Čo Biblia naozaj hovorí o homosexualite: Sodoma, Pavol a jazyk prekladov

V diskusiách o homosexualite sa často odvolávame na „jasné“ biblické texty — Sodomu a Gomoru, Pavlov list Rimanom či Korinťanom. Ale keď tieto pasáže čítame poctivo, v ich historickom a jazykovom kontexte, obraz sa zásadne mení.
Ako bývalý kresťan, dnes sekulárny pozorovateľ, sa na Bibliu pozerám nie ako na zákonník, ale ako na živý text, ktorý odhaľuje, ako sa človek kedysi snažil pochopiť sám seba, svoje túžby a hranice.

1️⃣ Sodoma a Gomora: príbeh o moci, nie o orientácii

Keď sa povie Sodoma, mnohí si automaticky vybavia „hriech homosexuality“. Ale v skutočnosti ide o príbeh násilia a poníženia, nie o erotiku.
V Gn 19 muži mesta obkľúčia Lótov dom a žiadajú, aby im vydal svojich hostí, „aby ich poznali“ (yadaʿ). Toto hebrejské slovo môže znamenať pohlavný styk, ale v danom kontexte ide o znásilnenie ako akt moci a poníženia cudzincov.

V starovekom Blízkom východe bola pohostinnosť posvätnou povinnosťou. Zneužiť hosťa znamenalo rúhať sa základným princípom spoločenského poriadku. Preto proroci (napr. Ezechiel 16,49) hovoria, že hriech Sodomy bol „pýcha, nasýtenosť a bezohľadnosť voči chudobným“, nie homosexualita.

Aj židovská tradícia (Talmud, Sanhedrin 109a) vnímala Sodomu ako symbol arogancie a krutosti, nie ako sexuálnu deviáciu.

2️⃣ Pavol v Liste Rimanom 1: morálna rétorika, nie sexuálna doktrína

Pavol je často citovaný ako „autor najtvrdších slov“ voči homosexuálom. Ale ak pozorne čítame prvé dve kapitoly Rimanom, vidíme, že Pavol neformuluje morálny zákaz — buduje rétorickú pascu.

V 1. kapitole opisuje úpadok pohanov: uctievali stvorenie namiesto Stvoriteľa, „vymenili prirodzené vzťahy za proti-prírodné“. Ale hneď v 2. kapitole Pavol mení adresáta:

„Ty však, kto súdiš, robíš to isté.“

Cieľom nie je vyčleniť homosexuálov, ale ukázať, že všetci ľudia potrebujú Božiu milosť. Pavol tu nerozlišuje medzi orientáciou a správaním, pretože pojem „sexualita“ v modernom zmysle ešte neexistoval.

Grécky výraz para physin („proti prírode“) v antickej literatúre neznamená „morálne zvrátené“, ale „nezvyčajné“, „mimo bežného poriadku“. Pavol teda pravdepodobne naráža na pohanské rituálne praktiky alebo vztahy, ktoré porušujú spoločenské hierarchie, nie na vzájomné partnerské vzťahy založené na láske.

Ako upozorňuje Dale B. Martin (Sex and the Single Savior), Pavlov cieľ bol teologický, nie sexuálny: ukázať, že odvrátenie sa od Boha vedie k narušeniu harmónie, nie odsúdiť konkrétnu skupinu ľudí.

3️⃣ „Malakoi“ a „arsenokoitai“ – dva najnepochopenejšie výrazy Novej zmluvy

V 1 Kor 6,9–10 a 1 Tim 1,10 sa často prekladá „ani malakoi, ani arsenokoitai nevojdú do Božieho kráľovstva“.
Tieto slová sa stali základom moderných odsudzujúcich prekladov ako „homosexuáli“. Lenže v Pavlových časoch taký pojem jednoducho neexistoval.

Malakoi (doslova „mäkkí“) bol výraz pre ľudí, ktorí boli zženštilí, rozmaznaní alebo morálne slabí — v grécko-rímskom kontexte to nemalo sexuálny význam.
Arsenokoitai („muž + ležať“) je Pavlov novotvar, ktorý sa nikde inde v antickej literatúre nevyskytuje. Väčšina biblistov (Boswell, Fredrickson, Loader) sa domnieva, že označoval vykorisťujúcich sexuálnych agresorov – pederastov, násilníkov, nie partnerov v rovnocennom vzťahu.

Preto prekladať tieto výrazy ako „homosexuáli“ je anachronizmus. Pavol reagoval na morálne problémy svojej doby – mocenské a sociálne zneužívanie – nie na dnešnú otázku identity a lásky.

