Mediciho kód: príbehy o stredovekom hrdinstve

Je to príbeh ako z kníh Dana Browna, príbeh o talianských stredovekých dvoroch, špiónoch, intrigách a v samotnom srdci tohto rozprávania je mimoriadny židovský učenec,  Abraham Ben Mordecai Farissol.

Farissol, ktorý žil v rokoch 1469 až 1528, bol autorom významného rukopisu s názvom Iggeret Orhot Olam alebo Traktát o cestách okolo sveta. 10. júla tohto roku sa bude v aukčnom dome Sotheby v Londýne dražiť Farissolova práca, jediná ktorá sa nachádza v súkromných rukách a známa ako prvý rukopis v hebrejčine, zmieňujúci sa o Amerike a o možnosti, že domorodí američania by mohli byť jedným zo stratených izraelských kmeňov.
Dr Timothy Bolton, špecialista na stredoveké rukopisy v Sotheby, len ťažko dokáže skryť vzrušenie z rukopisu, pravdepodobne napísanom v r. 1524. Na svete existuje len päť známych kópií Farissolovho rukopisu - jeden v Oxford, jeden v Budapešti, jeden v Parme a jeden vo Florencii - ale napríklad ten v Sotheby je jediný o ktorom historici vravia, že obsahuje delikátne niečo "extra" -  náčrt Ameriky, takmer určite doplnený do rukopisu samotným Farissolom, po tom čo za ním prišiel pisár Jozef ben Abraham Finzi Delinjago  a predstavil mu dokončenú verziu.

Viac na: The Medici Code: tales of medieval daring found in Hebrew manucript

Citát dňa - Stručne o histórii kryptológie v Rusku a ZSSR

 „Začalo to v 40-tych rokoch 18.storočia (1740) za vlády cárovnej Alžbety založením Čierneho kabinetu (Black Chamber) v St. Peterburgu v rámci poštového úradu, ktorého úlohou bola perlustrácia, t.j. otváranie a čítanie (vrátane kryptoanalýzy a prekladu) diplomatických ako aj osobných listov. Špecialisti, aby ich otvorili a rozlomili, podkladali pod voskové pečate horúce drôty, iní podľa potreby falšovali pečate. Jedným z najtalentovanejších šéfov tohoto oddelenia, Christian Goldbach, je známy z histórie matematiky tým, že bol stimulom pre ďalšie práce Fermata a Eulera. Alžbeta venovala zvláštnu pozornosť práci čierneho kabinetu, všetka zachytená korešpondencia sa dostávala k nej a ona ju využívala pri rozhodovaní v záležitostiach politiky. V rokoch 1913-14, keď táto organizácia fungovala ako zvláštne oddelenie Ministerstva zahraničných vecí a telegrafné spojenie umožňovalo ľahšie získavanie správ, desiatky zamestnancov v ňom čítalo 2939 zachytených diplomatických telegramov takých krajín ako napr. Anglicko, Francúzsko, Nemecko, Rakúsko-Uhorsko, Turecko, Perzia a Japonsko. Komunistické uchopenie moci v roku 1917 nezmenilo len organizáciu a personál (Medzi tými, ktorí museli opustiť svoje posty bol aj vysoký, flegmatický E. C. Fetterlein, ktorý odišiel do Británie a tam lúštil kódy, nosil na svojom ukazováku prsteň s veľkým rubínom, o ktorom hovoril, že ho dostal od cára Mikuláša II. ako odmenu za jeho úspechy pri lúštení kódov). Spets-Otdel resp. Špeciálna sekcia, najprv Čeky, neskôr OGPU a následne NKVD pokračoval v staršej tradícii agentúry. Práca tohoto oddelenia počas II. svetovej vojny viedla k veľkým úspechom. Ku koncu roku 1941 Sovieti vyriešili špičkový japonský diplomatický šifrovací stroj 97-šiki O-bun In-ji-ki alebo inak Abecedný písací stroj ´97, nazvaný podľa japonského dátumu jeho uvedenia (v r. 1939), tokijského Ministerstva zahraničia. Týmto teda prekonali Britov a Nemcov, z ktorých ani jeden ešte dovtedy nerozlúštil túto strojovú šifru a napodobnili Američanov, ktorí podobne uspeli o rok skôr, pomenujúc tento stroj krycím názvom PURPUR. V oboch prípadoch bola práca dosiahnutá tímami – vo Washingtone vedeným chlapčensky vyzerajúcim mužom z Virginie, Frankom Rowlettom, v Moskve jedným z najväčších kryptoanalytikov Sovietskeho zväzu, Sergejom Tolstojom (nemal žiadny príbuzenský vzťah s rovnomenným spisovateľom), ktorý mal pri riešení kľúčové nápady.“

Z Kahn, David, Soviet Comint in the Cold War, In. Cryptologia, 1998, s.11

Citát dňa - Kryptografia v histórii a súčasnosti Ruska

Rozhovor s Anatolijom Klepovom pre noviny Red Star – Červená hviezda Ministerstva Obrany RF na tému Kryptografia v histórii a súčasnosti Ruska, 4.februára 1995, reportér V. Gusev:

R: Bola kryptografia jednou z tajných nástrojov práce ruskej kontrarozviedky?

K: Zo začiatku, skôr než začneme, musím podotknúť, že prvé kurzy kryptografie boli v sovietskom Rusku organizované krátko po októbrovej revolúcii na popud samotného V. I. Lenina. Ako vieme, boľševici zdokonalili umenie tajného písma tak, že z neho utvorili vedu skutočne zložitých komplexných šifrovacích systémov, ktoré využívali na ochranu svojej straníckej korešpondencie v obdobiach ilegality.

R: Takže korene tejto tajnej vedy ležia hlboko v histórii dávnych storočí pred VOSR z roku 1917?

K: Presne. V jednom z najstarších ruských rukopisov s názvom „Proglas“, ktorý bol napísaný náboženskými hodnostármi asi pred 700 rokmi, sa na jeho konci nachádza zakódovaná fráza. V súčasnosti sa dá prečítať veľmi ľahko, keďže tu použitý kód bol založený na jednoduchom princípe transpozície písmen.

R: Používali sa v týchto dobách aj nejaké zložitejšie šifry?

K: Áno, napríklad tzv. „Poluslovica“ – resp. Polslovo – keď sa určité písmená vynechávali. V iných typoch šifier sa namiesto písmen používali číslice alebo niektoré grafické symboly – obrazce, značky (krúžky, bodky, čiarky apod.)

R: A keď takéto využitie tajného písma prešlo z rúk amatérov do sféry praktickej politiky profesionálneho používania usmerňovaného vládcami a ich vládami?

K: V roku 1633 patriarcha Filaret (hlava ortodoxnej, pravoslávnej církvi) a otec ruského cára Michaila Romanova, ako prvý z tejto dynastie zostavil špeciálnu abecedu „pre použitie pri tajných diplomatických záležitostiach štátu“. Toto je dátum, keď sa táto fascinujúca veda s mimoriadnou vlastnosťou ovplyvňovať chod dejinných udalostí, zrodila v Rusku. Napríklad plukovník Vasilij Tljapkin slúžiaci cárovi Alexandrovi Michajlovičovi na ruskom veľvyslanectve v Poľsku počas jeho 5-ročného pôsobenia vo Varšave používal na posielanie zašifrovaných správ šifru, ktorá bola známa iba cárovi. Táto šifra bola rozlúštená o 200 rokov neskôr - v 19.storočí, keď sa prišlo na to, že korešpondenti používali staré ruské rýchlo-tesnopisné znaky.

Chaotická šifra podľa pána Byrna

"Chaocipher-slov. Chaotická šifra", tak nazval John F. Byrne (narodený 11. februára 1880 - zomrel v apríli 1960) šifrovací systém, ktorý navrhol v roku 1918. Byrne, ktorý sa narodil v Írsku, bol blízkym priateľom známeho spisovateľa Jamesa Joyceho a bol človekom, u ktorého bol len mizivý predpoklad, že objaví odolný kryptosystém. Od doby jeho objavu až do svojej smrti sa neúnavne a vášnivo pokúšal zaujať vlády a organizácie, aby adoptovali jeho systém.
Nanešťastie však jeho systém tými, ktorých s ním oboznámil, nebol braný vážne. Z veľkej časti dôvodom tohto prístupu bolo Byrneho neustále odmietanie poskytnúť najznámejšiemu americkému kryptológovi Williamovi F. Friedmanovi štandardný počet a typ testovacích depeší, ktoré sa požadujú od každého vynálezcu šifier, ktorý ich ponúka armádnym zložkám USA.
V roku 1953 Byrne publikoval svoju autobiografickú knihu pod názvom "Silent Years - slov. Tiché roky". Kniha obsahovala mnohé zo spomienok na Jamesa Joycea, ale dôvod jej napísania bol spropagovať šifru Chaocipher vo svete. Kniha vo svojej 21. kapitole obsahuje množstvo otvoreného textu a jemu zodpovedajúceho šifrového textu, a to v takom rozsahu, než ako sa normálne očakáva. Na dôvažok sa tu nachádza niekoľko zašifrovaných riadkov, ku ktorým chýba otvorený text. Byrne týmto svojím činom vyzval celý celučičký svet aby sa pokúsil týchto pár riadkov rozlúštiť.
Dodnes nebola šifra Chaocipher "prelomená" a zostáva tak jednou z najväčších nerozlúštených šifrovacích výziev súčasnosti.
Tu je citácia o šifre Chaocipher z monumentálnej knihy Davida Kahna "The Codebreakers" (1967), str. 767-768:
Klasickým prípadom v análoch kryptografických vynálezov je prípadová štúdia strastiplných osudov Johna F. Byrneho, ktorý spolu so svojou šifrou prekonával opakované odmietnutia počas dlhého obdobia, trvajúceho viac než 35 rokov. Byrne bol blízkym priateľom Jamesa Joycea: študovali spolu v Dubline, Joyce postavu Cranlyho ako Mladého Muža vo svojej knihe Portrait of the Artist (Portrét umelca) spodobnil podľa Byrneho a jeho rezidenciu, ktorá sídlila na adrese 7 Eccles Street, Dublin, urobil domovom pre Leopolda a Mollie Bloomovcov, dvoch protagonistov svojej najznámejšej poviedky Ulysses. Písal sa rok 1918, keď Byrne prišiel na princíp šifry Chaocipher, ktorý však nikdy neodhalil verejne, ale bol to autokľúč. Na svoje správne fungovanie nič viac nepotrebovala, len krabičku od cigariet a niekoľko kúskov retiazky a maličké kolieska. Keď to ukázal svojej neteri, prehlásila že mu tento vynález prinesie Nobelovu cenu -  zjavne nie za vedu, ale za jeho uvedenie do veku univerzálneho mieru udelením daru perfektnej bezpečnosti pre komunikácie všetkých národov a celého ľudstva. Prenechajme na chvíľku slovo samotnému Byrnemu:

"Keď som sa poprvýkrát rozhodol objaviť systém vhodný na vyvinutie nerozlúštiteľnej šifry mal som jasne na mysli to, že takýto systém by mohol a mal byť univerzálne dostupný. Mal som napríklad takú víziu, že moja metóda a stroj bude vo veľkej miere využívaná obchodníkmi na svojich obchodných komunikáciách a spoločnosťami a sociálnymi a náboženskými inštitúciami. Bol som presvedčený, že moja metóda a stroj by sa mohli stať neoceniteľnou devízou pre veľké náboženské inštitúcie, akou je napríklad Katolícka Cirkev s celosvetovou pôsobnosťou. Mal som a ešte stále mám na pamäti univerzálne použitie môjho stroja a metódy manželom, manželkou alebo milenkou. Môj stroj by mohol byť k dispozícii na požičanie, ako v súčasnosti sú písacie stroje, v hoteloch, na parníkoch a možno dokonca aj vo vlakoch a lietadlách, dostupné pre kohokoľvek, kedykoľvek a kdekoľvek. Taktiež som presvedčený o tom, že príde ten čas - príde už čoskoro - keď môj systém sa bude používať pri publikácii zašifrovaných brožúr a kníh, ktoré pre ostatných nebudú čitateľné okrem tých, pre ktorých boli špeciálne vyhotovené".

