honu na čarodejnice ako na zločin namierený voči ženám, i keď by sme nemali zachádzať až tak ďaleko, aby sme o ňom hovorili že bol iba o ženách. Súhlasím preto s historičkou Christine Larnerovou, ktorá píše, že "Čarodejníctvo nebolo sexuálne špecifické, ale s pohlavím súviselo".

5 komentárov:

  1. Nevnímam nenávisť voči ženám zo strany predstaviteľov RKC, ale skôr pohŕdanie. Ako ináč si mám vysvetliť nemožnosť vysvätiť ich za kňažky? Alebo slová súčasného pápeža z r. 2007, keď bol ešte kardinálom? "Women are naturally unfit for political office. Both the natural order and facts show us that the political being par excellence is male; the Scripture shows us that woman has always been the helper of man who thinks and does, but nothing more." Aj keď samozrejme registrujem jeho snahu o širšie zapojenie žien v cirkvi.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Dovolím si len malú poznámku, pretože u vášho komentára je súvis s mojim článkom len minimálny a aj to nepriamy. Ani v iných protestantských cirkvách sa žiadne kňažky, ktorých vysvätenia požadujete od pápeža, nenachádzajú, sú tam len farárky a biskupky. Ani v Písme Svätom a ani v Tradícii sa nenachádza čo i len zmienka o kňažkách. Za kňazov u Izraelitov ako aj u ranokresťanov boli vysvätení vždy len muži, pretože prijať na seba pomazanie ako sviatostný znak - pečať je človek povolávaný Bohom skrze Cirkev, nie je to žiadne ľudské právo, preto odopretie tohto úkonu nie je diskriminácia ani prejav pohŕdania.

      Odstrániť
    2. Abrahámske náboženstva vznikali v silno patriarchálnej spoločnosti. Preto nie je ničím zvláštne, že Sväté Písmo i Tradícia boli poznačené dobovým vnímaním ženy, ktorej (okrem iného) nebolo dovolené zastávať úlohu kňažky. Je minimálne suspektné, že tradícia (determinovaná dobou) našla toľkú priazeň v Tradícii (odovzdávajúcej spásu človeka). Zjavenie bolo ukončené a s ním i nazeranie cirkvi na postavenie žien (najmä v cirkevnej hierarchii), podľa ktorej je žena prirodzene podriadená mužovi - ako telo hlave.

      Anglikánska cirkev nemá kňažky?

      To nebola z mojej strany žiadosť, len som vyjadrila nepochopenie/nepoznanie dôvodu, pre ktorý nie je možné vysvätiť ženy za kňažky v RKC.

      P.S.: Áno, máte pravdu, komentár sa na Váš článok nevzťahuje. Za off topic sa ospravedlňujem.

      Odstrániť
    3. Ano, minimalne izraelske nabozenstvo by tymto co ste vyjadrila mohlo byt ovplyvnene. Pretoze u nich su ritualne predpisy, prikazy a zakazy jadrom ich nabozenskej sluzby Bohu. Dobovym vnimanim zeny vsak nebol absolutne dotknuty Jezis vo svojom spravani sa k nim. Prikladov je mnoho. Pristup k cudzoloznici je asi najvypuklejsim. V cirkevnych dejinach sa sice nikdy nevysluhovala sviatost knazstva zenam, ale tieto vystupovali minimalne ako diakonky, preto na tomto by sa dalo stavat aj v buducnosti, potom je tu priam priklad mnohych svatic, napr. sv. Katarina Sienska ci abatys klastorov v stredoveku, ba dokonca mame z dejin priklady, ako teoreticky mozno patriarchalne "podriadene" zeny ako Marozia, Theodora kontrolovali papezstvo ako take, sv. Pavol a jeho konkretne pokyny Efezskym ako maju viest svoje cirkevne spolocenstvo vo vztahu k zenam, ktore su v manzelstve, neznamenaju tradicie, ktore by sme mali zachovavat aj dnes, situacia v cirkvi je myslim uplne niekde inde, napr. dochadza aj k tomu, ze v RKC pastoracne asistentky pripravuju omse, kazu homilie atd., a vobec nepotrebuju k tomu vysvatenie za knazky, preto vase tvrdenie o prirodzenom podriadeni sa muzovi neobstoji ani vo svetle dejinnej skusenosti krestanstva ani v sucasnosti.
      Ano, anglikanska cirkev ma tzv. "female priests", kde hlavou cirkvi je zena, kralovna Alzbeta II., lenze preto to nie je "klasicka" protestantska cirkev, lutheranskeho ci kalvinskeho razenia, na ktoru som vo svojej odpovedi odkazoval. Vsetky mnou spominane cirkvi maju fararky. Este som sa nestretol so ziadnou protestantskou fararkou - "knazkou", ktora by striktne vyzadovala, aby sa o nej hovorilo ako o knazke.
      Snad som vycerpal podla mojho nazoru dovody preco asi nemozno, alebo je priam zbytocne vysvacovat knazky v RKC, ale sa nebranim diskusii o mieste zien ako napr. diakoniek, pretoze tu by bol priestor na pokracovanie tradicie.

      Odstrániť
    4. To beriem, Ježišov postoj k ženám bol novátorský. Ordináciu žien za diakonky komisia teológov, ak sa nemýlim, zatrhla kvôli tomu, že ich f-cia v ranej cirkvi nekorešponduje so súčasnou úlohou diakonov.

      ”…sv. Pavol a jeho konkretne pokyny Efezskym ako maju viest svoje cirkevne spolocenstvo vo vztahu k zenam, ktore su v manzelstve, neznamenaju tradicie, ktore by sme mali zachovavat aj dnes,…” – to znie tak hereticky :-) Tvrdenie o prirodzenom podriadení som parafrázovala od cirkevného učiteľa T. Akvinského. A nájdem Vám aj xy interpretácií (od súčasných katolíckych kňazov) Pavlových veršov, rôznymi slovnými hračkami opradené, ktoré však stále konotujú to isté, čo v zrode kresťanstva - podriadenosť manželky. (Toto ste mi nevyvrátili.) Nikde netvrdím, že KC nehlása dôstojnosť a úctu k ženám. Dokonca rozširuje aj ich pôsobenie v cirkvi, ale vždy pod ochrannými peruťami mužov.

      Odstrániť