Slová pápeža sú ako manna - prosba o odpustenie - Ján Hus a valdénskí

Je síce pravdou, že Kresťanstvo malo za cieľ realizáciu ideálov vlády dobra, pravdy, lásky, spravodlivosti pre všetkých a ekumenizmom všetkých náboženstiev, zblíženia všetkých ľudí, dialógom so všetkými ľuďmi, snahou, aby sa z ľudstva vytvorila jedna rodina, lebo všetci ľudia sú božie dietky, ktoré Boh miluje, sleduje aj teraz tento cieľ. Realizácia týchto ideálov vždy stroskotávala a vidíme, že aj dnes stroskotáva na ľudskej obmedzenosti, sebectve, pýche aj vládychtivosti samých predstaviteľov náboženstva, na zamieňaní symbolov s vecami, ktoré znázorňujú, na tom, že vlastné myšlienky, názory, vydávali sa za slovo božie, za vôľu božiu, zneužívania náboženstva pre sebecké ciele. V nečistých ľudských rukách aj samé náboženstvo sa znečisťuje, stráca atrakciu a účinok.
Už v r. 1947 po vojne a jej zverstvách aj pre nás, ktorí cítia hanbu za transporty slovenských Židov ľudáckym kolaborantským režimom na čele s katolíckym kňazom Tisom do nemeckými nacistami postavených a spravovaných vyhladzovacích táborov v Poľsku a Nemecku napísal Peter Lippert tieto pamätné slová:
"Ľudský prvok všade i v cirkvi stáva sa ľahko priľudským. Cirkev poznala všetky veľké vášne, ktoré skrsávajú v ľudskej bytosti a prehrmievajú v dušiach jednotlivca a spoločnosti. Pravda, najnehodnejší z jej správcov, pápežov, prelátov, jej boli natisnutí, ba nanútení vonkajšou silou politického rázu, ale ani tento nátlak zvonku by nebol taký úspešný, keby nebol býval v samej cirkvi podporovaný úpadkom takého istého smeru. Strašné pudy egoizmu, túžby po peniazoch, panovačnosti, zmyselnosti účinkovali i v ľuďoch, ktorí viedli cirkev, a veruže neboli vždy vyššie sily svedomia, pôsobiaceho v cirkvi, čo by ich premohli. Takto vidíme v tejto cirkvi ako javisko strašných, ba čiastočne i odporných divých bojov, v ktorých akoby sa boli rozzúrili všetci démoni hlbočín" (Kristova Cirkev, Trnava, SSV, 1947, str. 24)
Ale treba k tomu napísať ešte niečo. Najstrašnejším paradoxom v cirkevných dejinách bolo a je, že náboženstvo sa neposudzovalo podľa dobrých veriacich, spravodlivých ľudí, ktorí čerpali silu pre svoju spravodlivosť a dobročinnosť z viery, ale podľa veriacich, ktorí svoju vieru nebrali vážne, ktorí sú zapísaní v matrike pokrstených, ale viera v ich živote mnoho neznamenala, alebo bola len prostriedkom na iné ciele, napríklad na získanie kariéry, bohatstva a podobne, ktorých by sme mohli nazvať skôr neveriacimi "veriacimi". Neviera "veriacich" má hlavný podiel na vzniku postkresťanskej západnej civilizácie.
Tento jav sa vyskytol v každom čase. Vždy boli a sú ľudia, ktorí sa podľa viery neriadili, hoci sa hlásili k tej alebo onej viere, ktorí si ideály náboženstva prispôsobovali podľa svojich potrieb, alebo mali z neho len vonkajšie formy a žili si v súkromí podľa svojej ľubovôle.
Takéto príklady neverectva "veriacich" sa tiahnú už od Starého zákona (porov. Mt 15,7, Sk 7,57 a nasl. atď.)
Pápež František v príhovore pri príležitosti veľmi bolestnej pamiatky upálenia, toho smutného "jubilea" 600 rokov od smrti veľkej postavy českej reformácie, majstra Jána Husa povedal aj tieto slová:

"Ublížili sme svätej matke Cirkvi.Vo svojom svedomí preto máme nosiť prosbu o odpustenie za tento príbeh svojej rodiny, za každého, koho sme zabili v mene Božom. V tridsaťročnej vojne sa v Ježišovom mene zabíjali navzájom katolíci a kalvíni. Toto sú priamo rodinné škandály!"

To sú slová pápeža Františka na adresu "našich" hriechov a aktov násilia voči inak zmýšľajúcim bratom a sestrám.
Podobne sa vyjadril aj v Turíne počas druhého dňa svojej pastoračnej návštevy diecézy tohoto mesta a pri tejto príležitosti ako prvý pápež v dejinách navštívil aj valdénsky kostol. Okrem iného povedal:

„Keď uvažujeme nad históriou našich vzťahov, nemôžeme sa nezarmútiť nad spormi a násilím spáchaným v mene vlastnej viery, a prosím Pána, aby nám dal svoju milosť, aby sme sa všetci uznali za hriešnikov a aby sme si dokázali vzájomne odpustiť. Je to iniciatívou Boha, ktorý nikdy nerezignuje pred hriechom človeka, že sa otvárajú nové cesty na prežívanie nášho bratstva, a od tohto sa nemôžeme odťahovať. Zo strany Katolíckej cirkvi vás prosím o odpustenie. Prosím vás o odpustenie za tie naše postoje a počínania, ktoré neboli kresťanskými, ba ani ľudskými, ktoré sme počas dejín mali proti vám. V mene Pána Ježiša Krista, odpusťte nám!“

Valdénci boli stredovekým náboženským hnutím inšpirovaným pôvodne bohatým lyonským kupcom Petrom Valdésom (duchovným predchodcom sv. Františka z Assisi, "ženícha Chudoby", ktorý sa na rozdiel od Petra miestnej biskupskej autorite podriadil), ten sa pod vplyvom prekladu biblie (ktorý on sám dal vyhotoviť) do provensálštiny obrátil v duchu Kázania na Hore, "opustil" svoju manželku a rozdal svoj majetok chudobným. Valdenskí sa vo svojej putovnej činnosti snažili o zreformovanie cirkvi, najmä prostredníctvom slobody laického kázania bez schválenia miestnymi cirkevnými autoritami a odmietali otvorené násilie, prísahu a hlásili sa k životu v chudobe. V 12. storočí, presnejšie v r. 1184 bola na koncile vo Verone pápežom Luciom III. na nich formálne vyhlásená exkomunikácia a začali byť prenasledovaní, napr. v r. 1211 bolo v Štrasburgu upálených 80 valdénskych, dokonca v roku 1487 valdénsku komunitu v provinciách Dauphine a Piedmont vyhlásil za otvorených heretikov pápež Inocent VIII. (známy svojou nemravnosťou a poverčivosťou, zodpovedný za bulu Summis Desiderantes proti namierenú voči údajným čarodejniciam) vyhlásil proti nim krížovú výpravu. Tisícky valdénskych bolo brutálne zabitých počas vojenských výprav besniacich v rámci krvavých náboženských vojen vo Francúzsku - známy je masaker z Mérindolu v r. 1545. Nikdy na to nezabudnime a pri pokušení odsudzovať dnešné činy fanatikov z radov islamského náboženstva majme na pamäti tieto obrazy z našich veľmi hanebných dejín.

Preto pamätajme, modlime sa za pokoj, uchovávajme si tieto úžasne prorocké slová pápežovej prosby o odpustenie vo svojom srdci a premýšľajme o nich.