Byrne viedol listovú korešpondenciu s plukovníkom Parkerom Hittom a v roku 1922 predviedol funkčnosť svojho stroja pred [Williamom F.] Friedmanom a plukovníkom Frankom Moormanom, bývalým šéfom G.2 A.6, úrad zodpovedný za kryptografiu v spojárskom vojenskom zbore. Ale oni ho nechceli. Ponúkol ho aj Ministerstvu zahraničných vecí, ktoré odpovedalo formálnym listom, v ktorom vyhlásilo, že ich "šifry sú pre ich potreby adekvátne" -- prehlásenie, ktoré Byrne správne označil za "vzor samoľúbosti". V rokoch 1937-39 zaslal svoj návrh aj námorníctvu, rokujúc zjavne s veliteľom Josephom N. Wengerom a taktiež ju poslal aj šéfovi výskumu a vývoja v spoločnosti A. T. & T., Ralzemondovi D. Parkerovi, Vernamovmu vedúcemu, keď vynašiel mechanizmus pracujúci on-line. Nikto sa jej ani nedotkol.
Byrneho viera v úspech však zostala nezlomná. Dokonca si dal vytlačiť aj malú brožúrku v ktorej sa nachádzali známe texty zašifrované jeho šifrou Chaocipher a vyzýval celý svet aby ich rozlúštil. Na sklonku života, napísal knihu spomienok. V nej veľa vyrozprával o životných chvíľach strávených s Joyceom, ale skutočným dôvodom jej napísania nebolo osvetliť počiatočné roky mladého Joycea, ale dostať povedomie o svojej šifre pred širšie publikum. V 21. kapitole a v poslednej kapitole Silent Years: Autobiography with Memoirs of James Joyce and Our Ireland, tvoriacich plnú jednu osminu knihy, rekapituloval príbeh svojej šifry. V závere sa Byrne vsádza o 5000 dolárov resp. o celkový zisk z jej predaja počas prvých troch mesiacov po uverejnení svojej knihy, že nikto na svete nebude schopný rozlúštiť správu zašifrovanú pomocou Chaocipher, ktorú v úplnosti uverejnil na posledných stránkach. Rovnako postavil svoju výzvu aj pred amatérov z ACA a z New York-skej Spoločnosti pre šifry a ponúkol ju aj Norbertovi Wienerovi, otcovi kybernetiky a iným veriacim v schopnosti elektronických počítacích strojov.
Nik však doteraz tieto peniaze nezískal a Byrne zomrel o niekoľko rokov neskôr. Môžeme sa len dohadovať, o dôvode zlyhania verejnosti pri lúštení jeho šifry ako aj prečo ju vláda odmietla prijať, mohlo by to byť tak, i keď šifra má pravdepodobne mnoho výhod, že jej mnohé nevýhody ich prevážili v rámci jej praktického použitia. Byrne, podobne ako mnohí iní vynálezcovia, niečo vyhral ale aj stratil. Jeho šifra nebola nikdy prelomená. Ale jeho sen sa nikdy nestal skutočnosťou.
...

Preto sa pretrvávajúca záhada okolo šifry Chaocipher krúti okolo troch okruhov otázok:
Bola táto šifra skutočná? (tj. dokáže niečo tak jednoduché vytvoriť tak zložite vyzerajúci šifrovací text)?
Bola viac bezpečná než povedzme šifrovací stroj Enigma?
A ďalej, je teda šifra Chaocipher skutočne nerozlúštiteľná?
Ešte pred niekoľkými rokmi len traja ľudia poznali tajomstvá šifry Chaocipher - John Byrne Jr. (syn vynálezcu) a dvaja redaktori časopisu Cryptologia Cipher A. Deavours a Lou Kruh (ktorí ju videli v roku 1990, ale prisahali držať tajomstvo). Ako už Chaucer poznamenal, čas a príliv na nikoho nepočká (dokonca ani na redaktorov Cryptologia) - takže existovala veľmi reálna (a neustále rastúca) možnosť, že sa tajomstvá šifry Chaocipher nejakým spôsobom môžu stratiť navždy.

Primitívny mechanický model šifry Chaocipher

(pokračovanie)

Citát dňa - História čs. armádnych lúštiteľov v dobách studenej vojny

Príspevok z veľmi zaujímavej konferencie, konanej  minulý rok v Prahe pod názvom Secret of Ciphers (Tajomstvo šifier):

History of Czechoslovak Army Solutionists in the Times of the Cold War (História čs. armádnych lúštiteľov v dobách studenej vojny)
Jiří Janeček

Abstrakt
Lúštiteľská služba v Československej ľudovej armáde,
Šifry používané vojenskou spravodajskou službou plukovníka Moravce v Londýne v rokoch 1939 - 1945,
Organizácia armádnej lúštiteľskej služby po roku 1945,
Nástup nového režimu k moci, reorganizácia v roku 1957,

Matematika a počítače v lúštení - začiatok v roku 1963 (počítače ELLIOT 803-B, EPOS, MINSK-22, ZPA-600, HEWLETT PACKARD 9845-B + floppy disk, snímač DP S-1500, dálnopis TRANSTEL),
Niekoľko kuriozít o lúštení.

Citát dňa - Od šálky k šifre

História odposluchu sa začína v stredoveku, zvedavci zvyčajne používali zvieracie rohy alebo klasiku - šálku na stenu. „Tvrdí sa, že telefónne odposluchy fungovali už za Prvej republiky. Dokonca počas prvej svetovej vojny bola Maffia napojená na telegrafické alebo telefonické linky, ktoré viedli z Prahy do Viedne. Vtedy vznikla aj rádiorozviedka. Najvýznamnejší prípad sa udial počas bitky pri Tannenbergu, keď Nemci odpočúvali ruské bezdrôtové telegrafné depeše, ktoré Rusi nanešťastie viedli v otvorenej reči,“ vysvetľuje Mgr. Daniel Povolný, historik z Vojenského historického ústavu v Prahe.Šifry a kódy sa používali aj neskôr. Mnohým je určite známe, že Američania počas druhej svetovej vojny využívali na utajenie reč Indiánov z kmeňa Navajo, ktorej nikto nerozumel. A pri otvorenej reči sa zasa používali dohodnuté termíny. Vráťme sa však k pokazenému telefónu. Mlynář sa susedke ponúkol, že sa ho pokúsi opraviť. Keď sa v ňom hrabal, všimol si, že pri dverách na mieste, kde drôt mizne v zárubni, je nejaký divný hrbolček. Skrutkovačom ho odlúpol a zistil, že na pôvodný drôt je napojený ešte nejaký iný. „Nechcel to však rozoberať u nej, preto si odmeral miesto u seba v byte a potom podľa drôtu pod parketami našiel odposluch. Vybral zvukovod, mikrofón a časť kábla. Ale to ešte nevedel, že u susedky pod podlahou je takzvaná centralizácia. Pomocou nej signál prechádzal až do centrály správy operatívnej techniky, kde ho eštebáci nahrávali a celkový odposluch riadili,“ pokračuje. Takýto odposluch mali v tých časoch doma mnohí disidenti. (...)

Viac na: Eštebácka technika: Pomôcky na odpočúvanie

Citát dňa - Šifry a odesílání zpráv - II.část

5.března 1918 byla zavedena německá šifra ADFGVX, která kombinuje substituci a transpozici. Už 2.června se ji však podařilo francouzskému kryptoanalytikovi Georgovi Painvinovi rozlousknout. Francouzi byli v té době nejvýkonnější kryptoanalytici, což bylo ještě v důsledku jejich zdrvující porážky v prusko-francouzské válce. Pečlivě vytvořené týmy kryptoanalytiků se denně potýkala s obrovským množstvím zpráv zachycených rádiem, na rozdíl od Němců, kteří vstoupili do války bez toho, aby měli jakýkoli útvar vojenské kryptografie. Teprve roku 1916 zřídili organizaci Abhorchdienst - zaměřenou na odposlech nepřátelských depeší.Šifra ADFGVX připomíná Polybiův čtverec (obrázek nahoře) o mřížce 6x6 polí, které vyplníme náhodně 26 písmeny a 10 číslicemi. Každý řádek a sloupec mřížky je identifikován jedním ze 6 písmen: A, D, F, G, V a X. Při šifrování se postupuje následovně: V mřížce najdu písmeno, které chci zašifrovat např. "u" a nahradím ho pozicí jeho místa v řádku a sloupci mřížky tj. "GX". Zatím teda jde o jednoduchou monoalfabetickou substituční šifru. Abych šifru učinila složitější, přejdu k transpozici. Ta vyžaduje klíčové slovo, které napíšu nad zašifrovaný text a tento text vložím po písmenech do nové mřížky. Sloupce uspořádám tak, aby písmena klíčového slova byla v abecedním pořadí. Konečný šifrový text je složen pouze ze 6 písmen, které byly vybrány z důvodu, že se navzájem výrazně liší v Morseovce.
V průběhu I.sv.války získali všichni spojenečtí kryptoanalytikové výraznou převahu nad Němci. Ti dlouho žili v bláhové představě, že jejich šifry nebyly rozluštěny a dozvěděli se o tom až roku 1923, kdy Churchill publikoval, jak se Britové už roku 1914 dostali k německému kryptografickému materiálu, který jim umožnil německé depeše dešifrovat.

Viac na: Šifry a odesílání zpráv - II.část

Citát dňa - Šifry a odesílání zpráv - I. část

Rozhodně si nelze myslet, že Polybiův čtverec byl dávno smeten časem a zapomenut. Marie Antoinetta ho kupříkladu používala na zašifrování důležitých vzkazů. Její čtverec byl ale obohacen o nulové symboly. V 19. století byl čtverec inovován tak, že se odesílatel i příjemce dohodli na kódovém slově, které se zapsalo (zpravidla do prvního řádku tabulky) a dále se tabulka doplnila zbytkem abecedy. Na tomto místě ale musím uvést, že i když Polybiův čtverec přešel různými obměnami, pořád jde o substituční šifru, v níž jsou sice symboly nahrazeny dvojicemi čísel, ale to je nechrání před rozluštěním s pomocí frekvenční analýzy.

Viac na: Šifry a odesílání zpráv - I.část

Najstaršia zašifrovaná písomná pamiatka v Čechách

Za najstarší doklad používania šifier a kódov vo svete,  objavujúci sa v dobách vrcholného stredoveku, a to konkrétne v benátskych archívoch bola zrejme slabá politická kryptografia v podobe substitúcie samohlások bodkami alebo krížikmi v niekoľkých roztrúsených slovách.

A ďalej systém krátkeho zoznamu mien používaný v pápežskej kúrii v prvej polovici XIV. storočia a prv spočíval v zámene niektorých slov inými, dohovorenými. Tak napríklad miesto "guelfovia" sa písalo "Synovia Izraela", miesto "ghibellíni" - "Egypťania", miesto "Rím" - "Jeruzalem" atď."  Doposiaľ sa za prvý dochovaný doklad o požívaní šifier v Čechách považovali listy Majstra Jána Husa z Kostnice z roku 1415. Jeho šifrový systém bol veľmi jednoduchý, šifroval iba samohlásky, a to tak, že ich nahradil písmenom, ktoré ho v abecede nasleduje. Miesto A písal B, miesto E napísal F atď. OKO, ALBATROS by zašifroval jako PKP, BLBBTRMS. Systém je samozrejme z kryptologického hľadiska veľmi slabý. Čo je naozaj zaujímavé je, že Hus doporučoval svojim priateľom, aby listy nezverovali nedôveryhodným osobám (klerikom, atď.) a úzkostlivo dbal na spôsob a podmienky ich prepravy.