4️⃣ „Ani ja ťa neodsudzujem“ – pointa evanjelia

Citát z Jn 8,11 („Choď a už nehreš“) si veriaci často pripomínajú ako dôkaz, že Ježiš síce odpúšťa, ale zároveň vyzýva na zmenu života. To je pravda – ale všimnime si, čo Ježiš nerobí:
Nežaluje, neponižuje, nevysvetľuje, aký trest by mal nasledovať.
Namiesto toho obnovuje človeka – vracia mu dôstojnosť.

Ak by sme tento princíp preniesli do dnešného kontextu, otázka nestojí „či je homosexualita hriech“, ale ako pristupovať k človeku, ktorý žije autenticky, úprimne a s láskou.
V tom je jadro kresťanstva, ktoré sa podľa mňa zhoduje aj s moderným humanizmom: človek nie je objekt zákona, ale subjekt dôstojnosti.

Prečo Židia o homosexualite nepísali

Často sa v diskusiách objaví otázka: ak Levitikus zakazuje „muža ležať s mužom ako so ženou“, prečo sa o homosexualite inak v Biblii prakticky nepíše?
Odpoveď môže byť jednoduchšia, než sa zdá – Židia o nej nepísali nie preto, že by ju tolerovali, ale preto, že bola pre nich nepredstaviteľná, absurdná a spoločensky irelevantná.

Staroveký Izrael bol svetom, kde sexualita slúžila predovšetkým na udržiavanie poriadku, rodu a rituálnej čistoty.
Sexuálny akt bol chápaný v rámci patriarchálneho systému, kde muž predstavoval aktívny princíp a žena pasívny. Predstava, že by dvaja muži mohli tvoriť partnerský zväzok založený na vzájomnej láske, jednoducho nemala miesto v myslení tej doby – bola mimo kategórií, ktorými sa chápal svet.

Preto o nej ani nebolo potrebné písať.
Niečo podobné, ako keby sa dnes v právnych textoch riešilo, či sa môže človek oženiť so svojím tieňom – nie preto, že by to bolo zakázané, ale preto, že to nikomu nenapadlo ako reálna situácia.

Keď sa teda v Levitiku alebo v príbehu o Sodome (Gn 19) objavujú narážky na sexuálny styk medzi mužmi, nejde o morálne odsúdenie lásky či orientácie, ale o rituálny zákaz narušenia symbolického poriadku.
Takéto porušenie sa vnímalo podobne ako miešanie látok, kríženie druhov či porušovanie zákazu styku počas menštruácie – ako ohrozenie hraníc svätého a profánneho.

Ako upozorňujú teológovia ako Michael Helminiak či Dan McClellan, tieto texty nehovoria o vzťahoch medzi ľuďmi rovnakého pohlavia v dnešnom zmysle, ale o kultovej čistote a spoločenskom hierarchickom poriadku.
Homosexualita ako identita, ako vnútorný aspekt človeka, vtedy vôbec neexistovala ako pojem – to je koncept, ktorý sa objavil až v moderných dejinách, keď sa začalo rozlišovať medzi správaním a orientáciou.

Z tohto dôvodu by bolo čítanie Biblie s dnešnými pojmami o sexualite anachronické – vnucovalo by starovekému textu otázky, ktoré on sám nikdy neriešil.
Pre starovekých Židov jednoducho nebolo o čom písať, pretože homosexualita ako životná realita bola mimo hraníc ich sveta – a tým aj mimo rámca ich teológie.

Záver

Všetky tzv. „odsudzujúce“ texty o homosexualite vznikli v úplne inom svete — bez pojmu orientácie, partnerskej rovnosti či psychologického chápania sexuality.
Ich spoločným menovateľom nie je nenávisť, ale snaha udržať poriadok, čistotu a hranice identity.

Ako bývalý kresťan preto vidím najväčšiu poctivosť nie v tom, že sa texty prispôsobujú dnešku, ale v tom, že ich čítame v ich vlastnom svete. A práve vtedy pochopíme, že ich posolstvo možno nebolo nikdy o vylučovaní, ale o varovaní pred zneužitím moci a vzťahov.

Možno teda platí, že Biblia nie je proti láske – len my niekedy čítame proti nej.

Odporúčaná literatúra

Boswell, John – Christianity, Social Tolerance, and Homosexuality. University of Chicago Press, 1980.
Dale B. Martin – Sex and the Single Savior. Westminster John Knox, 2006.
William Loader – The New Testament on Sexuality. Eerdmans, 2012.
Daniel A. Helminiak – What the Bible Really Says About Homosexuality. Alamo Square Press, 2000.

Vyhľadávať v tomto blogu

katkryptolog