Veľmi múdre rady Majstra Jána Husa svojim priateľom
(Jánovi z Chlumu a Petrovi z Mladenovíc)

 Avšak známy predvojnový český historik a povojnový disident  Zdeněk Kalista tvrdil v recenzii knihy Šifrování, ktorej autorom bol Jaromír Lichtner, že najstarším dokladom šifrovej korešpondencie v Čechách je jedna z listín či listov z formulárovej zbierky Jána z Přímdy, datovanej koncom 14. storočia (presnejšie rokom 1389,  nachádza sa v Archíve Pražského hradu v knižnici metropolitnej kapituly, pod ozn. I 40/2). Taktiež uvádza ako prvý príklad najstaršieho známeho dochovaného úplne zašifrovaného dokumentu niekoľko depeší v listári neapolského arcibiskupa Petra de Gratia z rokov 1363-1364 (nachádzajúcich sa vo Vatikánskom archíve).

Literatúra:
1. Kahn, D.: The Codebreakers, New York: Scribner, 1996, s. 106-7,
2. Ryba, Bohumil, K tajnému písmu v listech Husových. In. Sborník historický č.1, r. 1953, s. 46-52,
3. Vondruška, Pavel, Šifry používané československými osobnostmi, MKB 2011, prezentácia
3. Kalista, Zdeněk, recenze knihy Lichtner, Jaromír : Šifrování. Úvod do kryptografie chemické i grafické se 40 šifrovými klíči. Praha, komise- Al. Srdce 1939. 108 s. In. ČČH [45], 1939, č. 2, s. 428-429.

Eduard B. Fleissner von Wostrowitz (1825-1888)

Eduard B. Fleissner, celým menom Eduard Freiherr (slovutný pán, slobodný pán, barón) von Fleissner von Wostrowitz, syn rakúskeho kapitána kavalérie sa narodil 25. januára 1825 v Ľvove (nem. Lemberg), v súčasnosti najväčšom meste západnej Ukrajiny, toho času súčasťou rakúsko-uhorskej monarchie. Po dôstojníckom štúdiu na známej Tereziánskej vojenskej akadémii vo viedenskom Novom meste (nem. Wiener Neustadt, nachádzajúceho sa 50 km južne od Viedne), založenej v roku 1752 cisárovnou Máriou Teréziou a aj v súčasnosti stále aktívnou akadémiou pre rakúskych dôstojníkov, v roku 1847 sa stal podporučíkom c. a k. rakúsko-uhorskej armády. Neustále bol povyšovaný a nakoniec v roku 1870 dosiahol post veliteľa školy pre brigádnych veliteľov a neskôr v roku 1872 sa stal veliteľom divízie. V roku 1874 odišiel do výslužby a presťahoval sa do Viedne, kde neskôr aj dňa 29. apríla 1888 zomrel. Počas svojho pôsobenia ako veliteľ rozličných vojenských jednotiek a najmä ako učiteľ na škole pre veliteľov brigády sa dostal do kontaktu s kryptografickými prostriedkami a opatreniami. Po svojom odchode do výslužby dokončil svoju knihu o kryptografii, ktorej napísanie považoval za naliehavú nutnosť a ktorá bola uverejnená vo Viedni v roku 1881 pod názvom "Handbuch der Kryptographie" (Príručka kryptografie).

Predná strana Fleissnerovej knihy Handbuch der Kryptographie,
 s podtitulom Anleitung zum Chiffriren und Dechiffriren von Geheimschriften.

Hlavným prínosom jeho knihy bolo, že predstavovala všetky skúsenosti, ktoré plukovník Fleissner nazbieral počas svojho dlhotrvajúceho pôsobenia na poli vojenskej kryptografie. Na prelome 19. a 20. storočia nenájdeme tak rozsiahlu a informačne bohatú kryptografickú príručku, ako je tá Fleissnerova. Je potrebné tiež vyzdvihnúť jasný a systematický spôsob s akým sa jej autor v nej zmieňuje o celej veci a konkrétnych šifrovacích systémoch rovnako ako podrobne popísal rozdiel medzi šifrovaním, dešifrovaním a lúštením (neautorizovaným dešifrovaním) v súčasnosti známymi ako kryptografia resp. kryptoanalýza. Naviac treba spomenúť, že autor prehlásil neskôr by mal výjsť aj jej druhý diel, avšak k tomuto nikdy nedošlo. Keďže obsah tohto druhého zväzku by sa mal podrobne rozpisovať o téme kryptoanalýzy, možno sa len domievať, že Fleissner tu pravdepodobne narazil na hranice, tieto však nespočívali v poznaní, ale v politickom a vojenskom prostredí. Doba, v ktorej žil zrejme nebola ešte pripravená na verejnú vedecky orientovanú kryptoanalýzu. Možno v tom však bol prozaickejší dôvod a to príliš krátky úsek v jeho živote, pretože zomrel o sedem rokov po tom, čo bol uverejnený prvý diel alebo tu nebol čitateľský záujem po druhom pokračovaní pod dlhým názvom "Patronen-Geheimschrift (otočná mriežka/transpozičná šifra) ako slovná šifra a kryptoanalýza v cudzích jazykoch".

V úvode svojej knihy, ktorej dobová aktuálnosť síce už dávno uplynula, keďže od jej vydania to je už takmer 150 rokov, sa Fleissner zmieňuje o zavedení korešpondenčných lístkov v poštovnom styku a "módnom" používaní šifrovaných telegramov, ako o hlavnom impulze širšieho používania kryptografických metód v radoch laickej verejnosti. Ak by sme dnes zamenili tieto prostriedky za povedzme platobné karty či šifrové zabezpečenie sietí, tak nám môže výjsť zrejmá paralela s našou súčasnosťou. Fleissner taktiež správne postrehol, že znalosť kryptografie je vo všeobecnosti nedostatočná a sťažuje sa na to, že verejné autority a ľudia pracujúci v špecifických profesiách sa často uchyľujú k šifrovacím metódam, ktoré sú z hľadiska bezpečnosti veľmi slabé.

Fleissner rozdelil svoju knihu do troch častí:

I. Všeobecne o kryptografii a preferovaných metódach
II. Nová mriežková/transpozičná šifra (Patronen-Geheimschrift)
III. Umenie neautorizovaného dešifrovania (kryptoanalýzy)


V prvej a tretej časti sa uvádza detailne rozpracovaný prehľad prostriedkov a metód v týchto oblastiach založený na znalostiach tej doby. Z pohľadu súčasnej kryptografie je veľmi zaujímavá časť druhá, v ktorej je navrhovaná vtedy nová transpozičná šifra, v nemčine nazvaná "Patronen-Geheimschrift" (Šablónová šifra).

Otočná mriežka, nem. Patrone

Ako "Patrone" (šablóna, mriežka) sa tu chápe štvorec vyhotovený z kartónu s otvormi v takom poradí, že jej otočením o 90 stupňov okolo stredu do štyroch možných polôh sa otvory nikdy nedostanú na rovnaké miesto. Štyri strany - so zvolenou veľkosťou pätnásť políčok - sú označené číslami od 1 po 4 a písmenami od A po D a na obrátenej strane číslami 5 až 8 resp. písmenami E až H. Znak kryptogramu v stredovom otvore udáva prednú a zadnú stranu pre začiatok šifrovania a dešifrovania. Taktiež sú popísané niektoré bezpečnostné dôvody. V úvode II. časti Fleissner načrtáva deväť výhod svojej novej šifry a v bode 5 uvádza najmä to, že jeho šifra

"dosahuje mimoriadnu bezpečnosť podobne ako len tie najlepšie šifrovacie metódy. Veda a umenie lúštiť šifry nedokážu odhaliť kľúč použitej mriežky, okrem mimoriadne priaznivých okolností, ku ktorým môže dôjsť pri ľubovoľnej šifre."

Taktiež zdôraznil existenciu obrovského počtu možných kľúčov: V súčasnosti je známe, že Fleissner sa pri hodnotení tejto novej šifry mýlil dvakrát. V prvom rade počet rôznych kľúčov veľmi závisí od dĺžky strán štvorca a je dodatočne limitovaná silnou pravidelnosťou nutnou k tomu, aby mohlo dôjsť k otáčaniu štvorca okolo stredu. Druhý kľúč a šifrovacie zariadenie v knihe je rovnaké a preto táto "patrona" sa mala udržiavať v utajení, čo je podmienka ktorá veľmi narušuje jeden z najdôležitejších tzv. Kerckhoffsových princípov, že šifrovacia pomôcka by nemala byť utajená. Je treba náležite oceniť tú skutočnosť, že Fleissner vo všetkej skromnosti v predslove vyhlásil, že svoju knihu napísal ako laik pre laikov a bežných používateľov a nie pre špecialistov.
(pokračovanie)

Christian Goldbach ako kryptoanalytik v cárskych službách

Otec Christiana Goldbacha (1690-1764) bol protestantským pastorom v meste Königsberg (Kráľovec, Kaliningrad). Goldbach tu vyrastal a navštevoval aj miestnu univerzitu. I keď sa tu stretol s matematikou, ale vo veľkej miere študoval právo a medicínu. V roku 1710 sa vydal na dlhú cestu po Európe, počas ktorej sa stretával s poprednými vedcami tej doby. V Lipsku v roku 1711 sa stretol s Gottfriedom W. Leibnizom a neskôr vzájomné styky udržiavali pomocou listovej korešpondencie.
Na svojich cestách v Londýne a v Benátkach sa stretol so známymi matematikmi rodiny Bernoulli, Mikulášom a Danielom a De Moivrom. Diskutovali o matematických problémoch spojených s nekonečnými radmi. V roku 1724 sa nakoniec vrátil do rodného Kráľovca, kde sa stretol s dvomi významnými predstaviteľmi vedeckého a spoločenského života, Georga Bilfingera, filozofa a štátnika a Jacoba Hermana, matematika, ktorí boli iniciátormi založenia Ruskej akadémie vied podľa nemeckého vzoru (čo bol Leibnizov nápad) a práve boli na ceste do Ruska. V roku 1724  teda na pozvanie išiel do Ruska a v 1725 sa stal členom Petrohradskej Akadémie vied. Goldbach takmer 15 rokov (v období 1726-1740) vykonával funkciu tajomníka  zhromaždenia Akadémie vied. Ako matematik sa preslávil klasickými dielami o teórii čísel a matematickej analýze. Je známe, že Ch. Goldbach bol od roku 1729 až do konca svojich dní v úzkej spolupráci s Leonhardom Eulerom a mal s ním viesť pravidelnú korešpondenciu. V jednom zo svojich listov (1742) poslanom Eulerovi sa Goldbach zamýšľa nad problémom, ktorý sa stal známy ako "Goldbachova hypotéza" a ktorý spočíva v tom, ako zabezpečiť, aby každé celé číslo väčšie alebo rovné ako 6, sa dalo vyjadriť ako súčet troch prvočísel.

"Každé prirozené číslo väčšie než 2 sa dá vyjadriť ako súčet troch nepárnych prvočísel (prvočísla môžu byť použité dvakrát)"

(...)
Jedna z mnohých západných inovácií, ktoré mali doraziť do nového Ruska a taktiež mimoriadne vzácna boli čierne kabinety. Situované, rovnako ako ich proťajšky v Anglicku, Francúzsku a Rakúsko-Uhorsku, na poštových úradoch, zamestnávali celú armádu majstrovských otváračov poštových obálok, falšovateľov pečatí, prekladateľov a kryptoanalytikov. Prinajmenšom jeden z posledne menovaných bol náš starý známy, Nemec Goldbach, pravdepodobne si ho najal cár Peter I. a jeho predkovia, ako sa zdá si po mnoho generácií udržiavali monopolné postavenie na tomto poli.
Čierne kabinety boli v činnosti už od vlády cárovnej Alžbety I. Petrovny a francúzsky veľvyslanec Marquis de la Chétardie vedel celkom dobre, že v ňom sa otvárajú jeho depeše. Ale keďže boli zašifrované a zostavované podobným spôsobom ako to robili diplomati všade na svete, cítil že ich obsah je v bezpečí, pretože si myslel, že Rusi boli príliš zadubení, aby jeho šifru rozlúštili. Možno mal pravdu o Rusoch, ale v cárskom čiernom kabinete slúžili traja Nemci, pričom jedným z nich bol Goldbach, ktorí dokázali z jeho korešpondencie vydolovať informácie. Dopustil sa veľkého omylu, keď domov písal so žalostným nedostatkom zdvorilosti svoje osobné postrehy o povahe cárice, poznamenávajúc že sa "úplne oddávala svojím potešeniam" a bola "tak frivolná a tak rozmarná". Ich zachycovanie a otváranie považoval za samozrejmosť gróf Alexej Bestužev-Rjumin, najvyšší kancelár cárskeho dvora. Dlho čakal na svoju príležitosť vrátiť Chétardiemu požičané, ktorý proti nemu organizoval prevrat kvôli jeho anglofilným postojom. Ukázal všetky rozlúštené listy Alžbete, ktorá zaslepená svojou náklonnosťou k Francúzsku, odmietala veriť obvineniam, až dokiaľ ich on sám pred ňou nedešifroval. Na druhý deň 17. júna 1744, keď Chétardy vstúpil do jej rezidencie, bola mu doručená nóta, prikazujúca mu do 24 hodín opustiť Rusko. Keďže protestoval, ruský posol mu začal predčítať jeho vlastné depeše. "Tak to je príliš", povedal a začal sa baliť.
(pokračovanie)

Citát dňa - Írsky vládny telegrafný kód

Hoci Írsko bolo malou krajinou, írske diplomatické kódy zaujali pozornosť Pers Z nemeckého ministerstva zahraničných vecí a Goeringovho Forschungsamt-u. Tieto dve organizácie boli v II. svetovej vojne schopné  lúštiť írske kódy.

Írska republika používala pre svoje diplomatické spoje britský vládny telegrafný kód, päťpísmenný, jedno-časťový, systém pozostávajúci z 84000 kódových skupín. Tento bol používaný bez šifrovania pre správy nízkej úrovne a prešifrovaný pre oveľa dôležitejšiu šifrovú prevádzku.

Nemci dokázali ukoristiť kópiu vládneho telegrafného kódu v Bergene v roku 1940.

Sekcia Pers Z, ktorá bola zodpovedná za írske kódy bola skupina vedená Dr. Ursulou Hagenovou. Táto pokrývala Anglicko, Írsko, Španielsko, Portugalsko a Latinsko Americké krajiny.

Technická asistentka (Wissenschaftliche Hilfsarbeiterin) Dr. Ursula Hagen sa narodila 23. marca 1901. Vstúpila do Pers Z S 1. októbra 1922 a od roku 1939 (a počas roku 1945) bola šéfkou skupiny, ktorá bola zodpovedná za prácu na krajín ako Anglicko, Írsko, Španielsko, Portugalsko a Latinsko-americké krajiny. V roku 1942 mala jej skupina k nej priradených 12 ľudí. [Prameň: EASI zv. 6]

Írske kódy boli rozpracované aj v Goeringovom Forchungsamt-e.

Oddelenie Forschungsamt - Abteilung 7 malo značný úspech (‘ziemlich laufend’) s írskymi kódmi až do konca vojny. [Prameň: I-54 ‘Druhý výsluch piatich členov RLM/Forschungsamt’, s. 2-3].

Abt. 7 pokrývalo: USA, Anglicko, Írsko, Južná Amerika, Španielsko, Portugalsko, Turecko, Egypt a Ďaleký Východ. Personál tvorilo zhruba 60-70 ľudí.

Viac detailných informácií o írskych kódoch sa nachádza v správe TICOM I-172 ‘Výsluchy Hagenovej a Paschkeho z Pers Z S’, s. 3-4

11. Írsko (Eire)

HAGEN popísala prácu vykonávanú Pers Z S na írskych diplomatických substitučných záznamových tabuľkách určených na používanie s G.T.C. Boli to 26 dvojdielnych abecied, každá skupina sa brala z jednej abecedy. Abecedy neboli nutne používané v prirodzenom poradí ale vždy systematicky. Posledná skupina telegramu označovala systém, ktorý sa použije v ďalšej správe, napríklad, ak posledná skupina bola prešifrovaná abecedou č. 5, potom táto abeceda by mala byť tiež použitá pri prvej skupine ďalšej správy. Tabuľky sa menili v nepravidelných časových intervaloch - iba štyrikrát počas vojny. Na rozličných diplomatických postoch, napr. Bern, Rím, Berlín, Paríž, Madrid sa používali odlišné kľúče. Šifrovaná prevádzka sa stávala čoraz viacej ťažšie rozlúštiteľnou v rokoch 1942-43, keď neexistovalo dostatočné množstvo zachytených správ a nebolo dostatok personálu. Potom začal na tom robiť Forschungsamt a vylúštil správy na spojovacích linkách Berlín a Madrid. Pers Z S prevzalo kľúče od Forschungsamt v roku 1944. Prvé tri čísla správy udávali číslo strany, štvrté číslo poradie bloku a piate a šieste číslo označovalo čísla riadkov. Tento nový systém používal 300miestny subtraktor; na každý koniec spojenia bolo pridelených 25 takých kľúčov, napríklad 25 na linke Dublin-Berlín a 25 na linke Berlín-Dublin, atď. Ak dĺžka správy presiahla 300 čísel, kľuč sa použil znova, ale pre každú novú správu sa použil nový kľuč, vždy v poradí od 1 po 25.

Správy pozostávali zo správ od írskeho ministra a týkali sa štátnych záležitostí v Nemecku. Staatssekretär sa zaujímal o diplomatické správy o trende udalostí, vzdušných náletoch a bombardovaní; atď. Šifrová prevádzka bola Ribbentropom považovaná za veľmi cennú a niektoré správy boli ukázané aj Hitlerovi. HAGENOVÁ hovorí, že s kúskom šťastia na rozlúštenie nových substitučných záznamových tabuliek bolo potrebných šesť dostatočne dlhých správ a táto práca trvala menej než jeden týždeň.

Írske správy v otvorenom G.T.C. neposkytovali žiadne hodnotné informácie.

Zdroj: The Irish Government Telegraph Code

Bavorská "čarodejnícka" vojna

Konečné debaty o čarodejníctve v katolíckej Európe sa začali po škandalóznom verejnom príhovore jezuitu Georga Gaara pri príležitosti konania aktu upálenia čarodejnice vo Würzburgu. V roku 1749 bola sedemdesiatročná podpriorka kláštora vo Unterzelli Maria Renata Singerin, sťatá a jej telo spálené na hranici. Na pozadí boli ako bolo príznačné v prípadoch posadnutia diablom skupinová dynamika ženského konventu a mentálne narušená osoba, ktorá sama seba dobrovoľne označila za čarodejnicu. Autority síce pociťovali ťažkosti s jej prípadom, keďže mnohí sa zhodovali na tom, že má narušenú psychiku, ale jej usvedčenie bolo napokon deklarované ako vec princípov a prívrženci tvrdej línie tak získali svoje víťazstvo.

Samozrejme reakcia bola celkom nečakaná: Talianskí intelektuáli tento prípad zobrali ako príležitosť začať veľkú debatu o čarodejníctve. Opát Girolamo Tartarotti, člen Ríšskej akadémie vied v Roverete (vtedy pod rakúskou správou), vysmial barbarského nemeckého jezuitu Gaara vo svojom známom diele Del Congresso notturno delle lammie (O nočných zhromaždeniach čarodejníc, 1749), v ktorom interpretoval čarodejníctvo ako ilúziu. Omnoho radikálnejší intelektuáli sa s tým neuspokojili, cítiac, že Tartarotti stále prijímal príliš veľa ústupkov voči kresťanskej interpretácii mágie. Preto Scipio Maffei z Verony uverejnil tri hrubé zväzky o tejto téme pod názvom L’arte magica distrutta (Zničenie umenia mágie, 1754), popierajúc v ňom existenciu mágie a taktiež aj čarodejníctva a naliehavo žiadal zastaviť všetky čarodejnícke procesy. Avšak nečakane sa ozval františkánsky provinciál Benedetto Bonelli (1704–1783), ktorý viedol konzervatívnu časť talianského kléru pri pokuse vyvrátiť Maffeiho argumenty.

Čoskoro nato sa debata vrátila do Nemecka, keď historik Jordan Simon, bývalý augustiniánsky pustovník, bránil Maffeiho argumenty  v objemnej knihe Das grosse Welt-betrügende Nichts oder die heutige Hexerey-und Zauberkunst (Veľké svet klamajúce nič alebo dnešné čarodejníctvo a kúzelnícke umenie, 1761). V tomto momente katolícke územia ovládané dynastiami Habsburgovcov a Wittelsbachov trpeli zápasom medzi dvorom a krajinskými úradmi. Rovnako ako v protestantskej Európe vládcovia vo všeobecnosti odmietali čarodejníctvo ako nedôležité resp. smiešne; ale vnútorná mocenská rovnováha bola zložitá pretože jezuiti ovládali vyššie školstvo, biskupi mali kontrolu nad obchodom s knihami a náboženské rády boli braní rurálnou populáciou vo veľkej úcte, nad ktorou tak uplatňovali značný vplyv. Najväčšie problémy nastali v relatívne autonómnych proviniciách, zväčša spravovaných miestnou vyššou šľachtou, ktorá (často v spojení s náboženskými rádmi a populáciou) sa pokúšala udržiavať pri živote čarodejnícku paradigmu. Tento pat zhoršil vývojovú prázdnotu medzi katolíckou Európou a viac rozvinutými protestantskými spoločnosťami. Od druhej tretiny osemnásteho storočia začala rakúska a bavorská štátna rada vyvíjať stratégie na vynútenie svojich reformných programov vo svojich domácich perifériách. V Bavorsku sa centrálna vláda pokúšala odradzovať od konania ďalších čarodejníckych procesov dekrétom z roku 1727 ale v roku 1749 sa začala v provinciách ďalšia reťaz procesov a pretrvávala až do roku 1756. Rakúska cisárovná Mária Terézia (vládla v rokoch 1740–1780) priamo intervenovala aby zastavila čarodejnícke procesy odhohrávajúce sa na území súčasného Poľska a Slovenska v roku 1756 a na území súčasného Chorvátska v roku 1758, ale nová vlna procesov vypukla v Maďarsku v 60-tych rokoch 18. storočia.

Podobne ako v Anglicku sa boj proti čarodejníctvu stal pákou na zlomenie moci konzervativizmu. V Bavorsku osvietený kurfirst, knieža-volič Max Jozef III. (vládol v rokoch 1745–1777) a jeho poradcovia zosnovali úder proti konzervatívnemu kléru pozvaním teatínskeho otca Dona Ferdinanda Sterzingera, člena Bavorskej akadémie vied, aby predniesol prednášku o čarodejníctve pri príležitosti narodenín kniežaťa, dňa  13. októbra 1766. Jeho “Akademická lekcia o predsudku, že čarodejníctvo má nejaké účinky” vyprovokovala debatu, ktorú súčasníci nazvali ako bavorská čarodejnícka vojna a ktorá trvala približne päť rokov. Stala sa tak jednou z najväčších osvietenských diskusií v strednej Európe, na ktorej sa podieľali prispievatelia pochádzajúci snáď zo všetkých kútov Nemecka, Rakúska, Česka, Švajčiarska a severného Talianska. Sterzingerov zámer bol jasný od začiatku, pretože označil vieru v čarodejníctvo za “často sa vyskytujúci predsudok” , skôr záležitosť “širšej spodiny” než učenej elity (Behringer 1997, 359–380). I keď Sterzinger otvorene priznal, že za všetko vďačí najmä Tartarottimu, Maffeimu a “Dell Osa” (pseudonym Jordana Simona) stále však nebol ochotný zmieniť sa o protestantských autoroch ako boli Christian Thomasius, Balthasar Bekker alebo John Webster, hoci zrejme s nimi zdieľa ich výsmech presvedčenia, že duchovia dokážu na seba zobrať telesnú formu. Keď Sterzinger sa vysmieva myšlienkam Martína Del Rio, jeho irónia bola namierená proti jezuitom, ktorí stále dominovali na Bavorskej univerzite a na stredných školách; táto jezuitská prevaha v skutočnosti podnietila kurfirsta, knieža-voliča Maxa Jozefa III. aby vytvoril  nezávislú akadémiu vied už pred siedmimi rokmi v roku 1759. A boli to naozaj členovia tejto akadémie, ako napríklad Peter von Osterwald, ktorý pravdepodobne poveril Sterzingera verejnou prednáškou. Pri príležitosti kniežacích narodenín, boli konzervatívci určite prítomní tiež a Sterzinger si dával dostatočne pozor na to, aby nespochybnil autoritu Biblie alebo články bavorského trestného zákonníka.

Napriek tomu konzervatívci chápali veľmi dobre, že to bol politický ťah a že Sterzingerova verejná prednáška spustila útok na tradičný katolicizmus zo strany katolíckeho osvietenstva. Súčasníci sa zmieňovali o nezvyčajne vzrušenej reakcii v celom regióne: “Neexistoval žiadny palác, dom, ani kláštorná cela, nezáležalo na tom ako zastrčená, v ktorom by nepovstal nadšený hlas, ako keby bolo odteraz len na nich rozhodnúť tento problém” (Behringer 1997, 362). Diskusie boli vedené v kaviarňach a pivárňach. Charismatickí kazatelia na vidieku ovplyvňovali sedliakov. V Mníchove boli prednesené kázania namierené proti voľnomyšlienkárom, napríklad jezuitmi na hlavnom mariánskom pútnickom mieste v Altöttingu a biskupskou hierarchiou v Salzburgu; administrátor bavorskej provincie Straubing, vysokopostavený šľachtic Franz Xaver von Lerchenfeld taktiež vypracoval písomné vyvrátenie. Desiatky teológov z hlavného mesta (augustiniánski pustovníci a paulánski mnísi v Mníchove), bavorské kláštory (benediktíni v Scheyerne a Oberaltaichu) a tí mnísi z rozličných cirkevných teritórií (benediktíni v Salzburgu, premonštráti vo Würzburgu) začali spisovať obrany. Tieto obrany zahrňovali niektoré ťažkopádne dogmatické knihy v rozsahu viac než 250 strán, ktoré mali byť zostavované presne rovnakým spôsobom ako pred 300 rokmi, ako napríklad benediktína Bedy Schallhammera z Oberaltaichu.

Ďalší prišli s príznačne smiešnymi argumentami. Napríklad benediktín Angelus März z opátstva v Scheyerne argumentoval tým, že jeho kláštor predával približne 40000 Scheyrerkreuzlein (malé amulety v tvare kríža vyrobené zo striebra) po celom Bavorsku, Švábsku, Česku, Rakúsku, Morave, Maďarsku, Sasku a Poľsku, ktorý mal údajne odpudzovať čarodejnice a preto by tým mohli utrpieť značné finančné straty ak by sa tento obchod úplne zastavil. Oswald Loschert z premonštrátskeho kláštora v Oberzell blízko Würzburgu, ktorý sa podieľal na procese proti Renate Singerovej v roku 1749 podobne používal praktické argumenty. Osvietené významné osobnosti mohli naozaj zdieľať obavu z teologického konzervativizmu, ktorý napríklad ukázal augustiniánsky spiatočník Agnellus Merz v tlači v decembri 1766, ale boli natoľko potešení tým, ako odhaľujú chabé argumenty ich protivníkov.

V januári roku 1767 sa v tlači objavila prvá sarkastická satira: Andreas Ulrich Mayer kaplán šľachtica z Horného Palatinátu ju uverejnil pod rozprávačským pseudonymom “Blocksberger”, čo bolo veľmi príznačné keďže využil názov hory, kde sa údajne tradične všetky čarodejnice mali schádzať. Ak Mayer tvrdil, že “sa až do popuku smial nad týmito  pochabými fantáziami” stále vykazoval svoje obavy píšúc že našťastie jeho pojednanie by nemalo “nájsť svoju cestu skrz bránu v súčasnom svete veľkých voľnomyšlienkárov: ináč jeden  môže neustále dúfať, že pálenie čarodejníc, v súčasnosti zakázané—nanešťastie—na všetkých miestach by mohlo z veľkej časti pridať na dôvere pravoverných a mohlo by k nemu dôjsť znova ” (Behringer 1997, 370). Od januára do apríla roku 1767 ďalších dvanásť vydaných polemických traktátov rozdúchavalo bavorskú čarodejnícku vojnu, a to vrátane niekoľkých literárnych satír. Medzitým začali členovia akadémie používať prednedávnom založený časopis Churbayrisches Intelligenzblatt (Chursko-bavorský novinový list) aby v ňom publikovali recenzie o každom novom príspevku uverejnenom v tlači a takýmto spôsobom sa vysmiali snahám vidieckych "balíkov", ktorých považovali za “učených bláznov” “školastikov” “fiškusov” “učených nevzdelancov” alebo “počarovaných mozgov”. Jeden z vydavateľov tohto časopisu Peter Paul Finauer, časom odmietal písať ďalšie satirické články proti konzervatívcom, pretože “trpeli dostatočne už tým, že nechali uverejniť svoje práce”. V roku 1767 viedenský cisársky kancelár Konstantin von Kautz prispel do diskusie svojou významnou dizertáciou v latinčine De cultibus magicis (O magických kultoch), v ktorej dal do súladu bavorskú debatu s predchádzajúcimi diskusiami v katolíckej ako aj protestantskej Európe (Taliansko, severné Nemecko, Holandsko a Anglicko). Pri príležitosti výročia Sterzingerovho prejavu vedecký akademik, ktorý pravdepodobne túto debatu naplánoval Peter von Osterwald predniesol ďalšiu reč, využitím príležitosti oslavy narodenín kniežaťa-voliča nato, aby zhrnul celú debatu a zasadil tak rozhodujúci úder. Osterwald si sťažoval na “bezúčelnú formu vedeckého skúmania” vedeného počas minulých storočí a požadoval nastolenie novej vedy, ovládanej iba rozumom. Nie je teda prekvapením, že niektorí osvietení učenci, ktorí sa podieľali na debate sa neskôr stali riaditeľmi bavorského školského systému, čím vymenili jezuitov po tom, čo ich rád bol v 70-tych rokoch 18. storočia zrušený.

Samozrejme ak mal Osterwald v úmysle debatu zastaviť, v tomto úsilí zlyhal. V novembri roku 1766 cisárska vláda vo Viedni vydala dekrét aby ním utlmila ďalšie čarodejnícke procesy v Maďarsku a táto udalosť bola v Bavorsku značne diskutovaná. A predmet čarodejníctva zostával užitočným nástrojom v politických zápasoch. Bolo písaných čím ďalej viac a viac satír; akademici sa vysmievali svojim oponentom tak, že oni sami uverejňovali ďalšie príbehy o duchoch a čarodejniciach, príbehy písané napríklad Heinrichom Braunom, bývalým benediktínom z Tegernsee, alebo Beda Mayrom, bývalým benediktínom z Donauwörthu  neskorším nasledovníkom filozofa Immanuela Kanta. V roku 1768 sa iniciovali právne reformy navrhnuté Osterwaldom: Cirkevný synod bol odteraz riadený svetskými právnikmi, kláštory boli zdanené a cenzorský úrad bol odobratý z cirkevných rúk a daný do rúk svetským cenzorom, ktorý ho vzápätí využili ako zbraň voči reakcionárskym teológom. Zámerom všetkých týchto reforiem bolo podkopať pozíciu kléru a propagovať sekularizmus.

Bavorská čarodejnícka vojna znamenala víťazstvo bavorského Osvietenstva nad reprezentantmi dožívajúceho sociálneho systému v tom okamihu, keď takéto víťazstvo bolo pravdepodobné alebo dokonca zaistiteľné vďaka protekcii kniežaťa-voliča. Napriek tomu však táto debata bola viac než symbolickým zápasom, pretože posledné hranice v strednej Európe splanuli ešte nedávno. Súčasníkmi bola v širšej miere považovaná za míľnik v histórii osvietenstva, pretože katolícky juh dobehol protestantskú Európu. Väčšina popredných autorov tohto obdobia, ako napríklad básnik Friedrich Klopstock v Hamburgu alebo Friedrich Nicolai v Berline, prejavilo svoj záujem a  mnoho osvietenských časopisov komentovalo o pokroku na katolíckom juhu. Cisársky kancelár von Senckenberg súhlasne písal z Viedne o svojom potešení zo zničenia povery v ríši, pohrávajúc si tak s názvom knihy Scipia Maffeiho. V tom istom čase samozrejme osvietenskí vedci v bavorských kláštoroch, napr. augustiniánski kanonici v Pollingu, sa cítili stále viac akoby chytení v pasci, pretože stáli v strede medzi svetskými reformátormi a bláznivými mníchmi.

Autori polemických článkov v diskusii v rámci bavorskej čarodejníckej vojny sa prekrývali s tými, ktorí boli súčasťou už skoršej katolíckej debaty, niektorí autori sa stále podieľali aktívne pri čarodejníckych procesoch. Títo prispievatelia sa často kryli aj s tými, ktorí sa podieľali aj na neskorších diskusiách o exorcistovi Johannovi Josefovi Gassnerovi, ktorý všetky choroby spájal s čarodejníctvom a Franzovi Antonovi Mesmerovi (1734–1815), ktorý bol v Nemecku považovaný za významného učenca, ale vo Francúzsku za šarlatána. Napriek ich mrzutosti a rozpakom si obhajcovia čarodejníctva povšimli, že sú odteraz považovaní za spiatočníkov a prívržencov porazenej ideológie v rovnakom postavení ako čarodejnice, cirkusanti, rozprávkari a blázni. Ale aj počas vlády osvieteného cisára Jozefa II. (vládol v rokoch 1765/1780–1790), si vyžadovalo riadnu dávku odvahy brániť snahu o ukončenie čarodejníckych procesov. Medikanti, príslušníci rehoľných rádov, dominikáni a františkáni, zostávali vplyvnými aj po zrušení jezuitov, ako sa dá vidieť na príklade satirickej novely Johana Pezzla (1756–1838) Faustin, alebo filozofické storočie. Niektorí súčasníci si interpretovali koniec čarodejníckych procesov—toto sa stalo úplne jasné na konci debaty—ako víťazstvo svetla nad temnotou, ako jeden z najväčších úspechov éry osvietenstva a možno celej histórie ľudstva.

Wolfgang Behringer

Použitá a odporúčaná literatúra:

Behringer, Wolfgang. 1995. “Der ‘Bayerische Hexenkrieg.’ Die Debatte am Ende der Hexenprozesse.” Pp. 287–313 in Das Ende der Hexenverfolgung. Edited by Sönke Lorenz and Dieter Bauer. Stuttgart: Steiner.

———. 1997. Witchcraft Persecutions in Bavaria. Popular Magic, Religious Zealotry and Reason of State in Early Modern Europe. Cambridge: Cambridge University Press.

Riezler, Sigmund. 1983. Geschichte der Hexenprozesse in Baiern. Im Lichte der allgemeinen Entwickelung dargestellt. Stuttgart: Magnus.

Benedikt Carpzov (II.) (1595–1666)

Carpzov, jeden z najväčších a najvplyvnejších nemeckých juristov, má nelichotivú reputáciu ako krutý perzekútor čarodejníc. Carpzov sa narodil do slávnej dynastie saských právnikov vo Wittenbergu; jeho otec, Benedikt (I), bol profesorom na univerzite a kancelárom vo elektorálnom Sasku. Na formačnej veľkej ceste po Taliansku , Francúzsku a v Anglicku, sa Carpzov mladší oboznámil s novými tendenciami v jurisprudencii, najmä v talianskej právnickej literatúre šestnásteho storočia. V Jene v rokoch 1616–1617 navštevoval prednášky profesora práva Theodorika, ktorého vo svojich neskorších prácach často citoval.

Carpzov sa stal členom známeho Schöppenstuhl (v horno nemeckom dialekte, Schöffenstuhl) v Lipsku, ktorý bol svojou povahou apelačným súdom na ktorý sa súd v prvej inštancii obracal zasielaním spisových akt z prípadu a následne prijímal jeho rozhodnutie. V tej istej dobe bol súčasne profesorom práva na Univerzite v Lipsku a sudcom na apelačnom súde v Drážďanoch. Až do svojej smrti zostával takmer bez prerušenia tzv. Schöppe (v hornonemeckom dialekte, Schöffe—sudca) v Lipsku. Jeho hlavný počin spočíva v trestnom práve, o ktorom napísal svoje známe pojednanie Practica nova imperialis Saxonica verum criminaliam (Nové pravidlá v kriminálnych prípadoch ríšskeho Saska) uverejnené v r. 1635, ktoré sa stalo vplyvným ešte aj za hranicami svätej rímskej ríše. Hoci v súčasnosti sa uvádzajú ako jeho predchodci, ako napr. Matthias Berlich, Carpzov býva považovaný za zakladateľa nemeckej kriminálnej jurisprudencie a bol určite prvým nemeckým kriminálnym juristom s celoeurópskou reputáciou.

Carpzov býva často obviňovaný z toho, že odsúdil na smrť takmer 20,000 osôb za zločin čarodejníctva. Táto pretrvávajúca legenda sa dá vystopovať až k závistlivej poznámke istého Filipa A. Oldenburgera z roku 1675 a stále sa niekedy opakuje.Hoci väčšina historických prameňov sa stratila, zachovalé dokumenty neposkytujú žiadne vodítko k tomu, žeby Carpzov niekedy odsúdil niekoho na smrť v čarodejníckom procese. I keď bolo možné, že Carpzov spolupracoval pri vynášaní 20,000 kriminálnych rozsudkov počas svojej mimoriadne dlhej kariéry sudcu, musíme najprv zvážiť, že tieto rozsudky boli vynášané kolektívne všetkými saskými sudcami. Naviac tento počet nezahrňuje len rozsudky smrti—alebo ďalšie konečné rozsudky vynášajúce miernejšie tresty ako bolo vykázanie z miesta—ale taktiež početné oslobodzovacie rozsudky, menšie telesné tresty a pokuty ako aj veľký počet tzv. “predbežné” rozsudky týkajúce sa prípustnosti dôkazu k povoleniu tortúry alebo iniciovať formálny súdny proces.

Carpzov vo svojej knihe Practica sa stavia za použitie krutých súdnych postupov a trestov proti čarodejniciam v súlade s elektorálnym saským zákonníkom z roku 1572. Jeho príklady zahrňujú také katolícke autority ako Heinrich Kramer, Jean Bodin, Peter Binsfeld, Nicolas Rémy, a Martín Del Rio. S ohľadom na prípustný dôkaz, Carpzov obhajuje použitie takého nepriameho dôkazu ako je nechopnosť vyludzovať slzy, ktorý sa mal stať už vtedy zastaraným v mnohých iných častiach svätej rímskej ríše a to najmä na juhu. I keď existujú niektoré dôkazy, že Carpzov interpretoval svoje vlastné vysvetlenia týkajúce sa výpovedí a zákona o tortúre v reštriktívnom zmysle. Hoci pravdepodobne on sám vyniesol málo, či žiadny, rozsudkov smrti za čarodejníctvo, v Sasku došlo v rokoch  1655 až 1665, počas Carpzovovho pôsobenia na súdnej stolici k obávanému honu na čarodejnice (Wilde 2003).

Günter Jerouschek

Použitá a odporúčaná literatúra:

Carpzov, Benedict. 1635. Practica nova imperialis Saxonica verum criminaliam. Wittenberg.

Jerouschek, Günter. 1994. “Die Fürstlich-Magdeburgischen Schöppen zu Halle und der Hexenprozess.” Pp. 273–283 in Vom mittelalterlichen Recht zur neuzeitlichen Rechtswissenschaft. Festschrift für Winfried Trusen. Edited by Norbert Brieskorn et al. Paderborn: Schöningh.

Jerouschek, Günter, Wolfgang Schild, and Walter Gropp, eds. 2000. Benedict Carpzov. Neue Perspektiven zu einem umstrittenen sächsischen Juristen. Tübingen: Kimmerle.

Wilde, Manfred. 2003. Die Zauberei- und Hexenprozesse in Kursachsen. Cologne, Weimar, and Vienna: Böhlau.

Sovietsky šifrovací stroj K-37 - ‘Krystal’

Sovietsky zväz používal počas II.svetovej vojny veľké množstvo 2,3,4 a 5-číselných kódov rozličného typu. Tieto boli všetko ručné systémy. Ak prišlo na strojové šifry v roku 1941 v službe využívali tri odlišné stroje  off-line šifrovací stroj K-37 ‘Krystal’ a šifrovacie ďalekopisy M-100 a B-4.

K-37 bol kópiou Hagelinu s ozn. B-211 so znakmi azbuky na klávesnici. Podľa cryptomuseum.com pred vypuknutím II. svetovej vojny bol Boris Hagelin prinútený (švédskymi vládnymi predstaviteľmi) predať dva takéto modely B-211 ruskej ambasáde. Rusi prevzali návrh a stroj okopírovali. V tom istom čase previedli maticu typu 5 x 5 na 5 x 6, aby ju tak prispôsobili väčšiemu počtu znakov. Tým dosiahli možnosť použitia 30 písmen azbuky.

Podľa veľmi zaujímavého článku uvedenom na agentura.ru ich výroba začala v Leningradskej továrni č. 209 v roku 1940 a od leta roku ’41 bolo v prevádzke zhruba 150 strojov K-37.

Nemcom sa v roku 1941 podarilo ukoristiť jeden stroj K-37 a následne mali vyhodnotiť jeho bezpečnosť. Prišli na to, že poskytuje veľmi nízku bezpečnosť a dokázali ju prelomiť za pomoci "ťaháka" dĺžky 10 písmen.

Zo správ TICOM vyplýva, že nikdy nemali šancu pokúsiť sa potvrdiť svoj teoretický prielom na skutočnej šifrovej prevádzke, keďže stroj nebol používaný sovietskymi vojenskými silami na západe.

Zo správy TICOM I-2 ‘Výsluch  Dr. Huettenhaina a Dr. Fricke vo Flensburgu, 21. mája 1945’, s.1-2


Q. Používali Rusi stroje?
A. Mali stroj modelovaný podľa francúzskeho vzoru, typu Hagelin 211.

Q. Mali ste nejaký úspech s týmto strojom?
A. Ukoristili sme ho, ale nezachytili sme žiadne ním zašifrované správy.


Zo správy TICOM I-64 ‘Odpovede Wm. Buggischa z OKH/Chi na otázky poslané TICOM’, s. 4


K-37:

Toto bol elektrický stroj, takmer presne totožný s francúzskym B 211, ale bez "Ueberschluesseler"(pridaný disk E. ) v stroji B211. Bol značne menej bezpečný než stroj B211 a bolo vypracované teoretické riešenie, ktoré nevyžadovalo mnoho textu. B. mal o tom zabudnúť detaily. K37 bol ukoristený, ale nikdy nebol Rusmi naozaj používaný.

Zo správy TICOM I-58 ‘Výsluch Dr. Otto Buggischa z OKW/Chi’, s. 5

K-37 - Ruský stroj, rovnakého princípu ako B211, ale oveľa primitívnejší model ukoristený v roku 1941 a bolo vypracované teoretické riešenie HILBURGOM a Dr. V. DENFFEROM. Zistili, že sa dá prelomiť na základe "ťaháku" dĺžky 10 písmen. Práca zostala čisto teoretická pretože nikdy nebola prijatá žiadna ním zašifrovaná správa.

Zo správy TICOM I-92 ‘Konečný výsluch Wachtmeister Otta Buggischa (OKH/In 7/VI a OKW/Chi)’, s. 4

10. K-37 sa odlišoval od B211 tým, že nemal tzv. "Surchiffreur" resp. ‘’Ueberschluesseler’’, druh rotoru Enigmy v ktorom je v jednom mieste vodivé vedenie prevedené na ďalší vývod, prekrižujúc a vzájomne si vymieňajúc pozície s iným vodivým vedením namiesto toho, aby navzájom pokračovali paralelne. Buggisch to nazýval efekt X a hovoril, že to značne komplikovalo analýzu, keďže bolo ťažké povedať, kedy sa použilo namiesto priameho vedenia.

Pravdepodobne však stroj K-37 nebol používaný v západných oblastiach Sovietskeho zväzu, najmä kvôli jeho nízkej bezpečnosti zistenej sovietskymi kryptológmi alebo sa dozvedeli, že jeden z ich strojov bol ukoristený a boli v podozrení, že Nemci našli spôsob ako ho prelomiť.

Samozrejme, tvrdenie Nemcov, že Rusi nikdy nepoužili stroj K-37 nie je správne. Koniec-koncov bol používaný na sovietskom Ďalekom Východe v roku 1945. Američania túto šifrovú prevádzku zachycovali. Zdá sa rozumné predpokladať, že stroj K-37 bol taktiež používaný pred rokom ‘45 na sovietskom Východe.

Povojnová história

Stroj K-37 ukoristený Nemcami sa zrejme dostal do rúk Západných Spojencov na konci II. svetovej vojny. Američania postavili analogický model stroja K-37, ktorý nazvali Sauterne Mark I.

Tento stroj bol rozlúštený po vojne anglo-americkými kryptoanalytikmi. Bol používaný vo vojenských okruhoch Červenej armády na Ďalekom Východe.

Vo februári roku 1946 kryptoanalytici USA dokázali zrekonštruovať jeho vnútorné nastavenia, v marci bola rozlúštená prvá správa a od apríla boli zásobovaní pravidelnou dávkou rozlúštených správ.

Úspech USA bol krátkodobý keďže šifrová prevádzka K-37 od roku  1947 vyschla .

Pramene: ‘The Secret Sentry’, agentura.ru, rozličné správy TICOM, článok v časopise Intelligence and National Security: ‘Behind Venona: American signals intelligence in the early cold war’, článok ‘The Russian Target’ autora Matthewa M. Aida, cryptomuseum

Zdroj: The Soviet K-37 ‘Crystal’ cipher machine

Nenápadný priekopník polyalfabetickej šifry

Prvé uvedenie tabuľky s recipročnou abecedou používanej s heslom, ktoré má značnú dĺžku sa často spája s menom renesančného filozofa prírody Giambattistu Della Porta. Avšak táto šifra bola publikovaná už o desať rokov skôr v malej brožúrke nenápadného šľachtica známeho pod menom Giovan Battista Bellaso. Bellaso sa narodil v meste Brescia roku 1505, vo významnej patricijskej rodine. Jeho otec sa volal Piervincenzo, významný brescijský patricij, od 15. storočia vlastniaci v ňom dom a prímestské panstvo v štvrti Capriano v susedstve nazývanom Felini Belasi (Bellasove stohy), vrátane kaplnky Svätej Trojice.
Študoval na univerzite v Padove svetské právo a titul získal v roku 1538. Ako študent šifrovania sa zmieňuje o ďalších podobných nadšencoch a to o biskupovi Antoniovi Eliovi (1506-1576, pochádzal z Capodistrie, bol sekretárom pápežov Pavla III. a Pavla IV., biskupom z Puly a vikárom baziliky sv. Petra (1559) rovnako aj zakladateľom úradu tajomníka pre šifry. Jeho prezývka znela Antonio delle cifre), filozofovi Vincenzovi Maggim (pochádzal z Brescie, okrem filozofa bol aj vedcom, vyučoval na univerzitách v Padove a vo Ferrare, kde aj v roku 1564 zomrel), autora mnohých divadelných hier Nicola Secca (z Montichiari, právnika, dramatika, matematika, vrchného sudcu v Miláne, v r. 1553, zomrel v Ríme v roku 1560) a mnohých významných šľachticov a "veľkých panovníkov".
V roku 1552 sa stretol s grófom Paolom Avogadrom, grófom Gianfrancescom Gambarom a renomovaným spisovateľom Girolamom Ruscellim, ktorý bol taktiež expertom v kryptografii a ktorý naň naliehal, aby znovu vydal polyalfabetický šifrovací systém v tvare reciprokej tabuľky, ktorú predtým rozširoval vo forme voľných listov, v tlači a v rukopisnej podobe. Tabuľka bola náležite opatrená a doplnená inštrukciami ako ju správne používať. Jej kópie ešte stále možno v súčasnosti nájsť v súkromných zbierkach vo Florencii a Ríme.
Francúzsky diplomat a autor, Blaise de Vigenére, vo svojej knihe Traicté des chiffres (Pojednanie o šifrách) píše, že slúžil v sprievode ako tajomník kardinála Rodolfa Pia de Carpi a pripisuje mu autorstvo polyalfabetickej šifry so slovným kľúčom, ale nie v tvare recipročnej tabuľky, ktorá je v súčasnosti známa ako tabuľka Porta.
Avšak Bellaso samotný sa vo svojej knižke o kardinálovi vôbec nezmieňuje a vysvetľuje, že v roku 1550 bol v službách kardinála Durantiho v meste Camerino a mal preňho šifrovať tajnú korešpondenciu, kým jeho mecenáš sa mal v Ríme zúčastniť konkláve, ktorého výsledkom bolo zvolenie pápeža Júlia III. O ďalšom živote Belasa sa  už nič iné zistiť nedá, síce údajne zomrel v Ríme, ale presný dátum jeho smrti nie je známy.
(pokračovanie)

Citát dňa - Dôvod abdikácie pápeža Celestína V.

Moc zotročuje. Túžba ovládať, posadnutosť mocou je na akejkoľvek úrovni druh šialenstva. Spaľuje dušu, mätie ju, činí ju falošnou. I keď niekto túži po moci "v mene dobra", predovšetkým keď niekto túži po moci "v záujme dobra". Pokušenie moci je to najdiabolskejšie, čo na človeka môže dopadnúť, keď sa ju Satan odvážil ponúknuť dokonca aj Kristovi. U neho neuspel, ale podarilo sa mu zviesť jeho vikára.

Pápež Celestín V. (1294)

Turínske plátno je údajne jednou zo 40 stredovekých napodobenín

Cirkevný historik Antonio Lombatti tvrdí, že v stredoveku sa vyskytovali mnohé falošné plátna, ale väčšina z nich bola neskôr zničená.
Vraví, že aj samotné Turínske plátno – znázorňujúce obraz bradatého muža a uctievané po stáročia ako plátno do ktorého bol zabalený Kristus – ako sa zdá pochádza z Turecka pred približne 1300 rokmi po ukrižovaní.
Lombatti, pôsobiaci na Università Popolare v talianskom meste Parma cituje prácu francúzskeho historika z 19. storočia, ktorý skúmal zachované stredoveké dokumenty. “Turínske plátno je iba jedno z mnohých pohrebných látok, ktoré sa vyskytovali v kresťanskom svete počas stredoveku. Existovalo ich prinajmenšom 40,” hovorí Lombatti.
Zdroj: The Turin Shroud is a fake… and it’s one of 40: Historian claims linen cloths were produced 1,300 years after crucifixion

Bola knižnica v Antiochii skutočne vypálená?

Ďalšou historickou obžalobou kresťanov, s ktorou som sa stretol bolo zničenie  knižnice v Antiochii, ku ktorému malo údajne dôjsť v roku 364.  Vinníkom za jej vypálenie mal byť cisár Flavius Jovianus, ktorý mal  dať k tomu pokyn. Avšak tento naozaj barbarský čin je stále zahalený pláštikom tajomna a zdá sa pochybným. Na stránke, ktorá uvádza mená a podrobné životopisy rímskych cisárov  je založená na historických prameňoch sa uvádza:

"Samozrejme v Antiochii, kde Jovian strávil koniec septembra, celý október a začiatok novembra Ján z Antiochie (fr. 181, Müller FHG IV, 606-607 = Eunapius fr. 29.2, Blockley) uvádza obvinenie, že cisár z popudu svojej ženy, dal spáliť chrám, ktorý dal postaviť Hadrián a ktorý Julián mal dať prestavať na knižnicu. Či tento pravdepodobne nepodložený príbeh mal znamenať pohanský výpad alebo kresťanský kompliment je ťažké povedať."

Historik Josef Češka, uznávaný odborník na neskoré antické obdobie rímskej ríše a negatívne vplyvy kresťanstva v ňom, sa o Joviánovej neskoršej tolerantnej politike voči pohanom a heretickým prúdom kresťanstva vyjadruje takto [1]:

"Na římské půdě vydal Jovianus nejdříve zákony proti pohanství a obnovil všechny dřívější cirkevní výsady. O několik měsíců později však vůči antickým kultům vyhlásil plnou snášenlivost, pokud budou odprostěny od kouzel a věštění, a zároveň církevním představitelům přislíbil vládní nezasahování do křesťanských věroučných sporů, třebaže osobně projevil velkou přízeň Athanasiovi vrátivšímu se tehdy ze svého čtvrtého vyhnanství. Obecnou toleranci se zřejmě měl zmírnit nežádoucí neklid, jenž se v říši rozmáhal a který mohl oslabit obranu římských hranic před vpádem barbarských sousedů, povzbuzených správou o Juliánově smrti."

O incidente s údajným požiarom knižnice v Antiochii sa v spojení s Joviánovou vládou vôbec nezmieňuje. V historickej kritike prameňov platí nepísané pravidlo, že jedno svedectvo o udalosti sa považuje za žiadne svedectvo. Avšak my sa nebudeme ním riadiť a pozrieme sa na toto svedectvo bližšie. Podľa historika vedy Jamesa Hannama je to všetko oveľa zložitejšie a Ján z Antiochie a iní autori sa k tejto udalosti stavajú nasledovne: Popis uvedeného skutku spísaný stovky rokov neskôr Jánom z Antiochie znie, že cisár Hadrián mal dať postaviť prekrásny chrám určený na uctievanie jeho otca Trajána, ktorý, na pokyn cisára Juliána, mal prestavať eunuch Theophilus na knižnicu. Jovián, na naliehanie svojej ženy, spálil chrám spolu so všetkými knihami a jeho konkubíny so smiechom tento požiar zapálili. Hannam píše: Historici sa domnievajú, že citát patrí Jánovi z Antiochie. Samotný historický prameň Suda je plný útržkov informácií, ale historici, ktorí ho študujú, k nim pristupujú s oprávnenou opatrnosťou. Iste že je v nej často plno omylov, ale zvyčajne nie zámerne. Namiesto toho iba cituje minulých autorov a ich znenie preberá nekriticky a opakuje ich chyby. K uveriteľnosti tohto príbehu prispieva to, že Ján pochádzal z mesta Antiochia, kde sa mala údajná udalosť odohrať a Jovián toto mesto navštívil počas niekoľkých málo mesiacov svojej vlády. Na druhú stranu, problémy s dôveryhodnosťou majú mimoriadne široký záber. 

1. Pohanský historik Ammianus Marcellinus bol naozaj s Joviánom v Antiochii a ani slovom sa nezmienil o nejakých knižniciach 

2. Hoci Jovián bol kresťanom, vie sa o ňom najmä z listu rétora Themistia, že zotrvával na tolerancii voči pohanom. 

3. Veľký pohanský orátor Libanius, ktorý v Antiochii v tom čase žil a od ktorého máme zachované reči, lekcie a nie menej než 1500 listov, sa o zničení knižnice taktiež nezmieňuje. 

4. Nemáme žiadny ďalší historický záznam o tom, žeby tu v Antiochii bol chrám zasvätený Trajánovi a vybudovaný Hadriánom. 

5. Ján mal písať niekoľko storočí po tom čo sa malo udiať údajné vypálenie knižnice, ale nik ďalší sa o tomto nezmieňuje. Pre tento príbeh neexistuje žiadny historický prameň, hoci niektorí historici ako napr. RC Blockley sa domnievajú, že by mohol pochádzať od  Eunapia zo Sardu, ktorý bol takmer súčasníkom Joviána a ktorého Ján z Antiochie využil ako prameň. Všetky protiargumenty spočívajú na mlčaní, čo demonštruje ako je naozaj ťažké dokázať opak. Osobne si myslím, že postava Joviánovej ženy a konkubín mi pripadá že príbeh robí menej presvedčivým hoci ženské postavy by mohli byť neskoršie dodatky, prídavky. Ak sme presvedčení, že vypaľovanie knižníc bolo ten druh zločinov, ktorých sa Jovián a iní kresťania naozaj dopúšťali, môžeme v tomto získať podklad na pre naše presvedčenie o tom že sa to stalo, ale keďže je to jediný príklad nemôže byť braný tak, aby v nás posilňoval naše vlastné predsudky. Keďže to stále zostáva jediným možným historickým dokladom o knižnici zničenej úmyselne, ktorú som dokázal nájsť v historických prameňoch a všetci tí s antikresťanským zápalom by tento prípad mali skôr využívať než prípad údajného vypálenia knižnice v Alexandrii. Ďalej to však dokresľuje to, že kresťanskí spisovatelia s pocitom šťastia oznamovali takéto veci a opakovane ich opisovali z iných prameňov. Oproti obvineniam mnohých skeptikov kresťanskí opisovači nevyvinuli žiadnu snahu cenzúrovať tento údajný zločin Joviána i keď to bol kresťanský vládca.

Literatúra:

1. Josef Češka, Zánik antického světa, Praha: Vyšehrad, 2000, Vyd. první, 280s., s. 133-134

Boli podľa kresťanského cisára Teodózia ateisti "dementi"?

V diskusii som sa stretol s tvrdením, že kresťanský cisár Theodosius v roku 380 v tzv. solúnskom edikte nazval všetkých okrem kresťanov-katolíkov "dementnými šialencami" a na iných stránkach k tomuto dodávajú, že nariadil nech sú "najprv potrestaní božou odplatou a potom trestom z našej vlastnej iniciatívy". Toto však nie je celé jeho nariadenie, nie je ani z uvedeného jasné, na koho sa obracalo a komu bolo určené. Často sa objavujúci preklad tohto nariadenia, ako sa dá nájsť na populárnych stránkach

"Nariaďujeme, nech tie osoby ktoré budú nasledovať tento zákon príjmu meno katolícki kresťania. Zvyšok samozrejme ktorých považujeme za dementných a šialených, budú zotrvávať v hanbe heretických dogiem, ich miesta stretnutí by sa nemali nazývať kostolmi a mali by najprv byť zasiahnutí božou pomstou a následne trestaní z našej vlastnej iniciatívy, ktoré budeme ukladať v súlade s božou spravodlivosťou."

Samozrejme oveľa jemnejší a vyváženejší preklad do angličtiny na akademickej stránke Fordham tento problém nastoľuje takýmto spôsobom:

"Je našou túžbou, aby rozličné plemená a kmene ktoré sú poriadené našej zhovievavosti a miernosti mali pokračovať vo vyznávaní toho náboženstva, ktoré bolo dané Rimanom božím apoštolom Petrom, tak ako to malo byť zachovávané zbožnou tradíciou a ako je v súčasnosti vyznávané pontifikom Damasom a Petrom, biskupom Alexandrie, mužom apoštolskej svätosti. Podľa apoštolského učenia a náuky Evanjelia, nech veríme v jediné zhromaždenie Otca, Syna a Ducha Svätého, v rovnaký majestát a vo svätú Trojicu. Schvaľujeme pre tých, ktorí dodržiavajú tento zákon titul katolícki kresťania; ale pre iných, pretože podľa nášho názoru sú pochabí blázni, nariaďujeme aby sa označovali potupným menom heretici a nemali by sa dávať ich miestam, kde sa tajne stretávajú označenie kostoly. Budú na prvom mieste trpieť trestom božej spravodlivosti a podruhé odsúdením z našej autority v súlade s tým, ako rozhodneme trestať podľa vôle nebies."

Teodóziove slová v edikte sa vôbec nelíšia od niektorých pasáží Starého zákona, rovnako aj pohanského rímskeho historika Tacita, ktorý podobnými odsudzujúcimi výrazmi nazýva kresťanov a židov. Rovnako nie sú určené pre ateistov a pohanov, ale týmito príkrymi slovami nazýva kresťanských heretikov, ariánov a pod.

Kód USA s ozn. TELWA

V predcházajúcom článku o šifrovacom stroji M-209 bola zmienka o kóde USA s ozn. TELWA.  Reinold Weber, člen NAAS 5 vo Francúzsku popísal lúštenie tohto kódu vo svojom interview  s Klausom Schmehom.

Kód TELWA bol telegrafným kódom ministerstva obrany USA, vydaným v roku 1942 (SIGARM). Predchádzajúca verzia bola WDTC, vyd. v r. 1938 (SIGRIM). [Zdroje: EASI zv.4, s. 158 a EASI zv.1, s.5]

Niektoré detaily o týchto kódoch sa nachádzajú v rôznych správach TICOM:
Zo správy CSDIC/CMF/Y 40 - 'Prvé detailné vyšetrovanie o správe o Barthelovi Thomasovi’, s. 4-5

II. AC1

Toto bol administratívny kód armády USA, bez žiadnej strategickej hodnoty. Spojenie v tomto kóde bolo vysielané pevnými stanicami WT USA a zahraničnými základňami. Kód bol 5-písmenný, s približne 60000 skupinami, každá stránka obsahovala 90 skupín. Boli tu kódové skupiny pre kompletné frázy, ale tieto neboli používané veľmi často, PW sa domieval že operátori zistili  že je ľahšie zakódovať text berúc skôr jednotlivé otvorené  slová než prácne vyhľadávať v stĺpci otvorených celých fráz požadovanú vetu. Kód mal byť ‘ukoristený’ pred rokom 39 a všetky nemecké krypto sekcie v poli boli vybavené fotostatickými kópiami. V Nórsku, 9-pevná zachycovacia stanica preberala a čítala túto prevádzku od leta 42 až do jesene 43.

III. TELWA

Tento kód nasledoval po AC 1 na jeseň roku 43. Bolo to zjednodušené vydanie AC 1, dostupné s niekoľkými variantmi, ale zostavené v rovnakej línii a rovnakom rozsahu. 9 Pevná Zachycovacia Stanica rozlúštila a do značnej miery zrekonštruovala s pomocou dostupného kódu AC 1.

Zo správy TICOM I-154 ‘Vyšetrovanie Uffz. Rudolfa Schneidera z In 7/VI’, s. 2

B. Druhý systém bol päťpísmenný, zrozumiteľný kód. Keďže bola dostupná kópia kódovej knihy, Schneider predpokladá, že bol ukoristený a keďže pri ňom nebolo použité žiadne prešifrovanie, kryptoanalýza nepredstavovala takmer žiadne komplikácie. Časté chyby pri prenose a niekoľko chýbajúcich stránok v dostupnej kópii bolo jedinými ťažkosťami. Kód bol čo do rozsahu samozrejme veľký a abecedný; čo značí, že oveľa častejšie dochádzalo k úplnému odhaleniu obsahu správy než naopak. Aj tento systém bol opustený na začiatku roka 1944. Zajatec sa domnieva, že sa používal na relatívne vysokej úrovni a spomína si na Stillwella ako na častého podpisovateľa.

Zo správy TICOM I-112 ‘Predbežný výsluch  Reg. Rat Dr. Ferdinanda Voegeleho (Chi Stelle, Ob.d.L.) a majora Ferdinanda Feichtnera (O.C. z LN pluku č. 352)’, s. 5

4) Telegrafný kód USA.

Abecedný kód pozostávajúci z 140 000 päť písmenných skupín s označením TELWA bol uvedený v októbri roku 1943. Od mája roku 1944 mal odhalených približne 12 000 kódových položiek. Od februára 1945 bola šifrová prevádzka čítaná nepretržite.

Správa EASI zv. 4 hovorí, že hoci žiadna šifrová prevádzka strategickej hodnoty nebola prenášaná pomocou telegrafných kódov ministerstva obrany, spravodajské informácie boli pre Nemcov dostatočne hodnotné aby do ich rekonštrukcie investovali značné zdroje.

Zdroj: The US TELWA code

Kryptoanalytici v maďarskom generálnom štábe

Prehľad

Maďarsko, napriek tomu že bolo malou uzavretou krajinou malo počas II. svetovej vojny efektívnu kryptologickú službu. Táto služba spadala pod oddelenie X druhej divízie  Generálneho štábu. Bolo situované v budove Ministerstva obrany v Budapešti.
Oddelenie bolo počas 20-tych rokov 20. storočia až do polovice 30-tych rokov vedené plukovníkom Kabinom. Potom prevzal vedenie plukovník Pokorny a nakoniec  plukovník von Petrikovic.

Sila oddelenia bola okolo 35-50 ľudí. Dôraz sa kládol predovšetkým na kódy Juhoslávie, Bulharska, Turecka, Rumunska a Talianska. Ich poprední kryptoanalytik Titus Vass a bol priradený na turecké kódy. Ich úspechy boli založené nielen na kryptoanalýze ale taktiež na krádežiach kódov.

Podľa nemeckých správ Maďari zachycovali väčšinou diplomatické správy pochádzajúce z Balkánu a mali dobré výsledky pri tureckých a bulharských kódoch. Spolupracovali s OKW/Chi od 20-tych rokov 20.storočia na talianských správach ale neskôr svoj zámer rozšírili tiež na pokrytie ďalších krajín. Počas II. svetovej vojny sa taktiež delili o výsledky svojej práce s nemeckou bezpečnostnou službou SD. Luftwaffe založila v roku 1938 kryciu monitorovaciu stanicu v Budapešti, ale spolupráca s Maďarmi bola malá.

Maďari si taktiež vymieňali svoje výsledky s Talianmi, Japoncami a Fínmi.

Na konci vojny sa presunulo celé oddelenie. Naprv do mesta Steinamanger/Szombathely v Maďarsku a neskôr do Nemecka. V jednej správe sa píše, že schovali svoje archívy ‘niekde vo východnom Bavorsku’. Toto by mohli byť dokumenty, získané tímom TICOM pri Eggenfelde v Nemecku. Podľa správy EASI zv. 8 bolo na tomto mieste vyzdvihnutých 90 kníh, čo naznačuje že Maďari mali úspech s kódmi Belgicka, Bulharska, Dánska, Francúzska, Grécka, Talianska, Holandska, Portugalska, Rumunska, Chorvátska, Švédska a Vatikánu.

Vzťahy so zahraničnými agentúrami:

Spojenie s OKW/Chi

Maďari mali dlhé prepojenie s dešifrovacím oddelením najvyššieho velenia Wehrmachtu.

V roku 1923 Maďari vyslali plukovníka Kabinu spolu s plukovníkom Pokornym do Berlína a rýchlo dosiahli dohodu s ich nemeckými proťajškami na výmene talianských dokumentov.

Táto spolupráca bola neskôr rozšírená aby pokryla iné krajiny a na trase medzi OKW/Chi a Budapešťou existoval stály kuriér .

Pre Nemcov boli Maďari dôležitým partnerom pretože im poskytovali rádiové odposluchy, najmä z oblasti Balkánu. Fenner, riaditeľ kryptoanalytického oddelenia v OKW/Chi si však ich kryptoanalytické schopnosti necenil.

Maďari boli taktiež dôležití z toho dôvodu, že mali úspechy pri fotografovaní šifrovacích tabuliek používaných pri kóde č. 11 vojenskej spravodajskej služby USA - US Military Intelligence Code No11. Tento kód bol používaný americkými vojenskými atašé po celom svete vrátane pána Fellersa v Cairo…

Spojenie s Forschungsamt

Zamestnanec OKW/Chi Victor Wendand sa zmieňuje v správe TICOM I-202, že keď sa vrátil z návštevy maďarskej kryptologickej služby, stretol Seiffert, zamestnancaan FA, ktorý navštívil maďarský Abwehr (spravodajskú službu). Žiadne bližšie detaily nie sú dostupné.

Spojenie so Sicherheitsdienst

SD bola tajná služba SS. Maďarské kryptoanalytické oddelenie zdieľalo svoje výsledky s SD.

Toto prepojenie je popísané SS Obersturmbahnfuhrer Urbanom, Styčným dôstojníkom RHSA/VI (zahraničnej spravodajskej služby) s kryptoanalytikmi maďarského Generálneho štábu.

Podľa Urbana mu Maďari poskytovali rozlúštené správy a on ich prekladal do nemčiny a posielal ich na veliteľstvo SD. Práca bola pre Urbana a jeho malú skupinu veľmi namáhavá pretože denne dostávali až 40-100 správ.

Wilhelm Höttl, hlava pddelenia zahraničnej spravodajskej služby SD pre juhovýchodnú Európu, sa taktiež zmieňuje o rozlúštených správach, ktoré získaval od Maďarov vo svojej knihe ‘The secret front: the story of Nazi political espionage’.

Spojenie s Chi Stelle Luftwaffe 

V roku 1938 ustavila spojovacia spravodajská služba Luftwaffe  ‘Meteorologickú stanicu’ v Budapešti. Táto stanica zachycovala a lúštila juhoslávske a rumunské komunikácie. Spolupráca s Maďarmi nebola tak dobrá pretože boli považovaní za slabých kryptoanalytikov.

Spojenie s Talianmi

Podľa správy EASI, zv.8 ‘Spolupráca s Talianmi v kryptoanalytickej oblasti sa zdá sa bola veľmi dobrá. Maďari udržiavali svojich styčných dôstojníkov v Ríme a poskytovali výsledky svojej práce cez nich Talianom’.

Spojenie s Japoncami

Japanonský vojenský atašé v Budapešti podplukovník Shinta Sakurai určite spolupracoval s Maďarmi a to najmä pri lúštení sovietskych kódov. Nanešťastie je o tom známych len veľmi málo detailných informácií.

Prepojenie na Fínov

Maďari zásobovali fínsku kryptologickú službu odposluchmi. Taktiež Fínom poskytli brazílske kódy. [Zdroj: David Kahn v štúdii ’Finland's Codebreaking in World War II’ uverejnenej v zborníku ‘In the Name of Intelligence: Essays in Honor of Walter Pforzheimer’]


Organizácia kryptologickej služby


 Pozostávala z 10 oddelení, sekcií:

1. Turecká

2. Anglická a americká (Anglicko, USA, Južná Amerika, Egypt)

3. Francúzska (Francúzsko, Svajčiarsko, Grécko, Belgicko, Holandsko)

4. Ruská (Rusko, Bulharsko, Juhoslávia, Slovensko)

5. Rumunská

6. Švédska (Švédsko, Nórsko)

7. Talianská (Taliansko, Vatikán)

8. Španielska (Španielsko, Portugalsko)

9. ?

10. Japonská (Japonsko,Čína)

Urban a Fenner poskytli niektoré detailné informácie týkajúce sa ľudí zamestnaných v maďarskej službe:

Šéf: von Petrikovic

Zástupca: Szabo

Turecká sekcia - Hlava: Klaar, kryptoanalytik: Titus Vaas, Prekladateľ: Sesevits

Anglická a americká sekcia - Andreanszky, Szabo

Francúzska sekcia - Bonami, Baron Zech

Plukovník Harmony- Srbsko, Bulharsko a Chorvátsko,

Plukovník Radda- Dánsko, Československo

Generál Pawlas - Rumunsko

Podplukovník Szallay - Francúzsko,

Podplukovník Brcic, Edler Herr von Stary Gory - neznámy špeciálny úsek

Majori Erdosovci (bratia) - Taliansko

Plukovník Pogany - Poľsko.

Podplukovník von Andreanszky, Poľsko (?)

Ministerský a vládny rada Dr. von Ujfalussy - Anglicko a Amerika

Zachycovacia služba – Major Bibo

Pramene: European Axis Signal Intelligence vol 8, I-193 ‘Interrogation of SS Obersturmbahnfuhrer Urban, Liaison officer of RHSA/VI with the crypto bureau of Hungarian General Staff’, I-202 Interrogation of Min Rat of Viktor Wendland of OKW/Chi’, DF-187 ‘The career of Wilhelm Fenner with special regards to his activity in the field of cryptography and cryptanalysis’, DF-187D ‘Relations of OKW/Chi with foreign cryptologic bureaus’, The secret front: the story of Nazi political espionage, ‘Japanese Intelligence in World War II’ by Ken Kotani, ‘In the Name of Intelligence: Essays in Honor of Walter Pforzheimer’

Zdroj: The codebreakers of the Hungarian General Staff